znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 752/2013-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 11. decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   O.   B.,   K.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b), práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu v prípade skončenia zamestnania podľa   ustanovenia I.   časti,   bodu   24 Európskej   sociálnej   charty   a práva   na   ochranu   pred svojvoľným   prepúšťaním   podľa čl. 4 Dohovoru   Medzinárodnej   organizácie   práce   o skončení   zamestnania   z podnetu zamestnávateľa   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   a jeho   rozsudkom sp. zn. 1 Co 79/2012 z 13. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 24. júna 2013 faxom (a následne 26. júna 2013 osobne) doručená sťažnosť O. B. (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva   na   ochranu   v prípade skončenia   zamestnania   podľa   ustanovenia   I.   časti   bodu   24   Európskej   sociálnej   charty (ďalej len „sociálna charta“) a práva na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním podľa čl. 4 Dohovoru   Medzinárodnej   organizácie   práce   o skončení   zamestnania   z podnetu zamestnávateľa (ďalej len „dohovor MOP“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len   „krajský   súd“)   a jeho   rozsudkom   sp.   zn.   1   Co   79/2012   z 13. marca   2013   (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Zo   sťažnosti   a z nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi,   ktorý bol zamestnancom   S.,   a. s.   B.,   regionálne   pracovisko   K.   (ďalej   len   „žalovaný“),   bola 8. decembra 2003 doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (v znení platnom do 30. júna 2006) z organizačných dôvodov. Toho istého dňa uzavrel sťažovateľ so svojím zamestnávateľom dohodu o skončení pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce s tým, že mu bude poskytnuté odstupné a jeho pracovný pomer sa skončí 31. decembra 2003. Sťažovateľ sa žalobou podanou 27. februára 2004 Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhal vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a žiadal, aby okresný súd vyslovil neplatnosť dohody o rozviazaní pracovného pomeru a neplatnosť výpovede danej zamestnávateľom   sťažovateľovi.   Okresný   súd   vo   veci   rozhodol   rozsudkom č. k. 41 C 101/2007-247 z 21. apríla 2009 tak, že žalobu zamietol a vyslovil, že o náhrade trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 15. júna 2009 odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. 1 Co 172/2009-279 z 27. mája 2010 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že úlohou súdu bude zamerať dokazovanie na zistenie, v akom psychickom stave bol žalobca v čase podpísania dohody o skončení pracovného pomeru a či vzhľadom na tento stav bol spôsobilý na právne úkony. Okresný súd následne vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 41 C 101/2007-359 z 13. decembra 2011   tak,   že   žalobu   zamietol   a vyslovil,   že   o náhrade   trov   konania   súd   rozhodne samostatným   uznesením   po   právoplatnosti   rozhodnutia.   Proti   uvedenému   rozsudku okresného   súdu   podal   sťažovateľ   31.   januára   2012   odvolanie,   o ktorom   krajský   súd rozhodol ústavnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom č. k. 1 Co 79/2012-386 z 13. marca 2013, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu v zamietavom výroku.

3. Podľa tvrdení sťažovateľa napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu jeho práv označených v bode 1 tohto rozhodnutia, a to tým spôsobom, že krajský súd neposkytol sťažovateľovi ako zamestnancovi ochranu pred svojvoľným prepustením zo zamestnania, ktorej sa na súdoch domáhal z dôvodu, že zamestnávateľ nedodržal podmienky ustanovené Zákonníkom práce na danie výpovede z organizačných dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b) a § 63 ods. 2 písm. a), keď zamestnancovi možno dať výpoveď iba z dôvodov, ak sa stane pre   organizáciu   nadbytočný   a zamestnávateľ   ho   nemá   možnosť   ďalej   zamestnávať. Ak zamestnanec   súhlasí   so   skončením   pracovného   pomeru   pred   začatím   plynutia výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce, patrí zamestnancovi odstupné.

4. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľovi bola 8. decembra 2003 doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z organizačných dôvodov a následne toho istého dňa uzavrel sťažovateľ s organizáciou dohodu podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce, na základe ktorej súhlasil so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej   doby, bolo mu poskytnuté   Zákonníkom   práce   ustanovené   odstupné a jeho pracovný pomer skončil 31. decembra 2003. Sťažovateľ tvrdí, že uzavretím dohody o skončení pracovného pomeru vyjadril iba svoj súhlas s tým, že sa pracovný pomer skončí pred začatím plynutia výpovednej doby, touto dohodou sa však nenahrádza výpoveď daná zamestnancovi a ani zamestnanec ňou nevyjadruje súhlas s dôvodmi skončenia pracovného pomeru a v prípade, že je presvedčený, že nie sú splnené podmienky na danie výpovede, nemá inú možnosť, iba obrátiť sa na súd so žalobou, ktorou sa bude domáhať neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pričom povinnosťou súdu bude zaoberať sa, či sú splnené všetky podmienky na skončenie pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov, čiže   aj   otázkou   splnenia   ponukovej   povinnosti   zamestnávateľa.   Sťažovateľ   sa   podanou žalobou na okresnom súde domáhal toho, aby súd určil neplatnosť skončenia pracovného pomeru   u zamestnávateľa.   Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že   krajský   súd   sa   v napadnutom rozhodnutí otázkou splnenia všetkých podmienok platnej výpovede nezaoberal a nezaoberal sa nimi ani súd prvého stupňa, pričom krajský súd nesprávne interpretoval ustanovenia Zákonníka   práce   o dohode   o skončení   pracovného   pomeru   a svojím   výkladom   poprel zmysel a podstatu ochrany zamestnanca.

5.   Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a po jej prerokovaní   rozhodol   vo   veci   nálezom,   ktorým   vysloví,   že   postupom   krajského súdu v konaní vo veci sp. zn. 1 Co 79/2012 bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo domáhať sa svojho základného práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním podľa čl. 36 písm.   b)   ústavy,   právo   na   ochranu   v prípade   skončenia   zamestnania   podľa   ustanovenia I. časti bodu 24 sociálnej charty, právo na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním podľa čl. 4   dohovoru   MOP,   zakáže   krajskému   súdu   pokračovať   v namietanom   porušovaní označených práv, zruší napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, prizná mu finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 € a náhradu trov konania.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

7.   Podľa   čl.   36   písm.   b)   ústavy   zamestnanci   majú   právo   na   spravodlivé a uspokojujúce   pracovné   podmienky.   Zákon   im   zabezpečuje   najmä   ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   uvádza, že formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   vyjadril   zhodu   zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

8.   Ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   preskúmal   sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom krajského   súdu.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   sťažnosť   bola   podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote, spĺňa všetky zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti a nezistil ani také okolnosti, pre ktoré by nemal právomoc sťažnosť prerokovať alebo pre ktoré by sťažnosť nebola prípustná. Úlohou ústavného súdu tak ostalo preskúmať, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

9. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľa, s ktorou   spája   porušenie   ním   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu,   spočíva v námietke,   že   mu   krajský   súd   neposkytol   ochranu   pred   svojvoľným   prepúšťaním zo zamestnania po tom, ako sa ho dopustil jeho zamestnávateľ pri skončení pracovného pomeru   z jeho   podnetu.   Sťažovateľ   uvádza,   že   mu   zamestnávateľom   v dôsledku organizačnej zmeny bola 8. decembra 2003 po uskutočnenom pohovore doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Následne toho istého dňa uzavrel   sťažovateľ   so   svojím   zamestnávateľom   dohodu   o rozviazaní   pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce a bolo mu   poskytnuté   odstupné.   Sťažovateľ   vykonával   svoju   prácu   do   skončenia   pracovného pomeru uvedeného v dohode, t. j. do 31. decembra 2003. Sťažovateľ tvrdí, že uzavretím dohody sa nenahrádza výpoveď daná zamestnancovi a zamestnanec ňou nevyjadruje súhlas s dôvodmi   skončenia   pracovného   pomeru.   Krajský   súd   preto   postupoval   nesprávne, keď sa nezaoberal   otázkou   splnenia   všetkých   podmienok   pre   platnosť   výpovede a nezaoberal sa nimi ani súd prvého stupňa.

10.   Ústavný   súd   sa   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného   súdu   za   ústavne   udržateľný   a akceptovateľný   z hľadiska   námietok,   ktoré voči nemu   uplatnil   sťažovateľ.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   považoval   za   potrebné pripomenúť,   že   v súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, III. ÚS 21/96 a iné). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 a iné).

11. V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   z ktorej   vyplýva,   že   právo na spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že na každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (m.   m.   Georgidias   v.   Grécko   z 29.   mája   1997, Recueil II/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdom konaní. Stačí, aby reagoval na ten   argument   (argumenty),   ktorý   je   z hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.

V súlade s uvedeným   je teda   povinnosťou   všeobecného   súdu   uviesť v rozhodnutí dostatočné   a relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i právnej   stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Z uvedeného však nevyplýva „záruka“ vydania rozhodnutia v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka úspechu v konaní pred všeobecným súdom.

12. Na   základe   takto   vymedzených   východísk   ústavnoprávneho   prieskumu a v rozsahu sťažovateľom nastolených námietok ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu.

