SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 75/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpených advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv na ochranu vlastníckehopráva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv aslobôd a na súdnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právana pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konanívedenom pod sp. zn. 6 S 10/2014 a jeho uznesením z 30. mája 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola17. decembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv na ochranuvlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl.11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ačl. 48 ústavy, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.zn. 6 S 10/2014 a jeho uznesením z 30. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“),ktorým rozhodoval o ich žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali ako navrhovatelia žalobu,v rámci ktorej sa domáhali, aby krajský súd uložil odporcovi mestskej časti Bratislava-Vajnory (ďalej len „mestská časť“) povinnosť rozhodnúť o žiadosti na vydanie predbežnéhoopatrenia podľa § 5 Občianskeho zákonníka podanej manželmi ⬛⬛⬛⬛ 3. júla 2013.Krajský súd ich žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy zamietol uznesením sp. zn. 6S 10/2014 z 30. mája 2014 ako nedôvodnú.
3. Sťažovatelia v bode 1 prostredníctvom svojej právneho zástupkyne namietajúporušenie svojich označených základných práv podľa ústavy, listiny a dodatkovéhoprotokolu postupom krajského súdu. Tvrdia, že krajský súd im odoprel prístup k súdu a jehopostup pri riešení ich veci považujú aj za arbitrárny, pretože zamietol ich žalobua v odôvodnení sa vôbec nevysporiadal s ich viacerými námietkami najmä k tomu, žemestská časť im nepriznala žiadne trovy konania a o návrhu sťažovateľov na náhradu trovkonania nerozhodol ani krajský súd, čím ho považujú za vnútorne nelogické a nezákonné.V obšírnej sťažnosti opisujú priebeh správneho konania pred mestskou časťou, ktorý jeobsiahnutý v administratívnom spise mestskej časti sp. zn. OVS-INF/5427/962/2013/FEK,ako aj v spisoch krajského súdu sp. zn. 6 S 10/2014 a Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“ ) sp. zn. 1 Sdo 22/2014, ktorý uznesením sp. zn.1 Sdo 22/2014 z 24. septembra 2014 rozhodol podľa § 104 ods. 1 v spojení s § 246 c)Občianskeho súdneho poriadku o zastavení dovolacieho konania z dôvodu, že nemalprávomoc konať vo veci samej. Okrem toho uvádzajú, že bol zamietnutý aj ich podnetpodaný Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania.
4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol nálezomtakto: „... Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: 6 S 10/2014 porušil právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, zaručené podľa čl. 127 v spojení s čl. 46 a čl. 48 Ústavy SR, proti ústavne neakceptovateľnému zásahu do základného vlastníckeho práva sťažovateľov a ich práva na pokojné užívanie majetku, zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 1 Dodatkového protokolu k cit. Dohovoru a čl. 11 ods. 1 cit. Listiny základných práv, aby sa ich vec riadne prerokovala.
Ústavný súd... zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 6 S 10/2014 z 30. 05. 2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Krajskému súdu v Bratislave sa v konaní vedenom pod sp. zn.: 6 S 10/2014 prikazuje konať ďalej bez zbytočných prieťahov.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľom ⬛⬛⬛⬛ a spoločne a nerozdielne trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej...“
5. Ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 648/2014 uznesením z 28. októbra 2014odmietol sťažnosť sťažovateľov proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, a to preneprípustnosť vzhľadom na to, že sťažovatelia podali proti napadnutému rozhodnutiukrajského súdu dovolanie. V citovanom rozhodnutí (pozri bod 8 jeho odôvodnenia) ústavnýsúd uviedol, že ústavná sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu budepovažovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku (v danomprípade o dovolaní). Inak povedané, lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovanáza zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, t. j.napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitostipredpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inomorgáne Slovenskej republiky (odsek 1). Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátenýrozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosťtakéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byťvylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (odsek 2). Každýmá právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátnehoorgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom (odsek 3).Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (odsek 4). Podľa čl. 48 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súduustanoví zákon (odsek 1). Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom(odsek 2).
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická osoba alebo právnická osobaprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva.
