znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 76/05-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Jána Dobríka, bytom B. B.; Jána Urbana, bytom B. B.; Evy Benčátovej, bytom B. B.; Milana Hlavatého, bytom B. B.; Evy Stasovej, bytom B. B.; Anny Hlavatej, bytom B. B.; Anny Žabkovej, bytom B. B.; Jána Hlavatého, bytom Č.; Dušana Hlavatého, bytom B. B.; Ing. Stanislava Hlavatého, bytom B. B.; Ondreja Hlavatého, bytom B.   B.;   dedičov   po Jánovi Jablonskom; Anny   Filkusovej,   bytom   B. B.;   Márie   Gallovej, bytom B. B; Evy Messerschmidtovej, bytom B. B.; všetci zastúpení advokátkou JUDr. D. Š., B. B., ktorou namietali porušenie čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na   Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Sž – o – KS 203/03, ako aj čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Sž – o – KS 203/03, v konaní vedenom na Krajskom súde   v Banskej   Bystrici   pod   sp. zn.   23   S 67/01   a v konaní   vedenom   na   Obvodnom pozemkovom úrade Banská Bystrica pod sp. zn. 1876/2001, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Jána   Dobríka,   Jána   Urbana,   Evy   Benčátovej,   Milana   Hlavatého,   Evy Stasovej,   Anny   Hlavatej,   Anny   Žabkovej,   Jána   Hlavatého,   Dušana   Hlavatého, Ing. Stanislava   Hlavatého,   Ondreja   Hlavatého,   dedičov   po   Jánovi   Jablonskom,   Anny Filkusovej, Márie Gallovej, Evy Messerschmidtovej o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 25. marca 2005 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „ústavný   súd“)   14.   apríla   2005,   označeným   ako   „Sťažnosť   podľa   čl.   127   Ústavy Slovenskej republiky“ Ján Dobrík, bytom B. B., Ján Urban, bytom B. B.; Eva Benčátová, bytom B. B.; Milan Hlavatý, bytom B. B.; Eva Stasová, bytom B. B.; Anna Hlavatá, bytom B. B.; Anna Žabková, bytom B. B.; Ján Hlavatý, bytom Č.; Dušan Hlavatý, bytom B. B.; Ing.   Stanislav   Hlavatý,   bytom   B.   B.;   Ondrej   Hlavatý,   bytom   B.   B.;   dedičia   po   Jánovi Jablonskom;   Anna   Filkusová,   bytom   B.   B.;   Mária   Gallová,   bytom   B.   B.;   Eva Messerschmidtová,   bytom   B.   B.   (ďalej   aj   „sťažovatelia“);   všetci   zastúpení   advokátkou JUDr.   D.   Š.,   B.   B.,   namietali   porušenie   čl.   20   ods.   1   a 3   a   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. Sž – o – KS 203/03, ako aj   čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. Sž – o – KS 203/03, v konaní vedenom na Krajskom   súde   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp. zn.   23   S 67/01 a v konaní   vedenom   na   Obvodnom   pozemkovom   úrade   Banská   Bystrica   (ďalej   len „pozemkový úrad“) pod sp. zn. 1876/2001.

