znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 76/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2002 predbežne prerokoval sťažnosť D. T., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. R. S., K., na začatie konania pre porušenie ústavného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Všeobecnej   úverovej   banky,   a.   s.,   Mlynské   nivy   1, Bratislava a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. T.   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2002   doručená   sťažnosť   D.   T.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojich základných práv garantovaných v čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Všeobecnej úverovej banky, a. s., so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava (ďalej aj „odporca“), a to tým, že „bez právneho dôvodu vyvlastnila   (stiahla)   z účtu   svojho   klienta   položky,   pričom   nevydala   klientovi   daňové doklady, dosvedčujúce oprávnenosť ich vyvlastnenia (stiahnutia).“

Porušenie uvedených základných práv vidí sťažovateľ aj v tom, že podľa jeho názoru „absentuje tiež orgán, ktorý by kontroloval činnosť VÚB, a. s., a ktorý by riešil sťažnosti voči nezákonnému postupu tejto organizácie.“

Sťažovateľ   uviedol,   že   6.   apríla   2001   požiadal   VÚB,   a.   s.,   Bratislava,   pobočku Košice - vidiek   o zaslanie daňových dokladov, na základe ktorých mu boli naúčtované debetné   položky   z   21.   októbra   1997   (poplatok   za   platbu)   vo   výške   37,50   USD,   zo 4. novembra 1997 (výloha zahraničnej banky) vo výške 30 USD a z 18. novembra 1997 (výlohy spojené so šetrením reklamácie) vo výške 100 Sk. Požadované daňové doklady sťažovateľ neobdržal, ale dostal iba dotlače výpisov z účtu, ktoré nepovažuje za daňové doklady podľa platných predpisov. Sťažovateľ svoju žiadosť o vydanie daňových dokladov (nie   však   dotlače   výpisov   z účtu)   po   dlhú   dobu   opakovane   adresoval   na   rôzne   orgány odporcu, ale aj na štátne orgány, napriek tomu tieto mu vydané neboli.

Sťažovateľ   sa   podľa   svojho   presvedčenia   nemá   možnosť   domôcť   sa   vydania daňových dokladov na všeobecnom súde, pretože „takéto rozhodnutie by bolo v podstate nevykonateľné“ a   „nemá možnosť domôcť sa ochrany svojich ústavných práv, nakoľko uvedenú problematiku neposudzuje ani Generálna prokuratúra, ani Ministerstvo financií, Národná banka Slovenska či Daňové riaditeľstvo SR“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, sťažovateľ žiada vydať rozhodnutie o tom, že „boli porušené základného práva navrhovateľa – právo domáhať sa svojho práva na orgáne Slovenskej republiky, tak, ako mu to zaručuje čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na ochranu jeho vlastníctva v zmysle čl. 20 Ústavy SR. Navrhovateľ žiada ďalej Ústavný súd, aby vydal rozhodnutie, že VÚB a. s. Bratislava je povinná vydávať daňové doklady v zmysle platných právnych predpisov“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané zjavne oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z návrhu vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie jednak ústavného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy odporcom, ku ktorému malo dôjsť tým, že odporca bez právneho dôvodu mal stiahnuť z účtu sťažovateľa finančné položky bez vydania daňových dokladov, a namietal tiež porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože je toho názoru, že nemá možnosť kontroly činnosti nezákonného postupu odporcu ani na súde, ani na inom orgáne štátu.

1.   Pokiaľ sťažovateľ   namietal porušenie jeho základného práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ktorého sa mal dopustiť odporca tým, že bez právneho dôvodu stiahol z jeho účtu finančné položky bez vydania daňových dokladov, ústavný súd poukazuje predovšetkým na citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv   alebo slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc ústavného súdu   na konanie o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorého namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   môže   v danej   veci   na   ochranu   svojho vlastníctva (peňažných prostriedkov stiahnutých údajne bez právneho titulu z jeho účtu) a za účelom vydania daňových dokladov uplatniť príslušný právny prostriedok nápravy v konaní pred   všeobecným   súdom,   ak   sa   domnieva,   že   došlo   k neoprávnenému   zásahu   do   jeho vlastníckeho práva a k nevydaniu účtovných dokladov, hoci k vydaniu takýchto dokladov podľa platných predpisov alebo na základe záväzkového vzťahu zo strany odporcu malo dôjsť. Všeobecné   súdy,   ktoré   v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou   o ľudských   právach,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. V zásade len po vyčerpaní opravných prostriedkov, ktoré   im   ako   účastníkom   konania   priznáva   Občiansky   súdny   poriadok   a príslušný hmotnoprávny predpis, môže byť prípustná sťažnosť na ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 12/02).

Vzhľadom   na to,   že   sťažovateľ   ešte   nevyčerpal   tie   účinné   a dostupné   právne prostriedky,   ktoré   môže   uplatniť   v konaní   pred   všeobecným   súdom   na   ochranu   svojho vlastníckeho práva a na vydanie   účtovných   dokladov,   a domáhal sa   svojou sťažnosťou ochrany práv, ktoré podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepatria do právomoci ústavného súdu, ústavný súd musel z tohto dôvodu jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnom prerokovaní v senáte odmietnuť.

2.   Pokiaľ   sťažovateľ   namietal porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu   ochranu   garantovaného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   treba   konštatovať,   že   ako   to z uvedeného vyplýva, sťažovateľ sa doposiaľ vôbec nedomáhal na príslušnom súde alebo inom štátnom orgáne ochrany svojho namietaného práva.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namietal (mutatis mutandis I. ÚS 7/00).Keďže   v danom   prípade   sa   sťažovateľ   svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu vôbec nedomáhal, preto ani nemohlo dôjsť k porušeniu jeho   ústavného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy prima facie nebolo možné konštatovať priamu súvislosť medzi postupom žiadneho orgánu štátu a základným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namietal.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   bolo   potrebné   sťažnosť   v časti   namietajúcej porušenie ústavného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Napokon ústavný súd zistil, že predmetná sťažnosť je podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   zjavne   neopodstatnená   aj   z   toho dôvodu,   že   nesmeruje   proti   takému orgánu, ktorý má atribúty orgánu verejnej moci. Z ustanovenia čl. 127 v spojení s čl. 124 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy totiž vyplýva, že sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa ochrany základných práv a slobôd proti takému rozhodnutiu, opatreniu alebo iného   zásahu   uvedeného   orgánu,   ktorým   tento   autoritatívne   zasiahol   do   právnej   sféry sťažovateľa. V danom prípade však sťažnosť smeruje proti VÚB, a. s., teda proti subjektu súkromného práva, proti ktorému nie je možné podať ústavnú sťažnosť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o sťažnosti D. T. rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2002