znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 750/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť E. V., G. D., a P. G., zastúpených advokátkou JUDr. Martou Gahérovou, Grösslingová 58,   Bratislava, vo   veci   namietaného porušenia   ich   základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Sžp 10/2013 z 30. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. V., G. D. a P. G.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2014 doručená   sťažnosť   E.   V.,   G.   D.   a P.   G.   (ďalej   len   „sťažovatelia“,   v citáciách   aj „žalobcovia“)   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   6   Sžp   10/2013   z 30.   apríla   2014   (ďalej   aj „namietaný rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú v procesnom postavení žalobcov v konaní o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného Okresného   úradu   Bratislava (pôvodne   žalovaný   Krajský   stavebný   úrad   v Bratislave,   pozn.)   č.   A-2010/2351-DLD z 25. novembra   2010,   ktorým „dodatočne   povolil   zmenu   dokončenej   stavby:   Stavebné úpravy   hospodársko-prevádzkovej   budovy   na   bowlingovú   herňu   so   zázemím...   a povolil užívanie zmeny dokončenej stavby...“.

V predmetnej   veci   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozhodol rozsudkom č. k. 2 S 11/11-92 zo 14. novembra 2012, ktorým žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľov rozhodol najvyšší súd namietaným rozsudkom 30. apríla 2014 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok zo 14. novembra 2012.

3. Podľa názoru sťažovateľov „napadnutý rozsudok neobsahuje jasné právne závery majúce   pre   vec   podstatný   význam,   a tiež   právny   názor   v ňom   obsiahnutý   je   svojvoľný a zjavne neodôvodnený... v obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu absentuje hmotnoprávne   posúdenie   veci   a uvedenie   dôvodov,   pre   ktoré   najvyšší   súd   považoval za nesprávne naše argumenty v súvislosti s naplnením účelu právnej regulácie funkčného využitia   daného   územia   v skutkových   okolnostiach   konkrétnej   veci   a absentujú   dôvody, prečo prevádzka bowlingovej herne s barom negatívne neovplyvňuje hlavnú funkciu daného územia, ktorým je rodinné bývanie“.

4. Ako dôkazový materiál sťažovatelia k sťažnosti pripojili okrem iných písomností rozsudok krajského súdu č. k. 2 S 11/11-92 zo 14. novembra 2012 a namietaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžp 10/2013 z 30. apríla 2014.

5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„I.   Základné   právo   sťažovateľov...   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 odsek 1 Ústavy... a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 30.4.2014 sp. zn. 6Sžp/10/2013 porušené bolo.

II. Ústavný súd... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.4.2014 sp. zn. 6Sžp/l 0/2013 a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť,

III. Najvyšší súd... je povinný sťažovateľom uhradiť trovy konania v sume 501,70 € na účet ich právneho zástupcu...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

8. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   postupom najvyššieho   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Sžp   10/2013   a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014 boli porušené ich v sťažnosti označené práva (body 1 a 5).

10.   Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovatelia   namietali   porušenie   svojich v sťažnosti označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie), najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a právnymi názormi a závermi krajského súdu (a tým aj vo veci rozhodujúcimi správnymi orgánmi, pozn.), ktoré však   podľa   názoru   sťažovateľov   vyplývalo   z   nedostatočne   zisteného   existujúceho skutkového stavu veci a následne z jeho nesprávneho právneho posúdenia (pozri tiež bod 3).

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní sťažovateľov rozsudkom sp. zn. 6 Sžp 10/2013 z 30. apríla 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

13. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Najvyšší súd najskôr oboznámil výsledky konania správnych orgánov v predmetnej veci, podstatu   odvolacích   námietok   sťažovateľov   a   stanovisko   účastníčky   konania.   Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý   rozsudok   ako   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   v   rozsahu   a   v   medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia   odvolacieho   pojednávania   podľa   §   250ja   ods.   2   OSP,   keď   deň   vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   www.nsud.sk   (§   156   ods.   1   a   3   OSP   v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov úspech priznať nemožno.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa   §   244   ods.   2   OSP   v   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).