9. K sťažovateľmi v petite sťažnosti namietanému porušeniu čl. 46 a čl. 48 ústavyústavný súd poznamenáva, že v sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavnýsúd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania.Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktoréhosa sťažovatelia domáhali. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateliadomáhajú v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili zaporušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). V tomto ohľade sťažovatelia, kvalifikovanezastúpení advokátkou, neupresnili, na ktorú časť (odsek) z uvádzaných čl. 46 a čl. 48 (bod 8)poukazujú. Tento nedostatok vykazuje vadu, ktorá ide na ujmu strany sťažovateľov.
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno pretopovažovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť poprijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
11. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspechv konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením jelen víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
12. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí z 30. mája 2014 v podstatnom uviedol: „Inštitút konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy upravený v štvrtej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je určený na ochranu fyzickej alebo právnickej osoby, pokiaľ orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom. Predpokladom úspešnosti takéhoto návrhu je, že správny orgán je nečinný, teda nekoná v rozpore s konkrétnym ustanovením právnej normy, ktorá ho oprávňuje a súčasne aj zaväzuje konať a rozhodnúť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4SŽ/120/2003 uviedol, že správny súd na základe návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáhal preskúmania nečinnosti orgánu verejnej správy, preskúmava zákonnosť postupu správneho orgánu, t. j. skúma, či jeho činnosť, ktorou realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, je, alebo nie je v súlade s týmito zákonmi. Pri preskúmavaní zákonnosti činnosti správneho orgánu súd skúma, či správny orgán vykonal zákonom predpísané úkony, alebo ich opomenul, resp. odmietol vykonať, prípadne či nevykonal chybný úkon.
V správnom konaní niekedy môže nastať situácia, keď treba upraviť pomery účastníkov na určitú dobu, spravidla do vydania meritórneho rozhodnutia. Pôjde najmä o zachovanie faktického stavu v určitom štádiu konania, včasné zaistenie veci potrebnej na vykonanie dôkazu alebo zabezpečenie veci na výkon rozhodnutia. Tomuto cieľu slúži inštitút predbežného opatrenia. Ide o dočasný prostriedok na zabezpečenie účelu správneho konania, keď ochrana práv fyzických osôb alebo právnických osôb vyžaduje nevyhnutný zásah ešte predtým, než búde vydané rozhodnutie vo veci samej. Toto opatrenie môže správny orgán uplatniť len
a) v nevyhnutných prípadoch,
b) v nevyhnutnom rozsahu,
c) na nevyhnutný čas. Obsah predbežného opatrenia správny poriadok na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku vymedzuje len všeobecne. Správny orgán môže účastníkom uložiť, aby niečo vykonali, niečoho sa zdržali alebo niečo strpeli. Môže tiež nariadiť, a to aj iným subjektom než sú účastníci, zaistenie niektorých vecí pre ďalší priebeh konania. Dôvody na zaistenie veci sú v zákone uvedené exemplifikatívnym spôsobom. V súlade s osobitnými predpismi môžu byť ustanovené aj ďalšie dôvody. Podnet na nariadenie predbežného opatrenia môže vychádzať buď od správneho orgánu, alebo od účastníka konania. V oboch prípadoch je výsledkom voľnej úvahy správneho orgánu. Predbežné opatrenie možno nariadiť v ktoromkoľvek štádiu správneho konania, spravidla však k nemu dochádza na začiatku. Predbežné opatrenie nemožno nariadiť po skončení konania...
