znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 75/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   I.   P.,   t.   č.   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. H.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 39/09 a jeho uznesením z 23. novembra 2009 a postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 Tost   25/2009 z 10. decembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2010 doručená sťažnosť Ing. I. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Špecializovaného trestného súdu   (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 39/09 a jeho uznesením z 23. novembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 25/2009 z 10. decembra 2009.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Košice II sp. zn. 0 Tp 19/09 z 21. februára 2009 vzatý do väzby „ako obvinený pre zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, 4 Trestného zákona“ z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, pričom uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 14/09 z 21. augusta 2009 mu bol zrušený dôvod väzby podľa   v   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku.   Sťažovateľovi   bola   uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 39/09 z 21. augusta 2009 predĺžená lehota trvania väzby do   20.   decembra   2009.   Následne   špecializovaný   súd   uznesením   sp.   zn.   Tp   39/09 z 23. novembra   2009   na   základe   návrhu   prokurátorky   Úradu   špeciálnej   prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) predĺžil sťažovateľovi lehotu trvania väzby do 20. júna 2010. Proti označenému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tost 25/2009 z 10. decembra 2009 zamietol.

3.   Sťažovateľ   v súvislosti   s rozhodovaním   namietaných   súdov   o žiadosti prokurátorky špeciálnej prokuratúry o predĺžení jeho väzby (bod 2 in fine) tvrdí, že „Pred vydaním   predmetného   uznesenia (z   23.   novembra   2009,   pozn.) mi   nebolo   umožnené oboznámiť   sa   s návrhom   prokurátora   a   vyjadriť   sa   k nemu... Predmetný   návrh   mi   bol dozorujúcim prokurátorom doručený dňa 26. 11. 2009 a súdom dňa 25. 11. 2009. Môjmu obhajcovi bol návrh doručený dozorujúcim prokurátorom dňa 26. 11. 2009 a súdom dňa 25. 11.   2009. Dňa   26.   11.   2009   bolo   môjmu   obhajcovi   a   mne   27.   11.   2009   doručené Uznesenie sudkyne Špecializovaného trestného súdu zo dňa 23. 11. 2009, sp. zn. Tp 39/09, ktorým vyhovela návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby do 20. júna 2009. Predmetný   návrh   prokurátora   bol   Špecializovanému   trestnému   súdu   doručený   v piatok 20. novembra 2009 a o návrhu bolo rozhodnuté v pondelok 23. novembra 2009, teda skôr ako mohol byť reálne návrh doručený na vyjadrenie mne ako strane v trestnom konaní.“. V sťažnosti podanej proti prvostupňovému uzneseniu sp. zn. Tp 39/09 z 23. novembra 2009 sťažovateľ „predmetné   porušenie zásady kontradiktórnosti   konania namietal“.   Najvyšší (odvolací) súd „nepovažoval toto pochybenie sudkyne... za závažné, keďže predmetné právo je   zabezpečené   prerokovaním   sťažnosti   obvineného   proti   uzneseniu   o   predĺžení   lehoty trvania   väzby   nadriadeným   súdom,   t.   z.   že   moje   proti   argumenty   mohli   byť   posúdené nadriadeným   súdom   a materiálne moje   práva   neboli   porušené,   nakoľko   rozhodnutie o predĺžení lehoty väzby je v konaní o sťažnosti v celom rozsahu v pôsobnosti nadriadeného súdu“.

4. Na základe skutočností uvedených v bode 3 sťažovateľ zastáva názor, že postupom namietaných súdov v jeho veci došlo k porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, pretože „Špecializovaný   trestný   súd   dôsledne   neskúmal,   či   procesným   stranám   bol   poskytnutý rovnaký priestor na uplatnenie ich práv, teda či bola dodržaná zásada kontradiktórnosti konania a či by moje argumenty neoslabovali tvrdenia prokurátorky ÚŠP GP SR o potrebe predĺžiť   lehotu   trvania   väzby.   Nemožno   súhlasiť   ani   s   názorom   Najvyššieho   súdu,   že nedošlo   k   materiálnemu   narušenia   môjho   práva,   keďže   moje   argumenty,   resp. protirgumenty   proti   návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   boli   posúdené   v   rámci odvolacieho konania Najvyšším súdom...“.

5. Sťažovateľ žiada ústavný súd, aby o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru... bolo   postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 39/09 a Najvyššieho súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 25/09 o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby bolo porušené.

