znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 75/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpených advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv na ochranu vlastníckehopráva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv aslobôd a na súdnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právana pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v   konanívedenom pod sp. zn. 6 S 10/2014 a jeho uznesením z 30. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola17. decembra   2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   na   ochranuvlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl.11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ačl. 48 ústavy, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.zn. 6 S 10/2014 a jeho uznesením z 30. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“),ktorým rozhodoval o ich žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali ako navrhovatelia žalobu,v rámci ktorej sa domáhali, aby krajský súd uložil odporcovi mestskej časti Bratislava-Vajnory (ďalej len „mestská časť“) povinnosť rozhodnúť o žiadosti na vydanie predbežnéhoopatrenia podľa § 5 Občianskeho zákonníka podanej manželmi ⬛⬛⬛⬛ 3. júla 2013.Krajský súd ich žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy zamietol uznesením sp. zn. 6S 10/2014 z 30. mája 2014 ako nedôvodnú.

3.   Sťažovatelia   v   bode   1   prostredníctvom   svojej   právneho   zástupkyne   namietajúporušenie   svojich   označených   základných   práv   podľa   ústavy,   listiny   a   dodatkovéhoprotokolu postupom krajského súdu. Tvrdia, že krajský súd im odoprel prístup k súdu a jehopostup   pri   riešení   ich   veci   považujú   aj   za   arbitrárny,   pretože   zamietol   ich   žalobua v odôvodnení   sa   vôbec   nevysporiadal   s   ich   viacerými   námietkami   najmä   k   tomu,   žemestská časť im nepriznala žiadne trovy konania a o návrhu sťažovateľov na náhradu trovkonania nerozhodol ani krajský súd, čím ho považujú za vnútorne nelogické a nezákonné.V obšírnej   sťažnosti opisujú priebeh správneho konania pred mestskou časťou, ktorý jeobsiahnutý v administratívnom spise mestskej časti sp. zn. OVS-INF/5427/962/2013/FEK,ako   aj   v   spisoch   krajského   súdu   sp.   zn.   6   S   10/2014   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“   )   sp.   zn.   1   Sdo   22/2014,   ktorý   uznesením   sp.   zn.1 Sdo 22/2014 z 24. septembra 2014 rozhodol podľa § 104 ods. 1 v spojení s § 246 c)Občianskeho   súdneho   poriadku   o   zastavení   dovolacieho   konania   z   dôvodu,   že   nemalprávomoc konať vo veci samej. Okrem toho uvádzajú, že bol zamietnutý aj ich podnetpodaný Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania.

4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol nálezomtakto: „... Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: 6 S 10/2014 porušil právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, zaručené podľa čl. 127 v spojení s čl. 46 a čl. 48 Ústavy SR, proti ústavne neakceptovateľnému zásahu do základného vlastníckeho práva sťažovateľov a ich práva na pokojné užívanie majetku, zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 1 Dodatkového protokolu k cit. Dohovoru a čl. 11 ods. 1 cit. Listiny základných práv, aby sa ich vec riadne prerokovala.

Ústavný súd... zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 6 S 10/2014 z 30. 05. 2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Krajskému súdu v Bratislave sa v konaní vedenom pod sp. zn.: 6 S 10/2014 prikazuje konať ďalej bez zbytočných prieťahov.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľom ⬛⬛⬛⬛ a spoločne   a   nerozdielne   trovy   konania,   tak   ako   budú   vyčíslené   v   písomnom vyhotovení nálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej...“

5.   Ústavný   súd   vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   648/2014   uznesením   z   28.   októbra   2014odmietol sťažnosť sťažovateľov proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, a to preneprípustnosť   vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   podali   proti   napadnutému   rozhodnutiukrajského súdu dovolanie. V citovanom rozhodnutí (pozri bod 8 jeho odôvodnenia) ústavnýsúd   uviedol,   že   ústavná   sťažnosť   proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   budepovažovaná   za   prípustnú až po   rozhodnutí   o takomto opravnom   prostriedku (v danomprípade o dovolaní). Inak povedané, lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovanáza zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu,   t.   j.napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitostipredpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inomorgáne   Slovenskej   republiky   (odsek   1).   Kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátenýrozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosťtakéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byťvylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (odsek 2). Každýmá právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátnehoorgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   (odsek   3).Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (odsek 4). Podľa čl. 48 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súduustanoví   zákon   (odsek   1).   Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom(odsek 2).

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická osoba alebo právnická osobaprávo   pokojne užívať   svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť   jeho majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva.

