znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 75/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   neziskovej   organizácie   D.,   H.,   zastúpenej   obchodnou spoločnosťou N., G., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. K. N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 17 C 102/2009 z 23. júna 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co 314/2010 z 29. septembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť neziskovej organizácie D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2012   doručená   sťažnosť   neziskovej   organizácie   D.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej obchodnou spoločnosťou N., G., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 C 102/2009 z 23. júna 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 314/2010 z 29. septembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že ako nezisková organizácia bola zaregistrovaná Krajským   úradom   v   Trnave   21.   novembra   2003   a   následne   zaevidovaná   aj   v   registri subjektov poskytujúcich sociálnu pomoc Trnavského samosprávneho kraja so začiatkom poskytovania sociálnej služby 30. januára 2004. Sťažovateľka začala poskytovať sociálne služby v domácnostiach   klientov a neskôr aj vo vlastných   zariadeniach   opatrovateľskej služby,   pričom   jej   územná   pôsobnosť   sa   rozšírila   aj   na   územie   Bratislavského samosprávneho kraja a Nitrianskeho samosprávneho kraja, ktorý jej listom zo 6. apríla 2004 oznámil,   že   je   vedená   v   Registri   právnických   a   fyzických   osôb   poskytujúcich   sociálne služby,   sociálnu prevenciu   a sociálne poradenstvo.   Na základe uvedeného   sťažovateľka požiadala Nitriansky samosprávny kraj o poskytnutie finančného príspevku v súlade s § 86 zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnej pomoci“), následne listom z 27. augusta 2004 ho požiadala o registráciu Centra sociálnych   služieb   v M.   a   súčasne   podala   opätovnú   žiadosť   o   poskytnutie   finančného príspevku v zmysle zákona o sociálnej pomoci. Nitriansky samosprávny kraj sťažovateľke finančné prostriedky za rok 2005 napriek existencii zákonného nároku neposkytol vôbec, za rok 2006 jej poskytol finančné prostriedky v celej požadovanej sume a za rok 2007 finančné prostriedky v zníženej sume, teda namiesto sťažovateľkou požadovanej sumy 2 500 000 Sk jej na základe uzatvorenej zmluvy bola poskytnutá len suma 1 344 000 Sk.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka návrhom doručeným okresnému súdu 22. júla 2008 voči Nitrianskemu samosprávnemu kraju (ďalej len „odporca“) domáhala zaplatenia sumy   2 823 000   Sk (93 706,   43   €)   s príslušenstvom   z titulu nezaplateného finančného príspevku   v   zmysle   zákona   o   sociálnej   pomoci   za   roky   2005   a   2007.   Okresný   súd platobným rozkazom sp. zn. 23 Rob 659/2008 zo 4. mája 2009 uložil odporcovi zaplatiť uplatnenú pohľadávku. Na základe podaného odporu okresný súd platobný rozkaz zrušil a následne rozsudkom okresného súdu žalobu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie odôvodnené tým, že okresný súd v predmetnom   rozsudku   dospel   k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne   právne   posúdil.   Rozsudkom   krajského   súdu   bol   prvostupňový   rozsudok potvrdený ako vecne správny.

Podľa   názoru   sťažovateľky   bolo   povinnosťou   odporcu   vyplatiť   jej   požadované finančné prostriedky, a to najmä v dôsledku splnenia všetkých podmienok stanovených v zákone o sociálnej pomoci, ako aj vzhľadom na to, že v ostatných samosprávnych krajoch, v ktorých sťažovateľka poskytuje sociálne služby, jej boli finančné prostriedky vyplatené v plnej sume.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že považuje rozsudok krajského súdu za arbitrárny, pretože   vychádza   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   a   je   zmätočný   najmä   z   týchto dôvodov:

-nie   je   pravdou,   že   sťažovateľka   nespĺňala   podmienky   na   poskytnutie finančného príspevku na úhradu nákladov za sociálne služby stanovené zákonom o sociálnej pomoci v čase podania žiadosti o ich poskytnutie,

-odporca   vykonal   u   sťažovateľky   kontrolu,   ktorá   je   poslednou   zákonnou podmienkou predchádzajúcou uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí finančného príspevku na úhradu nákladov na sociálne služby, napriek legitímnemu očakávaniu sťažovateľky však k jej uzatvoreniu nedošlo,

