znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 76/03-89

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2003 prerokoval prijatú sťažnosť maloletého E. S., zastúpeného matkou Ľ. S., a Ľ. S., obaja bytom   B.,   zastúpených   ustanovenou   právnou   zástupkyňou   advokátkou   JUDr.   Š.   U., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 275/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 275/99   p o r u š i l právo   maloletého   E.   S.,   zastúpeného   matkou   Ľ.   S.,   a Ľ.   S.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   V v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   275/99 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Maloletému E. S., zastúpenému matkou Ľ. S., a Ľ. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume po 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún) každému   osobitne,   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava V povinný   vyplatiť   Ľ.   S.   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l   a d   á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia maloletého E. S., zastúpeného matkou Ľ. S., a Ľ. S. v sume 14 176 Sk (slovom   štrnásťtisícstosedemdesiatšesť   slovenských   korún)   advokátke   JUDr.   Š.   U., Advokátska kancelária, B.

5.   Okresný   súd   Bratislava   V   je   p   o v i n   n   ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia v sume 14 176 Sk (slovom štrnásťtisícstosedemdesiatšesť slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 76/03-65 z 2. apríla 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť maloletého E. S., zastúpeného matkou Ľ. S., a Ľ. S., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“, resp. „sťažovateľka“ a „sťažovateľ“), vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava V (ďalej aj „okresný   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   275/99   týkajúcom   sa   náhrady   škody   spôsobenej zdravotníckym zariadením ublížením na zdraví.

Vyššie   citovaným   uznesením   ústavný   súd   vyhovel   aj   žiadosti   sťažovateľov a ustanovil im za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom advokátku JUDr. Š. U., Advokátska kancelária, B.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   Okresný   súd   Bratislava   V,   zastúpený   jeho   podpredsedom,   vyjadrením č. Spr 2026/1   z 30.   apríla   2003   a sťažovatelia,   zastúpení   svojou   právnou   zástupkyňou, stanoviskom z 26. mája 2003.

Okresný súd vo vyjadrení k opodstatnenosti prijatej sťažnosti uviedol, že zákonná sudkyňa   v roku   2002   z dôvodu   svojej   choroby   často   čerpala   dovolenku   a bola práceneschopná (zomrela 20. februára 2003) a že „... Vzhľadom na chýbajúci počet sudcov na   tunajšom   súde   nebolo   oddelenie   JUDr.   Ch.   prerozdelené.   Po   získaní   sudcu   vo výberovom konaní oddelenie bolo od 1. 4. 2003 pridelené novému zákonnému sudcovi, ktorý bude vo veci procesne postupovať v záujme rýchleho prejednania veci“. Okresný súd konštatoval, „...že prieťahy v konaní zo strany súdu neboli subjektívneho charakteru, súd vo veci konal v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Nečinnosť súdu   v konaní,   ktorá   nastala   koncom   roku   2002,   bola   spôsobená   chorobou   zákonného sudcu,   pričom   na   vysokú   zaťaženosť   tohto   sudcu   i sudcov   tunajšieho   súdu   nemožno nečinnosť súdu v trvaní 4 mesiacov považovať za prieťah v konaní“.

Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu chronologicky   popísala   priebeh   úkonov   súdu   a konštatovala,   že   „...Nečinnosťou   súdu a vyššie   uvedenými   prieťahmi   v predmetnej   veci   nesporne   došlo   k porušeniu   práva žalobcov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Vzniknuté   prieťahy   nemožno   zdôvodniť   tým,   že   Okresný   súd Bratislava V vzhľadom   na   chýbajúci   počet   sudcov   nemohol   oddelenie   JUDr.   Ch. prerozdeliť. Spravovací poriadok dával predsedovi súdu s prihliadnutím... na závažnosť podanej žaloby a dĺžky konania možnosť urobiť opatrenia, aby sa tak značným prieťahom predišlo“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovatelia sú žalobcami v občianskom právnom spore o úhradu škody z ublíženia na zdraví vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 275/99, v ktorom sú odporcami zdravotnícke   zariadenia,   ktoré   podľa   tvrdenia   sťažovateľov   svojimi   neodbornými liečebnými zásahmi spôsobili trvalé zdravotné následky maloletého sťažovateľa.