Uznesenie Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. Tp 39/09 zo dňa 23. 11. 2009 v spojení s Uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 25/2009 zo dňa 10. 12. 2009 sa zrušuje.

Prikazuje sa Špecializovanému trestnému súdu prepustiť obvineného Ing. I. P. na slobodu.

Špecializovaný   trestný   súd   a   Najvyšší   súd...   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu JUDr. J. H. do 15 dní od právoplatnosti tohoto nálezu.“

II.

6. Ústavný súd si v rámci prípravy na predbežné prerokovanie sťažnosti vyžiadal vecou dotknutý spis špecializovaného súdu sp. zn. Tp 39/09, z ktorého v podstatnom zistil, že:

6.1   Prokurátorka   špeciálnej   prokuratúry   doručila   20.   novembra   2009 špecializovanému   súdu návrh   na   predĺženie   väzby   sťažovateľa   (spolu   s   rovnopisom spisového   materiálu   sp.   zn.   PPZ-23/BOK-V-2009)   do   20.   júna   2010.   V rámci predkladacieho prípisu zároveň uviedla, že ... rovnopis návrhu na predĺženie väzby som zaslala poštou obv. Ing. I. P., ako aj jeho obhajcovi JUDr. J. H.“.

6.2 Zákonná sudkyňa špecializovaného súdu písomnou úpravou z 20. novembra 2009 nariadila termín verejného zasadnutia „o návrhu prokurátora... na predĺženie lehoty trvania väzby“ na   30.   november   2009   s tým,   že   na   uvedený   termín   predvolala   sťažovateľa a upovedomila jeho právneho zástupcu   a prokurátora. Zároveň bol   poštou   sťažovateľovi a jeho   právnemu   zástupcovi   doručovaný   návrh   na   predĺženie   väzby   (doručený   obom 25. novembra 2009, pozn.).

6.3   Toho   istého   dňa   (20.   novembra   2009)   spísala sudkyňa dva   úradné   záznamy, v ktorých uviedla, že:

„... o 12.25 h sa so mnou telefonicky skontaktoval zástupca riaditeľa Ústavu na výkon väzby v K., ktorý mi oznámil, že obvinený Ing. I. P. odmietol podpísať návratku, ktorá mu bola tunajším súdom faxovaná o 11.48 h spolu s návrhom prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby. Zároveň mu bolo faxované aj predvolanie na verejné zasadnutie, ktorého termín som určila na deň 30. novembra 2009... predmetnú návratku podpíše a teda vyjadrí   svoje   stanovisko   ohľadne   jeho   účasti   na   verejnom   zasadnutí...   len   po predchádzajúcej porade so svojim obhajcom, ktorý ho má dnešného dňa t. j. 20. novembra 2009 v ústave na výkon väzby navštíviť...“.

- „... o 12.45 h sa so mnou telefonicky skontaktoval zástupca riaditeľa Ústavu na výkon väzby v K., ktorý mi oznámil, že mi faxujú návratku od obvineného Ing. I. P., ktorú podpísal   a na   ktorej zakrúžkoval svoje   vyjadrenie,   že výslovne   žiada,   aby   o návrhu   na predĺženie lehoty trvania väzby bolo rozhodnuté v jeho neprítomnosti a nechce byť vypočutý pred rozhodnutím... spomínaná návratka bola tunajšiemu súdu doručená prostredníctvom faxu o 12.48 h... “

6.4   Dňa   20.   novembra   2009   sa   faxom   o 13.29   h   a 13.53   h   vrátili   sťažovateľom podpísané dve návratky (predvolania na verejné pojednávanie konané 30. novembra 2009), z ktorých vyplýva, že sťažovateľ výslovne žiadal, aby o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby   bolo   rozhodnuté   v jeho   neprítomnosti   s tým,   že   nechce   byť   vypočutý   pred rozhodnutím.

