znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 753/2013-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 11. decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   FI,   M., zastúpenej advokátom JUDr. M. B., Advokátka kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojho   práva   na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva na spravodlivé   súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 4 Cob 81/2010   z 5. augusta   2011   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 22/2012 z 26. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti FI,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. júna 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   FI   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 4 Cob 81/2010 z 5. augusta 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 1 Obdo 22/2012 z 26. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   Okresný   súd   Košice   II (ďalej len   „okresný   súd“)   v právnej   veci   sťažovateľky   proti   žalovanému   M., s. r. o.,   K. (ďalej len „žalovaný“), o zaplatenie 63 165,72 € s prísl. uznesením sp. zn. 33 Cb 77/2008 z 25. januára 2010 (konanie uskutočnené po vydanom platobnom rozkaze) rozhodol tak, že konanie o vzájomnom návrhu žalovaného (takto vyhodnotil obranu žalovaného proti návrhu sťažovateľky) zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Zároveň uviedol, že nie je daná právomoc slovenského súdu, pretože účastníci konania na riešenie sporov zo svojho zmluvného vzťahu (zmluva o obchodnom zastúpení) dohodou založili právomoc... súdu. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal odvolanie žalovaný, v ktorom namietal, že v konaní na okresnom súde vo svojom vyjadrení z 26. augusta 2008 uplatnil obranu   proti   návrhu,   a nie   vzájomný   návrh   podľa   §   97   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a preto je daná právomoc... súdov. Žiadal, aby odvolací súd predmetné   uznesenie   zrušil   a aby   sa   o obrane   žalovaného   riadne   konalo.   Krajský   súd napadnutým   rozhodnutím   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie.   Vo   svojom   rozhodnutí   uviedol,   že   v danom   prípade   zo   zmluvy   o obchodnom zastúpení uzavretej medzi účastníkmi konania vyplýva, že žalobca si „vybral“ súd podľa sídla obchodného zástupcu, t. j. Okresný súd Košice II. Podľa krajského súdu ak je daná právomoc príslušného... súdu k žalobcom uplatnenému nároku na tomto súde, v súlade s ustanoveniami obchodnej zmluvy je daná právomoc tohto súdu aj na riešenie sporu z toho istého konkrétneho zmluvného vzťahu. Krajský súd preto uzavrel, že okresný súd dospel k nesprávnemu záveru. Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom   uviedla,   že   okresný   súd   nárok   uplatňovaný   žalovaným   správne   považoval za vzájomný návrh. Poukázala na to, že zmluva o obchodnom zastúpení definovala predmet vzťahu, nárok uplatňovaný v konaní (zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar) však nemá základ v zmluve o obchodnom zastúpení, ale v inom zmluvnom vzťahu, pričom odvolací súd   nerobil   rozdiel   medzi   nárokmi   vyplývajúcimi   z dvoch   rôznych   vzťahov.   Právomoc a príslušnosť slovenských súdov nezaložila sťažovateľka ani v jednom prípade, ale volila všeobecný   súd   žalovaného.   Takéto   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   znamená   nesprávne právne posúdenie veci, keď zo správnych skutkových záverov bol vyvodený nesprávny právny   záver.   Najvyšší   súd   dovolanie   zamietol.   Pri   preskúmaní   prípustnosti   dovolania konštatoval,   že   dovolanie   nie   je   prípustné   proti   uzneseniu,   ktorým   odvolací   súd   zrušil rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   ako   to   bolo   v prerokovávanej   veci,   založil   ho   však na skutočnosti,   že   pre posúdenie   nie   je   rozhodujúci   iba   formálny   znak,   t.   j.   výrok napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ale skutočnosť, či došlo k zmene rozhodnutia prvostupňového   súdu,   a uzavrel,   že   v danom   prípade   tomu   tak   bolo,   a preto   sa   vecnou správnosťou napadnutého uznesenia zaoberal a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho názoru a že podanie žalovaného je vzájomným návrhom.   K námietke   sťažovateľa   v dovolaní,   že   odvolací   súd   sa   nesprávne   zaoberal zmluvou o obchodnom zastúpení, dovolací súd uviedol, že predmetom žaloby nie je nárok z uvedenej zmluvy, čo platí aj pre prvostupňový súd, a preto je otázka právomoci súdov vo vzťahu   k vzájomnému   návrhu   bezpredmetná.   Konštatoval   však,   že „ak   je   daná právomoc   súdu   Slovenskej   republiky   na   konanie   o žalobe,   je   povinný   pri rozhodovaní o dôvodnosti   žaloby   zistiť   a zohľadniť   všetky   skutočnosti   rozhodné   pre záver,   či uplatňovaná   pohľadávka   v čase   rozhodovania   existuje,   teda   okrem   iného   zistiť   či pohľadávka   nezanikla   niektorým   zo zákonom   predpokladaných   spôsobov.   Pri   procesnej obrane   formou   započítacej   námietky   musí   urobiť   skutkový   aj   právny   záver   o existencii pohľadávky, ktorej započítanie uplatňuje žalovaný aj o jej spôsobilosti na započítanie. Musí mať   preto   právomoc   na riešenie   týchto   otázok   i keby   inak   na   konanie   o žalobe,   ktorej predmetom je takáto pohľadávka jeho právomoc nebola daná.“. Najvyšší súd následne konštatoval,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   ktorý   zrušil   nesprávne   prvostupňové rozhodnutie,   je   vecne   správne,   aj   keď   z iných   dôvodov,   ako   to   uviedol   odvolací   súd v odôvodnení   svojho   rozhodnutia,   preto   neboli   dané   dôvody,   pre   ktoré   by   bolo   treba napadnuté rozhodnutie zrušiť, a preto najvyšší súd dovolanie zamietol.

