znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 75/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Distrib Capital s. r. o., Dunajská 18, Bratislava,   zastúpenej   advokátskou   kanceláriou   OLEXOVA   &   VASILISIN   s.   r.   o., Dunajská 18, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. Marcela Vasilišina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   41   Cob   194/2013 z 25. septembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Distrib   Capital   s.   r.   o. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. decembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Distrib   Capital   s.   r.   o., Dunajská 18, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou OLEXOVA & VASILISIN s. r. o., Dunajská 18, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. Marcela Vasilišina, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   41   Cob   194/2013 z 25. septembra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: Sťažovateľka   je   odporcom   vo   veci   vedenej   Okresným   súdom   Zvolen   (ďalej   len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   10   Cb   8/2013.   Návrhom   doručeným   okresnému   súdu elektronickými prostriedkami 24. apríla 2013 namietala miestnu nepríslušnosť okresného súdu a tvrdila, že miestne príslušným je Okresný súd Bratislava I. O návrhu sťažovateľky rozhodol   okresný   súd   uznesením   č.   k.   10   Cb   8/2013-83   z   29.   mája   2013   (ďalej   len „uznesenie   okresného   súdu“)   tak,   že   vec   Okresnému   súdu   Bratislava   I   nepostúpil. Uznesenie okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 41 Cob 194/2013 z 25. septembra 2013 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Napadnutým rozhodnutím odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd odmietol návrh na postúpenie veci všeobecnému súdu žalovaného t. j. OS   Bratislava   I   argumentujúc   tým,   že   žalobca   podľa   neho   podal   námietku   miestnej príslušnosti oneskorene až po prvom úkone, ktorý mu v konaní patril.

Žalovaný   v   odvolaní   namietal,   že   uvedený   záver   je   nesprávny   a   neoprávnene zasahuje do ústavných práv žalovaného na spravodlivý súdny proces, keďže:

a) žalovaný podal námietku ešte pred úkonom, ktorý súd označuje za prvý vo veci

b) žalovanému patrí podľa práva EÚ ochrana jeho legitímnych očakávaní plynúcich z účelu OSP, dotknutých ústavných práv a postupu súdu

c) súd nesprávne vyhodnotil ex offo podmienku na postúpenie vecí (vystupovanie v rôznych veciach opätovne)...

Porušovateľ sa nevyporiadal so žiadnou z námietok v odvolaní...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. 41Cob/194/2013 zo dňa 25. 09. 2013 porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 41Cob/194/2013 zo dňa 25. 09. 2013 a vracia vec na ďalšie konanie Krajskému súdu v Banskej Bystrici.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,15 EUR..., ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu č. 0631707440/0900 do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

Pri predbežnom prerokovaní veci ústavný súd zistil, že Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   bolo   28.   novembra   2013   doručené   dovolanie sťažovateľky   proti   uzneseniu   krajského   súdu,   ktorého   dôvody   sú   totožné   s   dôvodmi uvádzanými v sťažnosti. Sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať najvyšší súd a ústavný súd, čo v podmienkach právneho štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, nie je ústavne aprobovateľné. Vzhľadom na to, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné.

Ústavný   súd vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva názor (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti   vecí   zjavne   vylučujú.   Preto   nie   je   odôvodnené,   aby   sťažovateľka   v   prípade, ak podala dovolanie, zároveň podala aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   tiež rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Z uvedených dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratione temporis ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších jej návrhoch stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014