znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 757/2013-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ing. M. C., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 Tpo 24/2013 z 20. júna 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 21. augusta 2013 doručená sťažnosť Š. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia ním označených základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tpo 24/2013 z 20. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných látok, psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) a 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona.

Uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. l Tp 85/2012 z 30.   novembra   2012   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   l   Tpo   51/2012 zo 6. decembra 2012 boli obvinení Š. K. (sťažovateľ) a G. Š. vzatí do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

3. Sťažovateľovi a ďalšiemu obvinenému na základe návrhu krajského prokurátora okresný súd uznesením sp. zn. 1 Tp 38/2013 z 11. júna 2013 predĺžil väzbu do 24. decembra 2013.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť.   Krajský   súd   napadnutým uznesením zrušil uznesenie okresného súdu o predĺžení väzby a sám vo veci rozhodol tak, že sťažovateľovi väzbu predĺžil do 27. októbra 2013.

4.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia krajského súdu, ktorým sa rozhodlo o predĺžení väzby sťažovateľa a ďalšieho obvineného. Sťažovateľ tvrdí, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno zistiť, o aké konkrétne skutočnosti sa krajský súd vo svojom rozhodnutí opieral.

5. Sťažovateľ tiež namieta, že orgány činné v trestnom konaní nekonajú plynule a tak, ako to vyžaduje väzobné stíhanie. K tomuto sťažovateľ okrem mimo iného uviedol, že „od 12. 04. 2013   do   18. 04. 2013   a   potom   od   tohto   dátumu   až   do   21. 08. 2013 kedy bolo vykonané nahliadnutie do spisu bol vyšetrovateľ úplne nečinný, t. j. neboli vykonané žiadne relevantné úkony“.

6.   Sťažovateľ   ďalej   vo   svojej   sťažnosti   tvrdí,   že   odôvodnenie   jeho   väzby je v návrhoch prokuratúry a v súdnych rozhodnutiach v zásade rovnaké a že v žiadnom z uvedených   dokumentov   nie   je   individualizované   skutkové   a   právne   odôvodnenie jeho väzby.   Podľa   názoru   sťažovateľa   z   rozhodnutia   krajského   súdu   nemožno   zistiť, ktoré dôvody   väzby   sa   vzťahujú   priamo   na   jeho   osobu,   čo   má   v   spojení   s   absenciou presvedčivých konkrétnych skutočnosti za následok nezákonnosť jeho väzby.

7. Sťažovateľ tiež namieta nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s domovou prehliadkou vykonanou 13. júna 2013, k čomu uvádza:

„Predmetná   prehliadka   bola   vykonaná   aj   napriek   tomu,   že   obvinený   je   už   vyše pol roka vo väzbe a nehnuteľnosť je trvalo užívaná jeho manželkou a je vo vlastníctve jeho svokry... prehliadka bola vykonaná za účelom zaistenia počítačov dôležitých pre trestné konanie vedené v Nórskom kráľovstve... Sťažovateľovi nie je známy žiaden právny predpis platný   v   Slovenskej   republike,   ktorý   by   oprávňoval   orgány   činné   v   trestnom   konaní vykonávať domové prehliadky na zaistenie vecí slúžiacich na trestné stíhanie vedené v inom štáte... O tejto domovej prehliadke... nie je jediná zmienka vo vyšetrovacom spise... Okrem toho vo veci rozhodol sudca odlišný od sudcu pre prípravné konanie.“

8. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej tvrdí, že „v predmetnom znaleckom posudku neboli skúmané stopy, ktoré boli predmetom zaistenia“. K tomuto bodu sťažovateľ uvádza:«Ako vyplýva zo zápisnice o prehliadke iných priestorov alebo pozemkov... polícia zaistila   54.600   ks.   tabliet   nezisteného   druhu   a   pôvodu,   bielej   farby   s   nápisom   „A.“... Zápisnica bola prečítaná a podpísaná siedmimi osobami, a keďže aj na jej opise je uvedená značka „A.“ možno pochybovať, čo vlastne bolo odovzdané na znalecké skúmanie, keďže ďalej sa pracuje so značkou R.. Taktiež z nekvalitných fotiek nie je možné určiť značku lieku pri zaistený, pričom však fotografie nie sú podpísané ani nie je možné zistiť, kedy, kým a kde boli vyhotovené. Okrem toho nesedí ani celkový počet zaistených tabliet (54.600 ks) s počtom, ktorý bol podrobený znaleckému skúmaniu (54.543 ks) s tým, že niektoré balenia boli   porušené   o   čom   sa   v   zápisnici   nie   je   možné   dočítať...   Väzba   sťažovateľa   je   teda založená   na   nezákonne   získaných   dôkazoch   v   rozpore   s Ústavou,   ako   aj Trestným poriadkom.»