3.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   všeobecné   súdy   (krajský   súd a najvyšší   súd)   pri   právnom   posúdení   veci   a hodnotení   skutkového   stavu   postupovali jednostranne, vo veci podali formalistický výklad zákonných ustanovení, čím porušili jej základné práva. Za neakceptovateľný a ústavne nekonformný stav označila rozhodovanie krajského   súdu   a najvyššieho   súdu, „-   podľa   ktorého   požiadavka   žalobného   petitu pri vzájomnej   žalobe,   musí   obsahovať   prejav,   ako   má   súd   so   vzájomnou   pohľadávkou v prevyšujúcej   časti   naložiť,   -   konkrétne   zistený   písomne   2x   vyjadrený   vzťah   odporcu k požiadavke zaviazať žalobcu na zaplatenie konkrétnych súm neviedol k inému posúdeniu právnych úkonov odporcu posudzujúc obsah jeho podaní, t. j. k ustáleniu, že ide o vzájomný návrh“. Sťažovateľka aj v ďalšej časti sťažnosti (dosť nejasne a zmätočne) zdôrazňuje, že písomné vyjadrenia žalovaného treba považovať za vzájomný návrh podľa § 97 a § 98 OSP, a ak tak všeobecné súdy neurobili a uvedeným ustanoveniam priznali iný výklad, porušili základné   právo   sťažovateľky   priznané čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

4.   Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd sťažnosť po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, zruší napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu   a prikáže   mu   vo   veci   znova   konať   a rozhodnúť   a uloží krajskému súdu povinnosť uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   O zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného   základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

7. Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v petite   svojej   sťažnosti, a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (čl.   2   ods.   2 ústavy). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením práv v rozsahu, v akom ich sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzila v petite návrhu, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý   v petite   sťažnosti   označila   za   porušovateľa   jej   práv,   t.   j.   skúmal,   či   uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Cob 81/2010 z 5. augusta 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.   1   Obdo   22/2012   z 26.   februára   2013   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva na súdnu   ochranu   podľa   č.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práv a na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, aby sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

10.   Právo   na   súdnu   ochranu   sa   v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže   konať   a rozhodnúť   o veci   samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   označených   práv   uznesením najvyššieho súdu a uznesením krajského súdu a po uvedení ustálených právnych názorov ústavného súdu bez ďalšej ústavnoprávnej argumentácie uvádza, že závery všeobecných súdov sú nespravodlivé a nepresvedčivé.

Právo na súdnu ochranu (spravodlivý proces) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru obsahuje inter alia dve zložky, a to jednak „právo na prístup k súdu“, t. j. právo   obrátiť   sa   na   súd   na   vymoženie   či   ochranu   subjektívneho   práva,   a jednak   právo na určitú kvalitu procesu, ktorá je zabezpečená celou radou inštitucionálnych a procesných záruk. Právo na súdnu ochranu (spravodlivý proces) je tak samostatné subjektívne verejné právo   voči   štátu   na   poskytnutie   právnej   ochrany   v takom   procese,   ktorý   garantuje spravodlivý výsledok.

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   na   základe   odvolania   proti   rozhodnutiu okresného   súdu   podaného   žalovanou   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   a vec   mu   vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie podané sťažovateľkou zamietol a konštatoval, že rozhodnutie krajského súdu, ktorý zrušil nesprávne rozhodnutie okresného   súdu,   je   vecne   správne,   i keď   čiastočne   z iných   dôvodov   ako   uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Ústavný súd nezistil žiadne zásadné skutočnosti, ktoré by signalizovali svojvoľný postup   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojich   právnych   záverov a nemožno ich považovať za nedôvodné alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu a najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť názory všeobecných súdov svojím vlastným.

11. V   súčasnosti sa spis nachádza na okresnom súde, ktorého úlohou bude konať a o žalobnom návrhu sťažovateľky rozhodnúť v súlade s vyslovenými právnymi názormi.

Ústavný súd pre úplnosť poznamenáva, že tak na okresnom súde, ako aj krajskom súde   sa   rozhoduje o procesných   nárokoch   žalovanej, nie sťažovateľky, v dôsledku   čoho nemohla byť sťažovateľka v tomto konaní dotknutá na svojich právach.

12.   Vzhľadom   na uvedené skutočnosti   ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľky   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

13. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013