znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 75/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. V., Z., zastúpeného advokátom JUDr. F. S., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 142/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. M. V., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. F. S., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Zvolen   (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn.   6   C 142/2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   žalobou   podanou   okresnému   súdu 30. novembra 2010 sa sťažovateľ ako žalobca domáhal voči Slovenskej advokátskej komore ako žalovanému nárokov z titulu ochrany svojej osobnosti. Okresným súdom bolo konanie o žalobe sťažovateľa vedené pod sp. zn. 6 C 142/2010.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 21. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu a Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 13 Co 79/2012-102 z 25. apríla 2012 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Uznesenie krajského súdu bolo spolu so spisom doručené okresnému súdu 2. mája 2012.

Okresný súd následne nariadil vo veci pojednávanie na 1. október 2012, ktoré bolo zrušené   na   žiadosť   právnej   zástupkyne   žalovaného   a   nový   termín   pojednávania bol nariadený na 19. november 2012.

Sťažovateľ poukázal na to, že právna zástupkyňa žalovaného „pred pojednávaním vo veci   ochrany osobnosti   dala   prednosť účasti na   prednáškach Slovenskej advokátskej komory,   pričom   nepoverila   substitučným   zastúpením   iného   advokáta...   sťažovateľ   má vedomosť, že Slovenská advokátska komora disponuje viacerými zástupcami, ktorí sa mohli pojednávania zúčastniť“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol: „...   k   ničím   neodôvodnenému   prieťahu   v   konaní a nečinnosti Okresného súdu Zvolen došlo v období od 02. 05. 2012 do 18. 11. 2012, teda až do pojednávania vo veci samej vytýčeného na deň 19. 11. 2012, teda v celkovej dĺžke 6 mesiacov a 16 dní.

V tomto období Okresný súd vo Zvolene nevykonal žiadny úkon, ktorý by smeroval k rozhodnutiu vo veci samej, pričom sťažovateľ zdôrazňuje, že sa pojednáva o ochrane osobnosti,   do   ktorej   bolo   neprimeraným   spôsobom   zasiahnuté   a   odvolací súd považuje takýto zásah za neprimerane intenzívny...

Samotnú vec – ochranu osobnosti sťažovateľa nemožno považovať za skutkovo, resp. právne   zložitú   a   náročnú   na   rozhodnutie.   Rovnako   nemožno   ani   tvrdiť,   že   by   to   bol sťažovateľ, ktorý by prispel k spomaleniu konania pred súdom alebo iným okolnostiam, ktoré by boli v príčinnej súvislosti s jeho konaním...“

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 17. septembra 2012 podal predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp.   zn.   6   C   142/2010,   ktorá   bola   vybavená   prípisom   predsedu   okresného   súdu č. k. Spr. 2099-31/12 z 26. septembra 2012 ako nedôvodná.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1/ Základné právo JUDr. M. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 6C/142/2010, bolo porušené.

2/ JUDr. M. V. priznáva primerané finančné odškodnenie v sume 3.500,- Eur..., ktoré mu je Okresný súd Zvolen povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie a prerokovanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 142/2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že posudzované konanie sa začalo 30. novembra 2010 a dosiaľ nebolo právoplatne skončené.

Konanie   vedené   okresným   súdom   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu 19. decembra 2012 trvá viac ako dva roky.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   ním   označeného   základného   a   iného   práva neefektívnou   činnosťou   a   nečinnosťou   okresného   súdu   v   období   6   mesiacov   a   16   dní od vrátenia veci krajským súdom 2. mája 2012 do pojednávania konaného 19. novembra 2012.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00) alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania (v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu konanie   trvalo   viac   ako   dva   roky)   sťažovateľom   namietané   obdobie   nečinnosti,   resp. neefektívnej činnosti okresného súdu (v trvaní 6 mesiacov a 16 dní), nie je možné hodnotiť ako   prieťah   takej   intenzity,   ktorý   by   zadával   možnosť   porušenia   označených   práv sťažovateľa postupom okresného súdu.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013