Podľa   §   247   ods.   1   OSP   podľa   ustanovení   tejto   (druhej)   hlavy   sa   postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená   rozhodnutím   a   postupom   správneho   orgánu,   a   žiada,   aby   súd   preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny   súd   pri   preskúmavaní   zákonnosti   správneho   rozhodnutia   a   postupu   správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.

Predmetom súdneho prieskumu je v danej veci rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým v súlade s ustanovením § 59 ods. 2, § 46 a § 47 správneho poriadku, ako aj podľa príslušných ustanovení stavebného zákona zmenil príslušnú časť výroku prvostupňového správneho rozhodnutia Mesta... č. 5/81-DSP, kol/3271-13973/2010 zo dňa 5. augusta 2010 tak, že pôvodný text „v zmysle § 88, § 88a, § 66, § 55, § 85 a § 82 ods. 1 stavebného zákona sa podľa § 85 ods. 2 a § 88a stavebného zákona dodatočne povoľuje a podľa § 82 ods. 1 stavebného zákona povoľuje užívanie...“ nahradil textom „... podľa ustanovení § 88 ods. 1 písm. b), 88a ods. 4, § 66 stavebného zákona, v nadväznosti na ustanovenie § 85 ods. 2 stavebného zákona v spojení s ustanovením § 10 vyhlášky č. 453/2000   Z.   z.   dodatočne   povoľuje   zmenu   dokončenej   stavby:   „Stavebné   úpravy hospodársko-prevádzkovej budovy na bowlingovú herňu so zázemím“, na pozemkoch... a zároveň   podľa   ustanovení   §§   85   ods.   2   a   82   ods.   1   stavebného   zákona,   v spojení   s ustanovením § 88a ods. 9 stavebného zákona povoľuje užívanie zmeny dokončenej stavby: „„Stavebné úpravy hospodársko-prevádzkovej budovy na bowlingovú herňu so zázemím“, na pozemkoch...“ V ostatných častiach ponechal napadnuté rozhodnutie nezmenené a v platnosti.

Z dôvodu zamedzenia opakovaného opisu priebehu stavebného konania, a to tak prvostupňového ako aj odvolacieho, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší   súd“)   rozhodol   na   účely   poskytnutia   jasného,   stručného   a   zrozumiteľného odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   účastníkom   konania,   odkázať   na   podrobný   opis stavebného konania obsiahnutého v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, s   tým,   že   jeho   zákonný   priebeh   a   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného správneho orgánu posúdi v korelácii s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcov. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   posúdiac   dôležitosť   jednotlivých   odvolacích námietok považoval   za   potrebné sa v   prvom rade   vyporiadať   s dôvodnosťou   námietky, ktorou žalobcovia opakovane (v rámci stavebného konania, ako aj v žalobe) poukazovali na zjavný rozpor navrhovaného funkčného využitia predmetnej stavby so záväznou časťou územnoplánovacej dokumentácie mesta..., konkrétne so Všeobecne záväzným nariadením mesta... č. 2/97 v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „VZN č. 2/97“) majúc za to, že žalovaný povolil prevádzku bowlingovej herne s tzv. zázemím resp. s pohostinstvom alebo barom do uzemnopriestorového celku 6-3, ktorý je určený pre individuálne formy obytných štruktúr, pričom tieto plochy sú prednostne určené pre funkcie individuálneho rodinného bývania   v   zástavbe   rodinných   domov.   V   tejto   súvislosti   tiež   namietali,   že   ich   námietky týkajúce   sa   rozporu   so   záväznou   časťou   územného   plánu   Mesta...,   ako   aj   odvolanie   v správnom konaní smerovali od začiatku proti stanovisku Mesta..., ktorým vyjadril súlad s územným plánom mesta, avšak prvostupňový správny orgán ani žalovaný nepostupovali podľa § 140b ods. 6 stavebného zákona a nevyžiadali si stanovisko svojho nadriadeného orgánu.

