znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 76/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. N., K., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného   porušenia   zákazu   diskriminácie   podľa   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Co 297/2008 a jeho rozsudkom z 12. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. N.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2010 doručená sťažnosť V. N. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená podaním z 15. februára 2010, v ktorej namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu majetku podľa   čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“),   ako   aj   porušenia   zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Co   297/2008   a jeho   rozsudkom z 12. novembra 2009.

2.   Z obsahu sťažnosti   vyplýva,   že sťažovateľka   je žalobkyňou   v spore   o náhradu nájomného za užívanie bytu. Jej žalobu zamietol Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 17 C 25/2008 zo 14. júla 2008. Prvostupňový rozsudok potvrdil krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 297/08 z 12. novembra 2009. Sťažovateľka uviedla, že:«Podstatným   dôvodom   rozhodnutí (menovaných   súdov,   pozn.) bol   názor,   podľa ktorého si... zvýšenie nájomného vyžaduje vzájomnú dohodu. Opreli sa pritom o bod zmluvy o   nájme,   ktorý   túto   klauzulu   obsahoval.   Krajský   súd   nakoniec   uzavrel   vec   tak,   že „faktickým“ nájomným boli platby do fondu opráv, ktoré sa žalovaný zaviazal uhrádzať. Tiež ale vychádzal zo záveru, že bez dohody prenajímateľa s nájomcom nie je možné výšku nájomného meniť...» Podľa názoru sťažovateľky „Porušenie práva na riadny a spravodlivý proces   podľa   namietnutých   článkov   Dohovoru   a   ústavy   SR   majú   priamy   dopad   na porušenie   ďalších   základných   práv   v majetkovej   sfére   sťažovateľky   a   súčasne   v okolnostiach prípadu zakladajú jej neprípustnú diskrimináciu s rovnakým dopadom. Arbitrárne a protiústavné rozsudky oboch súdov zakladajú právomoc ústavného súdu preskúmať   ich   predovšetkým   z   hľadiska   dodržania   namietnutých   ustanovení...“ (čl.   12 ods. 2,   čl.   20   ods.   1   a 4   a čl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   1   ods.   1 dodatkového protokolu).

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„...   Krajský   súd...   rozsudkom   zo   dňa   12.   novembra   2009,   vydanom   v konaní, vedenom pod č. 1 Co 297/2008 porušil základné práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1/ Ústavy..., spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1/ Dohovoru, na zákaz diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2/ Ústavy..., na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1/ a 4/ Ústavy... a pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...

... Rozsudok Krajského súdu... č. konania 1 Co 297/2008 z 12. 11. 2009 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

... Sťažovateľke sa priznáva 1.000,- Eur z titulu primeraného zadosťučinenia.... Sťažovateľke sa priznáva právo na náhradu trov konania.“

4. V podaní z 15. februára 2010 označenom ako „Doplnenie sťažnosti“ sťažovateľka v rámci širšej argumentácie odôvodňujúcej jej sťažnosť polemizovala „s judikatúrou, na ktorú poukazuje rozsudok“ (t.   j. rozsudok   krajského súdu   z 12.   novembra   2009, pozn.) a svoje právne názory podporila („oprela sa“) poukázaním na „čiastočne s naším názorom korešpondujúcu judikatúru Ústavného súdu ČR“.

5. Sťažovateľka k sťažnosti pripojila rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 25/2008-51 zo 14. júla 2008 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co 297/2008 z 12. novembra 2009.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie alebo iný   zásah.   Ak porušenie práv   alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8.   Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   namietané   porušenie   označených   práv zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 1 Co 297/2008 z 12. novembra 2009.

II.A

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom...

10. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v spôsobe výkladu   a následnej   aplikácii   ustanovení   v sťažnosťou   napadnutom   rozsudku   uvedených všeobecne záväzných predpisov, najmä však § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (pozri bod 2).