6.5   Na   základe   vyjadrenia   sťažovateľa   v bode   6.4   zákonná   sudkyňa   ešte 20. novembra 2009 zrušila stanovený termín verejného zasadnutia na 30. november 2009 a následne špecializovaný   súd na   neverejnom   zasadnutí 23.   novembra   2009 uznesením sp. zn.   Tp   39/09   predĺžil   sťažovateľovi   lehotu   trvania   väzby   do   20.   júna   2010. V podstatnom v uznesení uviedol, že ... Podaný návrh (na predĺženie väzby, pozn.) bol v zmysle   požiadavky   rovnakého   postavenia   strán   v   trestnom   konaní   zaslaný   už dozorujúcemu (správne malo byť dozorujúcim, pozn.) prokurátorom obvinenému Ing. I. P., ako   aj   jeho   obhajcovi.   Predmetná (správne   malo   byť   Predmetný,   pozn.) návrh   na predĺženie   lehoty   trvania   väzby   bol   obvinenému   a   jeho   obhajcovi   zaslaný   aj   vo   veci rozhodujúcou sudkyňou pre prípravné konanie v deň doručenia návrhu na podpísaný súd. Obvinený a ani jeho obhajca sa k dôvodom uvedeným v predmetnom návrhu do okamihu rozhodovania o predmetnom návrhu písomne nevyjadrili.

Sudkyňa   pre   prípravné   konanie   v   deň   podania   návrhu   vo   veci   určila   termín verejného zasadnutia na deň 30. novembra 2009, aby tak dala možnosť obvinenému osobne sa vyjadriť k predmetnému návrhu.

Obvinenému Ing. I. P. bolo v ten istý deň, t. j. 20. novembra 2009 prostredníctvom faxu   doručené   aj   predvolanie   na   verejné   zasadnutie   spolu   s   návratkou,   na   ktorej   bol poučený v zmysle ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku. Na predmetnej návratke prehlásil,   aby   o   návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   bolo   rozhodnuté   v   jeho neprítomnosti, lebo nechce byť vypočutý pred rozhodnutím o predmetnom návrhu. Vzhľadom na takéto vyjadrenie vo veci rozhodujúca sudkyňa pre prípravné konanie následne zrušila termín verejného zasadnutia a to z nasledovných dôvodov: Trestný poriadok v žiadnom svojom ustanovení výslovne neuvádza, aby o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby bolo rozhodované na verejnom zasadnutí podľa štvrtej hlavy. Zo všeobecného ustanovenia § 291 Trestného poriadku vyplýva, že na verejnom   zasadnutí   súd   rozhoduje,   ak   to   zákon   výslovne   ustanovuje.   Pri   rozhodovaní o väzbe   ustanovenie   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   vyžaduje,   aby   bol   obvinený   pred rozhodnutím o väzbe vypočutý. V tomto prípade ale obvinený výslovne odmietol svoju účasť na verejnom zasadnutí a teda to, aby bol vypočutý pred rozhodnutím o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby. Keďže takto nemohol byť splnený hlavný účel verejného zasadnutia a teda obvinený nechcel byť vypočutý, sudkyňa pre prípravné konanie v zmysle vyššie uvedených ustanovení zrušila termín verejného zasadnutia, keďže jeho obsahom mal byť výsluch obvineného. Pre takýto záver svedčí aj ustanovenie § 72 ods. 2, šiesta veta Trestného poriadku podľa ktorej... Pri takomto postupe sudkyňa pre prípravné konanie rešpektovala   poslednú   vetu   ustanovenia   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku,   keď   návrh prokurátora bol súdom doručený obvinenému a jeho obhajcovi tak, aby sa k nemu mali možnosť pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť...“. V ďalšom poukázal na skutkovú a právnu problematiku vedeného trestného stíhania voči sťažovateľovi a ďalším 26 spoluobvineným a uviedol, že „Sudkyňa pre prípravné konanie sa pred rozhodnutím o návrhu prokurátora na   predĺženie   lehoty   väzby   oboznámila   s   obsahom   predloženého   návrhu,   ako   aj s predloženým   vyšetrovacím   spisovým   materiálom...   Sudkyňa   pre   prípravné   konanie   sa stotožnila s argumentáciou prokurátora USP GP SR... V prvom rade je potrebné uviesť, že doposiaľ pretrváva podozrenie, že vyšetrovanej trestnej činnosti sa dopustil obvinený Ing. I. P. Obvinený spolu s ďalšími spoluobvinenými je preto dôvodne trestne stíhaný pre rozsiahlu trestnú činnosť ako členovia zločineckej skupiny, lebo skutky, pre ktoré je vedené proti ním trestné stíhanie vykazujú znaky trestných činov. Vo veci zabezpečené dôkazy aj naďalej vedú k podozreniu v rovine rozumnej istoty, že obvinený Ing. I. P. ako člen zločineckej skupiny v postavení organizátora stíhanej trestnej činnosti riadil činnosť skupiny tým, že vydával pokyny členom tejto skupiny. Na základe jeho pokynov zabezpečoval tak chod v jednotlivých   spoločnostiach,   ktoré   postupne   boli   skupované   alebo   zakladané   členmi skupiny. Všetky jeho aktivity smerovali k získaniu neoprávneného majetkového prospechu od štátu..., pričom takéto aktivity vyvíjal prostredníctvom spoluobvinených, hierarchicky nižšie postavených členov skupiny, vo vzťahu k rôznym daňovým úradom, nevynímajúc D., kde pôsobil počas páchania vyšetrovanej trestnej činnosti po istú dobu ako riaditeľ tohto úradu. O týchto skutočnostiach vypovedali pred vyšetrovateľom viacerí spoluobvinení... Vo vyšetrovanej trestnej veci, tak ako to uviedol predkladateľ návrhu na predĺženie lehoty väzby,   sa   priebežne   zabezpečujú   dôkazy,   a   to   nielen   listinné   dôkazy,   ale   aj   výsluchy svedkov, z ktorých možno jednoznačne vyvodiť záver o tom, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli spáchané, vykazujú znaky trestného činu a existuje naďalej dôvodné podozrenie   že   vyšetrovanú   trestnú   činnosť   spáchal   obvinený   Ing.   I.   P.   spolu   s ďalšími spoluobvinenými.