Z administratívneho spisu má súd preukázané, že dňa 3.7.2013 Miestnemu úradu mestskej časti Bratislava - Vajnory bol doručený návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa § 5 Občianskeho zákonníka od navrhovateľov ⬛⬛⬛⬛ a
a za odporcov boli označení a ⬛⬛⬛⬛. Podstatou návrhu bolo nainštalovanie kamier, ktoré snímali okolie odporcov, spoločný pozemok odporcov a navrhovateľov a obydlie navrhovateľov, ktorý je v ich výlučnom vlastníctve. Navrhovatelia sa domáhali, aby sa odporcovia zdržali vyhotovovania a používania obrazových záznamov a obrazovo - zvykových záznamov navrhovateľov a ich detí. Správny orgán predvolal a ⬛⬛⬛⬛ na prejednanie veci na deň 6.8.2013 o 14.00 hod. Manželia listom doručeným správnemu orgánu dňa 5.8.2013 oznámili, že si zvolili právneho zástupcu a že v čase prejednania veci majú iný program s tým, že rozhovor na pôde obce je obsolentný, ale ak trvá záujem obce na prejedaní veci, správny orgán má kontaktovať právneho zástupcu. Zároveň priložili rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III. č.k. 15C/117/2013-61 zo dňa 18.7.2013, ktorým návrh na nariadenie predbežného opatrenia súd zamietol. Návrh podala rodina ⬛⬛⬛⬛ a tento smeroval proti rodine. Súd v uznesení uviedol, že návrh zamietol z dôvodu, že pokiaľ by nariadil predbežné opatrenie, prejudikoval by svoje vlastné rozhodnutie v merite veci, nakoľko prvý výrok návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a uvedený druhý výrok návrhu predbežného opatrenia je plne identický s prvým a druhým výrokom petitu žaloby vo veci samej. Návrh bol podaný na súd dňa 3.7.2013. Správny orgán predvolal účastníkov konania na deň 2.9.2013 o 10:00 hod., z ktorého sa ospravedlnili navrhovatelia predbežného opatrenia - manželia a to z dôvodu iných povinností. Zároveň žiadali o určenie iného termínu prejednania veci. Úradným záznamom zo dňa 2.9.2013 správny orgán zaprotokoloval stretnutie účastníkov konania, na ktoré sa dostavili manželia aj správnou zástupkyňou a manželia bez právnej zástupkyne. Ďalšie prejednanie veci určil správny orgán na deň 16.9.2013 o 14:00 hod., na ktoré sa dostavili účastníci konania spolu so svojimi právnymi zástupcami. Účastníkov správny orgán poučil a o prejednaní veci vyhotovil zápisnicu. Účastníci konania nesúhlasili so zmierom a teda správny orgán dospel k záveru, že v predmetnej veci je potrebná miestna obhliadka. Tú stanovil správny orgán na deň 3.10.2013 o 14.00 hod. Zo zápisu z miestnej ohliadky je zrejmé, že pri obhliadke kamerového systému odmietli ukázať kamerové záznamy a tiež samotný kamerový technický, aparát. Pri obhliadke kamerového systému ⬛⬛⬛⬛ bolo odfotené kamerové zariadenie, ktoré bolo viditeľne dlhodobo odpojené, čím sa znemožnila užívanie kamerového zariadenia. Dňa 2.12.2013 zaslala právna zástupkyňa správnemu orgánu svoje stanovisko týkajúce sa konania pred správnym orgánom. Zaslaniu tohto stanoviska predchádzala mailová komunikácia týkajúca ohliadky kamerového systému manželov, ktorý odmietli sprístupniť. Správny orgán sa listom zo dňa 6.12.2013 domáhal sprístupnenia kamerových systémov a predloženia kamerových záznamov. Právny zástupca manželov listom doručeným dňa 16.12.2013 uviedol, že dodnes neexistuje zápisnica z pojednávania zo dňa 16.9.2013 ani z miestnej ohliadky zo dňa 3.10.2013 a opakovane správny orgán upozorňovali na nedodržanie lehoty na rozhodnutie podľa Správneho poriadku. Zároveň upozornili na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4Co/530/2013, v ktorom súd uviedol, že navrhované naradenie predbežného opatrenia by bolo aj neprimeraným zásahom do práva odporcov chrániť si svoj majetok prostredníctvom kamerového systému, navyše za situácie, keď takýmto kamerovým systémom disponujú aj.
Dňa 14.1.2013 správny orgán vydal Oznámenie o nevyhovení návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, v ktorom uviedol doterajší skutkový stav a v závere uviedol, že nie sú splnené podmienky na vydanie navrhovaného predbežného opatrenia a to existencia pokojného stavu a zrejmý zásah do pokojného stavu. Predmetom konania bolo posúdenie, či konanie odporcov zasahuje do subjektívnych práv navrhovateľov, o ktorom nemá mestská časť kompetenciu rozhodovať. Po vydaní tohto rozhodnutia právny zástupca zaslal správnemu orgánu mail, v ktorom ho upozornil na formu rozhodnutia podľa § 47 Správneho poriadku, ktorú v mailovom podaní namietal. Správny orgán mailom odpovedal, že v prípade konania v zmysle § 5 Občianskeho zákonníka ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce, na ktorý sa v zmysle ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení vzťahuje Správny poriadok.
