znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 754/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. N., zastúpenej advokátkou JUDr. Andreou Havelkovou, Advokátska kancelária Andrea Havelková, s. r. o., D. Dlabača 2748/28, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   C/107/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. N. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. novembra 2014 doručená sťažnosť M. N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C/107/2010.

2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že 19. mája 2010 podala na okresnom súde žalobu   o ochranu   osobnosti.   Okresný   súd   rozhodol   v tejto   veci   dvakrát   rozsudkom z 31. marca 2011 a následne zo 17. júna 2013, ale jeho rozhodnutia boli dvakrát zrušené Krajským súdom v Žiline [naposledy 28. februára 2014 (ďalej len „krajský súd“)]. Okresný súd teda koná neefektívne a nesústredene a tiež od 27. marca 2014 je nečinný viac ako 7 mesiacov, preto sa sťažovateľka domnieva, že jeho doterajším postupom a nekonaním okresného súdu v roku 2014 boli porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Sťažovateľka sa neobrátila na predsedu okresného súdu so sťažnosťou na zbytočné prieťahy,   pretože   sťažnosť   podľa   nej   (a tiež   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   pozri Komanický, Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike), nie je efektívnym a účinným právnym prostriedkom nápravy.

4.   V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   o jej   sťažnosti nálezom   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 2 C/107/2010   bolo   porušené   jej   základné   právo   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikázal okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Zároveň sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na   jej   odmietnutie.   Návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Podstatou   sťažnosti   a   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   nárok sťažovateľky na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým malo byť porušené jej základné právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a právo   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.

8. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že sťažnosť   v tomto   čase   je   zjavne   neopodstatnená.   Ústavný   súd   pri   sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá   na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03,   II. ÚS 177/04).   K iným   dôvodom,   ktoré   môžu zakladať   záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

9. Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach tiež vyslovil, že zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,   ktoré   z hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, I. ÚS 455/2014). Ústavný súd v súvislosti   s hodnotením   údajnej neefektívnosti   postupu   okresného   súdu   a   v súlade   so svojou predchádzajúcou judikatúrou, podľa ktorej „... nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05), dospel k záveru, že aj v danej veci ide o takýto prípad, pretože konanie okresného súdu nevykazuje také znaky nečinnosti, ktoré by v čase rozhodovania ústavného súdu boli ústavne významné. Okresný súd v tejto veci aj dvakrát rozhodol rozsudkom, a i keď možno pripustiť určitú neefektívnu   a nesústredenú   prácu   okresného   súdu,   postup   okresného   súdu   smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky a v zásade okresný súd koná plynulo, pričom ústavný súd nezistil dlhšie obdobia nečinnosti, počas ktorých malo dochádzať k zbytočným prieťahom. Ani sťažovateľka v sťažnosti   neuviedla dlhšie obdobia nečinnosti okresného súdu v namietanom konaní ako obdobie 7 mesiacov v roku 2014. Ústavný súd nemohol prehliadnuť okolnosť, že v posudzovanej veci samotné odvolacie konania pred krajským súdom trvali jeden rok (prvé rozhodnutie) a deväť mesiacov (druhé rozhodnutie), pričom nečinnosť   (prieťahy)   krajského   súdu   sťažovateľka   nenamieta   (§   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde).   Hoci svoju   sťažnosť   založila   sťažovateľka   najmä   neefektívnej a nesústredenej práci okresného súdu, čo možno čiastočne uznať, v okolnostiach danej veci doba   konania   na   okresnom   súde   však   nie   je   neprimerane   dlhá   a v jej   prípade   išlo   len o ojedinelé   prieťahy,   ktoré   samy   osebe   nedosahujú   ústavne   neprimeranú   intenzitu. Vychádzajúc   z analýzy   postupu   okresného   súdu   preto   ústavný   súd   hodnotí   sťažnosť sťažovateľky (v tomto čase) ako zjavne neopodstatnenú.

10. Z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že keď ústavný súd zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval   takými   výraznými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.   I. ÚS 41/01,   I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

11. Vzhľadom   na uvedené možno teda konštatovať, že ústavný súd nepovažoval doterajší postup okresného súdu za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí   sťažnosti   sťažovateľky   na   ďalšie   konanie   ako   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Až   pokračujúca   nečinnosť   okresného   súdu   by   eventuálne   mohla   spôsobiť porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), čo však ústavný súd v súčasnom období nemôže posúdiť. Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

12. Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že mohol sťažnosť odmietnuť aj pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 53 ods.   1   zákona   o ústavnom   súde,   pretože   sťažovateľka   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní predsedovi okresného súdu nepodala a jej obrana, že „sťažnosť nie je efektívnym alebo účinným právnym prostriedkom nápravy“ (pozri bod 3), v okolnostiach posudzovanej veci neobstojí.   Ústavný   súd   k tomu   v zmysle   svojej   konštantnej   judikatúry   (pozri II. ÚS 423/2012,   I.   ÚS   145/2013,   IV.   ÚS   62/2013   a III.   ÚS   80/2013)   uvádza,   že nevyčerpanie všetkých účinných prostriedkov nápravy (napr. sťažnosť na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi súdu) naďalej považuje v zásade za dôvod odmietnutia sťažnosti pre jej   neprípustnosť   (body   13   a   14).   Pokiaľ   sťažovateľka   poukazovala   na   rozhodnutia Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (Ištván   a spol.   resp.   Komanický   proti   Slovenskej republike), tieto in concreto boli iné ako vec sťažovateľky už len z toho dôvodu, že tam posudzované   prieťahy   v konaní   trvali   oveľa   dlhšie   (išlo   o prieťahy   v trvaní   6   rokov a 5 mesiacov, resp. viac ako 11 rokov), ako v tejto veci a vo vzťahu k (iba) okresnému súdu (bod 9).

13. Ústavný súd na základe svojej stabilizovanej judikatúry (napr. IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012) netrvá na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“) v zásade už iba v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho názoru   bez   ďalšieho   konštatovať.   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   (§   2   ods.   2,   §   30   ods.   4,   § 52   ods.   1) zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť (§ 116 a § 118 citovaného zákona).

14.   V   súvislosti   s   tým   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu neprichádzalo už do úvahy, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 ústavy).

16. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   ustanovených   náležitostí   sťažovateľka   v tejto   veci   v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   bude   dochádzať   k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 3. decembra 2014