Sudkyňa pre prípravné konanie, v tomto štádiu trestného stíhania, nezistila žiadne také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné pochybovať o vierohodnosti výpovedí spoluobvinených, svedkov a svedkov - poškodených. Preto dospela k záveru, že obvinený je dôvodne trestne stíhaný pre trestné činy, pre ktoré mu bolo postupne vznesené obvinenie. Vzhľadom na doposiaľ uvedené, aj v súčasnej dobe u obvineného Ing. I. P. pretrváva dôvod väzby podľa § 79 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a na jeho existencii sa nič nezmenilo.   Z   dôvodu   rozsiahleho   charakteru   trestnej   činnosti   obvineného,   ako   aj neexistencii žiadneho príjmu obvineného, ktorý je, ako bývalý riaditeľ D., skúsený odborník a   j e   nepochybne výborne zorientovaný v daňovej problematike, je na mieste obava, že po prepustení z väzby by tento pokračoval v páchaní daňových podvodov a v ďalšej trestnej činnosti. Faktom ostáva, že trestná činnosť mala byť páchaná počas dlhšej doby, nešlo teda o akési jednorázové vybočenie z riadneho správania sa obvineného, čo svedčí o sklone obvineného k páchaniu majetkovej trestnej činnosti.

Vzhľadom   k   tomu,   že   bol   prijatý   záver   aj   o   opodstatnenosti   ďalšieho   vedenia trestného stíhania, sudkyňa pre prípravné konanie dospela k záveru, že návrh na predĺženie lehoty trvania väzby u obvineného podal prokurátor ÚŠP GP SR dôvodne.