9. K sťažovateľmi v petite sťažnosti namietanému porušeniu čl. 46 a čl. 48 ústavyústavný súd poznamenáva, že v sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavnýsúd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania.Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktoréhosa sťažovatelia domáhali. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateliadomáhajú   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označili   zaporušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). V tomto ohľade sťažovatelia, kvalifikovanezastúpení advokátkou, neupresnili, na ktorú časť (odsek) z uvádzaných čl. 46 a čl. 48 (bod 8)poukazujú. Tento nedostatok vykazuje vadu, ktorá ide na ujmu strany sťažovateľov.

10.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno pretopovažovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť poprijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

11. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspechv konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením jelen víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

12. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí z 30. mája 2014 v podstatnom uviedol: „Inštitút konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy upravený v štvrtej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je určený na ochranu fyzickej alebo právnickej osoby, pokiaľ orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom. Predpokladom úspešnosti takéhoto návrhu je, že správny orgán je nečinný, teda nekoná v rozpore s konkrétnym ustanovením právnej normy, ktorá ho oprávňuje a súčasne aj zaväzuje konať a rozhodnúť.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom   rozhodnutí   sp.   zn.   4SŽ/120/2003 uviedol, že správny súd na základe návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáhal preskúmania nečinnosti orgánu verejnej správy, preskúmava zákonnosť postupu správneho orgánu, t. j. skúma, či jeho činnosť, ktorou realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, je, alebo nie je v súlade s týmito zákonmi. Pri preskúmavaní zákonnosti činnosti správneho orgánu   súd   skúma,   či   správny   orgán   vykonal   zákonom   predpísané   úkony,   alebo   ich opomenul, resp. odmietol vykonať, prípadne či nevykonal chybný úkon.

V   správnom   konaní   niekedy   môže   nastať   situácia,   keď   treba   upraviť   pomery účastníkov na určitú dobu, spravidla do vydania meritórneho rozhodnutia. Pôjde najmä o zachovanie faktického stavu v určitom štádiu konania, včasné zaistenie veci potrebnej na vykonanie dôkazu alebo zabezpečenie veci na výkon rozhodnutia. Tomuto cieľu slúži inštitút predbežného   opatrenia.   Ide   o   dočasný   prostriedok   na   zabezpečenie   účelu   správneho konania, keď ochrana práv fyzických osôb alebo právnických osôb vyžaduje nevyhnutný zásah ešte predtým, než búde vydané rozhodnutie vo veci samej. Toto opatrenie môže správny orgán uplatniť len

a) v nevyhnutných prípadoch,

b) v nevyhnutnom rozsahu,

c) na nevyhnutný čas. Obsah predbežného opatrenia správny poriadok na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku   vymedzuje   len   všeobecne.   Správny   orgán   môže   účastníkom   uložiť,   aby   niečo vykonali, niečoho sa zdržali alebo niečo strpeli. Môže tiež nariadiť, a to aj iným subjektom než sú účastníci, zaistenie niektorých vecí pre ďalší priebeh konania. Dôvody na zaistenie veci sú v zákone uvedené exemplifikatívnym spôsobom. V súlade s osobitnými predpismi môžu byť ustanovené aj ďalšie dôvody. Podnet na nariadenie predbežného opatrenia môže vychádzať buď od správneho orgánu, alebo od účastníka konania. V oboch prípadoch je výsledkom   voľnej   úvahy   správneho   orgánu.   Predbežné   opatrenie   možno   nariadiť v ktoromkoľvek štádiu správneho konania, spravidla však k nemu dochádza na začiatku. Predbežné opatrenie nemožno nariadiť po skončení konania...

Z administratívneho spisu má súd preukázané, že dňa 3.7.2013 Miestnemu úradu mestskej časti Bratislava - Vajnory bol doručený návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa § 5 Občianskeho zákonníka od navrhovateľov ⬛⬛⬛⬛ a