-všeobecné   súdy   konajúce   v   danej   veci   sa   nezaoberali   otázkou   lehoty vykonania   zápisu   rozšírenia   rozsahu   registrácie   sťažovateľky   v   predmete   činnosti,   teda poskytovania   starostlivosti   v   zariadení   opatrovateľskej   služby   v M.,   odporca   zápis sťažovateľky vykonal až 28. februára 2005, pričom žiadosť sťažovateľky mu bola doručená 6. októbra 2004 spolu so všetkými potrebnými dokladmi,

-všeobecné súdy rovnako neskúmali postup odporcu z hľadiska obsahu jeho listu   z 25.   septembra 2004,   ktorým   sťažovateľke   oznámil, že jej   žiadosť   o poskytnutie finančného príspevku vedie v evidencii, a vyzval ju na predloženie potrebných dokladov, pričom sťažovateľka všetky požiadavky splnila.

Z uvedeného vyplýva, že rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu bola sťažovateľke podľa jej názoru odopretá súdna ochrana, teda bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. V dôsledku   napadnutých   rozhodnutí   sa   sťažovateľka   ocitla „v   nespravodlivej   pozícii“ spoliehajúc sa na dodržiavanie právnych predpisov príslušnými orgánmi, ktoré v zmysle zákona nepostupovali.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyniesol tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa, D., nezisková organizácia na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo rozsudkom Okresného súdu v Nitre č. k.   17C/102/2009-177   z   23.   06.   2010   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   č. k. 8Co/314/2010-204 z 29. 09. 2011 porušené.

2. Rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 17C/102/2009-177 z 23. 06. 2010 a rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/314/2010-204 z 29. 09. 2011 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.A   K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

O   ochrane   práv   sťažovateľky,   ktorých   porušenie   namieta   vo   vzťahu   k   rozsudku okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   v   časti   namietajúcej   porušenie   jej   základného   a   iného   práva   rozsudkom okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B   K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo   na to,   aby jeho záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná nezávislým a   nestranným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   garantovaného   čl.   6   ods.   1   dohovoru v arbitrárnosti, neodôvodnenosti a zmätočnosti rozsudku krajského súdu, ktorý sa podľa jej názoru nevysporiadal so všetkými jej argumentmi uvedenými v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jej právnu vec nesprávne právne posúdil. Sťažovateľka sa domnieva, že na základe splnenia zákonom o sociálnej pomoci   stanovených   podmienok   jej   ako   neziskovej   organizácii   poskytujúcej   všeobecne prospešné   služby   (sociálne   služby   v   domácnostiach   klientov,   ako   aj   vo   vlastných opatrovateľských zariadeniach), registrovanej v príslušnom registri poskytovateľov týchto služieb mal byť poskytnutý zo strany odporcu finančný príspevok na úhradu nákladov za poskytované sociálne služby v zmysle § 86 zákona o sociálnej pomoci, a to za roky 2005 (finančný príspevok nebol poskytnutý vôbec) a 2007 (finančný príspevok bol bezdôvodne znížený). Žaloba sťažovateľky, ktorou si voči odporcovi uplatnila pohľadávku v celkovej sume   2 823 000   Sk   s príslušenstvom,   bola   rozsudkom   okresného   súdu   zamietnutá   a   na základe   odvolania   podaného   sťažovateľkou   bolo   predmetné   prvostupňové   rozhodnutie rozsudkom krajského súdu potvrdené ako vecne správne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.   II.   ÚS   88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní.   Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní   sťažovateľky   sú   zlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil   prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia   vychádzajúca   z   v   konaní zistených   skutkových   záverov   a   na   tomto   základe   vyvodených   právnych   záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol: „Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, pokiaľ ide o uplatnený finančný príspevok podľa § 86   ods.   1   Zák.   č.   195/1998   Z.   z.   o   sociálnej   pomoci,   že   navrhovateľ   ako   nezisková organizácia poskytujúca všeobecne prospešné služby a to sociálne služby konkrétne podľa § 14 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Zák. č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, nesplnil v čase podania   jeho   žiadosti   o   tento   finančný   príspevok   zákonné   predpoklady   pre   vznik   jeho nároku   a   teda   aj   na   uzavretie   písomnej   zmluvy   o   poskytnutí   finančného   príspevku s odporcom   vo   vopred   dohodnutom   rozsahu,   keďže   v   čase   podania   prvej   žiadosti o poskytnutie finančného príspevku na sociálnu službu v zariadení sociálnych služieb – Centrum   sociálnych   služieb   D.,   M.,   nebol   vykonaný   zápis   do   príslušného   registra   na vykonávanie tohto druhu sociálnych služieb a navrhovateľ nebol v tom čase oprávnený poskytovať daný druh sociálnych služieb v Centre sociálnych služieb D., M. V čase podania druhej   žiadosti   o   poskytnutí   finančného   príspevku   neboli   dané   zákonné   predpoklady ustanovené v § 86 ods. 9 Zák. č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, keďže navrhovateľ požiadal   o   poskytnutie   finančného   príspevku   po   termíne,   kedy   odporca   schválil   svoj rozpočet na príslušný rok 2005.   Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že uplatnený právny nárok v tejto časti je premlčaný s poukazom na ustanovenia 100 ods. 1, § 101 OZ, keďže právo navrhovateľa sa mohlo uplatniť po prvý raz dňa 15. 2. 2005, kedy mu vznikla na základe jeho práva možnosť podať žalobu, keďže rozpočet na rok 2005 bol schválený dňa 21.   12.   2004,   potvrdený dňa 14. 2. 2005, pričom navrhovateľ uplatnil   na   súde   svoje   právo   až   dňa   22.   7.   2008.   Vzhľadom   na   odporcom   uplatnenú námietku premlčania potom súd prvého stupňa vecne správne rozhodol, pokiaľ uplatnený právny nárok v tejto časti zamietol ako premlčaný.