Dôvodnosť   navrhovaného   predĺženia   lehoty   trvania   väzby   bola   sudkyňou   pre prípravné konanie preskúmaná z hľadiska plynulosti vykonávaného vyšetrovania. V danej veci neboli zistené neodôvodnené prieťahy a vyšetrovanie prebieha vcelku plynulé. Pre náležité objasnenie vyšetrovanej trestnej veci je potrebné zabezpečiť ďalšie dôkazy, ktoré uvádzal vo svojom návrhu vo veci dozorujúci prokurátor. Vzhľadom na obtiažnosť veci spočívajúcu v jej rozsahu, početnosti skutkov, spôsobe a dĺžke času páchania stíhaných skutkov a novým zisteniam, ktoré odôvodnili potrebu rozšírenia obvinenia, sudkyňa pre prípravné konanie návrhu prokurátora vyhovela a predĺžila lehotu väzby u obvineného Ing. I. P. do 20. júna 2010. Takto predĺžená lehota väzby sa v tomto štádiu trestného stíhania javí   ako   dostatočná   a   primeraná   na   vykonanie   potrebných   úkonov   s   cieľom   riadneho zdokumentovania   vyšetrovanej   trestnej   činnosti.   Na   tomto   mieste   javí   sa   byť   potrebné zdôrazniť,   že   od   posledného   rozhodovania   o   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty trvania väzby došlo k podstatnej zmene vo vyšetrovaní, keďže počas zadovažovania dôkazov a vykonaní analýz doposiaľ zabezpečených dôkazov vyvstala potreba rozšírenia obvinenia u obvineného   Ing.   I.   P.   a   ďalších   spoluobvinených   pre   ďalšie   skutky,   ktoré   sa   stali predmetom vyšetrovania v zmysle uznesenia vyšetrovateľa zo dňa 9. októbra 2009, sp. zn. ČVS: PPZ-23/BOK-V-2009. Z jeho obsahuje zrejmé, že aj v rámci ďalších obchodných spoločností, sa uskutočňovali fiktívne obchody, na základe ktorých si predmetné spoločnosti neoprávnene uplatňovali nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH ku škode Slovenskej republiky zastúpenej Daňovým riaditeľstvom v objeme takmer 18.000.000,-€. Je dôvodné podozrenie, ktoré je umocnené postupne vo veci zadováženými dôkazmi, že bol to obvinený Ing. I. P., ktorý riadil, usmerňoval a koordinoval činnosť všetkých osôb podieľajúcich sa na páchaní trestnej činnosti, mal to byť on, ktorý vydával konkrétne pokyny na podávanie daňových   priznaní   za   jednotlivé   obchodné   spoločnosti,   zabezpečoval   kúpu   ďalších obchodných spoločností, ktoré boli zneužité na páchanie vyšetrovanej trestnej činnosti a bol to   on,   ktorý   vydával   pokyny   na   výbery   peňažných   prostriedkov   zaslaných   na   účet spoločností,   ktoré   si   ich   uplatňovali   v   rámci   daňového   priznania   DPH.   V   konečnom dôsledku   zo   spisového   materiálu   je   zrejmé,   že   pokiaľ   bol   vo   veci   vydaný   príkaz   na prehliadku   iných   priestorov   a   pozemkov,   v   pobočke   U.   a.   s.,...,   kde   sa   nachádzala bezpečnostná   schránka   prenajatá   obvineným   Ing.   I.   P.   boli   nájdené   30   kusov   zväzkov, v každom po 100 kusov bankoviek v nominálnej hodnote päťsto EUR, teda 3.000 kusov bankoviek v prv spomenutej nominálnej hodnote a v prenajatej schránke v pobočke O. a. s.  ...,   ktorú   mala   prenajatú   spoluobvinená   Mgr.   A.   P.   bolo   nájdených   o.   i.   400   kusov bankoviek   v   nominálnej   hodnote   sto   EUR,   200   kusov   bankoviek   v   nominálnej   hodnote dvesto EUR a 120 kusov bankoviek v nominálnej hodnote päťsto EUR.

Prepustením   obvineného   na   slobodu   reálne   hrozí,   že   by   bolo   podstatne   sťažené dosiahnutie   účelu   trestného   konania.   V   konečnom   dôsledku   požiadavku   predkladateľa návrhu z hľadiska primeraného časového zabezpečenia na vykonanie úkonov, o ktorých sa prokurátor vo svojich návrhoch zmienil, vyhodnotila sudkyňa pre prípravné konanie ako opodstatnenú.   Vo veci rozhodujúca sudkyňa pre prípravné konanie nezistila ani žiadne neodôvodnené prieťahy v konaní vzhľadom k obtiažnosti a rozsahu vyšetrovanej trestnej veci. Z tohto dôvodu potom vo veci rozhodujúca sudkyňa pre prípravné konanie návrh prokurátora predĺžiť lehotu trvania väzby u obvineného do 20. júna 2010 v celom rozsahu akceptovala.“.

6.6   Proti   tomuto   uzneseniu špecializovaného   súdu   z 23.   novembra   2009   podal sťažovateľ sťažnosť z 30. novembra 2009, v ktorej okrem iného uviedol:

„Špecializovaný   trestný   súd   svoje   rozhodnutie...   odôvodnil   tým,   že...   S   týmto odôvodnením... sa nestotožňujem.

V prípravnom konaní došlo k neodôvodneným prieťahom v konaní... Napádané   uznesenie...   je   veľmi   všeobecné   a   okrem   skutočnosti   týkajúcej   sa rozšírenia o ďalšie skutky pokračovacieho trestného činu neobsahuje žiadne skutočnosti odôvodňujúce dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku. Uvedené uznesenie je svojím   odôvodnením totožné   s   Uznesením   Špecializovaného   trestného   súdu   o   predĺžení lehoty trvania väzby zo dňa 27. 08. 2009. Obdobie troch mesiacov medzi vydaním prvého Uznesenia o predĺžení lehoty väzby zo dňa 27. 08. 2009 a druhým Uznesením o predĺžení lehoty trvania väzby zo dňa 23. 11. 2009 bolo dostatočne dlhé na vykonanie vyšetrovacích úkonoch   kvôli   ktorým   sudkyňa   pre   prípravné   konanie   Špecializovaného   trestného   súdu vyhovela prvému návrhu prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby do 20. decembra 2009. Prevažná časť vyšetrovacích úkonov bola vykonaná v prvých   5   mesiacoch   vyšetrovania   v   období   do   začiatku   augusta   2009.   Od   predĺženia lehoty trvania väzby Uznesením sudkyne pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu zo dňa 27. 08. 2009 okrem výsluchu obvinených k uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 09. 10. 2009 nebol vykonaný žiaden procesný úkon vo veci.