a za odporcov boli označení a ⬛⬛⬛⬛. Podstatou návrhu bolo nainštalovanie kamier, ktoré snímali okolie odporcov, spoločný pozemok odporcov a navrhovateľov a obydlie navrhovateľov, ktorý je v ich výlučnom vlastníctve. Navrhovatelia sa domáhali, aby sa odporcovia zdržali vyhotovovania a používania obrazových záznamov a   obrazovo   -   zvykových   záznamov   navrhovateľov   a   ich   detí.   Správny   orgán   predvolal a ⬛⬛⬛⬛ na prejednanie veci na deň 6.8.2013 o 14.00 hod. Manželia listom   doručeným   správnemu   orgánu   dňa   5.8.2013   oznámili,   že   si   zvolili právneho zástupcu a že v čase prejednania veci majú iný program s tým, že rozhovor na pôde obce je obsolentný, ale ak trvá záujem obce na prejedaní veci, správny orgán má kontaktovať   právneho   zástupcu.   Zároveň   priložili   rozhodnutie   Okresného   súdu Bratislava III.   č.k.   15C/117/2013-61   zo   dňa   18.7.2013,   ktorým   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia súd zamietol. Návrh podala rodina ⬛⬛⬛⬛ a tento smeroval proti rodine. Súd v uznesení uviedol, že návrh zamietol z dôvodu, že pokiaľ by nariadil   predbežné   opatrenie,   prejudikoval   by   svoje   vlastné   rozhodnutie   v merite   veci, nakoľko prvý výrok návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a uvedený druhý výrok návrhu predbežného opatrenia je plne identický s prvým a druhým výrokom petitu žaloby vo veci samej. Návrh bol podaný na súd dňa 3.7.2013. Správny orgán predvolal účastníkov konania   na   deň   2.9.2013   o   10:00   hod.,   z   ktorého   sa   ospravedlnili   navrhovatelia predbežného opatrenia - manželia a to z dôvodu iných povinností. Zároveň žiadali o určenie iného termínu prejednania veci. Úradným záznamom zo dňa 2.9.2013 správny orgán zaprotokoloval stretnutie účastníkov konania, na ktoré sa dostavili manželia aj správnou zástupkyňou a manželia bez právnej zástupkyne. Ďalšie prejednanie veci určil správny orgán na deň 16.9.2013 o 14:00 hod., na ktoré sa dostavili účastníci konania spolu so svojimi právnymi zástupcami. Účastníkov správny orgán   poučil   a   o   prejednaní   veci   vyhotovil   zápisnicu.   Účastníci   konania   nesúhlasili so zmierom a teda správny orgán dospel k záveru, že v predmetnej veci je potrebná miestna obhliadka. Tú stanovil správny orgán na deň 3.10.2013 o 14.00 hod. Zo zápisu z miestnej ohliadky   je   zrejmé,   že   pri   obhliadke   kamerového   systému odmietli   ukázať kamerové záznamy a tiež samotný kamerový technický, aparát. Pri obhliadke kamerového systému ⬛⬛⬛⬛ bolo odfotené kamerové zariadenie, ktoré bolo viditeľne dlhodobo odpojené,   čím   sa   znemožnila   užívanie   kamerového   zariadenia.   Dňa   2.12.2013   zaslala právna zástupkyňa správnemu orgánu svoje stanovisko týkajúce sa konania pred správnym orgánom. Zaslaniu tohto stanoviska predchádzala mailová komunikácia týkajúca ohliadky kamerového systému manželov, ktorý odmietli sprístupniť. Správny orgán sa listom zo dňa 6.12.2013 domáhal sprístupnenia kamerových systémov a predloženia   kamerových   záznamov.   Právny   zástupca   manželov listom doručeným dňa 16.12.2013 uviedol, že dodnes neexistuje zápisnica z pojednávania zo dňa 16.9.2013   ani   z   miestnej   ohliadky   zo   dňa   3.10.2013   a   opakovane   správny   orgán upozorňovali na nedodržanie lehoty na rozhodnutie podľa Správneho poriadku. Zároveň upozornili na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4Co/530/2013, v ktorom súd uviedol,   že   navrhované   naradenie   predbežného   opatrenia   by   bolo   aj   neprimeraným zásahom do práva odporcov chrániť si svoj majetok prostredníctvom kamerového systému, navyše za situácie, keď takýmto kamerovým systémom disponujú aj.

Dňa 14.1.2013 správny orgán vydal Oznámenie o nevyhovení návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, v ktorom uviedol doterajší skutkový stav a v závere uviedol, že nie sú splnené podmienky na vydanie navrhovaného predbežného opatrenia a to existencia pokojného stavu a zrejmý zásah do pokojného stavu. Predmetom konania bolo posúdenie, či konanie odporcov zasahuje do subjektívnych práv navrhovateľov, o ktorom nemá mestská časť kompetenciu rozhodovať. Po vydaní tohto rozhodnutia právny zástupca zaslal správnemu orgánu mail, v ktorom ho upozornil na formu rozhodnutia podľa § 47 Správneho poriadku, ktorú v mailovom podaní namietal. Správny orgán mailom odpovedal, že v prípade konania v zmysle § 5 Občianskeho zákonníka ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce, na ktorý sa v zmysle ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení vzťahuje Správny poriadok.

