znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 759/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu   Milana Ľalíka   v   konaní   o sťažnosti   M.   K.,   zastúpenej   euroadvokátom,   zapísaným   v Slovenskej advokátskej komore, JUDr. Lubomírom Müllerom, Česká republika, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k. 9 Co 219/2013-30 z 25. júna 2013 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti M. K. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 759/2013-7 z 11. decembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 219/2013 z 25. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako jedna z troch dedičov po svojom otcovi požiadala   27.   apríla   2012   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo   spravodlivosti“)   o   odškodnenie   podľa   zákona   č.   119/1990   Zb.   o   súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov.

3.   Po   márnom   uplynutí   šesťmesačnej   lehoty   na   predbežné   prerokovanie   nároku podala   sťažovateľka   12.   novembra   2012   okresnému   súdu   žalobu,   ktorou   sa   domáhala náhrady ušlého zárobku (jednej tretiny), na ktorú by mal jej otec právo, ak by bol ešte nažive.   Ministerstvo   spravodlivosti   odoslalo   28.   novembra   2012   svoje   rozhodnutie zo 6. novembra   2012,   v   ktorom   sťažovateľke   priznalo   náhradu   ušlého   zárobku. V nadväznosti na to sťažovateľka 5. decembra 2012 okresnému súdu oznámila, že jej nárok bol uspokojený, a navrhla konanie zastaviť s tým, že s poukazom na § 146 ods. 2 druhú vetu Občianskeho   súdneho   poriadku   žiada   o   priznanie   náhrady   trov   konania.   Okresný   súd uznesením sp. zn. 8 C 222/2012 z 25. januára 2013 konanie v právnej veci sťažovateľky zastavil a priznal jej náhradu trov konania v sume 72,69 €. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podalo v zákonnej lehote ministerstvo spravodlivosti odvolanie s tým, že neexistuje dôvod na to, aby malo platiť trovy konania. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   8   C/222/2012   z   25.   januára   2013   tak,   že sťažovateľke náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd uviedol, že navrhovateľkou uplatnená výška trov konania spočívajúca v trovách právneho zastúpenia (72,69 €) zjavne prekračuje výšku uplatňovaného peňažného plnenia   (27,66   €).   Podľa   názoru   krajského   súdu   trovy   konania   by   boli   vyššie   ako pohľadávka,   preto   možno   v   danej   veci   trovy   konania   označiť   voči   pohľadávke za neprimerané.

4.   Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   súdny   spor   bol   zbytočne   zapríčinený   tým,   že žalovaná strana ignorovala jej žiadosť o predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu ušlého zárobku, ktorý jej priznala až po podaní žaloby, a preto má mať právo na náhradu trov konania, ktoré jej prvostupňový súd síce priznal, ale odvolací súd jeho rozhodnutie zmenil.   Sťažovateľka   to   vníma   tak,   že   v   dôsledku   uplatnenia   náhrady   ušlého   zárobku po svojom nebohom otcovi, na ktorý mal zákonný nárok, by bola potrestaná tým, že musí znášať trovy   konania, ktoré   svojou   nečinnosťou   vyvolali ministerskí   úradníci,   zatiaľ čo sťažovateľka tento spor nijak nezavinila a len sa oprávnene domáhala toho, čo jej napokon bolo priznané ešte pred tým, ako súd meritórne rozhodol.

5. Sťažovateľka poukazuje na to, že krajský súd v obdobných sporoch (uznesenie sp. zn. 5 Co 434/2012 z 28. septembra 2012, sp. zn. 5 Co 492/2012 z 30. novembra 2012, uznesenie sp. zn. 6 Co 18/20142 z 28. februára 2013, sp. zn. 5 Co 213/2013 z 30. apríla 2013 a sp. zn. 5 Co 259/2013 z 30. apríla 2013) priznal plnú náhradu trov konania, a to aj keď   šlo   o   tzv.   drobný   spor.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   zásady   vysvetlené v   už uvedených uzneseniach by mali byť uplatnené aj v jej prípade.

6. Sťažovateľka tvrdí, že vzhľadom na uvedené došlo k porušeniu základných práv podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7. Krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti z 29. januára 2014 (sp. zn. Spr 3064/14) uviedol, že všetky dôvody, pre ktoré odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, sú uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia a že napadnuté uznesenie spĺňa všetky náležitosti v zmysle ustanovenia § 169 Občianskeho súdneho poriadku.

8.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

9. Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

10. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že v danej veci ide v zmysle § 200ea Občianskeho súdneho poriadku o drobný spor a sťažovateľka si uplatňovala trovy právneho zastúpenia spolu vo výške 72,69 €. Sťažovateľkou uplatnená výška náhrady trov konania   spočívajúca   v trovách   právneho   zastúpenia   (72,69   €)   zjavne   prekračuje   výšku uplatňovaného peňažného plnenia (27,66 €). Vzhľadom na to krajský súd považoval trovy konania proti pohľadávke za neprimerané. Krajský súd zároveň dodal, že neprimeranosťou nemožno rozumieť iba zjavný nepomer medzi výškou uplatňovanej drobnej pohľadávky a výškou trov konania, ale aj vznik trov konania, ktorých vznik vo vzťahu k jednoduchosti sporu je ako taký neprimeraný. Krajský súd napokon uzavrel, že v prerokovávanej veci boli splnené   zákonné   podmienky   na   postup   v zmysle   §   150   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku, keďže konanie sa týka tzv. drobného sporu a trovy konania sú proti pohľadávke neprimerané.

