znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 76/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. Š., bytom B., zastúpenej advokátkou Mgr. M. K., B., ktorou namietala porušenie čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 30 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozhodnutím   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 3164/2004-41 z 23. februára 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. Š.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním zo 16. marca 2004 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 18. marca 2004, označeným ako „Ústavná sťažnosť v zmysle čl. 127 Ústavy   Slovenskej   republiky...“ sa   JUDr.   D.   Š.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpená advokátkou Mgr. M. K., B., namieta porušenie čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 30 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) č. 3164/2004-41 z 23. februára 2004.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 30 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu   a čl.   14   dohovoru   rozhodnutím   ministerstva   spravodlivosti   č.   3164/2004-41 z 23. februára   2004,   zrušil   rozhodnutie,   zakázal   ministerstvu   spravodlivosti   pokračovať v porušovaní uvedených práv sťažovateľky, prikázal ministerstvu spravodlivosti obnoviť stav pred porušením práv sťažovateľky a priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Ďalej sťažovateľka požaduje vydať dočasné opatrenie, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť rozhodnutia č. 3164/2004-41 z 23. februára 2004.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   od   6.   januára   1993   notárkou.   Podľa § 100b ods. 1 a 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení zákona č. 357/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon   Slovenskej   národnej   rady   č.   323/1992   o notároch   a notárskej   činnosti   (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov,   bola sťažovateľka povinná do 1. decembra 2003 predložiť   Notárskej   komore   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „notárska   komora“)   odpis registra trestov nie starší ako tri mesiace. V prípade nedodržania tejto lehoty mohol minister spravodlivosti notárku odvolať, a to aj bez návrhu notárskej komory. Sťažovateľka, ktorá sa narodila v Českej republike, dostala 20. októbra 2003 takú telefonickú informáciu, podľa ktorej odpis z registra trestov môže dostať na počkanie, hoci sa nenarodila v Slovenskej republike. Napriek tomu však, 27. novembra 2003 nebol jej odpis vydaný s tým, že jej bude vydaný až o 14 dní, keďže sa narodila v Českej republike. Iní notári žiadajúci o odpis tiež v ten deň ho dostali na počkanie. Uvedenú skutočnosť sťažovateľka oznámila notárskej komore. Odpis jej bol vydaný 11. decembra 2003 a vyplývalo z neho, že nemá záznam v registri trestov. Toho istého dňa odpis predložila notárskej komore. Napriek uvedeným skutočnostiam rozhodnutím č. 3164/2004-41 z 23. februára 2004 bola z funkcie notárky odvolaná.   V čase   doručovania   rozhodnutia   12.   marca   2004   nebola   zastihnutá   poštovým doručovateľom a bolo jej oznámené, že nové doručenie sa vykoná 15. marca 2004, avšak vzhľadom   na   dlhodobo   naplánovanú   pracovnú   povinnosť   ani   uvedeného   dňa   nebola v kancelárii. Preto je toho názoru, že 18. marec 2004 treba považovať za deň doručenia a právoplatnosti rozhodnutia.

Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutím došlo k porušeniu označených základných práv.

S poukazom na ustanovenie § 53 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka   požaduje,   aby   ústavný   súd   neodmietol   prijatie   jej   sťažnosti   z dôvodu,   že nevyčerpala   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky   na   ochranu   svojich základných práv, ako to inak vyplýva z ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pokiaľ   dospeje   k záveru,   že   proti   rozhodnutiu   je   možné   podať   opravný   prostriedok. Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   polemizuje   s poučením   uvedeným   v rozhodnutí,   podľa ktorého   proti   rozhodnutiu   rozklad   nie   je   prípustný.   Rovnako   sťažovateľka   nevylučuje možnosť žalobou sa domáhať preskúmania rozhodnutia.

Na   požiadanie   ústavného   súdu   predseda   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) listom č. KP 8/04-10 z 29. marca 2004 oznámil, že sťažovateľka podala 22. marca 2004 žalobu najvyššiemu súdu proti ministerstvu spravodlivosti a vec je na najvyššom súde vedená pod sp. zn. 1 Sž 30/04.

Z kópie žaloby z 18. marca 2004, ktorá bola najvyššiemu súdu doručená 22. marca 2004,   vyplýva,   že   sťažovateľka   požaduje   zrušenie   rozhodnutia   ministra   spravodlivosti č. 3164/2004-41 z 23. februára 2004, ako aj aby najvyšší súd odložil vykonateľnosť tohto rozhodnutia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v právomoci ústavného súdu o podanej sťažnosti meritórne rozhodnúť.

Treba konštatovať, že právomoc ústavného súdu v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je iba subsidiárna, lebo je daná iba vtedy, ak o ochrane označených základných práv nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   však   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia ústavný súd   neodmietne   prijatie   sťažnosti,   aj   keď   sa   nesplnila   podmienka   podľa   ods.   1,   ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.Podľa   § 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)   v znení   účinnom   od   1.   septembra   2003   v občianskom   súdnom   konaní   súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa § 247 ods.   1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom   konaní   je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Z citovaných právnych noriem, najmä z čl. 46 ods. 2 ústavy vyplýva, že vo veci sťažovateľky   je   daná   právomoc   všeobecného   súdu   v správnom   súdnictve   rozhodovať o napadnutom rozhodnutí, najmä so zreteľom na to, že podľa tvrdení sťažovateľky toto rozhodnutie porušuje jej základné práva. Túto   právomoc správneho   súdnictva   nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Ako ústavný súd zistil, v danom prípade sťažovateľka 22. marca 2004 podala žalobu najvyššiemu súdu, ktorou sa domáha voči ministerstvu spravodlivosti zrušenia toho istého rozhodnutia, ktoré napáda aj v konaní pred ústavným súdom.

Nad rámec dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že aplikácia ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako o to sťažovateľka žiada, neprichádza do úvahy v prípade, ak v čase podania sťažnosti ústavnému súdu jej ešte plynie lehota na podanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej   základných   práv   alebo slobôd   poskytuje   v zmysle   ustanovenia   §   53   ods.   1 zákona o ústavnom súde.

Napokon treba uviesť, že ak nie je v právomoci ústavného súdu rozhodnúť o merite veci, nie je ani v jeho právomoci vydať dočasné opatrenie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2004