9. Napokon sťažovateľ namieta: „... až do zmeny obhajcu nemal sťažovateľ vo veci tlmočníka z jazyka maďarského a to   napriek   tomu,   že   zjavne   neovláda   slovenčinu   na   tej   úrovni   aby   mohol po niekoľkohodinovom   výsluchu   kontrolovať   svoju   výpoveď   zaznamenanú   v   slovenčine resp. nemohol   sa   vyjadrovať   v   rovnakých   gramatických   tvaroch   a   časovej   súvislosti ako by sa bol vyjadril v rodnom jazyku.“

10. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že:„1. Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. 2 Tpo/24/2013 porušil sťažovateľove právo definované čl. 5 ods. 1 písm. c/ ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. 2 Tpo/24/2013 porušil sťažovateľove právo definované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy SR

3. Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 20. 06. 2013 sp. zn. 2 Tpo/24/2013 v časti týkajúcej sa obvineného Š. K., a prikazuje obvineného Š. K., prepustiť na slobodu.

4.   Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 5.000,- Eur, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd v Nitre do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

5. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu vo výške 331,12 €.“

11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

12.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) osobná sloboda sa zaručuje.

15. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 dohovoru nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy   a   čl.   8   ods.   5   dohovoru   do   väzby možno vziať iba z dôvodov   a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

16. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku   1 písm. c)   tohto   článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods.   4   dohovoru   každý,   kto   bol   pozbavený   slobody   zatknutím   alebo   iným   spôsobom, má právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

17. Podstatu   predloženej   sťažnosti   tvoria tvrdenia   sťažovateľa, že z odôvodnenia uznesenia krajského súdu nemožno zistiť konkrétne skutočnosti, na základe ktorých krajský súd   rozhodol   o   predĺžení   väzby   sťažovateľa,   že   odôvodnenie   väzby   je   v   návrhoch prokurátora   a   v   uzneseniach   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   zásade   rovnaké   a   že v žiadnom   z uvedených   dokumentov   nie   je   individualizované   skutkové   a   právne odôvodnenie   väzby,   že   jeho   väzba   sa   zakladá   na   nezákonne   získaných   dôkazoch a nezákonnom   postupe   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   že   sťažovateľ   nemal až do zmeny obhajcu vo veci tlmočníka a že vyšetrovateľ vo veci nekoná plynule.

18. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a s ním súvisiace uznesenie okresného súdu.

Ústavný   súd   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov   vrátane   Trestného poriadku.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

19.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľove   námietky   týkajúce   sa   odôvodnenia   uznesenia krajského   súdu,   a   síce,   že   z   napadnutého   uznesenia   nie   je   možné   zistiť   konkrétne skutočnosti, na základe ktorých krajský súd rozhodol, že odôvodnenie väzby je v návrhoch prokuratúry   i   súdnych   rozhodnutiach   v   zásade   rovnaké   a   že   v   žiadnom   z   uvedených dokumentov nie je individualizované skutkové a právne odôvodnenie väzby, ústavný súd zastáva názor, že uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu jasne a zrozumiteľne   podáva   výklad,   akými   úvahami   sa   súd   spravoval   a   z   akého   dôvodu a na základe akých právnych predpisov bolo vo veci rozhodnuté, čo v okolnostiach danej veci znamená, na akých konkrétnych skutočnostiach okresný súd a krajský súd založili svoje rozhodnutia. Ústavný súd zastáva názor, že v odôvodnení napadnutého uznesenia krajského   súdu   v   spojení   s   uznesením   okresného   súdu   je   tiež   jasne   individualizované skutkové a právne odôvodnenie väzby sťažovateľa.