V napadnutom uznesení nie je uvedené v čom spočíva reálna hrozba podstatného sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania. V tejto súvislosti poukazujem aj na to, že po rozšírení obvinenia proti mojej osobe Uznesením... zo dňa 09. 10. 2009 boli okrem troch osôb vypočutí všetci obvinení. K predmetnému uzneseniu bol dňa 05. 11. 2009 vypočutý aj obvinený R. L., ktorý ma ako jediný z trestnej činnosti popisovanej v predmetnom uznesení usvedčuje. Obvinený R. L. vypovedal veľmi všeobecne, jeho výpoveď je plná domnienok a úvah.   Aj   napriek   tomu,   že   využil   svoje   právo   vypovedať,   v priebehu   výpovede   počas kladenia   otázok   vyšetrovateľom   PZ   odmietol   ďalej   odpovedať   na   otázky   vyšetrovateľa a znemožnil   kladenie   otázok   aj   ostatným   obhajcom.   Využitie   práva   nevypovedať,   resp. neodpovedať na otázky vyšetrovateľa a obhajcov v priebehu výsluchu, na začiatku ktorého uviedol,   že   vypovedať   bude   vzbudzuje   čoraz   väčšie   pochybnosti   o dôveryhodnosti   jeho osoby a pravdivosti jeho doterajších výpovedí.

Potreba vykonať ďalšie procesné úkony v trestnej veci nemôže podľa môjho názoru zakladať dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku. Obava z pokračovania v trestnej   činnosti   žiadnym   spôsobom   nesúvisí   s   potrebou   ďalšieho   vyšetrovania a vykonávania   procesných   úkonov   v   uvedenej   trestnej   veci.   Potreba   vykonať   výsluchy svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   by   mohla   zakladať   obavu   z   možného   ovplyvňovania uvedených osôb v prípade môjho trestného stíhania vedeného na slobode, teda teoreticky by mohla zakladať dôvod kolúznej väzby, nie však dôvod preventívnej väzby...

Sudkyňa pre prípravné konanie v napádanom uznesení, tak ako aj v prvom uznesení o predĺžení lehoty trvania väzby zo dňa 27. 08. 2009 odôvodňuje obavu z pokračovania v trestnej činnosti mojimi profesijnými skúsenosťami a samotným rozsahom a dlhodobosťou trestnej činnosti.

S týmito dôvodmi sa nestotožňujem, pretože uplynutím dlhšieho časového odstupu už   neobsahujú   konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   dôvodnú   obavu   z   pokračovania v trestnej činnosti...

Postupom   sudkyne   pre   prípravné   konanie   Špecializovaného...   súdu   bola   zásadným spôsobom   porušená   požiadavka   rovnosti   strán   v   trestnom   konaní   v   môj   neprospech. Namietané   porušenie   tejto   zásady   spočíva   v   absencii   možnosti   mňa   ako   obvineného prostredníctvom   obhajcu   kvalifikovaným   spôsobom   vyjadriť   sa   k   podanému   návrhu   na predĺženie lehoty trvania väzby. Predmetný návrh prokurátorky... Špeciálnej prokuratúry... na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby...   bol   doručený   mne   ako   aj   môjmu   obhajcovi dozorujúcim prokurátorom ako aj sudkyňou pre prípravné konanie. Predmetný návrh mi bol dozorujúcim prokurátorom doručený dňa 26. 11. 2009 a súdom dňa 25. 11. 2009. Môjmu obhajcovi bol návrh doručený dozorujúcim prokurátorom dňa 26. 11. 2009 a súdom dňa 25. 11. 2009. Dňa 26. 11. 2009 bolo môjmu obhajcovi a mne 27. 11. 2009 doručené Uznesenie sudkyne Špecializovaného... súdu zo dňa 23. 11. 2009, sp. zn. Tp 39/09, ktorým vyhovela   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   do   20.   júna   2009. Predmetný   návrh   prokurátora   bol   Špecializovanému   trestnému   súdu   doručený   v piatok 20. novembra 2009 a o návrhu bolo rozhodnuté v pondelok 23. novembra 2009, teda skôr ako mohol byť reálne návrh doručený na vyjadrenie mne ako strane v trestnom konaní... Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby nadriadený súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a návrh Úradu Špeciálne prokuratúry... zamietol.“.

