znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 75/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 13, čl. 39 ods. 2 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a čl. 30 ods.   2 Listiny základných   práv   a   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1 Sdo/32/2010 z 27. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 27. januára 2011 doručená sťažnosť A. V. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 13, čl. 39 ods. 2 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 30 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sdo/32/2010 z 27. októbra 2010 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že 28. marca 2007 požiadal Úrad...   v B.   (ďalej   len   „úrad“)   o dávku   v hmotnej   núdzi   z dôvodu   svojej   sociálnej odkázanosti a straty zamestnania. Jeho žiadosť nebola úradom akceptovaná z dôvodu, že vlastnil   nehnuteľný   majetok   a príjmom   z neho   si   mohol   zabezpečiť   úhradu   svojich životných   potrieb.   Rozhodnutiu,   ako   aj   celkovému   posúdeniu   svojej   sociálnej   situácie úradom sťažovateľ vytkol to, že „Uvedené rozhodnutie nebolo založené na dôkazoch, ktoré by preukazovali, že mám príjem... resp. že ho môžem mať a tieto skutočnosti som neustále namietal, ako aj iné procesné chyby v konaní. Preukazoval som, že nemôžem a ani nemám príjem   z nehnuteľného   majetku.   Úrad   sa   však   nevysporiadal   s predloženými   dôkazmi a nevyhodnotil ich, vydal svojvoľné rozhodnutie, ktoré je nezákonným a nepreskúmateľným rozhodnutím.“. Voči   nesprávnemu   posúdeniu   sociálnej   situácie   a nepriznaniu   dávky v hmotnej núdzi úradom sťažovateľ namietal tak v odvolacom konaní, ako aj žalobným návrhom v rámci správneho súdnictva na Krajskom súde v Banskej Bystrici a v odvolacom konaní na najvyššom súde, na ktorý adresoval aj svoje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok: „V mojom   prípade   som   vyčerpal   všetky   opravné   prostriedky.   Potom,   čo rozhodol o mojej žiadosti... príslušný štátny orgán v I. a II. stupni, som sa začiatkom roka 2008 obrátil so žalobou o preskúmanie rozhodnutia na KS v Banskej Bystrici, následne s odvolaním proti jeho rozsudku na NS SR a nakoniec som podal dovolanie na NS SR, ktorý konanie zastavil, čo teraz namietam.“

3.   Sťažovateľ   v podanej   ústavnej   sťažnosti   namietal   proti   v poradí   ostatnému rozhodnutiu   najvyššieho súdu sp.   zn. 1 Sdo/32/2010 z 27. októbra 2010, ktorý   konanie o ním podanom dovolaní zastavil z dôvodu, „... lebo právomoc konať vo veci samej nemal“. Ťažiskom   jeho   právnej   argumentácie   bolo   tvrdenie   (i)   o nesprávnom   právnom   názore najvyššieho   súdu: „S prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   druhá   veta   OSP, ukladajúce   dovolaciemu   súdu   povinnosť   prihliadnuť   vždy   na   prípadnú   procesnú   vadu uvedenú v § 237 OSP (či už to účastník namieta, alebo nie) nemal sa obmedziť NS SR len na skúmanie   podmienok   prípustnosti   dovolania,   ale   zaoberať   sa   aj   otázkou,   či   podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP. Najvyšší súd SR sa mal podaným dovolaním zaoberať s poukazom na § 242 ods. 1 veta druhá OSP a konanie nemalo byť zastavené, nakoľko   vykazovalo   znaky   porušenia   §   237   OSP.   Tým   došlo   k porušeniu   čl.   6   ods.   1 Dohovoru...“ K namietanému   porušeniu   (ii)   ďalších   v petite   sťažnosti   uvádzaných   práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol, že „nepriznaním peňažnej dávky sociálnej starostlivosti došlo k porušeniu základného sociálneho práva ustanoveného v článku 39 ods. 2 Ústavy... nastal u mňa stav hmotnej núdze, teda stav, ktorý podľa čl. 39 ods. 2 ústavy..., resp. podľa čl. 30 ods. 2 Listiny..., zakladal právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

Konanie začalo 28. 3. 2007 na Úrade... a od uvedeného dátumu doposiaľ uplynula neprimerane dlhá doba s prihliadnutím na povahu veci a jej význam pre mňa. Namietam teda porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy..., z dôvodu neprimeranej dĺžky konania, pocitu neistoty, krivdy a úzkosti.“.

4.   Na   základe   uvedeného   a „V   súvislosti   s namietaným   porušením   označených základných   práv   a práv   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Sdo/32/2010 a jeho uznesením z 27. októbra 2010“ sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„... vyslovil porušenie... čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s čl. 13 ústavy,... čl. 39 ods. 2 ústavy a čl. 30 ods. 2 listiny,... čl. 48 ods. 2 ústavy,

... zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo/32/2010 z 27. októbra 2010 a vrátil vec na ďalšie konanie

... priznal mi primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €... a v sume 2 000 €... priznal mi trovy konania. “