V   uznesení   okresného   súdu   sa   okrem   iného   uvádza: „Vzhľadom   na   vzájomné prepojenie obvinených J. K., Š. K. a G. Š. a ich kontakty vo Švédsku, Nórsku prípadne Dánsku,   odôvodňujú   možnosť   vzájomného   ovplyvňovania.   Tieto   konkrétne   skutočnosti, ktoré odôvodňovali vzatie oboch obvinených do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku naďalej trvajú...

Počas   prípravného   konania   boli   zistené   také   konkrétne   skutočnosti   u   oboch obvinených, ktoré odôvodňujú trvanie väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Obvinený Š. K. priznal, že má dve maloleté deti, platí hypotéku a má iné náklady, pričom mu zdravotný stav nedovoľuje vykonávať prácu vodiča kamiónu. Obvinený G. Š. uviedol, že má vyživovaciu povinnosť voči trom maloletým deťom a je nezamestnaný. Obaja priznali, že sú v dobrom vzťahu s obvineným J. K., ktorý má kontakty na zahraničie a má príbuzných hlavne vo Švédsku. Tieto skutočnosti odôvodňujú obavu, že obaja obvinení po prepustení na slobodu, by mohli pokračovať v trestnej činnosti, pre akú sú stíhaní, aby si zadovážili aspoň čiastočne prostriedky na živobytie.“

V napadnutom uznesení krajského súdu sa ďalej uvádza: „Aj nadriadený súd zistil, že u oboch obvinených dôvody väzby pre ktoré boli do nej vzatí, teda dôvod väzby podľa § 71   ods.   1   písm.   b/   Tr.   por.   i   naďalej   trvajú,   pretože   vzhľadom   na   kontakty   najmä obvineného K., ktoré mal s obvineným K. a najmä na to, že väčšinou spolu komunikovali telefonicky a mal kontakty tiež na ďalšie osoby, ktoré v rámci dožiadania mali byť vypočuté vo Švédsku, je tu dôvodná obava, že pri prepustení z väzby bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených   alebo   inak   mariť   objasňovanie   skutočností   závažných   pre   trestné konanie...

U oboch obvinených tiež je daný dôvod väzby aj podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pretože   z   doterajšieho   konania   pred   vzatím   do   väzby   obvinených   vyplývajú   konkrétne skutočnosti,   že   by   mohli   pokračovať   v   páchaní   trestnej   činnosti   a   takýmto   spôsobom si zadovažovať prostriedky na svoju obživu.“

20. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, sa ústavný súd domnieva, že z tohto rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Skutkové a právne závery krajského súdu teda nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Vychádzajúc z uvedených úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa. Túto časť sťažnosti preto ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

21.   Sťažovateľ   ďalej   namietal „nezákonnú   domovú   prehliadku“ a „nezákonne získané dôkazy“.

Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu   všeobecných   súdov   vo   väzobných   veciach   je   daná   len   na   preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, (alebo je vo väzbe, pozn.), bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,   o väzbe rozhodoval   súd,   obvinený   bol do   väzby vzatý   pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného   súdu   o   predĺžení   väzby.   Do   obsahu   právomocí   ústavného   súdu   nepatrí preskúmať   postup   (hodnotenie),   ako   aj   správnosť   skutkových   a   právnych   záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na ponechanie sťažovateľa   vo   väzbe.   Ústavný   súd   sa   preto   pri   skúmaní   obmedzenia   osobnej   slobody sústreďoval   na   preskúmanie   toho,   či   k   obmedzeniu   osobnej   slobody   sťažovateľa   došlo z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje (umožňuje) ústavnokonformný výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku, bez toho, aby nahrádzal právomoc a postupy všeobecných súdov (II. ÚS 76/02).

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť predmetom   kontroly zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   alebo   by   boli   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi spravodlivosti (ako nadmerný formalizmus) či interpretácia a aplikácia zákonných pojmov by   bola   v   inom   než   zákonom   ustanovenom   a   právnickým   myslením   konsenzuálne akceptovanom význame, a boli tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, III. ÚS 151/05).