6.7 Najvyšší súd, ktorému bola vec postúpená na rozhodnutie o podanej sťažnosti (bod 6.6) 2. decembra 2009 prostredníctvom zákonného sudcu 3. decembra 2009 stanovil termín neverejného zasadnutia na 10. december 2009 s tým, že o stanovenom termíne nebol osobitne nikto upovedomený.

6.8   Právny   zástupca   sťažovateľa   podaním   zo   7.   decembra   2009   (doručeným 8. decembra 2009) v rámci doplnenia sťažnosti (bod 6.6) najvyššiemu súdu oznámil, že na postup sudkyne špecializovaného súdu podal ústavnú sťažnosť, ktorú zároveň pripojil.

6.9 Najvyšší súd vo veci sp. zn. 2 Tost 25/2009 na neverejnom zasadnutí konanom 10. decembra 2009 bez prítomnosti účastníkov a po oboznámení spisu (jeho časti) vyhlásil uznesenie,   ktorým   sťažnosť   sťažovateľa   zamietol.   V písomných   dôvodoch   v podstatnom uviedol, že «... Predmetný úkon bol... v prejednávanej veci oproti termínu nariadenému

20. novembra 2009 na 30. novembra 2009 po faxovom obdržaní návratky, prostredníctvom ktorej obvinený písomne požiadal o konanie v jeho neprítomnosti zrušený, čomu nasvedčuje záznam v spise z 20. novembra 2009. Následne sudkyňa pre prípravné konanie rozhodla bez ďalšieho („od stola“) napadnutým uznesením, teda bez jeho vyhlásenia a bez jeho uvedenia v plnom znení s odôvodnení a poučením v zápisnici o úkone (§ 72 ods. 3 Tr. por.). Takto bol z možnosti podať sťažnosť   v zákonnom režime vylúčený obvinený (ak by bol na úkone zastúpený obhajcom) a rovnako aj prokurátor (pre prípad, že by sa jeho návrhu nevyhovelo lebo nevyhovelo v plnom rozsahu z hľadiska časového rozsahu predĺženia lehoty väzby). Postupom v súlade so zákonom by bolo ponechať pôvodný termín nezrušený, rozhodnúť o väzbe   a   uznesenie   vyhlásiť   v   prítomnosti   len   tých   upovedomených   osôb,   ktoré   by   sa dostavili. Takto sa nemalo postupovať na verejnom zasadnutí, podstatné je však materiálne zachovanie práv procesných strán, ktoré by nepochybne neboli narušené.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd v nastalej procesnej situácii podľa Čl. 154c ods. 1 Ústavy... priamo aplikoval Čl. 5 ods. 4 Dohovoru..., interpretačne v súlade s Čl. 17 ods. 2 veta prvá Ústavy (§ 2 ods. 1 Tr. por.) na účel zabezpečenia, aby bol v konaní o návrhu na predĺženie lehoty väzby zachovaný zákonný postup a tým aj zákonnosť ďalšieho pozbavenia osobnej slobody obvineného a sťažnosť (ktorá bola inak podaná vo všeobecnej trojdňovej lehote podľa § 187 ods. 1 Tr. por.) nezamietol ako oneskorenú podľa § 193 ods. 1 písm. b/ Tr. por...

Zároveň sa vecným prerokovaním sťažnosti vytvorila možnosť obvineného vyjadriť sa k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby (v podanej sťažnosti) skôr, kým sa o návrhu rozhodlo s účinkami právoplatnosti tak, aby mohlo byť pri rozhodovaní súdu toto vyjadrenie zohľadnené.

Po prerokovaní veci na neverejnom zasadnutí najvyšší súd konštatoval, že vecne je potrebné s predĺžením lehoty väzby v zmysle výroku napadnutého uznesenia súhlasiť. Konanie, ktoré mu predchádzalo bolo vykonané v súlade so zákonom okrem vyššie uvedených nedostatkov, ktoré sú reparované konaním a rozhodnutím o sťažnosti.

