znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 756/2013-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 11. decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   M.   A.,   B.,   zastúpeného Advokátskou   kanceláriou   OV.   s.   r.   o.,   B.,   konajúcou   advokátkou   JUDr.   Z.   O.,   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   zachovanie   osobnej   cti,   dobrej   povesti a na ochranu mena zaručeného čl. 19 ods. 1, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a b) Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 296/2010 zo 7. marca 2012 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžd/25/2012 zo 14. mája 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. A.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. augusta 2013 doručená sťažnosť JUDr. M. A. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie základného práva na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručeného čl. 19 ods. 1, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 296/2010 zo 7. marca 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 1 Sžd/25/2012   zo   14.   mája   2013   (ďalej   aj „rozsudok najvyššieho súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   na   krajskom   súde domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru v Bratislave,   krajského   dopravného   inšpektorátu,   ktorým   bolo   zamietnuté   odvolanie sťažovateľa a potvrdené rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Policajného zboru v   Bratislave   o   uznaní   viny   sťažovateľa   zo   spáchania   priestupku   proti   bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č.   372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v   znení   neskorších   predpisov   a   v   ktorom   mu   v   tejto súvislosti bola uložená pokuta vo výške 40 € spolu s povinnosťou uhradiť trovy konania vo výške 16 €.

3.   Vo   svojej   žalobe   adresovanej   krajskému   súdu   sťažovateľ inter   alia namietal, že v správnom konaní, ktoré predchádzalo konaniu na krajskom súde, rozhodovala vo veci predpojatá osoba a existovala prekážka spočívajúca v predbežnej otázke, ktorá bola podľa sťažovateľa rozhodujúca pre prípustnosť dôkazov, a teda pre rozhodnutie vo veci samej. Napokon   sťažovateľ   namietal   konanie   správneho   orgánu,   ktorý   vo   svojom   rozhodnutí nedostatočne   odôvodnil   výšku   udelenej   pokuty,   nezistil   úplný   skutkový   stav   veci a na základe   toho   vyvodil   nesprávne   právne   závery.   Krajský   súd   preskúmal   zákonnosť rozhodnutia i postupu správneho orgánu a dospel k záveru, že boli v súlade so zákonom.

4.   Sťažovateľ   sa   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolal   na   najvyššom   súde,   ktorý   sa stotožnil so závermi krajského súdu a rozhodnutie potvrdil.

5.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   konanie   a   rozhodovanie   uvedených všeobecných súdov, ktoré podľa neho spočívali v rozhodovaní mimo medzí ním podaných žalôb   a   v   potvrdení   lživých   výpovedí   zasahujúcich   policajtov   ako   dôveryhodných a spôsobilých byť dôkazom. Sťažovateľ tiež vyslovil nesúhlas s konaním najvyššieho súdu, ktorý   potvrdil   rozhodnutie   krajského   súdu   vo   veci   nenariadenia   pojednávania s odôvodnením,   že   sťažovateľ   nereagoval   na   výzvu   podľa   §   250   ods.   2   Občianskeho súdneho   poriadku,   ako   aj   zmätočnú   časť   rozhodnutia   krajského   súdu.   Súdom   vyčíta arbitrárne konanie, ignorovanie fyzikálnej skutočnosti a dôkazov.

6.   Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   prijal   jeho sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   následne   o   nej   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví, že postupmi   a   rozhodnutiami   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jeho základné práva podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a b) ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 €. V závere svojho návrhu na rozhodnutie požaduje, aby mu najvyšší súd nahradil trovy konania v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu, ako aj trovy právneho zastúpenia, a to do troch dní od právoplatnosti nálezu.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa na neverejnom   zasadnutí   senátu,   a   keďže   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

8. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ústavnosti (čl. 124 ústavy).   Vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou či mimoriadnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov, ale obmedzuje   sa   len   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Skutkové   a   právne   závery všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

9.   K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanými sťažovateľom ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež právo účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov obsahujú podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie a ústavný súd   nezistil,   že   by   ich   výklad   a   závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené a nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutých rozsudkov presvedčil, že uvedené súdy sa námietkami   sťažovateľa   zaoberali   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutých   rozhodnutí,   ktoré   súdy   dostatočne   odôvodnili   a   ktoré   majú   oporu vo vykonanom dokazovaní.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutými   rozhodnutiami všeobecných súdov a namietanými porušeniami označených práv [čl. 46 ods. 1, čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a b) ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru].

V   súvislosti   so   žiadosťou   sťažovateľa   vysloviť   porušenie   základného   práva na zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti   a   dobrej   povesti   a   na   ochranu   mena upraveného   v   čl.   19   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   vychádzajúc   zo   subsidiárnej právomoci ústavného súdu a opierajúc sa o doterajšiu rozhodovaciu prax ústavného súdu (napr. I. ÚS 130/93, I. ÚS 50/96 a I. ÚS 2/00) uzavrel, že v danom prípade sa nedá vyvodiť žiadna spojitosť medzi postupom všeobecných súdov a porušením čl. 19 ods. 1 ústavy. Všeobecné súdy vykonávaním svojich ústavne vymedzených právomocí vôbec nezasahovali a ani nemohli zasiahnuť do základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, pretože porušenie nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc a ktorý koná s cieľom poskytnúť ochranu základných práv a slobôd účastníkovi konania.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd   sa   nezaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   (návrh   na   zrušenie rozsudku krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   návrh   na   primerané zadosťučinenie, náhrada trov konania), keďže tieto sú viazané len na prípad, ak ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013