znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 76/09-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka v   konaní   o sťažnosti   M.   R.,   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 182/2009 (predtým pod sp. zn. 11 C 1247/01) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 182/2009 (predtým pod sp. zn. 11 C 1247/01) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Humenné p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 C 182/2009 (predtým pod sp. zn. 11 C 1247/01) konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. R. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 eur (slovom tisíc eur), ktoré   mu j e   p o v i n n ý   Okresný   súd   Humenné   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Humenné j e   p o v i n n ý   uhradiť M. R. trovy právneho zastúpenia v sume 265,92 eur (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 76/09-10   z 12.   marca   2009   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. R., K. (ďalej len „sťažovateľ“), doručenú ústavnému súdu 15. decembra 2008, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 182/2009 (predtým pod sp. zn. 11 C 1247/01).

Sťažovateľ   uviedol,   že   namietanou   nečinnosťou   okresného   súdu   vo   veci   sp.   zn. 17 C 182/2009   (predtým   pod   sp.   zn.   11   C   1247/01),   v ktorej   sa   sťažovateľ   na   základe žaloby   podanej   24.   septembra   2001   v postavení   navrhovateľa   domáhal   náhrady   škody vo výške   100 000   Sk   proti   odporcovi   A.   R.,   bolo   porušené   jeho   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   uviedol,   že   v priebehu   nasledujúceho   obdobia   (od   momentu   podania návrhu na začatie konania do podania sťažnosti na ústavnom súde, t. j. spolu viac ako 7 rokov)   sa   sťažovateľ   domáhal   sťažnosťou   z 8.   decembra   2004   odstránenia   prieťahov v konaní na okresnom súde.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   sa   nedomnieva,   že   by počas   celého dlhoročného trvania súdneho sporu svojím konaním spôsobil prieťahy v súdnom konaní a taktiež   poukázal   na   skutočnosť,   že vyčerpal   všetky   opravné   prostriedky   a iné   právne prostriedky, ktoré mu právny poriadok na ochranu jeho práv a slobôd poskytuje.

Podstata   námietok   sťažovateľa   spočívala   v jeho   názore,   že   nekonaním   okresného súdu   vo   veci   v dlhšom   časovom   úseku,   došlo   k prieťahom   takej   intenzity,   závažnosti a rozsahu, že ich nemožno kvalifikovať inak ako zbytočné prieťahy, v dôsledku čoho došlo postupom zo strany okresného súdu k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ sa domáhal, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti vydal tento nález:

„1. Okresný   súd   Humenné   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   1247/01   porušil základné právo M. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jej   právo   na   prerokovanie   veci   súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   Humenné   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 1247/01 konal bez zbytočných prieťahov a nepokračoval v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

3. Sťažovateľovi M. R. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 200 000,- Sk.

4. Odporca - Okresný súd Humenné je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa   a predsedu   okresného   súdu, aby sa   vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   spolu   s   vyjadrením   konajúcej   sudkyne JUDr. V. Č. v prílohe č. Spr. 4004/09 zo 6. apríla 2009 bolo ústavnému súdu doručené 15. apríla   2009,   obsahuje   chronologický   priebeh   konania,   počnúc   od   doručenia   návrhu na začatie konania okresnému súdu 2. októbra 2001. Okrem iného je v ňom uvedené:„K samotnému priebehu konania poukazujem na absolútnu nečinnosť práv. zástupcu žalobcu, ktorý okrem písomného podania žaloby a niekoľkých písomných podaní, ktorými predkladal listinný dôkaz, sa vôbec nezúčastnil vytýčených pojednávaní, pričom súd plnil aj poučovaciu povinnosť voči žalobcovi, pokiaľ ide o hmotné aj procesné právo. Zároveň sa poukazuje na dedičské konanie po neboh.   A.   R.,   otcovi účastníkov konania,   ktoré bolo pôvodne   vedené   pod   č.   k.   D   182/89   -   bolo   zastavené   pre   nemajetnosť.   V dôsledku občiansko-právnych konaní vo veci 8 C 819/01 a 11 C 1247/01 bolo preukázané, že zahájil žalobca aj náhradné dedičské konanie po otcovi, toto sa vedie pod č. k. 14 D 2198/93, doposiaľ nie je právoplatne skončené. V pôvodnom konaní po otcovi nebolo preukázané vlastníctvo   otca   účastníkov   k rodinnému   domu   a v súčasnosti   žalobca   podaním   žaloby dôvodí, že rodinný dom, ktorý bol postavený v r. 1953 a už je zbúraný, má tvoriť podielové spoluvlastníctvo   žalobcu,   nebohého   žalovaného   a nebohého   otca   účastníkov,   po   ktorom konanie prebieha pod č. k. 14 D 2198/93.“

