znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 76/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 3/04 z 1. decembra 2004 a namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Obo 3/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Š. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára 2007   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   Š.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného porušenia základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu podľa   čl.   46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   6   Obo   3/04 z 1. decembra 2004 a namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 3/04. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. januára 2007Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ je architekt a na základe zmluvy   o nájme   nebytových   priestorov   bol   nájomcom   kancelárie.   Prenajímateľka   bez súhlasu sťažovateľa vyniesla jeho osobné veci z prenajatej miestnosti a nasťahovala tam svojich   zamestnancov.   Sťažovateľ   si   v roku   1994   žalobou uplatnil   proti   prenajímateľke nárok na náhradu priamej škody a ušlého zisku. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 50 Cb 16/97 z 15. marca 2001 rozhodol, že prenajímateľka je povinná sťažovateľovi uhradiť priamu škodu, ale vo zvyšnej časti, v časti nároku na ušlý zisk, žalobu zamietol. Krajský súd uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť prenajímateľke trovy konania, pretože prenajímateľka mala neúspech len v nepatrnej časti.

Proti   uvedenému   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 6 Obo 3/04 z 1. decembra 2004 rozhodnutie krajského súdu potvrdil a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť prenajímateľke trovy odvolacieho konania.

Podľa sťažovateľa je rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 3/04 z 1. decembra 2004 nezákonný. Sťažovateľ napáda rozhodnutie o trovách prvostupňového konania, ako aj rozhodnutie   o trovách   odvolacieho   konania.   Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   krajský   súd a najvyšší   súd mali postupovať podľa   § 143 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej len „OSP“) a nie podľa § 142 ods. 3 OSP, pretože prenajímateľka porušila svoju povinnosť umožniť   sťažovateľovi   nerušene   užívať   kanceláriu   a z tohto   dôvodu   v konaní   nemala úspech.

Sťažovateľ si na krajskom súde a aj na najvyššom súde uplatnil nárok na ušlý zisk, ktorý mu mal vzniknúť tým, že mu prenajímateľka neumožnila nerušene užívať kanceláriu. Sťažovateľ stanovil svoj ušlý zisk na základe svojho príjmu podľa daňového priznania za rok 1992. K preukázaniu výšky príjmu, ktorý mohol dosiahnuť, predložil sťažovateľ súdu zmluvu o výkone prác so spoločnosťou S., a. s., P. Krajský súd dokazovaním zistil, že uvedená spoločnosť od zmluvy so sťažovateľom odstúpila, a teda, podľa jeho názoru, z toho vyplýva, že aj keby sťažovateľ mal k dispozícii kanceláriu, zisk by nebol dosiahol.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd ako súd odvolací nesprávne posúdil odvolacie dôvody, keď nevzal do úvahy porovnanie daňových základov z rokov 1992 a 1993, význam adresy pre ateliér a to, že odstúpenie spoločnosti od zmluvy sa uskutočnilo až po porušení nájomnej zmluvy.

Sťažovateľ   taktiež   uvádza,   že   najvyšší   súd   nevzal   do   úvahy   skutočnosť,   že prenajímateľka uznala jeho nárok na náhradu škody spôsobenú vynesením vecí z kancelárie až pod ťarchou svedeckých výpovedí svedkov – zamestnancov prenajímateľky.

Z uvedeného   podľa   sťažovateľa   vyplýva,   že   krajský   súd   a najvyšší   súd   svojím postupom v konaní ignorovali základné ustanovenia OSP, najmä nezabezpečili spravodlivú ochranu   jeho   práv   a   nezabezpečili   výchovu   žalovanej   na   čestné   plnenie   povinností z nájomnej zmluvy. Vzhľadom na zbytočné prieťahy nebola ochrana sťažovateľových práv ani rýchla, ani účinná.

Sťažovateľ uviedol, že opravné uznesenie najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 3/04-185 mu nebolo doručené a o jeho existencii sa dozvedel až z exekučného príkazu.

Sťažovateľ   napokon   uviedol,   že   ústavný   súd   už   v nálezoch   II.   ÚS   18/98 a II. ÚS 74/02 vyslovil, že krajský súd v tomto konaní vedenom pod sp. zn. 50 Cb 16/97 porušil sťažovateľovo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ požaduje primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk, ktoré odôvodňuje tým, že rozhodnutím najvyššieho súdu mu bola spôsobená materiálna, ale aj nemateriálna ujma.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:„1. Základné právo J. Š. na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu upraveného   v čl. 46 ods. 3 v súbehu s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   priznané   čl.   48   ods.   2   ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím Najvyššieho súdu v odvolacom konaní číslo 6 Obo 3/04 z 1. 12. 2004 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 3/04 z 1. 12. 2004 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. J. Š. priznáva finančné zadosťučinenie 200 000,- Sk (...), ktoré je Najvyšší súd SR povinný J. Š. vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. Š. priznáva trovy konania/právneho zastúpenia ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo   dňa, keď sa sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť   (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd si 26. apríla 2007 vyžiadal z krajského súdu spis sp. zn. 50 C 16/97, z ktorého   zistil,   že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   č.   k.   6   Obo   3/04-181 z 1. decembra   2004   nadobudol   v spojení   s opravným   uznesením   najvyššieho   súdu   č.   k. 6 Obo   3/04-185   z 21.   februára   2005   právoplatnosť   21.   marca   2005.   Sťažnosť   bola odovzdaná   na   poštovú   prepravu   až   18.   januára   2007,   teda   po   uplynutí   zákonnej dvojmesačnej lehoty. Sťažnosť je z rovnakého dôvodu oneskorená aj voči inému zásahu – prieťahom v konaní najvyššieho súdu.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol   aj   to,   že   mu   nebolo   doručené   opravné   uznesenie najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 3/04-185. V spise krajského súdu sp. zn. 50 C 16/97 na č. l. 178 sa nachádza splnomocnenie sťažovateľa jeho právnemu zástupcovi na zastupovanie v odvolacom konaní pred najvyšším súdom. Keďže sťažovateľ neoznámil najvyššiemu súdu odvolanie   uvedeného   splnomocnenia,   a ani   právny   zástupca   neoznámil   výpoveď splnomocnenia, krajský súd riadne doručil sťažovateľovmu právnemu zástupcovi rozsudok aj opravné uznesenie najvyššieho súdu, ktoré tak v súlade s OSP nadobudli právoplatnosť.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007