znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 755/2013-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť L. Č. L., pozemkové spoločenstvo Č. L., zastúpeného advokátom JUDr. A. T., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co 212/2013-349 z 24. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. Č. L., pozemkové spoločenstvo, o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. augusta 2013 doručená sťažnosť L. Č. L., pozemkové spoločenstvo, Č. L. (ďalej len „sťažovateľ“   alebo „spoločenstvo“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie   svojho   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Co 212/2013-349 z 24. júna 2013 (ďalej len,,napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   na   Okresnom   súde   Rožňava (ďalej len „okresný   súd“)   prebieha   konanie   o   neplatnosť   konania   a   uznesenia   valného zhromaždenia spoločenstva z 28. februára 2012 vedeného pod sp. zn. 12 C 45/2012, medzi žalobcami v 1. až 7. rade a sťažovateľom ako žalovaným.

3. Sťažovateľ podal 11. februára 2013 na okresnom súde v už uvedenom konaní návrh   na vydanie   predbežného   opatrenia   v   zmysle §   102   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Svoj návrh odôvodnil tým, že 28. februára 2012 sa uskutočnilo valné zhromaždenie spoločenstva, na ktorom sa s okamžitou platnosťou zakázalo žalobcovi v 1. rade, aby vystupoval ako štatutárny zástupca spoločenstva, a zároveň mu nariadilo, aby bezodkladne   vydal   novému   výboru   spoločenstva   celú   agendu,   účtovníctvo   a   finančnú hotovosť   spoločenstva.   Zároveň   bol   zvolený   za   nového   predsedu   spoločenstva   V.   Š.. Taktiež boli zvolení noví členovia výboru a dozornej rady. Na základe uvedeného boli do registra   pozemkových   spoločenstiev   vedeného   Obvodným   lesným   úradom   Rožňava zapísaní predseda spoločenstva V. Š., noví členovia výboru a noví členovia dozornej rady. Predmetom konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 45/2012 je žaloba o neplatnosť konania a uznesenia valného zhromaždenia spoločenstva z 28. februára 2012. Vo veci nebolo v čase podania sťažnosti rozhodnuté.

4.   Na   základe   rozhodnutia   Krajského   lesného   úradu   Košice,   ktorým   sa   rozhodlo o odvolaní   proti   rozhodnutiu   Okresného   lesného   úradu   Rožňava,   došlo   k   opätovnému zápisu žalobcu v 1. rade a ďalších členov štatutárneho orgánu do registra pozemkových spoločenstiev. Podľa názoru sťažovateľa na takýto zápis neexistoval žiadny právny dôvod.

5. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:„Ako vyplýva zo stanoviska Obvodného lesného úradu Rožňava zo dňa 01. 02. 2013, Obvodný lesný úrad Rožňava zaujal k uvedenému jednoznačné stanovisko a to, že E. P. (a teda žalobca v 1. rade), nemôže konať navonok za sťažovateľa (a to aj napriek tomu, že bol v rozhodnej dobe zapísaný v registri pozemkových spoločenstiev ako predseda žalovaného), k zmene odborného lesného hospodára navrhnutej E. P. nedošlo, predsedom sťažovateľa bol v rozhodnej dobe aj naďalej V. Š.

Sťažovateľ odôvodnil potrebu poskytnutia predbežnej ochrany v zmysle § 102 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   tým,   že   dňa   12.   01.   2011   zaniklo   funkčné   obdobie doterajšieho predsedu spoločenstva a ostatných doterajších členov výboru ako aj členov dozornej rady žalovaného. Na Valnom zhromaždení sťažovateľa konanom dňa 28. 02. 2012 bol okrem iného zvolený nový predseda spoločenstva V. Š.... Taktiež boli zvolení aj noví členovia výboru a dozornej rady. Napriek tejto skutočnosti doterajší predseda spoločenstva sťažovateľa a ostatní doterajší členovia výboru žalovaného (žalobcovia v 17. až 77. rade) doteraz   vykonávajú   pôsobnosť   orgánov   sťažovateľa,   ktorých   boli   členmi.   Týmto   svojím postupom jednak vážne poškodzujú záujmy sťažovateľa a jednak poškodzujú záujmy tretích osôb vo vzťahu, ku ktorým vystupujú v jeho mene. Z dôvodu, že žalobcovia v 1. až 11. rade doposiaľ vystupujú vo vzťahu k tretím osobám ako členovia výboru sťažovateľa, vzbudzujú u tretích osôb presvedčenie, že sú naďalej oprávnení konať v mene sťažovateľa v rámci svojej doterajšej pôsobnosti.“

6. Uznesením sp. zn. 12 C 45/2012 z 11. marca 2013 okresný súd nariadil žalobcom v 1. až 7. rade, aby sa zdržali nakladania s peňažnými prostriedkami sťažovateľa na účtoch v peňažných ústavoch, prijímania peňažných prostriedkov v mene sťažovateľa od tretích osôb, vyplácania odmien a iných peňažných pohľadávok v mene sťažovateľa pre svoje osoby a akéhokoľvek konania v mene sťažovateľa vo vzťahu k tretím osobám. Okresný súd zároveň zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia v časti týkajúcej sa zdržania nakladania s finančnou hotovosťou sťažovateľa, ktorú majú k svojej dispozícii žalobcovia.