Pokiaľ ide opravný nárok navrhovateľa na zaplatenie, resp. doplatenie finančného príspevku podľa § 86 ods. 1 Zák. č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci na rok 2007, odvolací súd s poukazom na ustanovenia § 85 ods. 1, § 86 ods. 1 Zák. č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci zhodne ako súd prvého stupňa dospel k právnemu záveru, že právny nárok na poskytnutie   finančného   príspevku   na   úhradu   nákladov   za   sociálnu   službu   zápisom   do registra   nevzniká,   vzniká   až   na   základe   písomne   uzatvorenej   zmluvy   o   poskytovaní finančného príspevku vo vopred dohodnutom rozsahu, pričom zmluvná voľnosť pokiaľ ide o uzatvorenie zmluvy zo strany odporcu ako príslušného orgánu je obmedzená ustanovením § 86 ods. 1 Zák. č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, z ktorého vyplýva, že ak dôjde k splneniu podmienok ustanovených v § 86 ods. 1 tohto zákona, ako predpokladu vzniku nároku na finančný príspevok na úhradu nákladov za sociálne služby, ktoré podmienky však musia byť splnené súčasne, musí byť potom zmluva o poskytovaní finančného príspevku na úhradu nákladov za sociálnu službu na základe písomnej žiadosti subjektu, ktorý poskytuje sociálnu pomoc podľa tohto zákona uzavretá.

Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že neboli splnené vyššie zákonné podmienky ako predpoklady ustanovené pre vznik nároku navrhovateľa na poskytnutie finančného príspevku na rok 2007 v rozsahu požadovanom navrhovateľom, keď bolo v konaní preukázané, že nebola súčasne splnená podmienka ustanovená v § 86 ods. 1 písm.   a/   Zák.   č.   195/1998   Z.   z.   o   sociálnej   pomoci,   ktorá   ustanovuje   pre   poskytnutie finančného príspevku podmienku, že ak sociálna služba alebo sociálne poradenstvo alebo sociálna   prevencia   v   kraji   chýba,   alebo   je   nedostatková,   s   poukazom   na   uznesenie Zastupiteľstva odporcu č. 337/2004 zo dňa 8. 11. 2004, ktorým bola schválená koncepcia rozvoja   sociálnych   služieb   v   regióne   Nitrianskeho   samosprávneho   kraja,   potreby a perspektívy   v   období   rokov   2004-2010,   v   ktorej   sa   nepočítalo   s   osobitným   rozvojom a podporou zariadení opatrovateľskej služby, čo vyplynulo aj z návrhu rozpočtu odporcu na rok   2007,   s   poukazom   na   výšku   poskytnutého   finančného   príspevku   schváleného zastupiteľstvom Nitrianskeho samosprávneho kraja uznesením č. 301/2006 zo dňa 4. 12. 2006 a upravenú uznesením č. 144/2007 zo dňa 9. 7. 2007. Teda za daného skutkového a právneho stavu potom bola daná na strane odporcu možnosť, nie povinnosť uzatvoriť s navrhovateľom zmluvu o poskytnutí finančného príspevku na rok 2007 a to v rozsahu nesporne vopred dohodnutom, ktorú skutočnosť potom preukazuje zmluva č. 29/2007 zo dňa 17. 1. 2007 o poskytnutí finančného príspevku pre 10 osôb a zmluva č. 29a/2007 zo dňa 6. 8. 2007, podľa ktorej sa počnúc od 1. 4. 2007 do 31. 12. 2007 rozšíril príspevok o jednu osobu. S poukazom na vyššie uvedené dôvody tvrdenie navrhovateľa v tom smere, že bol prinútený podpísať zmluvu na 10 klientov, neskôr na 11 klientov je potrebné vyhodnotiť ako účelové. Odvolací súd sa stotožnil s prijatými skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa ďalej v tom smere, že uzatvorenie predmetných písomných zmlúv o poskytovaní finančného príspevku na úhradu nákladov za sociálnu službu medzi účastníkmi konania na rok 2007 podľa Zák. č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci bolo slobodným prejavom vôle oboch   zúčastnených   strán   /§34   a   nasl.   OZ/,   ktorá   skutočnosť   preukazuje   i   výpoveď navrhovateľa   v   konaní,   ktorá   skutočnosť   nebola   odporcom   v   konaní   spochybnená, vyvrátená.“

Predmetný rozsudok krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v   odôvodnení   rozsudku   zhrnul   skutkové zistenia   a   právne   závery   okresného   súdu,   ktoré   boli   v   rozsahu   odvolacích   námietok sťažovateľky predmetom preskúmania v odvolacom konaní, uviedol, akými úvahami sa spravoval pri rozhodovaní, ako právne posúdil sťažovateľkine námietky týkajúce sa ňou tvrdeného zákonného nároku na finančný príspevok na úhradu nákladov za poskytovanie sociálnych   služieb   na   území   odporcu.   Krajský   súd   pritom   podrobne   odôvodnil,   ktoré skutočnosti   považoval   za   právne   relevantné   vo   vzťahu   k   neposkytnutiu   finančného príspevku za poskytované sociálne služby za rok 2005 zo strany odporcu, pričom poukázal najmä na nesplnenie zákonných podmienok v čase predloženia prvej žiadosti sťažovateľky o   poskytnutie   finančného   príspevku   a   následne   oneskorené   predloženie   druhej   žiadosti v čase   po   schválení   rozpočtu   odporcu.   Najpodstatnejším   dôvodom   zamietnutia   žaloby v tejto časti však bolo premlčanie nároku sťažovateľky uplatneného za rok 2005. Tento dôvod   sťažovateľka   žiadnym   spôsobom   nespochybnila   ani   v   odvolaní   proti   rozsudku okresného súdu, ani v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. K zamietnutiu žaloby vo vzťahu k   neposkytnutiu   finančného   príspevku   v   sťažovateľkou   požadovanej   sume   za   rok   2007 krajský súd poukázal na nesplnenie všetkých   zákonných   predpokladov   stanovených   pre vznik   nároku   sťažovateľky   na   finančný   príspevok   za   rok   2007   a   z   toho   vyplývajúcu zmluvnú   voľnosť   zmluvných   strán   uzatvárajúcich   zmluvu   o   poskytovaní   finančného príspevku vo vopred dojednanom rozsahu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd sa   z obsahu napadnutého rozhodnutia   presvedčil,   že krajský súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd tiež konštatuje, že dôvody rozsudku krajského súdu sú zrozumiteľné a dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I.   ÚS   21/98,   IV.   ÚS   110/03).   Ústavný   súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   S   prihliadnutím   na odôvodnenosť rozsudku krajského súdu, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo   na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v   konaní (obdobne napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto časti   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.C   K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľka okrem iného namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08) zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patria   aj   základné   práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods.   1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom   porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   a   záverov   odmietol   sťažnosť sťažovateľky   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012