znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 76/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2008 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   K.   M.,   M.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na ochranu vlastníckeho práva podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   20   ods.   1   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na spravodlivé súdne konanie a na zákaz povinnej a nútenej práce podľa čl. 6 a čl. 4 ods. 2 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 3 CoE 27/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. M.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 10. augusta 2007 doručená sťažnosť Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj   práva na spravodlivé súdne konanie a na zákaz povinnej a nútenej práce podľa čl. 6 a čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 CoE 27/2006.

Zo sťažnosti vyplýva, že 1. októbra 2004 podal sťažovateľ Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie exekučného konania proti povinnému. Uznesením okresného súdu sp. zn. 34 Er 1403/2002   z 10. novembra 2006 bola exekúcia vyhlásená   za   neprípustnú,   zastavená   a oprávnenému   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo sume 3 452 Sk. Sťažovateľ podal 1. decembra 2006 proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Uznesením krajského   súdu sp.   zn.   3 CoE 27/2006   z   30. marca 2007 bolo uznesenie okresného súdu vo výroku o náhrade trov exekúcie potvrdené a účastníkom nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 12. júna 2007.

Uznesením krajského súdu došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených článkov   ústavy   a dohovoru,   pretože   mu   nebola   priznaná   odmena   v súlade   s vyčíslením, ktoré   podal,   a v súlade   so   zákonom.   Súd   môže   preskúmať   vyčíslenie   trov   exekúcie a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie, ktoré neboli účelne vynaložené. V danej veci však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov boli účelne vynaložené, ale to, či možno   podľa   ustanovenia   §   14   ods.   1   písm.   a)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   za   počet   hodín   účelne   vynaložených   na exekúciu považovať súčet všetkých účelne vynaložených hodín bez ohľadu na skutočnosť, že exekučná   činnosť   bola   vykonávaná   v rôznych   dňoch.   Podľa   názoru   sťažovateľa   je povinnosťou   všeobecného   súdu   vykladať   a aplikovať   zákony   v súlade   s ich   obsahom, zmyslom a cieľom. V tejto veci však krajský súd potvrdením uznesenia okresného súdu konal v rozpore s obsahom, zmyslom a účelom § 196 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len „Exekučný poriadok“)   a   §   14   vyhlášky.   Rovnaký   právny   názor   zaujal   aj   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v rozsudku   sp.   zn.   2   M-Cdo   16/2005.   Uznesenie krajského   súdu   je   preto   podľa   názoru   sťažovateľa   zjavne   arbitrárne   a účinok   jeho interpretácie   a aplikácie   právnych   predpisov   nezlučiteľný   so   základnými   právami priznanými ústavou.

Sťažovateľ   žiadal   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru, základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a na ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 3 CoE 27/2006 z 30. marca 2007   s tým,   aby   ústavný súd predmetné uznesenie zrušil,   vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a zakázal mu porušovať označené práva sťažovateľa. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov konania.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 CoE 27/2006-23 z 30. marca 2007 vyplýva, že krajský súd   potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 34 Er 1403/2002 z 10. novembra 2006 vo výroku o náhrade   trov exekúcie s tým, že náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom   nepriznáva.   Podľa   názoru   krajského   súdu   prvostupňový   súd   správne   zistil skutkový stav a správne vo veci rozhodol. Stotožnil sa so záverom okresného súdu, že súd je oprávnený   preskúmavať   trovy   vyčíslené   súdnym   exekútorom,   keďže   exekútorovi   možno priznať iba trovy účelne vynaložené v súvislosti s jeho exekučnou činnosťou. Za správne preto krajský súd považoval aj zníženie odmeny uplatnenej súdnym exekútorom a výpočet odmeny   podľa   počtu   jednotlivých   úkonov   exekučnej   činnosti   a podľa   množstva   času potrebného na vykonanie tejto exekučnej činnosti. Odvolacie námietky exekútora považoval krajský súd za nedôvodné, a preto uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005 z 28. apríla 2006 vyslovil názor, že sčítavanie časov jednotlivých úkonov pri priznávaní trov exekúcie exekútorovi je v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku a vyhlášky. Poukázal tiež na rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 CoE 74/2006 z 30.   marca   2007,   ktorým   krajský   súd   zmenil   uznesenie   okresného   súdu   na   základe odvolania podaného exekútorom, v ktorom okrem iného namietal nesprávny postup súdu prvého stupňa pri sčítavaní časov vynaložených na jednotlivé úkony exekučnej činnosti, a uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 CoE 113/2006 z 23. marca 2007, v ktorom sa krajský súd   nestotožnil   s názorom   okresného   súdu,   že   súdny   exekútor   nemá   nárok   na   náhradu základnej hodinovej sadzby za každý úkon exekučnej činnosti, ale za celkový čas účelne vynaložený na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uvedené v časovej špecifikácii.

Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že mu je známy rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 M-Cdo 7/2006 z 28. mája 2007, z ktorého vyplýva, že uznesením Okresného súdu Žilina bola exekúcia zastavená, pričom oprávnenému bola uložená povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi   trovy   exekúcie   v sume   4   620   Sk.   Z odmeny   vyčíslenej   súdnym   exekútorom v sume 6 048 Sk priznal Okresný súd Žilina iba 4 620 Sk, lebo bol toho názoru, že za výkon exekučnej   činnosti   podľa   počtu   hodín   účelne   vynaložených   na   exekúciu   prislúcha   iba odmena v sume 400 Sk, teda odmena za dve hodiny účelne vynaloženého času. Je preto zrejmé, že Okresný súd Žilina sčítal časy trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti vyjadrené   v minútach,   pričom   preskúmal   aj   účelnosť   času   vynaloženého   súdnym exekútorom na vykonanie toho-ktorého úkonu. Tento postup Okresného súdu Žilina je podľa názoru najvyššieho súdu správny. Z logického a lingvistického výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vyplýva, že pri výpočte odmeny sa má zohľadniť počet účelne vynaložených hodín na exekúciu, a nie počet jednotlivých úkonov. Rozhodujúce je časové hľadisko jednotlivých úkonov, teda čas reálne potrebný na ich vykonanie. Bez relevancie je početnosť jednotlivých úkonov. Ak by zákonodarca vychádzal z toho, že základná hodinová sadzba 200 Sk patrí za každú aj začatú hodinu úkonu exekučnej činnosti, bol by použil v § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky formuláciu ako v písm. b) tohto ustanovenia. Nestalo sa tak, a preto   nie   je   v rozpore   s   §   14   ods.   1   písm.   a)   vyhlášky   sčítanie   časového   trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu a na základe toho určenie odmeny vo výške podľa ustanovenia § 14 ods. 2 prvej vety vyhlášky. Pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu oceňovať samostatne každý úkon exekučnej činnosti, ktorý nie je uvedený v § 15 ods. 1 vyhlášky, výslovne by to vyjadril v § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Za dôvodnú nemožno považovať ani námietku neprípustnosti skúmania účelnosti vynaloženého času na jednotlivé úkony exekučnej činnosti súdom. Práve účelnosť hodín vynaložených na exekúciu   je   predpokladom   na   priznanie   odmeny   exekútora.   Trovy   exekúcie,   ktoré   má uhradiť oprávnený, určuje vždy exekučný súd, ktorý nesie zodpovednosť za ich správnosť. Vychádzajúc   z uvedených   právnych   názorov   nepovažoval   najvyšší   súd   mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky za dôvodné, a preto ho zamietol.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   rozhodnutím krajského súdu   a možným porušením   základného práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 os. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.

Výklad   príslušných   ustanovení   vyhlášky   uvedený   v uznesení   krajského   súdu   je celkom zrejme jedným z možných legitímnych výkladov, ktorý v nijakom prípade nemožno považovať ani za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Rovnako treba hodnotiť aj výklad, ktorý presadzuje sťažovateľ.

Podľa zistenia ústavného súdu nie je v spornej otázke jednotná ani rozhodovacia prax senátov najvyššieho súdu, pretože i tieto posudzujú spornú výkladovú otázku dvojakým spôsobom (pozri už uvedené rozsudky najvyššieho súdu).

Nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu.

V súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   na   zákaz   povinnej   a nútenej   práce podľa čl.   4   ods.   2   dohovoru   treba   osobitne   uviesť,   že   táto   časť   sťažnosti   je   zjavne neopodstatnená aj z iného dôvodu.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vyplýva, že o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má nespravodlivý či vynútený charakter a výkon takejto práce je neodvratný (Van der Mussele c. Belgicko z 23. novembra 1983, mutatis mutandis aj I. ÚS 191/06).

Zo skutkového stavu daného prípadu je jednoznačné, že sťažovateľa ako súdneho exekútora   požiadal   o vykonanie   exekúcie   oprávnený.   Keďže   sťažovateľ   nevidel   dôvod požiadavku oprávneného odmietnuť, predložil vec súdu s tým, aby od neho získal poverenie na vykonanie exekúcie, čo sa aj stalo. Za tohto stavu preto vôbec nemožno hovoriť o tom, že by sťažovateľ vykonával v danej veci exekútorskú činnosť proti svojej vôli. Je to tak tým viac, že sťažovateľ vykonáva súdno-exekútorskú činnosť ako slobodné povolanie.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008