Podľa § 140b ods. 6 stavebného zákona ak odvolanie proti rozhodnutiu podľa tohto zákona   smeruje   proti   obsahu   záväzného   stanoviska,   odvolací   orgán   konanie   preruší a vyžiada si stanovisko k obsahu odvolania od dotknutého orgánu príslušného na vydanie záväzného   stanoviska.   Odvolanie   spolu   so   stanoviskom   dotknutého   orgánu   k   obsahu odvolania   predloží   stavebný   úrad   orgánu,   ktorý   je   nadriadeným   orgánom   dotknutého orgánu   a   vyžiada   si   od   neho   potvrdenie   alebo   zmenu   záväzného   stanoviska.   Počas prerušenia konania neplynú lehoty na rozhodnutie o odvolaní.

Podľa § 140a písm. b/ stavebného zákona dotknutým orgánom je obec, ak nie je stavebným úradom podľa tohto zákona a konanie sa týka pozemku alebo stavby na jej území, okrem stavby diaľnice a cesty pre motorové vozidlá.

Z   vyššie   citovaného   ustanovenia   nepochybne   vyplýva,   že   pokiaľ   obec   vystupuje v postavení stavebného úradu nie je dotknutým orgánom. Preto pokiaľ žalobcovia vytýkali, že konajúce správne orgány nepostupovali v súlade s ustanovením § 140b ods. 6 stavebného zákona a nevyžiadali si stanovisko nadriadeného orgánu je potrebné túto námietku označiť za nedôvodnú. V tejto súvislosti sa najvyššiemu súdu žiada uviesť, že obec ako stavebný úrad posudzovala súlad zmeny účelu užívania stavby so záväznou časťou územnoplánovacej dokumentácie podľa § 85 ods. 3 stavebného zákona.

Podľa   §   85   ods.   1   stavebného   zákona   stavbu   možno   užívať   len   na   účel   určený v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení. Zmeny účelu užívania stavby, ktoré spočívajú v zmene spôsobu užívania stavby, jej prevádzkového zariadenia, v zmene spôsobu   a   v   podstatnom   rozšírení   výroby   alebo   činností,   ktoré   by   mohli   ohroziť   život a zdravie ľudí alebo životné prostredie, vyžadujú rozhodnutie stavebného úradu o zmene v užívaní stavby; na konanie o zmene v užívaní stavby sa vzťahujú primerane ustanovenia § 76 až 84.

Podľa   § 85   ods.   2 stavebného zákona   zmenu   v užívaní   stavby,   ktorá   je   spojená so zmenou stavby, prerokuje stavebný úrad pri stavebnom konaní a po jej dokončení vykoná kolaudáciu   zmeny   stavby.   Zmenu   v   užívaní   stavby,   ktorá   je   spojená   so   zmenou   stavby spočívajúcou   v   stavebných   úpravách,   ktorými   sa   podstatne   nemení   vzhľad   stavby a nezasahuje sa do nosných konštrukcií stavby, môže prerokovať stavebný úrad v spojenom konaní o zmene v užívaní stavby podľa odseku 1.

Podľa § 85 ods. 3 stavebného zákona zmeny účelu užívania stavby, ktoré spočívajú v zmenách podľa odseku 1 a 2, stavebný úrad nepovolí, ak sú v rozpore so záväznou časťou územnoplánovacej dokumentácie.

V   súlade   so   záväznou   časťou   Územného   plánu   mesta...,   ktorý   bol   vyhlásený Všeobecne záväzným nariadením Mesta... č. 2/97 v znení VZN č. 15/2000, č. 5/2002, č. 15/2004, č. 2/2005 a č. 2/2006 sa predmetná stavba nachádza na území individuálnych obytných štruktúr, pričom podľa hlavnej prevládajúcej funkcie sú tieto plochy prednostne určené   pre   funkcie   individuálneho   rodinného   bývania   v   zástavbe   rodinných   domov a na vymedzených   plochách   sa   nevylučuje   umiestnenie   doplnkových   funkcií   základnej nekomerčnej   vybavenosti,   skupinového   nízkopodlažného   bývania,   lokálnej   rekreácie, verejnej   zelene   a   technickej   infraštruktúry,   ak   tieto   podporujú   prevládajúcu   funkciu, respektíve   negatívne   neovplyvňujú   prevládajúcu   funkciu   bývania.   V   danom územnopriestorovom celku nie sú prípustné kapacitné poľnohospodárske funkcie, kapacitné podnikateľské   prevádzky,   areálové   výrobné   funkcie,   areálové   skladové   prevádzky   a areálové dopravné zariadenia.