Na základe týchto skutočností má Krajský súd v Bratislave za to, že odporca v správnom konaní nebol nečinný a v správnom konaní konal podľa ustanovení Správneho poriadku tak, že viackrát vyzval účastníkov správneho konania na prejednanie veci, ktoré sa nemohlo uskutočniť dňa 6.8.2013 z dôvodu iných povinností zo strany manželov a dňa 2.9.2013 z prekážky na strane manželov ⬛⬛⬛⬛. Správny orgán nakoniec na ústnom prejednaní veci dňa 16.9.2013, kedy sa nepodarilo správnemu orgánu dosiahnuť zmier medzi účastníkmi konania, rozhodol o vykonaní ohliadky miesta za účelom zistenia fungovania kamerového systému. Potom ako manželia neumožnili prístup ku svojmu kamerovému systému, prebehla medzi správnym orgánom a právnou zástupkyňou navrhovateľov komunikácia týkajúca kamerového systému a jeho sprístupnenia, vydal správny orgán dňa 14.1.2013 Oznámenie o nevyhovení návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.
Súd je toho názoru, že predbežné opatrenie možno uložiť len formou procesného rozhodnutia, ktoré musí mať všetky predpísané náležitosti (§ 47). Na jeho vydanie je príslušný správny orgán, ktorý vo veci koná. Vydaniu rozhodnutia o predbežnom opatrení nepredchádza dokazovanie. Stačí, ak skutočnosti, ktorých sa predbežné opatrenie týka, sú osvedčené v takej miere, aby odôvodňovali použitie predbežného opatrenia. Výrok rozhodnutia musí byť formulovaný tak, aby predbežné opatrenie bolo vykonateľné. Nesmie obsahovať opatrenie trvalej povahy, ktoré by znemožňovalo obnoviť pôvodný stav v budúcnosti, alebo takéto obnovenie by bolo možné len s neprimeranými ťažkosťami. Správny orgán môže účinnosť predbežného opatrenia už v rozhodnutí časovo obmedziť. Správny orgán vydal Oznámenie o nevyhovení návrhu na nariadenie predbežného opatrenia bez aplikácie ustanovení § 43 a 47 Správneho poriadku. V Oznámení odporcu absentujú formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia a je možné konštatovať, že správny orgán postupoval v rozpore so zákonom.
Navrhovateľ podal návrh na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy, avšak súd v prejednávanej veci nezistil také skutočnosti, ktoré by preukazovali, že odporca bol nečinný v správnom konaní vo veci navrhovateľa o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, naopak, správny orgán v správnom konaní činný bol a reagoval na všetky podnety účastníkov konania a z toho titulu posúdil návrh navrhovateľa ako nedôvodný. Krajskému súdu v Bratislave nezostalo nič iné, ako návrh v súlade s § 250t ods. 4 zamietnuť.
Na záver súd uvádza, že navrhovateľ mal podať žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., nakoľko rozhodnutie správneho orgán nie je v súlade s ustanovením § 43 a 47 Správneho poriadku a domáhať sa súdneho prieskumu Oznámenia podľa ustanovení § 244 a nasl. O.s.p., nakoľko v tomto prípade sa Oznámenie odporcu považuje za rozhodnutie.“
13. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná užspomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahochrozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, žeúčinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
14. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetomkontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
15. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnymnázorom krajského súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonnýchustanovení v ich právnej veci. V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý postupa rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 6 S 10/2014 z 30. mája 2014 boli svojvoľné a že byzasahovali do základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu. Podľa názoru ústavnéhosúdu základné právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že savšeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyšetreba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajskéhosúdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.
16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavnýsúd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušnéustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval a jeho úvahy vychádzajúz konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov (jeho štvrtej hlavy piatej časti) je namietanérozhodnutie krajského súdu aj primerane odôvodnené.
17. V súvislosti so sťažovateľmi vyslovenými prejavmi nespokojnosti s namietanýmrozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdubude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bolv súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možnékvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavnýsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základnýchpráv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosťmedzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označených práv,a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú.
18. Keďže sťažovatelia namietali porušenie svojich práv aj podľa čl. 20 ods. 1 ústavya podľa čl. 1 dodatkového protokolu len z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverovnapadnutého rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať saosobitne uvedeným článkom ústavy a dodatkového protokolu, ktoré mali byť podľa nejtaktiež porušené. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutýmpostupom a rozhodnutím krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnua inú právnu ochranu, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších právsťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako ani podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
19. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľov je aj v častinamietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu zjavneneopodstatnená.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2015