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v súdnom   konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Pri   uplatňovaní tejto právomoci   ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

12.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu,   ústavný súd   predovšetkým   konštatuje, že v danej   veci   nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či   účinky   výkonu právomoci   krajského súdu   v súvislosti   s jeho rozhodnutím o odvolaní   sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn.   1   Co   297/2008   z 12.   novembra   2009   sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

13.   Po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne, náležite odôvodnil. V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil   podstatné   (relevantné)   časti   odôvodnenia   prvostupňového   rozsudku.   Potom uviedol   odvolacie   námietky   sťažovateľky   – „Proti   rozsudku   podala   včas   odvolanie žalobkyňa. Táto žiadala... žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Svoje odvolanie zakladá na ust. § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. V odvolaní poukázala na to, že skutkové zistenia, ktoré uzavrel súd prvého stupňa považuje za úplné a tieto nenapáda, nepovažuje však za správne právne hodnotenie veci z hľadiska aplikácie na vec sa vzťahujúcich ustanovení... Poukázala na to, že všade tam, kde si to situácia vyžaduje posudzuje právne vzťahy z hľadiska ich súladu s § 3 ods. 1 Obč. zákonníka súd obligatórne. Ak takýto rozpor účastník namietne, nestačí tento fakt iba spomenúť, tobôž pri tak markantnom rozpore... Poukázala na to, že § 40 ods. 2 Obč. zákonníka podľa ktorého sa písomne uzavretá dohoda môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne je potrebné považovať za ustanovenie všeobecné. Prednosť pred ním má lex specialis predstavovaný § 696 ods. 1 OZ.... je aplikácia § 671 Obč. zákonníka nenáležitou, pretože § 696 ods.   1 OZ je i k nemu v postavení lex specialis a práve ohľadne tohto ustanovenia chýba v prvostupňovom rozsudku akákoľvek analýza. Jej podstatným prvkom musí byť logický ekvivalent možnosti jednostranného zvýšenia nájomného k obmedzenej možnosti   vlastníka   nájom   vypovedať.   To   v   právnom   štáte   zodpovedá   proporcionalite vzťahov prenajímateľa a nájomcu... Má za to, že treba považovať za neakceptovateľné, aby súd pri takomto právnom a najmä skutkovom stave rezignoval na úlohu tzv. sudcovského dotvárania   práva,   keď   touto   cestou   sa   objektívna   prax   dávno   uberá.“. Krajský   súd preskúmal prvostupňový rozsudok „a...   dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné“. Tento svoj záver odôvodnil krajský súd tým, že „Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie zodpovedajúce ust. § 120 ods. 1 O. s. p., vykonané dôkazy vyhodnotil postupom podľa § 132 O. s. p., vec správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol aj napriek tomu, že niektoré jeho čiastočné právne závery nepovažuje odvolací súd za správne.

Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva,   že medzi účastníkmi konania nebola sporná   skutočnosť,   že   žalobkyňa   ako   vlastníčka   bytu   uzavrela   so   žalovaným   nájomnú zmluvu zo dňa 6. 5. 2002 a na základe ktorej mu prenajala 1,5-izbový byt. Spornou nebola ani   skutočnosť,   že   žalovaný   ako   nájomca   si   plnil   svoje   povinnosti,   ktoré   mu   vyplývali z obsahu takto uzavretej nájomnej zmluvy a to v súvislosti s úhradou nájomného a úhradou za plnenia poskytované s užívaním bytu. Spornou medzi účastníkmi sa stala skutočnosť, či žalobkyňa ako prenajímateľka mala oprávnenie jednostranne žalovanému zvýšiť dohodnuté nájomné a či žalovanému v dôsledku toho, že takto zvýšené nájomné jej nezaplatil vzniklo bezdôvodné obohatenie.

Odvolací súd sa zhoduje s odvolacou námietkou žalobkyne spočívajúcou v tom, že súd prvého stupňa sporný vzťah posúdil na základe nesprávneho ust. § 671 Obč. zákonníka. Toto ustanovenie upravuje všeobecnú úpravu povinnosti nájomcu platiť nájomné. V danom prípade je predmetom konania nájom bytu, ktorý je upravený v osobitnom ustanovení § 686 ods. 1 Obč. zákonníka. Podľa tohto ustanovenia nájomná zmluva musí obsahovať označenie predmetu   a   rozsahu   užívania,   výšku   nájomného   a   výšku   úhrady   za   plnenia   spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu. Mala by tiež obsahovať aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Ak sa nájomná zmluva neuzavrela písomne, vyhotoví sa o jej obsahu zápisnica.   Náležitosti   spornej   nájomnej   zmluvy   je   teda   potrebné   posudzovať   podľa osobitného ust. § 696 ods. 1 OZ.

