znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 750/2013-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S. N., S., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., B., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 173/96 a jeho uznesením č. k. 1 Nt 5/10-2011 z 30. októbra 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 To 47/97 z 22. apríla 1997, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. N.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. novembra   2013   doručená   sťažnosť   S.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Svidník   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 T 173/96   a jeho uznesením č. k. 1 Nt 5/10-2011 z 30. októbra 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 47/97 z 22. apríla 1997.

2.   Z obsahu   spisu   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   3   T   173/96-175 z 20. januára 1997 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 47/97 z 22. apríla 1997 bol uznaný vinným zo spáchania pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 1. januára 2006. V ďalšom sťažovateľ podal na okresnom súde celkovo tri návrhy na obnovu konania, a to prvý 28. mája 1998, ktorý bol uznesením okresného súdu č. k. Nt 271/98-54 z 8. júna 1999 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 169/99 z 23. septembra 1999 zamietnutý. Druhý návrh na obnovu konania podal sťažovateľ 4. decembra 2007, ktorý bol uznesením okresného súdu č. k. 3 Nt 2/07-31 z 26. februára 2008 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 10/2008 z 5. novembra 2008 taktiež zamietnutý. Posledný návrh na povolenie obnovy konania podal sťažovateľ na okresnom súde 31. mája 2010, ktorý v poradí ako tretí návrh bol uznesením okresného súdu č. k. 1 Nt 5/10-211 z 30. októbra 2012 v spojení s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   4 Tos   1/2013   z 19.   marca   2013   tiež   zamietnutý. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   predostrel   ústavnému   súdu   celý   rad   dôkazov, podľa jeho názoru podporujúcich povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci, a taktiež poskytol   vlastné   a   komplexné   zhodnotenie   dôkaznej   situácie   z predostretých   dôkazov vyplývajúcej, pričom okresnému súdu vytkol, že „... sústavne žiadal o predloženie nových dôkazov, ale ani tie ktoré boli súdu v dostatočnom množstve predložené, riadne, správne a bez náznakov diskriminácie nevyhodnotil“. V dôsledku uvedeného sťažovateľ dôvodí, že „Samotným konaním súdu I. stupňa bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a to podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   a   nasledujúce   čl.   6   ods.   3   písm.   b)   mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, čl. 6 ods. 3 písm. c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu (JUDr. L. L.), čl. 6 ods. 3 písm. d) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako v prípade svedkov proti nemu. Právo   porušené   bolo   aj   v   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“.

Sťažovateľ je teda „... presvedčený, že návrhy na obnovu konania boli dôvodné so zámerom   dospieť   ku   spravodlivosti.   OS   vo   Svidníku...   sa   nechce   vysporiadať   s   novými predkladanými dôkazmi a návrhmi. Zaoberá sa nimi viac menej povrchne čoho výsledkom je nesprávny právny úsudok a nespravodlivý právny záver.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1)... základné právo S. N. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom OS Svidník v konaní vedenom pod č. k. 3 T 173/96 v náväznosti na uznesenie OS Svidník z 30. 10. 2011 1 Nt 5/10-2011 v spojení s uznesením KS v Prešove zo dňa 22. 04. 1997 č. k. 2 To 47/97 porušené bolo.

... základné a ľudské práva S. N. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v kontexte s ods. 11 čl. 6 európskeho dohovoru postupom OS Svidník vo vyššie uvedených konaniach porušené bolo.

2) Ústavný súd prikazuje OS Svidník, aby konal bez zbytočných prieťahov

2) Ústavný súd prikazuje OS Svidník, aby konal bez zbytočných prieťahov

3) Priznáva S. N. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000,- Eur, ktoré mu je OS Svidník povinný vyplatiť do 3 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4) Ukladá OS Svidník povinnosť uhradiť S. N. trovy tohto konania, za vypracovanie sťažnosti a právne zastúpenie vo výške 1 000,- Eur..., ktoré mu budú vyplatené v hotovosti, alebo šekovou poukážkou do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktoré sú adekvátne nároku na právne zastupovanie advokátom.“

V ďalšom   sťažovateľ   uviedol,   že „Keďže   rozhodovanie   o   návrhu   na   priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   nie je rozhodovaním o základnom práve alebo slobode   zo   strany   Ústavného   súdu   neprichádza   do   úvahy   pri   rozhodovaní   v   rámci predbežného   prerokovania   o   prijatí   takéhoto   návrhu   rozhodnúť,   týmto   žiadam,   aby predmetná sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie, v ktorom navrhovateľ požiada Ústavný súd, aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000,- Eur.“. V závere sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol, „...   aby   v dočasnom   opatrení   ÚS   SR   uložil porušovateľom, aby konal bez zbytočných prieťahov“.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