Sťažovatelia   podali   na   okresnom   súde   žalobu   15.   júna   1999   proti   Nemocnici s poliklinikou   sv.   Cyrila   a Metoda   Bratislava   (ďalej   len   „žalovaná   č.   1“)   a po   získaní informácie,   že   rozhodnutím   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo zdravotníctva“) z roku 1997 po zániku Nemocnice s poliklinikou Staré Mesto

- Bratislava jej záväzky prebrala Fakultná nemocnica s poliklinikou akademika L. Dérera Bratislava, sťažovatelia 8. septembra 1999 rozšírili žalobu aj na túto nemocnicu (ďalej aj „žalovaná č. 2“).

Dňa   2.   decembra   1999   bola   okresnému   súdu   doručená   informácia   z ministerstva zdravotníctva, legislatívnoprávnej sekcie (č. k. SZP-237/99 z 22. novembra 1999), že po zániku Nemocnice s poliklinikou Staré Mesto – Bratislava prešli jej práva a záväzky na Fakultnú nemocnicu s poliklinikou akademika L. Dérera Bratislava.

Podaním z 24. januára 2000 žiadali sťažovatelia okresný súd, aby vo veci konal.

Po nahliadnutí právnej zástupkyne sťažovateľov 14. februára 2000 do súdneho spisu požiadala   sťažovateľka   1.   marca   2000   okresný   súd   o doručenie   žaloby   žalovanej   č.   2 a vyjadrenia žalovanej č. 1 k žalobe jej (svojej) právnej zástupkyni.

Okresný súd požiadal 13. júla 2000 ministerstvo zdravotníctva o zaslanie zriaďovacej listiny Fakultnej nemocnice s poliklinikou akademika L. Dérera Bratislava a o oznámenie, či táto nemocnica má právnu subjektivitu.

Ministerstvo   zdravotníctva   30.   júla   2000   doručilo   okresnému   súdu   požadovanú listinu a oznámilo, že Fakultná nemocnica s poliklinikou akademika L. Dérera má právnu subjektivitu   (rozhodnutím   ministerstva   zdravotníctva   zo   17.   júla   1998   bola   Dérerova nemocnica   s poliklinikou   Bratislava premenovaná na Fakultnú   nemocnicu   s poliklinikou akademika L. Dérera a rozhodnutím z 21. marca 2000 bola dňom 1. júla 2000 vyčlenená detská klinika z Fakultnej nemocnice s poliklinikou akademika L. Dérera a začlenená do Nemocnice s poliklinikou sv. Cyrila a Metoda, Petržalka, Antolská 2, Bratislava, pričom za práva a záväzky do 30. júla 2000 zodpovedá Fakultná nemocnica s poliklinikou akademika L. Dérera).

Právna zástupkyňa sťažovateľov   25. septembra 2000 uplatnila náhradu škody voči obom žalovaným a žiadala vo veci konať.

Sťažovateľka 26. septembra 2000 písomne súhlasila, aby zdravotná dokumentácia jej maloletého syna bola doručená z Fakultnej nemocnice s poliklinikou akademika L. Dérera okresnému súdu.

Vzhľadom na nebezpečenstvo uplynutia skartačných lehôt požiadala sťažovateľka 27. septembra   2000   okresný   súd   o vydanie   rozhodnutia   na   zabezpečenie   písomného dôkazného materiálu potrebného pre znalecké dokazovanie (zdravotnej dokumentácie jej syna), resp. o vydanie predbežného opatrenia.

Okresný súd uznesením č. k. 11 C 275/99-04 z 12. februára 2001 návrh sťažovateľov na rozšírenie žaloby na žalovanú č. 2 zamietol.

Sťažovateľka   9.   marca   2001   žiadala   urýchlene   rozhodnúť   o jej   návrhu z 27. septembra 2000. V ten istý deň napadla uznesenie z 12. februára 2001 odvolaním. Sťažovateľka   10.   mája   2001   urgovala   predloženie   jej   odvolania   Krajskému   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). V reakcii na to okresný súd požiadal sťažovateľku o predloženie   dokladu   o doručení odvolania,   čo   sťažovateľka   preukázala 28.   mája 2001 a následne aj 4. júna 2001 náhradnou doručenkou z 9. marca 2001. Okresný súd 13. júna 2001 postúpil súdny spis s odvolaním krajskému súdu.