V citovanom ustanovení sú uvedené osobitné náležitosti nájomnej zmluvy k bytu. Aj keď z obsahu tohto ustanovenia priamo nevyplýva náležitosť jej písomnej formy, ustálená súdna   prax   uzavrela,   že   vzhľadom   na   ust.   zák.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov a nebytových priestorov, na základe ktorých sa byty stali samostatnými nehnuteľnosťami, spravujú   sa   ustanoveniami   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   sa   týkajú   nehnuteľnosti. S poukazom   na   to   sa   zastáva   názor,   že   nájomná   zmluva   o   nájme   bytu   musí   mať   vždy písomnú formu. K povinnému obsahu nájomnej zmluvy patrí označenie predmetu nájmu (bytu), rozsah užívania a výška nájomného a úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich vypočítania.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   platí,   že   nájom   je   zásadne   vzťahom   odplatným. Vzhľadom k tomu, že z procesných podaní žalobkyne vyplýva, že táto mala žalovanému zvýšiť nájomné z 0 na 5.000,- Sk vyporiadaval sa odvolací súd s otázkou, či v období pred jednostranným zvýšením nájomného zo strany žalobkyne bolo medzi účastníkmi dohodnuté nájomné ako jedna zo základných podmienok platnej nájomnej zmluvy. Výška nájomného nemusí byť zásadne určená konkrétnou pevnou sumou, pokiaľ je z obsahu nájomnej zmluvy zrejmý spôsob jej výpočtu. Z obsahu bodu V/ nájomnej zmluvy možno vyvodiť záver o tom, že žalobkyňa ako vlastníčka bytu má voči správcovi bytu zmluvnú povinnosť platiť príspevky do fondu údržby a opráv ako aj platiť úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu. Tieto úhrady   nemožno   stotožniť   s   povinnosťou   nájomcu   platiť   nájomné   žalobkyni,   ktorá   byt prenajala. Pokiaľ došlo medzi účastníkmi k dohode, že žalovaný ako nájomca bude tieto úhrady platiť priamo správcovi bytového domu, prevzal tento na seba zmluvou povinnosť plniť   za   žalovanú   povinnosť   ktorú   má   inak   ona   voči   správcovi   bytového   domu.   Keďže žalovaný priamo so správcom bytového domu právny vzťah nemá a nemá ani túto zmluvnú povinnosť,   nemožno   vyvodiť   z   obsahu   takto   dohodnutých   zmluvných   podmienok   medzi účastníkmi iné, iba to, že takýmto postupom bolo medzi účastníkmi dohodnuté nájomné ako odplata za užívanie bytu žalovaným a to vo výške povinnosti ktorú má žalobkyňa voči správcovi domu.

Skutočnosť, že žalovaný podľa zmluvy túto sumu neplatí žalobkyni, ale namiesto nej priamo správcovi je dohodou o platobnom mieste. S poukazom na tieto závery má odvolací súd za to, že zmluva medzi účastníkmi obsahuje aj dohodu o výške nájmu a je treba ju považovať za platnú nájomnú zmluvu.

Podľa   ust.   §   696   ods.   1   Obč.   zákonníka   spôsob   výpočtu   nájomného,   úhrady   za plnenia   poskytované   s   užívaním   bytu,   spôsob   ich   platenia,   ako   aj   prípady,   v   ktorých prenajímateľ   ktorý   je   prenajímateľ   oprávnený   jednostranne   zvýšiť   nájomné,   úhradu   za plnenia poskytované s užívaním bytu a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy ustanoví osobitný právny predpis.

Citovaným zákonným ustanovením zákonodarca v rámci úpravy nájomnej zmluvy upravil   nájom   bytu   tak,   že   spôsob   výpočtu   nájomného,   úhrady   za   plnenia   poskytované s užívaním bytu, spôsob ich platenia, ako aj prípady, v ktorých je prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy ustanovuje osobitný právny predpis.