7.   Sťažovateľ   podal   2.   apríla   2013   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn. 12 C 45/2012   z   11.   marca   2013   odvolanie,   ktorým   napadol   výrok,   ktorým   súd zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia v časti týkajúcej sa zdržania nakladania s finančnou hotovosťou sťažovateľa, ktorú majú k svojej dispozícii žalobcovia. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie aj žalobca v 1. rade.

8. Krajský súd v napadnutom uznesení rozhodol o odvolaní sťažovateľa a žalobcu v 1.   rade   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a   konanie   zastavil.   Z   odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že zákonné oprávnenie V. Š. konať za sťažovateľa mu bolo dočasne obmedzené uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Co 82/2012 z 23. apríla 2012, ktorým mu bola uložená povinnosť zdržať sa konania v mene sťažovateľa vo   vzťahu k   tretím   osobám, a   to až do   právoplatného rozhodnutia   vo   veci   vedenej   na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 88/2011. Krajský súd ďalej uviedol, že vzhľadom na to, že konanie   vo   veci   sp.   zn.   5   C   88/2011   nebolo   dosiaľ   právoplatne   skončené,   nemožno splnomocnenie udelené V. Š. v mene sťažovateľa pre advokáta JUDr. A. T. na zastupovanie v tomto konaní považovať za účinné. Keďže právny zástupca predložil splnomocnenie na zastupovanie v konaní podpísané V. Š., ktorému bola uložená povinnosť zdržať sa konania v mene sťažovateľa, je zrejmé, že splnomocnenie mu bolo uložené osobou, ktorá nie je oprávnená za sťažovateľa konať, a teda predložené splnomocnenie neosvedčuje zastúpenie sťažovateľa   advokátom   JUDr.   A.   T..   Vzhľadom   na   uvedený   nedostatok   splnomocnenia nebolo možné konať o návrhu sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia.

9.   Sťažovateľ   namieta,   že   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Co   82/2012 z 23. apríla 2012, ktorým mu bola uložená povinnosť zdržať sa konania v mene sťažovateľa vo   vzťahu   k   tretím   osobám,   mu   nikdy   nebolo   doručené,   nenadobudlo   vo   vzťahu k nemu právoplatnosť a nikdy sa nestalo vykonateľným. Sťažovateľ preto tvrdí, že V. Š. bol ako predseda sťažovateľa oprávnený udeliť splnomocnenie na zastupovanie v konaní o nariadenie predbežného opatrenia advokátovi JUDr. A. T..

10. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol, že bolo povinnosťou porušovateľa vyzvať   sťažovateľa   na   odstránenie   vád   udelenej   plnej   moci.   Podľa   názoru   sťažovateľa krajský súd bez akejkoľvek výzvy adresovanej sťažovateľovi pristúpil k zastaveniu konania.

11. Sťažovateľ tiež namieta, že «Porušovateľ sa okrem vyššie uvedeného dopustil pochybenia aj v tom, že porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces, pretože tým, že svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných skutkových a právnych záveroch než súd prvého stupňa, v skutočnosti odňal sťažovateľovi právo namietať správnosť jeho záverov na inštančne vyššom súde.

K   uvedeným   skutočnostiam   o   nedostatku   plnomocenstva   udeleného   advokátovi JUDr. A. T. a o nevyhnutnosti zastaviť konanie o nariadenie predbežného opatrenia sa sťažovateľ nemal vôbec možnosť vyjadriť a hlavne právne argumentovať.».

12.   V   petite   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil porušenie   označených   práv   sťažovateľa   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   zrušil napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľ tiež navrhol, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd   môže   konať   o   namietanom   porušení   práv   sťažovateľa   a   vecne   sa   zaoberať   jeho sťažnosťou   iba   vtedy,   ak   sa   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy,   prípadne   iným   zákonne   upraveným   spôsobom   pred   iným   súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

17. K sťažnostným námietkam sťažovateľa týkajúcim sa porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahová stránka jeho námietok je subsumovateľná pod dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

18. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a   slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy.   Keďže   proti   napadnutému   uzneseniu krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   je   možné   zo   sťažovateľom   tvrdených   pochybení v jeho postupe a uznesení podať dovolanie (§ 237 OSP), právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa má Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací,   čím   bola   zároveň   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd   nemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa,   ktoré   sú   viazané   na   to, že sťažnosti by bolo vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. decembra 2013