Dňa 13. februára 2002 bolo okresnému súdu   doručené uznesenie krajského súdu č. k. 17   Co   231/01-132   zo   17.   decembra   2001,   ktorým   bolo   zmenené   prvostupňové rozhodnutie tak, že Fakultná nemocnica s poliklinikou akademika L. Dérera bola pripustená do konania ako žalovaná č. 2.

Okresný súd 8. apríla 2002 požiadal žalovanú č. 2 o predloženie časti zdravotnej dokumentácie maloletého syna sťažovateľky.

Sťažovateľka po nahliadnutí do súdneho spisu (8. apríla 2002) písomne upozornila (11. apríla 2002) okresný súd, že uznesenie krajského súdu doteraz nedoručil žalovanej č. 2, ale omylom dvakrát žalovanej č. 1. Súčasne žiadala zabezpečiť v podaní konkretizované zdravotné dokumenty.

Žalovaná   č.   2   poslala   okresnému   súdu   22.   apríla   2002   fotokópie   dostupných lekárskych vyšetrení syna sťažovateľky.

Okresný súd 29. apríla 2002 vytýčil termín pojednávania na 3. júl 2002. Na tomto pojednávaní   konanom   za   prítomnosti   oboch   sťažovateľov,   ich   právnej   zástupkyne, žalovaných č. 1 a č. 2, ako aj ich právnych zástupcov bola vypočutá sťažovateľka (prednes doručila aj písomne). Žalované č. 1 a č. 2 namietali nedostatok svojej pasívnej legitimácie. Pojednávanie bolo odročené na 16. september 2002.

Okresný súd 9. júla 2002 požiadal žalovanú č. 2 a aj Zdravotné stredisko Petržalka o predloženie zdravotnej dokumentácie maloletého, resp. o pôrodopis jeho matky.  

Zdravotné   stredisko   Petržalka   15.   júla   2002   oznámilo,   že   z dôvodu   písomného nesúhlasu sťažovateľky nemôže vydať požadované. Sťažovateľka udelila súhlas na vydanie zdravotnej dokumentácie len pre potreby súdom ustanoveného znalca.

Žalovaná č. 2 oznámila 18. júla 2002 okresnému súdu, že mu môže poskytnúť len výpisky zo zdravotnej dokumentácie sťažovateľa, a to na písomné otázky súdu.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   predložila   15.   júla   2002   súdu   písomné   znenie výpovede   sťažovateľky   na   pojednávaní   konanom   3.   júla   2002,   ktoré   doručila   tiež žalovaným.

Pojednávanie konané 16. septembra   2002 za prítomnosti sťažovateľky, jej právnej zástupkyne   a právnych   zástupcov   žalovaných   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom vykonania znaleckého dokazovania.

Právna zástupkyňa sťažovateľky   podaním   z 13.   februára   2003 doplnila (upravila) nepresnosti v písomnej výpovedi sťažovateľky z 15. júla 2002 a žiadala doručiť uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania.

Súdny spis sp. zn. 11 C 275/99 bol doručený 7. mája 2003 ústavnému súdu a vrátený späť okresnému súdu 29. mája 2003.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti,... môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal“.

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...).“

V petite   svojej   sťažnosti   sťažovatelia   žiadajú   vyslovenie   porušenia   vyššie označených   základných   práv   zaručených   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru, prikázanie   okresnému   súdu   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   po   50   000   Sk   (slovom   päťdesiattisíc slovenských korún) pre každého z nich.

Ani   napriek   urgenciám   sťažovateľky   a podanej   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní v zmysle príslušných ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov k náprave nedošlo.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98). Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na Okresnom súde Bratislava V vo veci vedenej po sp. zn. 11 C 275/99 je rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej maloletému sťažovateľovi na zdraví postupom zdravotníckeho zariadenia, v dôsledku ktorého bol uznaný za zdravotne ťažko postihnutého.

Ústavný súd zo skutočností uvádzaných okresným súdom ani z obsahu spisu nezistil v doterajšom priebehu konania (t. j. pred započatím znaleckého dokazovania) žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver takej zložitosti posudzovanej veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť, resp. odôvodniť jej doterajší zdĺhavý priebeh konania.

