znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 76/06-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť F. S., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   T   11/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2005 doručená a 28. júla 2005 zmenená sťažnosť F. S., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) v konaní označenom sp. zn. 4 T 11/04, správne však v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 11/00 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1 Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Policajného zboru v Banskej Bystrici z 12. decembra 2001 sp. zn. ČVS: VKE-26/OVOZTČ-BB-2001 bol sťažovateľ obvinený z trestného činu podľa § 9 ods. 2, § 7 ods. 1 k § 148 ods. 1 a 5 Trestného zákona. Sťažovateľ bol 13. decembra 2001 zadržaný a následne uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. Ntv 122/01 z 15. decembra 2001 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 písm. a), b) a c) Trestného poriadku (ďalej   len   „TP“)   s   tým,   že   väzba   začala   13.   decembra   2001.   Dňa   15.   decembra   2001 sťažovateľ   ústne   odvolal   svoju   sťažnosť   proti   uzneseniu   o   vzatí   do   väzby.   Následne 20. decembra 2001 svoje odvolanie sťažnosti proti rozhodnutiu o vzatí do väzby písomne vzal späť. Napokon o tejto sťažnosti, ako ďalej uvádza sťažovateľ, rozhodovala Krajská prokuratúra   v   Prešove,   ktorá   predmetnú   sťažnosť   zamietla.   Sťažovateľ   opakovane v zákonných   lehotách   podával   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby,   ktoré   však   Krajská prokuratúra   v   Prešove,   ako   aj   Krajský   súd   v   Prešove   podľa   názoru   sťažovateľa   bez náležitého posúdenia existencie dôvodov väzby zamietali. Sťažovateľ poukázal aj na to, že vo väzbe bol už 39 mesiacov napriek tomu, že počas celého prípravného konania poskytoval orgánom činným v trestnom konaní súčinnosť, podával sťažnosti, návrhy a dôkazy v súlade s   §   33   a   §   41   TP   a   že   celé   konanie   prebieha   viac   ako   39   mesiacov   bez   zavinenia sťažovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa trestné stíhanie, ale hlavne rozhodnutie o väzbe a jeho zotrvanie vo väzbe trvalo neprimerane dlho, a preto podľa jeho presvedčenia Krajský súd v Prešove svojím postupom porušil jeho základné práva garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, v čl. 5 ods. 3 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ poukázal aj na to, že situácia v trestnom konaní na všetkých stupňoch trestného stíhania od   prípravného konania až po   súdne   konanie v   Slovenskej   republike z hľadiska   zaťaženosti   súdov   je   „chronická“,   avšak   Slovenská   republika   neprijala dostatočne efektívne opatrenia na to, aby závažné trestné veci boli vybavované plynule a bez zbytočných prieťahov.

1.2 Dňa 28. júla 2005 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako „zmena návrhu v zmysle čl. 130 pís. e/ Ústavy SR na začatie konania v zmysle čl. 127 Ústavy   SR   zo   dňa   16.   02.   2005“, ktorým   sťažovateľ   zmenil   označenie,   proti komu predmetná ústavná sťažnosť smeruje, pričom za porušovateľa jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy označil Krajský súd v Žiline a z petitu sťažnosti vypustil čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ za konanie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy označil konanie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 4 T 11/04, ústavný súd však zapožičaním spisu zistil, že v skutočnosti je napadnutým konaním konanie vedené pod sp. zn. 4 T 11/00.

1.3 Sťažovateľ vzhľadom na uvedené skutočnosti požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd takto rozhodol:

„Právo F. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline pod spis. zn. 4 T 11/04 porušené bolo. F.   S.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   300.000,   ktoré   je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. l ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods.   2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   l   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde")   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 11/00.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   krajským   súdom)   ešte   trvalo.   Ak v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k porušovaniu   označeného základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú (§ 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Vychádza   pri   tom   z toho,   že   účelom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).

Sťažovateľ vo svojom podaní, ktoré bolo na poštovú prepravu odovzdané 26. júla 2005 a ústavnému súdu doručené 28. júla 2005 a ktorým sťažovateľ zmenil svoju pôvodnú ústavnú sťažnosť, namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   T   11/00.   Zo zapožičaného   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   4   T   11/00   jednoznačne   vyplýva,   že   v čase doručenia   zmeny   sťažnosti   ústavnému   súdu,   ktorou   za   porušovateľa   základného   práva sťažovateľ označil Krajský súd v Žiline, už tvrdené porušovanie označeného základného práva   sťažovateľa   na   tomto   súde   netrvalo.   Sťažovateľ   prevzal   odsudzujúci   rozsudok Krajského   súdu   v Žiline   13.   júna   2005,   teda   konanie,   v ktorom   malo   dochádzať k zbytočným prieťahom, bolo už skončené najneskôr 13. júna 2005.

Tento skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o žiadosti sťažovateľa o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nerozhodol,   lebo   jeho   priznanie   je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy (resp. § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde) viazané na vyhovenie sťažnosti.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2006