znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 751/2013-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť E. I., T., a R. I., T., zastúpených JUDr. T. S., T., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uznesením sp. zn. 6 Tos 42/2013 z 28. marca 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. I. a R. I. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 21. júna 2013 doručená sťažnosť E. I. a R. I. (ďalej len,,sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 6 Tos 42/2013 z 28. marca 2013 (ďalej len,,uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovatelia boli rozsudkom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len  ,,okresný   súd“)   sp.   zn.   5   T   140/00 z 19. júla 2001   spolu   s   obžalovaným   J.   K.   uznaní   vinnými   pre   trestný   čin   podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a trestný čin poškodzovania veriteľa spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 256 ods. 1 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 na tam uvedenom skutkovom základe. Za to boli sťažovatelia odsúdení na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov, pričom súd im výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 42 mesiacov.

3. Krajský súd ako odvolací súd odvolanie sťažovateľov proti uvedenému rozsudku okresného súdu zamietol uznesením sp. zn. 3 To 259/01 z 8. novembra 2001.

4.   Sťažovatelia   v   sťažnosti   následne   uviedli,   že   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 6 Nt 42/2012 z 3. januára 2013 bol nimi podaný návrh na obnovu konania v ich pôvodnej   trestnej   veci   (sp.   zn.   5   T   140/00)   zamietnutý   a   ich   sťažnosť bola uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   6   Tos   42/2013   z   28.   marca   2013   zamietnutá.   Podľa   názoru sťažovateľov došlo napadnutým uznesením krajského súdu   k porušeniu   ich   označených práv a svoju sťažnosť v podstatnom odôvodnili takto:

,,Ako   vyplýva   z veľmi   stručného   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   Okresného súdu Trnava, súd okrem zadováženia a oboznámenia spisového materiálu vo veci 5T 140/00 a Okresného súdu Trnava 11C/83/2011 a tiež obsahu ďalšieho spisového materiálu zistil, že podľa   doplneného   odpisu   z   registra   trestov   sa   E.   I.   a R.   I.   z uloženého   trestu   odňatia slobody vo veci 5T 140/00 osvedčili dňom 08.05.2006 a na oboch sa hľadí, akoby neboli odsúdení.

Na   verejnom   zasadnutí   obaja   odsúdení   zotrvali   na   prednese   svojho   obhajcu, zdôraznili, že J. K. bol zadĺžený a mal záujem práve takýmto spôsobom zlikvidovať svoje dlhy a preniesť ich na manželov I.. Vo veci bol vypočutý aj svedok J. K., ktorý uviedol, že vo veci 5T 140/2000 bol právoplatne odsúdený a následne aj z výkonu trestu podmienečne prepustený.

Prokurátorka navrhla Návrh na obnovu konania zamietnuť, pretože ako svojprávne subjekty   si   museli   byť   vedomí   dôsledkov,   ktoré   môžu   znamenať   ich   postup.   Dva   roky po uzavretí pôžičky podpísali fiktívny dlh, čím znížili možnosť uspokojenia pohľadávky voči ich osobám.

Okresný súd dospel k záveru, že v predmetnej veci neboli produkované žiadne nové skutočnosti, ktoré sú podmienkou pre povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por.. Obaja odsúdení uložené tresty odňatia slobody už vykonali, bolo rozhodnuté, že sa osvedčili a hľadí sa na nich z trestnoprávneho hľadiska, akoby neboli odsúdení. Z tohto dôvodu   neboli   zistené   ani   podmienky   na   obnovu   konania,   a   preto   súd   návrh   oboch navrhovateľov zamietol, pretože nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 Tr. Por... Uznesením Krajského súdu v Trnave bola naša sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku zamietnutá. Ako vyplýva z odôvodnenia citovaného uznesenia Krajského súdu v   Trnave,   na   základe   našej   sťažnosti   preskúmal   odvolací   súd   podľa   §   192   ods.   1 Tr. poriadku   správnosť   výroku   napadnutého   uznesenia   a   zistil,   že   súd   prvého   stupňa rozhodol v predmetnej veci správne a v súlade so zákonom.