  2. Pokiaľ ide o „správanie“ sťažovateľov v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne   zohľadnená   na   ich   ťarchu   pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

  3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu, najmä na skutočnosť, že v predmetnom konaní sa rozhoduje o náhrade škody spôsobenej na zdraví dieťaťa liečebným postupom zdravotníckeho zariadenia a jeho trvalým negatívnym následkom na zdravotný stav tohto dieťaťa a v dôsledku neho (ním vyvolanými) zvýšenými nárokmi na jeho ošetrovanie.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomných   dokumentov, z obsahu súdneho spisu   okresného súdu   a zo stanovísk   účastníkov konania ústavný súd konštatoval   zbytočné   prieťahy   v konaní   spôsobené   okresným   súdom,   ktorý   nevykonal žiadne úkony (resp. úkony smerujúce k rozhodnutiu v merite veci) v období:

-   od   8.   septembra   1999,   keď   sťažovatelia   navrhli   prijať   do   konania   na   strane žalovaných Fakultnú nemocnicu s poliklinikou akademika L. Dérera, do 13. júla 2000, keď sa   okresný   súd   informoval   na   ministerstve   zdravotníctva   o právnej   subjektivite   tohto zdravotníckeho   zariadenia   (jediný   úkon   súdu   v tomto   období),   t.   j.   v trvaní   vyše   10 mesiacov;

-   od   30.   júla   2000,   keď   ministerstvo   zdravotníctva   doručilo   okresnému   súdu požadovanú listinu, do 12. februára 2001, keď okresný súd uznesením návrh sťažovateľov na rozšírenie žaloby na žalovanú č. 2 zamietol, t. j. vyše 6 mesiacov;

-   taktiež vytýčenie prvého pojednávania vo veci až 3. júla 2002, t. j.   po uplynutí vyše 3 rokov od podania žaloby, vzhľadom na povahu veci bez toho, aby ústavný súd posudzoval   účelnosť   jednotlivých   úkonov   okresného   súdu,   nesvedčí   o takej   činnosti okresného   súdu,   ktorá   by   bola   zameraná   na   odstránenie   právnej   neistoty   sťažovateľov a ktorá by smerovala ku rozhodnutiu vo veci samej.

Vyššie uvedený postup okresného súdu spôsobujúci zdĺhavosť namietaného konania nevykazoval podľa názoru ústavného súdu znaky plynulého a efektívneho konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že s ohľadom na okolnosti danej veci pri skúmaní prieťahov neprihliadol na obdobie nečinnosti okresného súdu počas dovolenky a práceneschopnosti zákonnej sudkyne od 22. júla 2002 až do 20. februára 2003. Inak však obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí a v personálnych problémoch ako   dôvodu,   ktorý   by   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS   18/98,   II.   ÚS   52/99)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva   sťažovateľov   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

V nadväznosti na tento výrok ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Vzhľadom na ustanovenie čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu   nemožno   podať   opravný   prostriedok,   je   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia rozumieť deň doručenia rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   z dôvodu   v sťažnosti   konkretizovanej „utrpenej nemajetkovej ujmy“ priznanie primeraného finančného zadosťučinenia spolu vo výške 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   primerané finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej   nemajetkovej   ujmy (napr. I. ÚS   15/02). Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce namietané porušenie označeného práva, ako aj na predmet sporu   v napadnutom   občianskoprávnom   súdnom   konaní   (náhrada   škody   spôsobenej   na zdraví dieťaťa – pozri bod 1 tejto časti) uznal podľa zásad spravodlivosti za odôvodnené priznať   sťažovateľom   primerané   finančné   zadosťučinenie   v plnom   nimi   požadovanom rozsahu, a to vo výške 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), t. j. po 50 000 Sk pre každého z nich.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   priznal   odmenu   za   dva   úkony   právnej   služby,   a to   za   prevzatie a prípravu   zastúpenia   a   vypracovanie   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu,   ním ustanovenej právnej zástupkyni sťažovateľov. Výšku odmeny pri zohľadnení skutočnosti, že išlo o zastupovanie dvoch sťažovateľov, stanovil podľa ustanovení § 13 ods. 8, § 16, § 17 ods.   2,   §   18   s aplikáciou   §   1   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   spolu   vo   výške   14   176   Sk   (podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky   za   prvý   polrok   roku   2002   bola   priemerná   mzda   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk, teda odmena za jeden úkon krátená o 20 % je 3 416 Sk a režijný   paušál   je   128   Sk).   Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je odôvodnená aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, že požadovaná náhrada trov právneho zastúpenia zodpovedá platným právnym predpisom.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľom právneho zástupcu na   ich   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil   Kancelárii   ústavného   súdu uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia.

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2003