II.A K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu

9. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť postupom tak okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nt 5/10, ako aj krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 47/97 o povolení obnovy konania: „Som presvedčený, že obidva súdy, ale predovšetkým súd I. stupňa OS vo Svidníku porušil na môj úkor označené základné a ľudské právo podľa Ústavy SR i Európskeho Dohovoru, ktorý v danom prípade je výslovne právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.“

10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných   prieťahov.   Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.   Ústavný   súd   si   pri   výklade   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj „ESĽP“)   k čl. 6 ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

11.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   účelom   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom poňatí   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy v   relevantnej   časti   ustanovuje   imperatív,   ktorý   platí   pre   všetky   súdne   konania   a   ktorý vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže   v   konečnom   dôsledku   prejaviť   ako   odmietnutie   výkonu   spravodlivosti (napr. PL. ÚS 25/01).

12. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj názor (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), že ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva/práv, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

13.   Jednou   zo   základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy v nadväznosti na vyslovenie porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru je teda to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nedochádza, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

14. Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. novembra 2013 namietol prieťahy v konaní a postupe tak okresného súdu, ako aj krajského súdu, pričom však v čase doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   boli   všetky   sťažovateľom   označené   konania právoplatne skončené. Tento záver platí aj pre ostatné konanie okresného súdu o návrhu sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   1   Nt   5/10   v spojení s konaním krajského súdu vedeným pod sp. zn. 4 Tos 1/2013 a jeho uznesením sp. zn. 4 Tos 1/2013 z 19. marca 2013. Inými slovami, v čase, keď sťažovateľ doručil ústavnému súdu svoju sťažnosť, v ktorej namietal porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, boli už všetky celkovo tri konania (pozri bod 2) o jeho návrhu na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci právoplatne skončené.

15. Ústavný súd zároveň zistil, že sťažovateľ nepredložil dôkaz, resp. neuviedol, že využil   účinný   prostriedok   nápravy,   ktorým   mohol   brojiť   proti   zdĺhavému,   teda „prieťahovému“ postupu súdov v jeho veci/konaní o povolenie obnovy konania. Takýmto prostriedkom   bola sťažnosť   na prieťahy v konaní podľa   § 62 zákona   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o súdoch“)   podaná   predsedovi   okresného   súdu,   ako   aj krajského   súdu.   Zároveň sťažovateľ   v čase   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   disponoval   aj   podobným účinným   prostriedkom   nápravy   podľa   §   55   zákona   č. 301/2005 Z. z.   Trestný   poriadok v znení neskorších predpisov.

16. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci. Nesplnenie, resp. nedodržanie princípu subsidiarity   postupom   sťažovateľa,   by   zakladalo   za   predpokladu,   ak   by   bola   sťažnosť podaná ústavnému súdu v čase ešte prebiehajúcich súdnych konaní, dôvod na odmietnutie ním podanej sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

17.   V   závere   svojej   argumentácie   sa   ústavnému   súdu   žiada   sťažovateľovi pripomenúť judikovaný právny názor ústavného súdu, podľa ktorého pri obnove trestného konania podľa Trestného poriadku môžu byť práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené v zásade len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania. V konaní o návrhu na obnovu konania – v štádiu do rozhodnutia   o   povolení   obnovy   konania   alebo   rozhodnutia   o   zamietnutí   návrhu na obnovu konania – nie je aplikovateľný čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a rovnako ani čl. 6 ods. 1 prvá veta dohovoru v časti   týkajúcej   sa   prejednania   záležitosti   v primeranej   lehote,   pretože   nejde o rozhodovanie   v merite   veci   (t. j.   o vine   sťažovateľa,   resp.   o oprávnenosti   trestného obvinenia proti nemu) a o odstránenie stavu jeho právnej neistoty právoplatným súdnym rozhodnutím vo veci samej (obdobne napr. I. ÚS 63/05). Inými slovami, právna neistota sťažovateľa bola teda odstránená právoplatným odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu č. k.   3   T   173/96-175   z 20.   januára   1997   v spojení   s uznesením   krajského   súdu sp. zn. 2 To 47/97 z 22. apríla 1997. Až v prípade právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania, keď by teda okresný súd bez ďalšieho návrhu vec znovu prerokoval, by už išlo o rozhodovanie o hmotnom práve a odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím, a prichádzala by teda do úvahy aj aplikovateľnosť čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru v časti týkajúcej sa prejednania záležitosti v primeranej   lehote   (m. m.   III. ÚS 191/02,   I. ÚS 24/03,   IV. ÚS 185/04,   III. ÚS 18/05, I. ÚS 63/05).