V rámci veľmi stručného odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že tvrdenie uvádzané v dôvodoch na povolenie obnovy konania o tom,   akú úlohu vo veci zohrával J. K. sú už tiež momentálne nepodstatné. I on bol právoplatne odsúdený a z výkonu trestu   už   podmienečne   prepustený.   Je   faktom,   že   žiadne   nové   skutočnosti   dôležité   na povolenie obnovy konania produkované neboli.

Z   citovaného   odôvodnenia   uznesenia   Krajského   súdu   v   Trnave   naprosto   jasne vyplýva,   že ani   odvolací   súd   si   neuvedomil   význam   Čestného   prehlásenia   J.   K.   zo dňa 25.04.2008, na ktorom bol postavený náš návrh na povolenie obnovy konania a ktoré je diametrálne odlišné v porovnaní s tvrdením J. K. v rámci základného trestného konania vedeného na Okresnom   súde Trnava,   č.k.   5T/140/00   -   ktoré J.   K.   poskytol   až po jeho právoplatnom skončení (5T/140/00) a v ktorom nás úplne vyviňuje.

Aj odvolací súd podcenil význam svedeckej výpovede Z. K., manželky J. K., ktorá až po právoplatnom skončení trestného konania OS Trnava, č.k. 5T/140/00 prvýkrát v inom konaní na Krajskom súde v Trnave, č.k. 19Cb/311/00 vypovedala tak, že našu vinu úplne spochybnila.

Odvolací súd tak pochybil v ustanovení § 176 ods. 2 Tr. poriadku, § 394 ods. 1 Tr. por., § 398 ods. 1 Tr. poriadku a svojim postupom porušil naše základné právo na súdnu ochranu   v   zmysle   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   naše   právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

5.   Sťažovatelia   ďalej   v   sťažnosti   poukazujú   na   rozhodujúce   okolnosti   (uzavretie fiktívnej   kúpnej   zmluvy,   úver   z   banky,   sfalšované   potvrdenie   o   výške   príjmu   ručiteľa, nesplácanie   úveru   banke,   uznanie   ďalšieho   neexistujúceho   záväzku   etc.),   ktoré   boli skutkovým základom pre pôvodný právoplatný rozsudok o ich vine. Následne poukazujú na to, že ich na všetky ich úkony naviedol spoluobžalovaný J. K., ktorému dôverovali, keďže boli príbuznými, a že pre nesplácanie úveru stále čelia exekúcii.

6. Sťažovatelia v označených súvislostiach iniciovali aj ďalšie civilné konania, a to konanie o neplatnosť dohody o vyhlásení o uznaní dlhu a súhlase dlžníkov s exekúciou (žaloba   sťažovateľov   bola   právoplatne   zamietnutá   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 11 C 83/2001 z 28. apríla 2008 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 224/2008 z 29. decembra 2008), a následne konanie o určenie, že nie sú úverovými dlžníkmi z úverovej zmluvy (žaloba sťažovateľov bola právoplatne zamietnutá rozsudkom   Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn.   9   C   195/2010   z   18.   januára   2011   v   spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 38/2011 z 12. júla 2012).

7. Až následne, to znamená po vyhlásení potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu v konaní o určenie, že nie sú úverovými dlžníkmi, sťažovatelia podali na okresnom súde návrh na obnovu konania z 25. júla 2012, na odôvodnenie ktorého predložili ako dôkaz čestné vyhlásenie J. K. z 25. apríla 2008, kde tento podľa ich názoru ,,zásadne zmenil postoj k celej veci a vyrukoval s pravdou von... podrobne vysvetľuje ako nás zneužil a s kým komplikované   transakcie   pripravoval   a   ako   boli   prerozdelené   úlohy“. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že dôvodom na podanie návrhu na obnovu konania bol záver vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 38/2011 z 12. júla 2012, v zmysle ktorého je tento podľa § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku viazaný právoplatným trestným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 140/00 z 19. júla 2001.

8. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že krajský súd porušil   ich   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zrušil   napadnuté   uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Súčasne žiadali, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť   nimi   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   a   priznal   im   náhradu   trov konania.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy do rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   V   trestných   veciach   to   zvýrazňujú čl.   50 ods. 1 v spojení   s čl.   142   ods.   1   ústavy   tým,   že stanovujú všeobecné súdy   ako jediné oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu   neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových záverov   či   právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu pri rozhodovaní o sťažnosti   namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov   (vrátane   Trestného   zákona a Trestného   poriadku)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s   priamym dopadom   na niektoré   zo   základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval uznesenie krajského súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu, ktorým tento ich návrh na obnovu konania zamietol.

12.   Krajský   súd   na   vlastné   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   v   podstatnom uviedol:

,,Napadnutým   uznesením   okresný   súd   zamietol   návrh   odsúdených   na   obnovu konania...   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   v   predmetnej   veci   neboli   produkované žiadne nové skutočnosti, ktoré sú podmienkou pre povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku...

Súd   sa   oboznámil   so   spisovým   materiálom   vo   veciach   sp.   zn.   5T   140/00 a 11 C 83/2001,   tiež   ostatný   spisový   materiál   a   doplnené   odpisy   z   registra   trestov. Argumenty uvádzané v návrhu na povolenie obnovy konania boli v danej veci irelevantné. Na   základe   sťažnosti   odsúdených   preskúmal   krajský   súd   správnosť   výroku napadnutého   uznesenia   a   konanie   predchádzajúce   tomuto   výroku,   a   tak   zistil,   že   súd I. stupňa rozhodol v predmetnej veci správne a v súlade so zákonom.

Tvrdenie   uvádzané   v   dôvodoch   na   povolenie   obnovy   konania   o   tom,   akú   úlohu zohrával vo veci J. K. sú tiež už momentálne nepodstatné, i on bol právoplatne odsúdený a z výkonu trestu už podmienečne prepustený. Je faktom, že žiadne nové skutočnosti dôležité na povolenie obnovy konania produkované neboli...

Pretože krajský súd nezistil žiadny dôvod na zmenu alebo zrušenie ktorejkoľvek časti napadnutého uznesenia, sťažnosti odsúdených ako nedôvodné zamietol.“  

13. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu charakterizuje stručnosť nielen v opise relevantných skutkových okolností, ale aj   v   právnej   argumentácii   vedúcej   k   zamietnutiu   sťažnosti   sťažovateľov.   Na   strane druhej však ústavný súd najmä vzhľadom na predmet konania a rozhodovanie krajského súdu dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je aj napriek stručnosti jeho dôvodov stále ústavne akceptovateľné. Krajský súd totiž sťažovateľom síce stručne, ale zároveň jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo v ich prípade podmienky na obnovu konania splnené neboli a prečo bol potom postup a rozhodnutie okresného súdu, ktorým bola ich žiadosť o obnovu konania zamietnutá, v súlade so zákonom. V uvedenej časti odôvodnenia uznesenia uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosť sťažovateľov zamietol. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil ich označené práva.

14.   Aj   napriek   tomu,   že   ústavnému   súdu   v   zásade   neprislúcha   posudzovať,   či v prípade sťažovateľov boli alebo neboli splnené podmienky obnovy konania, pretože táto právomoc prislúcha výlučne všeobecným súdom, v reakcii na dôvody sťažnosti považuje za vhodné pripomenúť:

14.1. Podľa   § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie od uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu. Obnova konania je takto v trestnom konaní mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý je spôsobilý vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia. Predstavuje zákonom povolenú odchýlku od zásadnej požiadavky, ktorou je záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí. Obnova konania však nie je generálne použiteľná a možno ju povoliť len vo výnimočných prípadoch,   čo   vyplýva   aj   z   jej   štrukturálneho   zaradenia   medzi   mimoriadne   opravné prostriedky.   Ich   idea   totiž   vychádza   z   toho,   že   právna   istota   a   stabilita   nastolené právoplatným   rozhodnutím   sú   v   právnom   štáte   (čl.   1   ods.   1   ústavy)   narušiteľné   len mimoriadne a výnimočne. Účelom zakotvenia obnovy konania do systému mimoriadnych opravných prostriedkov je umožniť nové trestné konanie s novým rozhodnutím vo veci, v ktorej   sa   konanie   už   skončilo   právoplatným   rozhodnutím.   Obnova   konania   má   takto umožniť, aby došlo k náprave skutkových omylov, z ktorých sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzalo.

