znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 754/2013-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť L. B., toho času vo výkone trestu odňatia slobody,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   I.   C.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 To 4/11 z 13. apríla 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. B. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 24. júla 2013 doručená   sťažnosť   L.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   a   na   obhajobu   podľa   čl.   6   ods.   1   a   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 4/11 z 13. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“) a postupom, ktorý mu predchádzal.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu   Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp.   zn. 31 T 207/08 z 21. júla 2010 (ďalej len „rozsudok   okresného   súdu“)   bol   okrem   iných   sťažovateľ   uznaný   vinným   v   bode   1 z trestného činu vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. b) zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   účinného   do   31.   januára   1998   a   trestného činu nedovoleného   ozbrojovania   podľa   §   185   ods.   1   Trestného   zákona   účinného do 31. januára   1998,   v bode   2   z   trestného   činu   vraždy   spolupáchateľstvom   sčasti dokonaného podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a sčasti v štádiu pokusu   podľa   §   8   ods.   1   a   § 219   ods.   1   a   2   písm.   a)   Trestného   zákona   účinného do 31. januára 1998, za čo bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 23 rokov, na výkon ktorého bol zaradený do III. nápravnovýchovnej skupiny.

3.   O   odvolaní   sťažovateľa,   ako   aj   ostatných   spoluobžalovaných   proti   rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a sťažovateľa na rovnakom skutkovom základe a pri rovnakej právnej kvalifikácii pri úprave konštrukcie právnej vety odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 23 rokov, na výkon ktorého ho zaradil do III. nápravnovýchovnej skupiny.

4. Sťažovateľ sa domnieva, že rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý mu predchádzal,   boli   porušené   jeho   označené   základné   práva   garantované   ústavou a dohovorom.   Vo   svojej   sťažnosti   poukazuje   na   to,   že   v   jeho   veci   na   totožnom skutkovom základe bol okresným súdom   vynesený už skôr rozsudok sp.   zn. 5 T 06/06 z 10. októbra 2006 (ďalej len „rozsudok sp. zn. 5 T 06/06“), ktorý ho pre skutok uvedený v bode 1 rozsudku uznal vinným a súčasne ho pre skutok uvedený v bode 2 rozsudku spod obžaloby oslobodil. Tento rozsudok bol uznesením krajského súdu sp. zn. 6 To 43/06 z 24. apríla 2007 zrušený v celom rozsahu a vec bola vrátená okresnému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie. Následne okresný súd po zrušení rozsudku sp. zn. 5 T 06/06 uvedeným   uznesením   krajského   súdu   nariadil   na   28.   august   2007   verejné   zasadnutie   a uznesením sp. zn. 5 T 06/06 z toho istého dňa odmietol obžalobu prokuratúry a vrátil jej vec z   dôvodu   porušenia   ustanovení   zabezpečujúcich   právo   na   obhajobu.   Okresný   súd v uznesení, ktorým odmietol obžalobu, v súlade s právnym názorom odvolacieho krajského súdu   okrem   iného   uviedol,   že „...   je   v   prvom   rade   potrebné   vykonať   rekonštrukciu za účelom preverenia v súčasnosti dvoch verzií svedkov.... Na preverenie výpovede A. H. v procesnom   postavení   ako   obvineného   bola   v   prípravnom   konaní   vykonaná   previerka výpovedí   ohľadom   vraždy   neb.   J.   K.   a   neb.   P.   K.,   ktorú   je   potrebné   doplniť   novou rekonštrukciou. Obidve rekonštrukcie je pravdaže potrebné vykonať za účasti obžalovaných L. B., S. S. a všetkých obhajcov.“.

