znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 755/2014-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Retail Value Stores, a. s., Panónska cesta   16,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Michalom   Matulníkom,   Advokátska kancelária   JUDr.   Michal   Matulník,   advokát,   s.   r.   o.,   Kýčerského 5,   Bratislava,   vo   veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   20   ods. 1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozhodcovskými   rozsudkami   Obchodného   súdu   stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd s. r. o., Banská Bystrica, sp. zn. OS 67/2014 zo 6. októbra 2014, sp. zn. OS 64/2014 zo 6. októbra 2014, sp. zn. OS 94/2014 z 13. októbra 2014 a sp. zn. OS 78/2014 zo 6. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Retail   Value   Stores,   a.   s.,   vedené pod sp. zn. Rvp 15241/2014 až sp. zn. Rvp 15244/2014   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 15241/2014.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Retail   Value   Stores,   a.   s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli   18. novembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Retail Value Stores, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v záhlaví tohto   rozhodnutia   označenými   rozhodcovskými   rozsudkami   Obchodného   súdu   stáleho rozhodcovského súdu zriadeného obchodnou spoločnosťou Obchodný súd s. r. o., Banská Bystrica (ďalej len „rozhodcovský súd“ a „napadnuté rozsudky“).

2.   Z obsahu   podaných   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   napadnutými rozsudkami   rozhodcovského   súdu   zaviazaná   zaplatiť   svojim   obchodným   partnerom prisúdené istiny spolu s príslušenstvom. V podaných sťažnostiach namietala argumentujúc skutkovými okolnosťami prípadu viaceré pochybenia rozhodcovského súdu v konaní, ako aj v odôvodneniach   napadnutých   rozsudkov   tohto   súdu,   od   ktorých   potom   následne odvodzovala   aj   porušenie   svojich   označených   práv.   Sťažovateľka,   citujúc   judikatúru ústavného   súdu   vzťahujúcu   sa   na   rozhodcovské   konanie,   bola   toho   názoru,   že   zásady formulované rozhodnutiami ústavného súdu dodržané neboli, a preto sa domnievala, že „je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd“, aj keď na Okresnom súde Banská Bystrica 10. novembra 2014 podala (súhlasne vo všetkých predmetných veciach, pozn.)   návrhy   na   zrušenie   napadnutých   rozsudkov   rozhodcovského   súdu,   o ktorých rozhodnuté nebolo.

3.   V petite   podaných   sťažností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom rozhodol tak, že „Základné právo Sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a právo   na   pokojné   užívanie svojho majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... “ označenými rozsudkami rozhodcovského súdu porušené boli, tieto rozhodcovské rozsudky zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a rozhodol o náhrade trov konania.

4.   Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

5.   Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Aj keď zákon   o ústavnom   súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, odvolávajúc sa tak na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde možno aj v konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí   primerane   citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

6.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 15241/2014 až sp. zn. Rvp 15244/2014 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky,   ako   aj rozhodcovského   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietané porušenie označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu,   k   porušeniu   ktorých   malo   dôjsť napadnutými rozsudkami rozhodcovského súdu.

10.   V   súvislosti   s   napadnutými   rozsudkami   rozhodcovského   súdu   ústavný   súd upriamuje pozornosť na princíp subsidiarity vyplývajúci z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa   ktorého   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne   („... ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc ústavného súdu   len subsidiárne.   Zmysel   a účel   princípu   subsidiarity   spočíva   v   tom,   že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné   súdy,   ktoré   sú   v občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 133/05, III. ÚS 444/2012).

11. Z princípu subsidiarity rovnako vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

12. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti primárne zameral na to, či ochranu tým právam, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutými rozsudkami rozhodcovského súdu sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný   všeobecný   súd   na základe   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy.   Zo sťažností vyplynulo, že sťažovateľka podaniami z 10. novembra 2014 podala na Okresnom súde   Banská   Bystrica   žaloby   o   zrušenie   napadnutých   rozsudkov   rozhodcovského   súdu, o ktorých dosiaľ nebolo rozhodnuté. Podľa názoru ústavného súdu pokiaľ sa sťažovateľka uvedenými   žalobami   domáhala   zrušenia   napadnutých   rozsudkov   rozhodcovského   súdu, iniciovala   tým   konanie   pred   všeobecným   súdom,   ktorý   bude   oprávnený   a   povinný rozhodnúť o ochrane jej práv, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci konať.

13. Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu má sťažovateľka k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu namietaného porušenia jej práv, ktorý aj využila s tým, že v prípade,   ak   by   okresný   súd   jej   žalobám   o   zrušenie   napadnutých   rozsudkov rozhodcovského   súdu   nevyhovel,   bude   mať možnosť   domáhať sa   nápravy   v   opravnom konaní   v   rámci   riadneho   inštančného   postupu,   prípadne   a   za   splnenia   zákonom ustanovených   podmienok   aj   využitím   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (m.   m. IV. ÚS 394/2012).

14. V súvislosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa   tvrdenia   sťažovateľa   k   porušeniu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

15.   Ústavný   súd   nezistil   žiadne   dôvody   na   pripustenie   výnimky   zo   zásady,   že spravodlivosť   konania   pred   všeobecnými   súdmi   možno   posudzovať   len   vo   vzťahu k právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivým častiam, ako sa sťažovateľka zjavne nesprávne domnievala. Pokiaľ by ústavný súd vecne preskúmal sťažnosť predtým, než o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol by   zasiahnuť   do   rozhodovania   všeobecných   súdov   a   nedodržal   by   princíp   subsidiarity sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

16.   Sťažovateľka   si   preto   nemôže   vyberať   orgán   verejnej   moci,   ktorý   jej   má poskytnúť   ochranu   pred   namietaným   porušením   jej   práv.   Povinnosťou   sťažovateľky   je vyčerpať   všetky   právne   prostriedky   ochrany   ňou   označených   práv,   porušenie   ktorých namieta, tak ako to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní a za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť daná právomoc ústavného súdu (IV. ÚS 171/04). Inými slovami, z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) vyplýva, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov   (II.   ÚS   1/95,   II. ÚS 21/96),   v dôsledku   čoho   ústavný   súd   sťažnosti sťažovateľky po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

17. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosti už pri ich predbežnom prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uvedenými v ich petite.

18.   Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   sťažovateľka k žiadnej   z podaných   sťažností   koncipovaných   právnym   zástupcom   (advokátom)   žiadny z napadnutých   rozsudkov   rozhodcovského   súdu   nepriložila,   čím   postupovala   v rozpore s § 50 ods.   2 zákona o ústavnom   súde a tento nedostatok bol dôvodom   na odmietnutie podaných sťažností aj pre nesplnenie zákonom požadovaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd taktiež pripomína, že takýto nedostatok podania nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti, ale na takýto postup slúži inštitút povinného zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   (napr.   IV.   ÚS   77/08,   I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2014