Podľa vyjadrenia mesta..., oddelenia výstavby a územného plánovania z 26. mája 2011,   zabezpečujúceho   obstarávanie   územnoplánovacích   podkladov   a územnoplánovacej dokumentácie, t. j. územného plánu obce a územného plánu zóny, je prevádzka bowlingovej herne   so   zázemím   zlučiteľná   s   funkciou   individuálneho   rodinného   bývania   v   zástavbe rodinných   domov,   nakoľko prevádzka   bowlingovej   herne   nie   je uvedená v neprípustnej záväznej funkcii.

Žalobcovia   zjavný   rozpor   navrhovaného   funkčného   využitia   predmetnej   stavby so záväznou časťou územného plánu vzhliadli predovšetkým v tom, že bowlingová herňa so zázemím (pohostinstvom, barom) nie je zlučiteľná s funkciou bývania podľa záväzného regulatívu, keďže je dostupná širokej verejnosti, konajú sa tam spoločenské a firemné akcie, pre   ktoré   je   charakteristický   zvýšený   hluk   zabávajúcich   sa   hostí,   zvýšený   hluk   z   audio zariadení, zvýšený pohyb osôb a dopravných prostriedkov do neskorých nočných hodín a naviac prevádzka je otvorená pravidelne 4 dni v týždni vrátane dní pracovného pokoja

-štvrtok, piatok, sobota, nedeľa od 15.00 hod do 23.00 hod.

Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobcovia namietali, že prevádzka produkuje zvýšený hluk, najvyšší súd vychádzajúc zo záverov Protokolu o meraní hluku vo vonkajšom prostredí od   zdroja   hluku   -   prienik   hluku   prevádzky...   vypracovaného...,   odborne   spôsobilým inžinierom v odbore „Meranie a hodnotenie hluku“ dňa 6. novembra 2009, podľa ktorých hladiny hluku pre deň, večer a noc neboli v meranom mieste v čase merania prevádzkou... prekročené,   túto   vyhodnotil   za   nedôvodnú.   V   súvislosti   s   touto   výhradou   najvyšší   súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. mája 2010 sp. zn. 6Sžo/150/2009 publikované ako rozhodnutie č. 99/2011 v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky č. 6/2011, v ktorom najvyšší súd uviedol, že: „... Znalecký posudok je jedným z dôkazov v správnom konaní, ktorý hodnotí správny orgán ako ktorýkoľvek iný dôkaz, pričom však nie je oprávnený posudzovať jeho správnosť (jeho závery), ale hodnotí iba to, či úvahy znalca zodpovedajú zásadám logiky a skutkovým záverom vyplývajúcim z dôkazov vykonaných správnym orgánom“. Preto pokiaľ odborne spôsobilá   osoba   nevyhodnotila   negatívny   dopad   navrhovanej   prevádzky   na   hluk   vo vonkajšom prostredí, skutočne, ako správne uviedol súd prvého stupňa, nebol dôvod pre neakceptáciu predloženého protokolu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasne s názorom súdu prvého stupňa zdieľa názor, že pri posudzovaní súladu zlučiteľnosti navrhovanej zmeny v užívaní predmetnej stavby s územným plánom mesta... je relevantné, že prevádzka bowlingovej herne jednak podporuje   lokálne   športovo-rekreačné   aktivity   a   preto   je   svojou   povahou   zlučiteľná s funkciou individuálneho rodinného bývania (plní jej doplnkovú funkciu) a jednak, že sa nejedná   o   veľkokapacitnú   komerčnú   prevádzku   zábavného   typu,   ktorej   prevádzka   je v danom územnopriestorovom celku neprípustná.

Rovnako námietka, ktorou sa žalobcovia dovolávali aplikácie ustanovenie § 82 ods. 1   stavebného   zákona   v   podobe   určenia   podmienok   užívania   stavby,   napríklad   určenia maximálnej kapacity prevádzky, obmedzenia prevádzkovej doby v nočných hodinách nie je relevantná.