5.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   argumentuje,   že   okresným   súdom   požadované rekonštrukcie neboli nikdy vykonané, a aj napriek tomu Krajská prokuratúra v Trenčíne podala 2. decembra 2008 opätovne na okresnom súde obžalobu, pričom vec bola vedená pod sp. zn. 31   T   207/08   a   napokon   bola   právoplatne   skončená   napadnutým   rozsudkom krajského   súdu.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   uvádza: „K   zásadnému   porušeniu   práva na obhajobu došlo tým, že nikdy neprišlo k rekonštrukcii usmrtenia J. K. a P. K. či už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom.... Pričom v zmysle ustanovenia § 327 ods. 1 Trestného poriadku súd, ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je viazaná právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd a je povinný vykonať   úkony   a   dôkazy,   ktorých   vykonanie   odvolací   súd   nariadil.   Sťažovateľ   je   toho názoru, že po opätovnom podaní obžaloby dňa 02.12.2008 bol OS PO (okresný súd, pozn.) viazaný právnym názorom nadriadeného súdu o povinnosti vykonať rekonštrukcie J. K. a P. K. aj za sťažovateľovej účasti. Nedošlo k vykonaniu rekonštrukcie, ale len k vykonaniu vyšetrovacieho pokusu bez účasti spoluobvinených, resp. spoluodsúdených. Došlo tak   k paradoxnej   situácii,   keď   nevykonanie   rekonštrukcií   aj   za sťažovateľovej   účasti   hodnotil Krajský súd v Prešove, ako aj Okresný súd Prešov ako porušenie práva na obhajobu a následne   po   opätovnom   podaní   obžaloby,   bez vykonania   spomenutých   rekonštrukcií   za sťažovateľovej účasti, už Okresný súd Prešov v inom senátnom zložení a Krajský súd v Prešove v inom senátnom zložení za nezmenenej dôkaznej situácie uznal sťažovateľovu vinu,   ako   aj   ostatných   spoluobžalovaných   a   úplne   bol   odignorovaný   právny   názor okresného ako aj krajského súdu ohľadom potreby vykonať rekonštrukcie.

Postup   vyššie   uvedených   súdov,   keď   bez   relevantných   dôvodov   nevykonali rekonštrukcie   a   toto   konanie   bolo   v   rozpore   s   Trestným   poriadkom   a   konštantnou rozhodovacou praxou,   sťažovateľ   takýto   postup považuje za   zásah do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu...“

6.   Okrem   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   označených základných   práv   aj   v   tom,   že   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   je nedostatočné   a   neúplné,   pretože   krajský   súd „nedal   jasne   a   zrozumiteľne   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré sťažovateľ uviedol v deväťstranovom odvolaní...“.

7. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom krajského súdu, zrušil napadnutý rozsudok, vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.  

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Nadväzujúci čl. 6 ods. 3 dohovoru zakotvuje konkrétne minimálne procesné záruky garantované v trestnom súdnom konaní ako imanentnú obsahovú súčasť základného práva na spravodlivé súdne konanie.

12.   Podstatu   predloženej   sťažnosti   tvorí   tvrdenie   sťažovateľa,   že   k   porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru došlo tým, že vo veci sťažovateľa nebolo vykonané dokazovanie rekonštrukciou, či už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom, hoci v predchádzajúcom súdnom konaní na rovnakom skutkovom základe to všeobecné súdy považovali   za   potrebné   na   objasnenie   skutkového   stavu.   Sťažovateľ   taktiež   namieta obsahovo   nedostatočné   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku,   ktoré   podľa   jeho   názoru nereaguje na všetky ním vznesené námietky v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa.

13.   Ústavný   súd   predovšetkým   uvádza,   že   vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   napokon   nie   je   ani   chrániť   občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by   zásadne   popreli   účel   a   význam   zákonného   predpisu   (I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

14. Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku krajského súdu.

15. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku veľmi podrobne vyhodnotil   vykonané   dokazovanie   a   na   sporné   otázky   namietané   sťažovateľom   dal kvalifikované   odpovede,   ktoré   sú   vnútorne   logické   a   nie   sú   prejavom   aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu. Vôbec preto nemožno tvrdiť, že by bolo rozhodnutie krajského súdu zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Čo sa týka rozsahu odôvodnenia, to je vždy nutné posudzovať so zreteľom na konkrétny prípad (II. ÚS 44/03, II.   ÚS   78/05).   V   okolnostiach   daného   prípadu   (vzhľadom   na   jeho   skutkovú   zložitosť) možno s prihliadnutím na potrebu dôvery účastníkov i verejnosti v zákonné rozhodovanie všeobecných   súdov   vyžadovať   širšie   odôvodnenie   rozhodnutia.   Avšak   ústavný   súd konštatuje, že odôvodnenie krajského súdu i tak spĺňa všetky kritériá na vyslovenie záveru, že   v   ňom   nemožno   badať   nič,   čo   by   mohlo   signalizovať   porušenie   základných   práv sťažovateľa. Okolnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, nezakladá porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru. Naostatok ústavný súd len dopĺňa, že krajský súd sa síce v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   nezaoberal   osobitne   dôvodmi,   pre   ktoré   nebola vykonaná   rekonštrukcia,   ale   len   vyšetrovací   pokus,   avšak   sťažovateľ   túto   skutočnosť v písomnom odvolaní z 15. novembra 2010 namietal len marginálne, a preto z pohľadu krajského   súdu   nebol   daný   dôvod   na   širšie   odôvodnenie   týkajúce   sa   tejto   námietky (k namietanému neúplnému vykonaniu dokazovania pozri aj bod 19, pozn.).