V konaniach   na   všeobecných   súdoch   bolo   náležite   preukázané,   že   žalovaný   – zamestnávateľ sťažovateľa S. a. s. B., regionálne pracovisko K., uskutočnil v roku 2003 reorganizáciu   spoločnosti   a zmenil   organizačnú   štruktúru,   v dôsledku   čoho   došlo k hromadnému prepúšťaniu pracovníkov podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu o zamietnutí žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou, pričom v úvode jeho   odôvodnenia   vyhodnotil   priebeh   konania   na   okresnom   súde   a následne   podrobne priebeh   dokazovania   vykonaného   okresným   súdom.   Uviedol,   k akým   záverom   dospel okresný súd po vykonanom dokazovaní, ktoré skutočnosti boli medzi účastníkmi konania sporné   a na   základe   akých   skutočností   okresný   súd   rozhodol.   Krajský   súd   vyhodnotil, že prvostupňový súd náležite zistil skutkový stav veci, vec posúdil správne po skutkovej aj právnej   stránke   a náležite   ho   aj   odôvodnil,   na   základe   čoho   a podľa   §   219   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   na neho   poukázal.   V odôvodnení   ďalej   poukázal   aj na správnosť konštrukcie vzniku nároku na odstupné podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce pri výpovedi   zo   strany   zamestnávateľa   a následnom   súhlase   sťažovateľa   so   skončením pracovného   pomeru   dohodou   pred   začatím   plynutia   výpovednej   doby   vyslovenej sťažovateľom v odvolaní, ktorá nie je v rozpore s už vysloveným názorom krajského súdu v zrušujúcom   uznesení   sp.   zn.   1   Co   172/2009   z 27. mája   2010   v tom,   že   ak   účastníci uzatvorili   dohodu   o skončení   pracovného   pomeru   po doručení   výpovede,   je   zjavné,   že v takom   prípade   došlo   k skončeniu   pracovného   pomeru   dohodou,   a nebolo   teda   úlohou okresného súdu zaoberať sa splnením ponukovej povinnosti zo strany žalovaného. Krajský súd   k dôkazom   uvedeným   okresným   súdom   k skúmaniu   duševného   stavu   sťažovateľa pre posúdenie platnosti uzavretej dohody   poukázal na jeho zistenia a závery znaleckého dokazovania a zároveň   aj sám   zaujal stanovisko   k rozdielom   medzi   duševnou   poruchou a duševnou chorobou uvádzanými sťažovateľom v odvolaní, pričom záver okresného súdu, že sťažovateľom urobený právny úkon (podpísanie dohody o skončení pracovného pomeru) je platný v súlade s § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 Zákonníka práce, považoval za správny. Za jeden z dôvodov podania odvolania označil sťažovateľ aj nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť rozsudku okresného súdu.

13. Pri hodnotení prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov ide v danom prípade o posúdenie, či rozhodnutie krajského súdu nevykazuje známky svojvôle, o čom by bolo   možné   v zásade   uvažovať   v tom   prípade,   ak   by   rozhodnutie   krajského   súdu neobsahovalo dostatok dôvodov na jeho vydanie, resp. ak by sa krajský súd presvedčivým spôsobom nevysporiadal s relevantnou argumentáciou sťažovateľa.

Vychádzajúc   zo   skutočností   uvedených   v rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd konštatuje,   že   krajský   súd   dostatočne   odôvodnil   svoje   závery   pre   potvrdenie prvostupňového   rozhodnutia   v zamietavom   výroku   a   prevzatie   predošlého   rozsudku okresného súdu (ktorý bol odvolacím súdom zrušený) v jeho niektorých častiach nemožno považovať   za   skutočnosť,   ktorá   sama   osebe   spôsobuje   nepreskúmateľnosť   ďalšieho rozsudku vydaného vo veci. Krajský súd preskúmal predovšetkým dokazovanie okresného súdu   o duševnom   stave   a spôsobilosti   sťažovateľa   uzavrieť   so   žalovaným   dohodu o skončení   pracovného   pomeru   a dospel   k záveru,   že   okresný   súd   náležite   zohľadnil skutočnosti, ktoré vyplynuli z podaného znaleckého posudku vo veci v súlade s právnymi závermi vyslovenými krajským súdom v prvom   zrušujúcom rozsudku. Závery krajského̶

súdu tak možno považovať za také, ktoré nevybočili z rámca ústavnoprávnej argumentácie a sú dostatočne odôvodnené.

Ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

14. K ďalším právam, k porušeniu ktorých podľa tvrdení sťažovateľa malo dôjsť, ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovateľ   v sťažnosti   neuviedol   žiadnu   ústavnoprávnu argumentáciu, na základe čoho trpí sťažnosť v tejto časti nedostatkom odôvodnenia.

15.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, bolo už bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013