11. Medzi účastníkmi teda nebolo sporné, že v predmetnej veci sa má postupovať podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ani to, že šlo o drobný spor v zmysle § 200ea   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Spornou   bola   interpretácia   a aplikácia ustanovenia § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

12. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení záverov krajského súdu. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a ustálil svoje závery tak, že nespochybňujú záver o ústavnokonformnom výklade.

13.   Podľa   §   150   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   sú   tu   dôvody   hodné osobitného   zreteľa,   nemusí   súd   výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

14.   Vo   všeobecnosti   platí,   že   rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vysloviť porušenie základných práv a   slobôd,   akokoľvek   sa   môže   účastníka   konania   citeľne   dotknúť.   Ústavný   súd pri posudzovaní   problematiky   trov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu   k   predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   extrémnym   spôsobom   alebo   že   bolo   zasiahnuté aj iné základné   právo   (II.   ÚS   78/03,   II.   ÚS   31/04,   IV.   ÚS   45/06,   I.   ÚS   156/2010, IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013).

15. Ústavný súd v súlade s predchádzajúcou rozhodovacou praxou (II. ÚS 577/2013) ďalej uvádza, že v ustanovení § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sa uvádzajú dôvody hodné osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine s tým, že ustálenie konkrétnych dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   je   vecou   posúdenia   súdu   v   tom-ktorom   prípade. Napriek   tomu   je   napríklad   v   tomto   ustanovení   konkretizované,   že   dôvodom   hodným osobitného zreteľa je aj okolnosť, či úspešný účastník konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Naproti tomu ustanovenie § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa javí byť odlišnej povahy v tom zmysle, že sa tu definuje konkrétny dôvod   nepriznania,   resp.   zníženia   náhrady   trov.   Tento   dôvod   spočíva   v   tom,   že   trovy konania sú v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke. Zákon teda v tomto prípade označuje za dôvod moderácie (zmiernenia) výšky náhrady trov neprimeranosť výšky týchto trov.   Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   považovať   za   rozhodujúce,   že   pohľadávka uplatňovaná   pred   všeobecným   súdom   (27,66   €)   je   viac   ako   2,6-krát   nižšia   ako sťažovateľkou   uplatňovaná   výška   náhrady   trov   konania   (72,69   €).   Ide   o   taký   výrazný nepomer   medzi   uplatňovanou   pohľadávkou   a   výškou   náhrady   trov,   ktorý   bez   ohľadu na ďalšie faktory robí stanovisko krajského súdu dostatočne presvedčivým.

16.   Pre   úplnosť   možno   ešte   uviesť,   že   ustanovenie   §   150   ods.   2   Občianskeho súdneho   poriadku   je   ustanovením   s   tzv.   relatívne   neurčitou   hypotézou   ponechávajúcou na zvážení súdu, či trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané, resp. čo vôbec   pod   neprimeranosťou   treba   rozumieť.   Ide   teda   o   také   ustanovenie,   ktoré   dáva relatívne široké medze pre sudcovské uváženie, resp. sudcovský zmysel pre spravodlivosť. Ako   na   to   ústavný   súd   už   poukázal,   neprimeranosť   výšky   trov   konania   v   porovnaní s výškou pohľadávky uplatňovanej v spore vo veci samej je v predmetnom prípade natoľko markantná, že ústavný súd nevidí dôvod na to, aby zasiahol do voľného uváženia krajského súdu,   ktoré   rozhodne   nevybočuje   so   zákonom   ustanoveného   rámca   vyplývajúceho z ustanovenia § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

17. K namietanej odlišnej rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov   ústavný súd uvádza, že mu zásadne neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   zverená   práve najvyššiemu súdu.

18.   Napokon,   pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   uvedenú   judikatúru   ústavného   súdu (sp. zn. III. ÚS 454/2010, I. ÚS 463/2012 a IV. ÚS 210/2013), k tejto ústavný súd uvádza, že   prípad   vedený   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   210/2013   (a   podobne   ani sp. zn. III. ÚS 454/2010 a I. ÚS 463/2012) nie je bez ďalšieho aplikovateľný na prípad sťažovateľky. Vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 210/2013 rozhodol krajský súd o nepriznaní trov na základe ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (a nie na základe ustanovenia § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako to je v prípade sťažovateľky). Nález ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 210/2013 preto posudzuje celú vec z pohľadu iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podobný záver je možné aplikovať aj vo vzťahu k zvyšným dvom rozhodnutiam ústavného súdu, v ktorých   bol   predmetom   posudzovania   výklad   a   aplikácia   §   146   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku.

19. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014