14.2. Právu na spravodlivý proces garantovanému v čl. 6 ods. 1 dohovoru zodpovedá na vnútroštátnej úrovni ústavou garantované právo na súdnu ochranu vyjadrené v čl. 46 ods. 1   ústavy.   V   zmysle   tohto   článku   sa   každý   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde.   Článok   51   ods.   1   ústavy ustanovuje, že domáhať sa práva na súdnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1 možno len v medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia   vykonávajú.   Z   uvedeného   potom   možno vyvodiť, že strana trestného konania sa môže domáhať práva na súdnu ochranu spočívajúcu in concreto v práve podať návrh na obnovu konania len v medziach Trestného poriadku, ktorý upravuje postup pri uplatnení tohto práva. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vtedy, ak koná v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi konanie pred súdom (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, IV. ÚS 36/04). Súčasťou práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) je teda právo žiadať o obnovu konania, nie však právo, aby súd návrhu na povolenie obnovy konania vyhovel.

15. V okolnostiach prípadu považuje ústavný súd za vhodné zvýrazniť, že podľa záverov pôvodného odsudzujúceho rozsudku okresného súdu (sp. zn. 5 T 140/00) v spojení s uznesením krajského súdu (sp. zn. 3 To 259/01) sa sťažovatelia ako obžalovaní (neskôr odsúdení)   k   spáchaniu   trestnej   činnosti   v   podstate   priznali   s   tým,   že   v   čase   realizácie predmetných   úkonov   (fiktívna   kúpna   zmluva,   zmluva   o   úvere,   uznanie   neexistujúceho záväzku...)   si   neuvedomovali   možné   následky   ich   konania.   Spoluobžalovaný   J.   K. jednoznačne mal na súdenej trestnej činnosti väčší podiel (čo sa okrem iného prejavilo aj vo vyššom treste) a v podstate dával pokyny sťažovateľom, čo a ako majú podpísať. Táto skutočnosť deklarovaná okrem iného aj v jeho čestnom vyhlásení z 25. apríla 2008 (ktoré aj podľa   názoru   ústavného   súdu   nijako   zásadne   nemodifikuje   skutkový   stav   zistený v pôvodnom trestnom konaní), nielenže nezbavuje sťažovateľov ich trestnej zodpovednosti, ale nemôže viesť ani k tomu, že by toto malo byť považované za taký zásadný a súdu skôr neznámy dôkaz, ktorý by mohol odôvodniť nové rozhodnutie o ich vine, resp. nevine, ktorej sa dovolávajú.

16. V okolnostiach prípadu je totiž rovnako zjavné, že sťažovatelia uplatňujú všetky právne prostriedky na ochranu svojich práv s cieľom vyhnúť sa exekúcii na ich majetok (body 5, 6 a 7 odôvodnenia tohto uznesenia) ako dôsledku nesplácania úveru banke. Čestné vyhlásenie J. K. z apríla 2008 použili ako dôvod na obnovu trestného konania až v roku 2012, teda po tom, ako im bolo známe právoplatné rozhodnutie civilného súdu v konaní o neplatnosť dohody o vyhlásení o uznaní dlhu a súhlase dlžníkov s exekúciou a taktiež im bolo známe, že civilný súd zamietol aj ich žalobu, ktorou sa domáhali určenia, že nie sú úverovými dlžníkmi z úverovej zmluvy.

17.   V   kontexte   všetkých   okolností   pôvodnej   trestnej   veci   sťažovateľov   a   nimi formulovaných   dôvodov   na   povolenie   obnovy   konania   preto   nemohol   krajský   súd napadnutým   uznesením   zasiahnuť   do   ich   označených   práv,   čo   bolo   dôvodom na odmietnutie ich sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   najvyššieho   súdu   svojím   vlastným (m. m. II. ÚS 134/09).   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor   krajského   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený, resp. ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných procesných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   krajského   súdu   (v   spojení s výkladom okresného súdu, ktorý návrh na obnovu konania zamietol) takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd   nemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľov,   ktoré   sú   viazané na   to,   že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie,   náhrada   trov   konania).   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd o navrhovanom odklade vykonateľnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013