18.   V dôsledku   uvedených   skutočností   je   sťažnosť   sťažovateľa   týkajúca   sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavne neopodstatnená, resp. neprípustná, v dôsledku čoho ju ústavný súd v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona ústavnom súde.

II.B Posúdenie sťažovateľom podanej sťažnosti z hľadiska splnenia zákonných podmienok

19. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§   25   ods.   2 zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03,   III.   ÚS   124/04).   Z uvedeného   je zrejmé,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo neobmedzený právny poriadok prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

20.   Podľa   §   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   návrh   na   začatie   konania   sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva... Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom...   Podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde musí sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 obsahovať označenie, (i) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, (ii) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné   práva   alebo   slobody,   (iii)   proti   komu   smeruje.   Podľa   §   50   ods.   2   zákona o ústavnom súde sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

21.   Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

22. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, v tejto označil napádaný postup a rozhodnutia všeobecných súdov takto „.... postupom OS Svidník v konaní vedenom pod č. k. 3 T 173/96 v náväznosti na uznesenie OS Svidník z 30. 10. 2011 1 Nt 5/10-2011 v spojení s uznesením KS v Prešove zo dňa 22. 04. 1997 č. k. 2 To 47/97...“. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa domáha ochrany svojich označených práv aj vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 To 47/97 z 22. apríla 1997, pričom „prima facie“ je zrejmé, že nedodržal   zákonom   ustanovenú   lehotu   dvoch   mesiacov   na   podanie   ústavnej   sťažnosti, v dôsledku čoho nesplnil kogentnú zákonom danú podmienku konania, ktorou je podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   v dvojmesačnej   lehote.   Táto   skutočnosť   zakladá   dôvod odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu oneskorenosti jej podania.

23.   Ústavný   súd   z príloh   sťažnosti   zistil,   že   ostatným   rozhodnutím   o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci je uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tos 1/2013 z 19. marca 2013, ktoré však sťažovateľ v petite podanej sťažnosti nenamietal. Ak teda mienil sťažovateľ uplatniť svoje námietky voči uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Tos 1/2013 z 19. marca 2013, mal tak učiniť v petite podanej sťažnosti, pričom ústavný súd, súc viazaný návrhom na začatie konania podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, rozhodoval len vo vzťahu k ním označeným konaniam a rozhodnutiam všeobecných   súdov   (pozri   bod   4   a   22).   Ústavný   súd   zároveň   pripomína,   že   vzhľadom na zastúpenie sťažovateľa advokátom (kvalifikovaným právnym zástupcom) nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti zistené formálne nedostatky alebo iné zrejmé nesprávnosti podanej sťažnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred   ústavným   súdom,   pričom   z doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,   I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS   159/2010,   IV.   ÚS   213/2010,   IV.   ÚS   134/2010).   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb. o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát je povinný   dôsledne   využívať všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony   právnej   služby,   ktoré   je   povinný   vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,   ale   aj   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

24. V závere svojej argumentácie ústavný súd poukazuje na už spomenutý princíp subsidiarity,   ktorý   znamená,   že ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení   práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany   svojich   práv   pred   všeobecným   súdom.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany   tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

25. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 1 Nt 5/10-211 z 30. októbra 2012, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti nemu bolo možné podať sťažnosť podľa § 163 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, čo sťažovateľ aj využil, a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

26. Nad rámec svojej argumentácie ústavný súd poznamenáva, že aj v prípade, ak by sťažovateľ   v petite   svojej   sťažnosti   správne   označil   ostatné   rozhodnutie   krajského   súdu sp. zn.   4   Tos   1/2013   z 19.   marca   2013   (k   čomu   nedošlo,   pozn.),   dospel   by   pri   jeho preskúmaní k záveru o zjavnej neopodstatnenosti namietaného porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) dohovoru vo vzťahu k uvedenému rozhodnutiu krajského súdu z dôvodu, že právne závery krajského súdu v tomto rozhodnutí nepovažuje za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, a uvedený záver by bol dôvodom odmietnutia   podanej   sťažnosti   podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde   z dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti.

27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti,   keďže   rozhodovanie   o nich   je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013