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

8. Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   v petite   označených   základných   práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu z dôvodu tej skutočnosti, že sa [pozri bod 3 (i)] nestotožnil s právnym záverom najvyššieho súdu o prípustnosti ním podaného dovolania ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   a   uviedol: „Zastávam   názor,   že   na   základe podaného dovolania mal NS SR poukázať na namietané pochybenia a z tohto dôvodu (§ 242 ods.   1   OSP)   zrušiť   rozsudok   NS   SR   zo   dňa   30.   11.   2009,   sp.   zn.   4Sžso/9/2009,   ktorý nemohol byť vecne správny a vec vrátiť na ďalšie konanie.“

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne aj práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Sdo/32/2010 z 27. októbra 2010 v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd... dospel k záveru, že konanie o ňom treba zastaviť. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP). To neplatí aj vo veciach správneho súdnictva, v ktorých Najvyšší súd... nie je súdom dovolacím... a ako súd dovolací nemá právomoc konať. Najvyšší súd... preto s poukazom na § 104 ods. 1 v spojení s § 246c OSP konanie vo veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci samej nemal.“

12.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

13.   Argumentácia   sťažovateľa   sa   koncentrovala   (bod   3   a   8)   k právnemu   názoru najvyššieho súdu, ktorý konanie o ním podanom dovolaní zastavil z dôvodu, že na konanie o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku v správnom súdnictve nemal svoju právomoc. Proti   tomuto   názoru   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   oponoval   zohľadnením   ďalších podmienok tento postup odôvodňujúcich prihliadnutím na vady konania predchádzajúceho rozhodnutiu,   ktoré   sa   napáda   dovolaním   a uvedených   v   §   237   zákona   č.   99/1963   Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V sťažnosti uvádza: „Uvedené   zákonné   ustanovenie   pripúšťa   dovolanie   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia. V tomto prípade ide o odňatie možnosti účastníka konať pred súdom.“ V danej veci ústavný súd nezistil, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je svojvoľné a že by tak zasahovalo do práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy). Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne aj základné právo podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy) nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery najvyššieho súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení podľa § 103 a nasl. upravujúcich skúmanie podmienok konania súdu v spojení s piatou časťou Občianskeho súdneho poriadku upravujúcou správne súdnictvo je napadnuté rozhodnutie   najvyššieho   súdu   aj   náležite   odôvodnené   a ústavný   súd   nezistil,   aby   ich aplikácia najvyšším súdom nebola ústavne konformná. V tejto súvislosti ústavný súd taktiež nezistil   dôvody   vyslovenia   porušenia   sťažovateľom   označeného   čl.   13   ústavy,   ktorého porušenie vidí cez porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu pre   absenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   rozhodnutím   a   postupom najvyššieho súdu a označeným čl. 13 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

15. V súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahovým základom označeného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta, nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04,   III. ÚS 162/05).   Ústavný   súd nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením   označených   práv   podľa   čl.   13 ústavy v spojení   s čl.   6   ods.   1   dohovoru, a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

16.   Sťažovateľ   v súvislosti   s napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   namietal tiež porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 39 ods. 2 ústavy a čl. 30 ods. 2 listiny. Keďže sťažovateľ namietal porušenie označených práv len z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti   záverov   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy a listiny, ktoré mali byť podľa neho taktiež porušené. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa čl. 39 ods. 2 ústavy, ako ani podľa čl. 30 ods. 2 listiny.

17. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru (IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej porušenie čl. 39 ods. 2 ústavy a čl. 30 ods. 2 listiny zjavne neopodstatnená.

18. Sťažovateľ   v súvislosti   s napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   namietal tiež porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [pozri bod 3 (ii)].

19. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade namietania porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom,   že   k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že   vyčerpanie   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z atribútov   prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

20. Účinným prostriedkom nápravy porušenia základného práva účastníka konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred súdom je sťažnosť na prieťahy v konaní,   ktorá   je   adresovaná   predsedovi   súdu   podľa   §   62   zákona   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť § 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118   ods.   1   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Taktiež aj v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu podanie sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní podľa už citovanej právnej úpravy sa zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (m. m. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).   Zmyslom   uplatnenia   tohto   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným súdom   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

21. Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením svojho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nepreukázal, že podal na jednotlivých stupňoch v jeho právnej veci konajúcich súdov kvalifikovanú sťažnosť na prieťahy, pričom nesplnenie tejto podmienky je dôvodom na odmietnutie jeho podanej sťažnosti v tejto časti pre neprípustnosť. V okolnostiach danej veci ústavný súd navyše poznamenáva, že doručením ostatného/dovolacieho rozhodnutia najvyššieho   súdu   sťažovateľovi   už   nemohlo   dochádzať   k porušovaniu   jeho   práva   na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   z dôvodu   skončenia súdneho konania.

22. Sťažovateľ v texte podanej sťažnosti (pozri bod 2) taktiež nesúhlasil s právnym posúdením   jeho   právnej   veci   (ako   takej)   nižšími   súdmi   (prvostupňový   -   krajský   súd a odvolací   najvyšší   súd).   Uvedené   tvrdenia   ústavný   súd   vnímal   ako   súčasť   širšej argumentácie sťažovateľa vo vzťahu k – v petite označenému – napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu. Vychádzal pritom z obsahu § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 7) a zo   skutočnosti,   že   sťažovateľ   v podanej   ústavnej   sťažnosti   napadol   (iba)   dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo/32/2010 z 27. októbra 2010.

23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutého   rozhodnutia najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 23. februára 2011