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (znalecké dokazovanie, domová prehliadka a iné), tak ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti a zásadu bezprostrednosti trestného konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.

22. V okolnostiach daného prípadu ústavný súd zastáva názor, že skutkové a právne závery   všeobecného   súdu   nevykazujú   znaky   svojvôle   alebo   že   by   boli   zjavne neodôvodnené,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné. V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   niet   žiadnej   spojitosti   medzi napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a   tvrdeným   porušením   základného   práva sťažovateľa. Túto časť sťažnosti preto ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

23. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľa, a síce, že vyšetrovateľ vo veci nekoná plynule, ústavný súd poukazuje na závery okresného súdu a krajského súdu, z ktorých vyplýva, že „trestná činnosť obvinených bola vykonávaná v rôznych štátoch Európy a je potrebné   vyčkať   na   právnu   pomoc   zo   Švédskeho   kráľovstva,   ktorú   podala   Generálna prokuratúra, ako aj na to, že doposiaľ neboli vyhotovené prepisy telefónnych záznamov, čo vzhľadom k tomu, že ide aj o komunikáciu v inom ako slovenskom jazyku je technicky a časovo náročné a ich prepustením by bolo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania“.

V   uznesení   krajského   súdu   sa   ďalej   uvádza,   že „...   vyšetrovateľ   okrem   toho,   že vypočul svedkov v predmetnej veci, boli vypracované a do spisu založené znalecké posudky, ktoré boli vypracované vo februári 2013... vo veci bolo požiadané Švédske kráľovstvo a jeho   príslušné   orgány   o   spoluprácu,   kde   vyšetrovateľ   túto   žiadosť   zaslal   prokuratúre 19. 04. 2013, pričom v máji 2013 bola táto žiadosť prokurátorom spracovaná a odoslaná... tiež   bolo   požiadané   o   zaslanie   telefonických   záznamom   a   ich   doslovných   prepisov urobených v tomto konaní, pričom ako vyplýva zo správy Krajskej prokuratúry v Nitre prepisy záznamov o uskutočnenej telefonickej prevádzke vzhľadom na rozsah nie sú ešte k dispozícii   a   majú   byť   vyhotovené   najneskôr   koncom   júna   2013...   nemožno   potom konštatovať,   že   vo   veci   sa   nekoná.   Procesnými   úkonmi   v   trestnom   konaní   nie   sú   iba výsluchy   obvinených   a   svedkov,   ale   aj   zabezpečovanie   iných   dôkazných   materiálov potrebných na objasnenie tejto veci.“.

24. S odkazom na závery okresného súdu a krajského súdu, ktoré dávajú odpoveď na sťažovateľovu   námietku   týkajúcu   sa   prieťahov,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa prieťahov v konaní vyšetrovateľa je zjavne neopodstatnená.

25.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). O   taký   prípad   išlo   aj   v   prerokovávanej   veci,   preto   ústavný   súd   považuje   sťažnosť v už uvedených častiach a z už uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnenú.

26.   Sťažovateľ   napokon   namietal, že „... až do   zmeny obhajcu nemal   sťažovateľ vo veci tlmočníka z jazyka maďarského a to napriek tomu, že zjavne neovláda slovenčinu na tej   úrovni   aby   mohol   po   niekoľkohodinovom   výsluchu   kontrolovať   svoju   výpoveď zaznamenanú v slovenčine...“.

27.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   s   námietkou   týkajúcou   sa   absencie   tlmočníka na výsluchu   vykonanom   1.   februára   2013   sa   už   vysporiadal   vo   svojom   rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 270/2013 z 2. júla 2013, keď konštatoval, že v prípade sťažovateľa absencia tlmočníka   nijako   nezasiahla   do   jeho   práva   na   spravodlivý   proces.   Ústavný   súd   preto v okolnostiach tejto veci posúdil, že sťažnosť sťažovateľa je v uvedenej časti neprípustná.

28. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

29. Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť a neprípustnosť,   ústavný   súd   nemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013