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 182/2009 (predtým pod sp. zn. 11 C 1247/01) zistil priebeh a stav konania. Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v konaní vyplývajúci zo spisu sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri celkovom hodnotení prieťahov konania však ústavný súd bral do úvahy všetku   dokumentáciu   obsiahnutú   v predložených   spisoch   a všetky   okolnosti,   ktoré   z nej vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu   (3).   V súlade s judikatúrou   Európskeho súdu   pre ľudské   práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom na nutnosť   opätovného   nariaďovania   pojednávaní,   ako   aj   so   zreteľom   na   nevyhnutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za   zložitejšie.   Návrhy   tohto   typu   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   výklad   a používanie   právnej   úpravy   v dedičských   veciach sú stabilizované, a preto ich z právneho hľadiska nemožno považovať za zložité. Z hľadiska potreby   zisťovania   faktického   stavu   sa   konanie   stalo   zložitým   a časovo   náročným v súvislosti s dokazovaním a predchádzajúcimi súdnymi konaniami vo veci. Na zložitosť veci poukázal aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa. Ústavný súd dospel   k   záveru,   že   faktická   zložitosť   veci   mala   vplyv   na   doterajší   priebeh   konania okresného súdu. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže pripísať len na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľa ako aktívne, ale súčasne ako   také,   ktoré   zásadne   prispelo   k doterajšej   dĺžke   konania   pred   okresným   súdom, resp. také, ktoré toto konanie značne spomalilo a predĺžilo (predovšetkým   počas prvých rokov   konania v dôsledku   subjektívnej   predstavy   sťažovateľa   o tom, čo   tvorí dedičstvo, zmeny   právneho   zástupcu,   neúčasti   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   nariadených pojednávaniach a pod.).

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného   základného   práva,   ústavný   súd   zistil,   že   to   tak   je,   a to   napriek   skutočnosti, že plynulému   postupu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka   v   konaní   (II.   ÚS   3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd so   zreteľom   na všetky   uvedené skutočnosti   konštatoval, že   konanie okresného súdu sp. zn. 17 C 182/2009 (predtým pod sp. zn. 11 C 1247/01) ani po siedmich rokoch nie je právoplatne skončené, pričom doterajší priebeh konania vyhodnotil takto:

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd v spore, v ktorom bol sťažovateľ   v postavení   navrhovateľa,   konal   v   zásade   plynulo.   Ústavný   súd   nezistil v postupe   okresného   súdu   dlhšie   obdobia   nečinnosti   zavinené   výhradne   pasivitou,   resp. nekonaním okresného súdu. Nečinnosť okresného súdu však charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 17 C 182/2009 (predtým pod sp. zn. 11 C 1247/01) ako celok, a preto ústavný súd   nepovažoval   za   potrebné   hodnotiť   sporadické   úkony   súdu   (opätovné   nariaďovanie a odročovanie pojednávaní, ustanovovanie znalcov, celková dĺžka konania v trvaní viac ako 7 rokov atď.).

Keďže ani v období, počas ktorého konal, okresný súd neurobil úkony, ktoré by predovšetkým   po   vrátení veci   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 134/04 z 22. marca 2005 účinne smerovali k rozhodnutiu vo veci samej, ústavný súd rozhodol, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 182/2009 (predtým pod sp. zn. 11 C 1247/01) bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   182/2009   (predtým   pod   sp.   zn. 11 C 1247/01) konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 200 000 Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu vo veci sp. zn. 17 C 182/2009 (predtým   pod   sp.   zn.   11   C   1247/01),   berúc   do   úvahy   skutočnosť,   že   sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby takisto pričinil, a zohľadňujúc povahu veci, pozíciu sťažovateľa sprevádzanú   pocitom   neistoty,   ako   aj   naplnenie   princípu   spravodlivosti,   ústavný   súd považoval priznanie sumy 1 000 eur sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyčíslil   trovy konania sumou 223,46 eur, a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (vypočítanú zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2007 v sume 19 056 Sk), t. j. 2-krát 105,42 eur a 2-krát 6,31 eur za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné.   Keďže   advokátka   je   platcom   dane   z pridanej   hodnoty   (ďalej   len   „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 265,92 eur.

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľa doručené ústavnému súdu 16. apríla 2009 (odpoveď   na   výzvu   ústavného   súdu   o nutnosti   nariaďovať   ústne   pojednávanie) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009