Sťažovatelia   požadujú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie uvedených článkov ústavy jednak v konaní vedenom na najvyššom súde, ako aj v konaniach vedených   na   krajskom   súde   a pozemkovom   úrade.   Ďalej   požadujú   zrušenie   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. Sž – o – KS 203/03 z 27. októbra 2004 a vrátenie veci na ďalšie konanie.   Napokon   žiadajú   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v celkovej výške   1   915   440   Sk   spoločne   a nerozdielne   od   najvyššieho   súdu,   krajského   súdu a pozemkového úradu, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   si   uplatnili   svoje   reštitučné   nároky   na pozemkovom úrade, pričom neboli v celom rozsahu úspešní. Rozhodnutím pozemkového úradu   sp.   zn. 1876/2001 z 12.   júna 2001 im   bolo   priznané vrátenie   vlastníckeho práva k časti   uplatnených   reštitučných   nárokov,   pričom   vo   zvyšnej   časti   im   vlastnícke   právo vrátené nebolo a bolo im priznané iba právo na náhradu za tieto pozemky. Rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   23   S 67/01   z 21.   mája   2003   bolo   potvrdené   rozhodnutie pozemkového úradu. V tomto rozsudku boli sťažovatelia nesprávne poučení v tom zmysle, že proti rozsudku nie je odvolanie prípustné. Preto podali proti rozsudku dovolanie, ktoré však najvyšší súd považoval za včas podané odvolanie, keďže podľa jeho právneho názoru bolo odvolanie proti rozsudku krajského súdu prípustné.   Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž – o – Ks 203/03 z 27. októbra 2004, ktorý bol právnej zástupkyni sťažovateľov doručený 5. marca 2005, bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľov citované rozhodnutia sú v rozpore so zákonom. Pokiaľ týmito rozhodnutiami im nebolo vrátené vlastnícke právo v celom požadovanom rozsahu z dôvodu, že niektoré pozemky boli zastavané, takéto závery sa neopierajú o dostatočné dokazovanie. Súdy neprihliadli totiž na dôkazy vykonané v prospech sťažovateľov, a preto otázka zastavanosti pozemkov sa nesprávne posúdila. Vzhľadom na tieto skutočnosti sú sťažovatelia presvedčení, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu čl. 20 ods. 1 a 3 a čl.   46   ústavy.   Okrem   toho   celé   reštitučné   konanie   trvalo   neprimerane   dlho,   a to   na všetkých inštanciách a z toho dôvodu došlo tak v konaní vedenom na pozemkovom úrade, ako aj v konaní vedenom na krajskom súde a najvyššom súde k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ ide o sťažovateľov, ktorí sú označení ako dedičia po Jánovi Jablonskom, tak títo   dosiaľ   ešte   nie   sú   známi.   V prieskumnom   konaní   v uznesení   krajského   súdu sp. zn. 23 S 48/99   z 26.   októbra   1999   bol   týmto   nezisteným   dedičom   ustanovený   za opatrovníka pre prieskumné konanie JUDr. S. Ž. Opatrovník dal splnomocnenie advokátke JUDr. D. Š. na podanie ústavnej sťažnosti v mene týchto dedičov.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. Sž – o – KS 203/03 z 27. októbra 2004 vyplýva, že najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 23 S 67/01 z 21. mája 2003. Podľa názoru najvyššieho súdu bol vo veci dostatočne zistený skutkový stav a i právne posúdenie treba považovať za správne. Vykonanými dôkazmi bola v dostatočnej miere preukázaná zastavanosť sporných pozemkov. Preto aj závery o tom, ktoré pozemky bolo možné vydať in   natura   a za   ktoré   pozemky   bolo   možné   poskytnúť   iba   náhradu,   treba   považovať   za správne.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

V súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorú podali dedičia po Jánovi Jablonskom, treba uviesť, že tieto osoby treba považovať za zjavne neoprávnené na podanie sťažnosti. Je tomu tak preto, že v mene týchto nezistených dedičov bol síce oprávnený konať súdom určený opatrovník JUDr. S. Ž., avšak jeho oprávnenie bolo obmedzené na prieskumné konanie, a preto   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   nevzťahuje.   Z tohto   dôvodu   ani   nemohol opatrovník dať relevantné splnomocnenie advokátke JUDr. D. Š. v konaní pred ústavným súdom.   Navyše, JUDr.   S. Ž.   ani nie je na splnomocnení predloženom ústavnému súdu uvedený a podpísaný.

V súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje voči rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. Sž – o – KS 203/03 z 27. októbra 2004 a ktorá namieta porušenie čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ústavy, treba uviesť, že sťažnosť je v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená. Podľa názoru   ústavného   súdu   úvahy   a závery   najvyššieho   súdu   treba   považovať   za   úplné a vyčerpávajúce, a preto niet dôvodu na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasahoval. Pokiaľ po vyhodnotení vykonaného dokazovania sa dospelo ku skutkovému záveru o tom, ktoré pozemky možno vydať a ktoré vydať nemožno, ústavný súd nepovažoval tieto závery za arbitrárne, resp. zjavne neopodstatnené.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sa namietajú zbytočné prieťahy   v konaní   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   pred   pozemkovým   úradom, krajským súdom   a najvyšším   súdom.   Túto   časť   sťažnosti   považuje   ústavný   súd   za   zjavne neopodstatnenú.

Sťažnosť bola podaná v čase, keď už pozemkový úrad, krajský súd a najvyšší súd vo veci   rozhodli   a ich   rozhodnutia   boli   účastníkom   konania   doručené.   Nemožno   už   preto hovoriť o stave neistoty týkajúcom sa výsledku konania na strane sťažovateľov, hoci takýto stav je základnou podmienkou na to, aby ústavný súd mohol poskytnúť ochranu tomuto základnému právu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2005