Právny vzťah založený zmluvou o nájme bytu je záväzkový vzťah, ktorý bez súhlasu zmluvných strán nie je možné meniť; nie je preto bez dohody prenajímateľa s nájomcom možno meniť výšku pôvodne dohodnutého nájomného, pokiaľ právny predpis nestanovuje niečo iné.

Zo skutočnosti, že zákonodarca nevydá osobitný právny predpis v ktorom by boli vymedzené osobitné prípady, kedy prenajímateľ bytu môže jednostranne zvýšiť nájomné nemožno   vyvodiť   iný   záver   ako   ten,   že   súčasná   právna   úprava   takúto   možnosť prenajímateľovi nedáva. Takýto právny nárok nemožno vyvodiť ani z ust. § 3 ods. 1 Obč. zák.   o   dobrých mravoch,   keďže toto   je iba výkladovým   ustanovením,   pomocou   ktorého možno posudzovať iba realizáciu existujúceho práva, ale nemôže zakladať vznik práva. Otázka prípustnosti jednostranného zvýšenia nájomného bytu bola v právnej praxi niekoľkokrát riešená   so   záverom,   že súčasné   znenie právneho   predpisu takúto možnosť prenajímateľovi nedáva (rozhodnutia NS SR 1 Cdo 35/2008, 3 M Cdo 6/2008).

S poukazom na tieto dôvody má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol správne, pokiaľ žalobu zamietol. Na základe toho odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

K dôvodom odvolania považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že riešenie otázky ústavnosti regulácie nájomného ktoré bolo predmetom rozhodnutí citovaných žalobkyňou v odvolaní   nemožno   stotožňovať   s   otázkou   úpravy   možnosti   jednostranného   zvýšenia nájomného. Zo samotnej skutočnosti, že štát v určitých prípadoch stanovením maximálnej výšky nájomného reguluje výšku nájomného za účelom zamedzenia nežiaduceho cenového vývoja   nájomného,   nevyplýva   oprávnenie   prenajímateľa   jednostranne   zvýšiť   nájomné v nadväznosti na zmeny v určení maximálnej výšky nájomného...“.

14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV. ÚS   112/05,   I. ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené   a majú oporu   vo vykonanom dokazovaní.

16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 297/2008 z 12. novembra 2009 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím   krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako aj s poukazom   na to,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III.   ÚS   198/07,   II. ÚS   229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu

18.   Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie „základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru“ už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu. Tvrdila, že k porušeniu týchto práv došlo v dôsledku toho, že „porušenie práva na riadny   a spravodlivý   proces   podľa   namietnutých   článkov...   majú   priamy   dopad   na porušenie   ďalších   základných   práv   v majetkovej   sfére   sťažovateľky   a v okolnostiach prípadu zakladajú jej neprípustnú diskrimináciu s rovnakým dopadom“ (pozri bod 2).

19.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce   z čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Inak   povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 (a aj ods. 4) ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

20.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedených   skutočností   a zo   záverov   odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.C

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy

21. Sťažovateľka tiež namietala porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, keďže krajský súd porušením   práva „na   riadny   a spravodlivý   proces“ mal   priamy   dopad   aj   na   porušenie ďalších práv a „súčasne v okolnostiach prípadu zakladajú jej neprípustnú diskrimináciu...“ (pozri tiež bod 2).

22. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, že predmetné   ustanovenia   (čl.   12   ústavy)   predstavujú   všeobecné   zásady   uplatňovania základných   práv   a slobôd   upravených   v druhej   hlave ústavy   a nemožno   ich   posudzovať samostatne,   bez   ich   vzájomného   pôsobenia   (ako   aplikačného   pravidla)   s konkrétnym základným právom alebo slobodou. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil také porušenie   označených   základných   práv,   ktoré   by   odôvodňovalo   následné   uplatnenie ústavnoprávnej   ochrany,   je   potrebné   konštatovať,   že   postupom   krajského   súdu   vo   veci vedenej   pod   sp.   zn.   1   Co   297/2008   a jeho   rozsudkom   z 12.   novembra   2009   nedošlo k porušeniu uvedenej právnej normy.

III.

23. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010