Podľa   §   82   ods.   1   stavebného   zákona   kolaudačným   rozhodnutím   sa   povoľuje užívanie stavby na určený účel, a ak je to potrebné, určia sa podmienky užívania stavby. Podľa § 82 ods. 4 stavebného zákona v podmienkach užívania stavby stavebný úrad podľa   druhu   a   účelu   stavby   uloží   najmä   vyznačenie   drobných   odchýlok   do   overenej dokumentácie   stavby,   ktoré   stavebný   úrad   vzal   na   vedomie,   a   ďalšie   povinnosti na zabezpečenie verejných záujmov, na ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov, na zabezpečenie záujmov starostlivosti o životné prostredie, bezpečnosť a ochranu zdravia ľudí,   požiarnu   bezpečnosť   a   zabezpečenie   prístupu   osobám   s   obmedzenou   schopnosťou pohybu a orientácie.

Kolaudačným   rozhodnutím   respektíve   rozhodnutím   o   zmene   v   užívaní   stavby   sa povoľuje užívanie stavby k určenému účelu a ak je to potrebné, stanovia sa podmienky pre užívanie   stavby.   Vždy   však   musí   ísť   o   podmienky,   ktoré   majú   oporu   vo   všeobecných podmienkach na výstavbu a vyplývajú zo stavebnotechnického stavu stavby a preto nimi nemožno regulovať prevádzkovú dobu zariadenia poskytujúceho služby či už športového alebo   reštauračného   charakteru   v obave,   že by   návštevníci   tohto   zariadenia   mohli   byť hluční. Preto súd prvého stupňa správne v odôvodnení napadnutého rozsudku zdôraznil, že prípadné   negatívne   vplyvy   zmenu   spôsobu   využitia   prevádzky   je   kompetentná   svojimi nástrojmi regulovať územná samospráva. Na tomto mieste je ešte žiaduce uviesť, že pokiaľ stavba spĺňa všeobecné technické požiadavky, technické normy, sú dodržané požiadavky určené dotknutými orgánmi, predovšetkým vylúčenie alebo obmedzenie negatívnych účinkov stavby a jej užívania   na životné prostredie nemôže byť   prekážkou vydania rozhodnutia stavebného úradu jej eventuálny negatívny vplyv v podobe hluku zasahujúceho vedľajšiu stavbu, ktorého existencia v stavebnom konaní preukázaná nebola.

Pokiaľ ide o výhradu žalobcov o nedostatočnom počte parkovacích miest odvolací súd mal z obsahu administratívneho spisu preukázané, že vo dvorovej časti na pozemkoch parc...   je   zriadených   5   parkovacích   miest   pre   zákazníkov   a   1   parkovacie   miesto   pre personál   slúžiacich   aj   pre   predchádzajúcu   prevádzku,   pričom   zo   situácie   dopravného značenia   potvrdenej   ODI   v...   dňa   13.   júla   2010   vyplýva,   že   pre   potreby   navrhovanej prevádzky   bowlingu   je   potrebných   minimálne   5   parkovacích   miest.   Preto   pokiaľ   sa konajúce správne orgány odvolávali vo vzťahu k zabezpečeniu statickej dopravy na kladné stanovisko   príslušného   dotknutého   orgánu,   nepochybili,   nakoľko   ním   boli   zviazané.   Z uvedeného dôvodu aj túto námietku žalobcov najvyšší súd nemohol akceptovať.