16.   Ústavný   súd   taktiež   konštatuje,   že   právo   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo na spravodlivé   súdne konanie neznamená právo na úspech   účastníka   v súdnom   konaní. V trestnom konaní to znamená, že odlišné vyhodnotenie dôkazov týkajúcich sa ustálenia otázky viny zo strany všeobecného súdu oproti ich vyhodnoteniu obžalovaným nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie (mutatis mutandis napr. II. ÚS 37/01).

17. Článok 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 dohovoru garantuje právo na obhajobu. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli   objasnené aj   všetky   skutočnosti   svedčiace   v   prospech   obvineného   a aby sa   na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná osoba nebola odsúdená a páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Z čl. 6 ods. 3 dohovoru, ktorý definuje, ktoré konkrétne práva je potrebné zahrnúť pod právo na obhajobu, vyplýva, že každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo byť podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia   proti   nemu,   mať   primeraný   čas   a   možnosti   na   prípravu   svojej   obhajoby, obhajovať   sa   osobne   alebo   s   pomocou   obhajcu   podľa   vlastného   výberu,   ak   to   záujmy spravodlivosti   vyžadujú,   ďalej   vypočúvať   alebo   dať   vypočúvať   svedkov   proti   sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe a mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

18. Každé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (II. ÚS 81/99). Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť   sa   proti   obvineniu   zo   spáchania   trestného   činu   a   tiež   sa   brániť proti   tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka trestného   konania.   Obsahu   a   účelu   priznaného   zákonného   a   ústavného   práva   musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo priznané (I. ÚS 17/99). Ústavný súd v posudzovanej veci nezistil, aby procesným postupom krajského súdu (alebo aj okresného súdu) bola účelovo vytvorená nepriaznivá procesná situácia   a   také   podmienky   pre   sťažovateľa,   ktoré   by   mu   bránili,   resp.   ho   podstatným spôsobom obmedzovali pri reálnom uplatnení práva na obhajobu. Ústavný súd môže len opakovane   konštatovať,   že   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   nezistil,   že   by napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na obhajobu, pretože krajský súd jeho námietky preskúmal a primerane sa im venoval.   Rovnako   ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   ani   z   jej   príloh   nezistil,   že   by sťažovateľovi alebo jeho obhajcom nebola krajským súdom poskytnutá možnosť predniesť relevantné skutočnosti pri rozhodovaní o odvolaní. Obhajcovia sťažovateľa v písomných podaniach   (a v   odvolacom   konaní   napokon   aj   na   verejnom   zasadnutí)   mali   možnosť bez akéhokoľvek obmedzenia vyjadriť sa ku všetkým otázkam, ku ktorým mali potrebu sa vyjadriť.

19. K namietanému neúplnému vykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov ústavný súd dodáva, že z práva na obhajobu nevyplýva pre sťažovateľa právo, aby súdy akceptovali všetky jeho návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mal možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vyvodzuje záver, že súd nie je povinný za každých okolností vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov   nie   je   dohovorom   regulovaná   a   ide   o   otázku,   ktorú   upravuje   predovšetkým vnútroštátne   právo.   Takisto   význam   dôkazov   a   potrebnosť   ich   vykonania   posudzujú predovšetkým vnútroštátne orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A, č. 22, s. 38 39, § 91, podobne II. ÚS 25/07). ̶

20.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013