Na   základe   týchto   skutočností   má   Krajský   súd   v   Bratislave   za   to,   že   odporca v správnom konaní nebol nečinný a v správnom konaní konal podľa ustanovení Správneho poriadku tak, že viackrát vyzval účastníkov správneho konania na prejednanie veci, ktoré sa nemohlo uskutočniť dňa 6.8.2013 z dôvodu iných povinností zo strany manželov a dňa 2.9.2013 z prekážky na strane manželov ⬛⬛⬛⬛. Správny orgán nakoniec na ústnom prejednaní veci dňa 16.9.2013, kedy sa nepodarilo správnemu orgánu dosiahnuť zmier medzi účastníkmi konania, rozhodol o vykonaní ohliadky miesta za účelom zistenia fungovania kamerového systému. Potom ako manželia neumožnili prístup ku svojmu kamerovému systému, prebehla medzi správnym orgánom a právnou zástupkyňou navrhovateľov   komunikácia   týkajúca   kamerového   systému   a   jeho   sprístupnenia,   vydal správny orgán dňa 14.1.2013 Oznámenie o nevyhovení návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Súd je toho názoru, že predbežné opatrenie možno uložiť len formou procesného rozhodnutia,   ktoré   musí   mať   všetky   predpísané   náležitosti   (§   47).   Na   jeho   vydanie   je príslušný správny orgán, ktorý vo veci koná. Vydaniu rozhodnutia o predbežnom opatrení nepredchádza dokazovanie. Stačí, ak skutočnosti, ktorých sa predbežné opatrenie týka, sú osvedčené   v   takej   miere,   aby   odôvodňovali   použitie   predbežného   opatrenia.   Výrok rozhodnutia musí byť formulovaný tak, aby predbežné opatrenie bolo vykonateľné. Nesmie obsahovať   opatrenie   trvalej   povahy,   ktoré   by   znemožňovalo   obnoviť   pôvodný   stav v budúcnosti,   alebo   takéto   obnovenie   by   bolo   možné   len   s   neprimeranými   ťažkosťami. Správny orgán môže účinnosť predbežného opatrenia už v rozhodnutí časovo obmedziť. Správny   orgán   vydal   Oznámenie   o   nevyhovení   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia bez aplikácie ustanovení § 43 a 47 Správneho poriadku. V Oznámení odporcu absentujú formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia a je možné konštatovať, že správny orgán postupoval v rozpore so zákonom.

Navrhovateľ podal návrh na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy, avšak súd v prejednávanej veci nezistil také skutočnosti, ktoré by preukazovali, že odporca bol nečinný v správnom konaní vo veci navrhovateľa o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia,   naopak,   správny   orgán   v   správnom   konaní   činný   bol   a   reagoval   na   všetky podnety účastníkov konania a z toho titulu posúdil návrh navrhovateľa ako nedôvodný. Krajskému   súdu   v   Bratislave   nezostalo   nič   iné,   ako   návrh   v   súlade   s   §   250t   ods.   4 zamietnuť.

Na záver súd uvádza, že navrhovateľ mal podať žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia   žalovaného   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   O.s.p.,   nakoľko   rozhodnutie správneho orgán nie je v súlade s ustanovením § 43 a 47 Správneho poriadku a domáhať sa súdneho prieskumu Oznámenia podľa ustanovení § 244 a nasl. O.s.p., nakoľko v tomto prípade sa Oznámenie odporcu považuje za rozhodnutie.“

13.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systémuvšeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná užspomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahochrozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, žeúčinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

14.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetomkontroly   zo strany   ústavného súdu len vtedy, ak by ním   vyvodené závery   boli zjavneneodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

15. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnymnázorom krajského súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonnýchustanovení v ich právnej veci. V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý postupa rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 6 S 10/2014 z 30. mája 2014 boli svojvoľné a že byzasahovali do základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu. Podľa názoru ústavnéhosúdu základné právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že savšeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyšetreba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajskéhosúdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavnýsúd   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušnéustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval a jeho úvahy vychádzajúz konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok   v   znení   neskorších   predpisov   (jeho   štvrtej   hlavy   piatej   časti)   je   namietanérozhodnutie krajského súdu aj primerane odôvodnené.

17. V súvislosti so sťažovateľmi vyslovenými prejavmi nespokojnosti s namietanýmrozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdubude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bolv súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možnékvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavnýsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základnýchpráv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosťmedzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označených práv,a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú.

18. Keďže sťažovatelia namietali porušenie svojich práv aj podľa čl. 20 ods. 1 ústavya podľa čl. 1 dodatkového protokolu len z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverovnapadnutého rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať saosobitne uvedeným článkom ústavy a dodatkového protokolu, ktoré mali byť podľa nejtaktiež   porušené.   Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutýmpostupom a rozhodnutím krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnua inú právnu   ochranu,   nemožno   vzhľadom na   to uvažovať ani   o porušení ďalších právsťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako ani podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

19. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľov je aj v častinamietajúcej   porušenie   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   zjavneneopodstatnená.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2015