Posúdiac tiež relevanciu námietky, ktorou žalobcovia prezentovali, že povoľovanou prevádzkou dôjde k narušeniu súkromia a pohody bývania, najvyšší súd plne sa stotožniac s argumentmi súdu prvého stupňa dodáva, že v danom prípade súd prvého stupňa správne uviedol, že sa nejedná o občianskoprávne námietky, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 137   ods.   2   stavebného   zákona,   ktorý   by   konkrétne   znamenal   prerušenie   stavebného konania a odkázanie účastníkov konania na súd alebo iný príslušný orgán. Preto stavebný úrad v tejto súvislosti nevykázal vadu, ktorá by mala za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia.   Správne   prvostupňový   správny   orgán   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia uviedol,   že   tieto   námietky   nemajú   charakter   občianskoprávnych   námietok   v   zmysle ustanovenia § 137 ods. 2 stavebného zákona, ale sa jedná o námietky, ktoré sa týkajú splnenia základných požiadaviek na stavby podľa § 43d stavebného zákona a všeobecných technických požiadaviek na výstavbu podľa vyhlášky č. 532/2002 Z, z., ktorými je povinný sa   zaoberať   a   vyhodnotiť   ich   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia,   pričom   je   viazaný stanoviskami a   vyjadrenia dotknutých   orgánov   (§ 140b   ods.   1 stavebného zákona).   Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že žalovaný správny orgán na rozdiel od prvostupňového správneho orgánu tieto námietky posúdil ako občianskoprávne (§ 250i ods. 3 OSP). Záverom   zaoberajúc   sa   námietkou,   ktorou   žalobcovia   operovali,   že   napadnutým rozhodnutím bolo porušené ich ústavné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, do ktorého obsahu ako uviedli patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy a taktiež aj právo na ústavne súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy   najvyšší   súd   upriamuje   pozornosť   žalobcov na skutočnosť, že v posudzovanom prípade konajúce správne orgány aplikovali na daný prípad relevantné právne predpisy a to konkrétne stavebný zákon a vykonávacie právne predpisy vzťahujúce sa naň, pričom taktiež nezistil, že by ich rozhodnutia boli arbitrárne majúc   za   to,   že   správne   orgány   dostatočne   zistili   skutkový   stav   veci   a   žalobcom   ako účastníkom   stavebného   konania poskytli   zrozumiteľné   dôvody,   pre   ktoré ich   námietkam a odvolaniu nevyhoveli.

V   súvislosti   s   vyššie   uvedenou   námietkou   najvyšší   súd   odkazuje   tiež   na   citáciu z Komentáru k Ústave Slovenskej republiky, Milan Čič a kolektív str. 235: „Z povahy práva na súdnu ochranu vyplýva, že jednotlivcovi patrí voči štátu v danej konkrétnej záležitosti iba práva na zodpovedajúce súdne konanie pred príslušným súdom, nevzniká mu však nárok na „jemu priaznivé rozhodnutie v zmysle nároku na právnu ochranu“. Ústava teda zaručuje každému jednotlivcovi, fyzickej i právnickej osobe právo voči štátu, aby jeho žaloba bola súdom   prijatá   i   prejednaná   v súlade   so   zákonnou   úpravou   občianskosúdneho   konania. Priaznivé   meritórne   rozhodnutie   pre   toho,   kto   sa   domáha   súdnej   ochrany,   závisí   totiž v jednotlivých   prípadoch   od   toho,   či   boli   splnené   procesné   i   materiálne   zákonné predpoklady.“

Odvolací   súd,   tiež   posúdil   formálne   a   obsahové   náležitosti   rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného a nevzhliadol ich nezákonnosť majúc za to, že tieto sú podľa jeho názoru náležité a podrobne odôvodené.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   považujúc   rozhodnutia   žalovaného   správneho orgánu,   ako   aj   prvostupňového   správneho   orgánu   za   zákonné,   vydané   na   základe spoľahlivo a náležité zisteného skutkového stavu vyhodnotil námietky žalobcov uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné a preto mu nezostávalo iné ako napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení   s § 219 ods. 1 a 2 OSP, stotožniac sa v celom rozsahu s jeho odôvodnením.

Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od 1. októbra 2013, obvodné úrady zriadené podľa predpisov účinných do 30. septembra 2013 sú okresné úrady podľa tohto zákona, odvolací súd podľa § 107 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. na strane žalovaného pokračoval v konaní s právnym nástupcom pôvodne označeného žalovaného, ktorým je okresný úrad...»

14.   Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   (nadväzujúce   na   právny   názor krajského súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I.   ÚS   301/06). Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovaným právnym názorom, podľa ktorého preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného   plnenia   a   jeho   použitie   platiteľom   dane   na   uskutočňovanie   zdaniteľných plnení (ich charakteru) je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane, ktoré nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane.

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami   sťažovateľov   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16.   Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Sžp 10/2013 z 30. apríla 2014 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľov ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa ich ostatnými návrhmi uvedenými v bode 5.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2014