Uznesenie   sudkyne   pre   prípravné   konanie   podrobne   popisuje   priebeh   trestného konania a zaoberá sa aktuálnou dôvodnosťou podozrenia so spáchania trestných činov, pre ktoré bolo vznesené obvinenie, okolnosťami pretrvávania dôvodov preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., ako aj doterajšou činnosťou orgánov prípravného konania a úkonmi, ktoré bude potrebné v rámci vyšetrovania vykonať.

Nie   je   teda   potrebné   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   nahrádzať   alebo   obsahovo duplikovať.   Namieste   je   však   dotknúť   sa   dôvodov   sťažnosti,   podanej   obvineným prostredníctvom jeho obhajcu.

Ak dochádza k rozširovaniu obvinenia, je potrebné najprv aspoň na úrovni rozumnej primeranosti   získať   dôkazný   podklad   pre   tento   postup,   nakoľko   voči   osobe   obvineného v rozsahu rozšírenia obvinenia ide o kvalitatívne rovnaký procesný postup, ako pri vznesení prvotného obvinenia.

Je zrejmé, že rozšírenie obvinenia 9. októbra 2009 v prípade zločinu podľa § 277 Tr. zák., spočívajúceho v neoprávnenom uplatňovaní nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty,   ktorý   mal   byť   spáchaný   prostredníctvom   rozsiahlej   skupiny   osôb, charakterizovanej ako zločinecká skupina (obvinenie aj pre zločin podľa § 296 Tr. zák.), pričom   sa   v   priebehu   konania   rozširuje   počet   spoluobvinených   (a   počet   obchodných spoločnosti, prostredníctvom ktorých mala byť trestná činnosť spáchaná), nemôže dôvod preventívnej väzby oslabiť právne naopak, najmä ak mal byť obvinený P. riadiacim členom zločineckej skupiny.

S   tým   úzko   súvisí   hrozba   marenia   účelu   trestného   stíhania   (ako   podmienka predĺženia   lehoty   väzby),   keďže   jeho   vývoj   bol   spojený   nielen   s   dokazovaním   trestnej činnosti, pre ktorú bolo pôvodne vznesené obvinenie, ale aj s odhalením podozrenia so spáchania   ďalších   čiastkových   útokov   pokračovacieho   trestného   činu   a   tomu zodpovedajúcim   rozšírením   obvinenia.   Nejde   tu   o   hrozbu   marenia   vyšetrovania   (ako dôvodu   kolúznej   väzby),   ale   o   hrozbu   pretrvávania   (sčasti   aj   tretími   osobami ovplyvniteľného) doznievania rozsiahlych a rozvetvených aktivít v oblasti daňovej trestnej činnosti.

Pokiaľ   ide   o   ďalšie   dôvody   trvania   väzby   v   zmysle   §   79   Tr.   por.   (nad   rámec dôvodnosti   vznesenia   obvinenia   a   danosť   dôvodov   väzby   podľa   §   71   ods.   1   Tr.   por.), vzhľadom na charakter vzneseného obvinenia je zrejmé, že aktivita vo vyšetrovaní nie je posudzovateľná len podľa úkonov, na ktorých má právo účasti obhajoba, ako sú výsluchy spoluobvinených a svedkov. Používajú sa dôkazné prostriedky, ktorých využitie predpokladá súčinnosť tretích osôb, ako sú znalci, alebo telekomunikační operátori pri získavam údajov o uskutočnenej telekomunikačnej činnosti. Pri získam väčšieho množstva listinných dôkazov ( napr. týkajúcich sa obchodných spoločností a ich účtov) je potrebné aspoň v podstatných bodoch zosumarizovať získané informácie so zameraním na predmetné skutky a ďalší vývoj vyšetrovania.

Keďže   ide   o   naozaj   rozsiahlu   trestnú   vec   s   náročným   dokazovaním,   nie   je predlžovanie väzobnej lehoty po uplynutí desiatich mesiacov jej trvania neprimerané, a to aj vzhľadom na lehotu podľa § 76 ods.   7 písm. b/ Tr.   por. Šesťmesačné predĺženie je zároveň   primerané   z   toho   dôvodu,   aby   bolo   meritórne   ukončenie   prípravného   konania reálne a nedochádzalo k nadbytočným úkonom prokurátora, sudcu pre prípravné konanie a sťažnostného súdu, týkajúcim sa primárne zabezpečovacieho prostriedku v konaní a nie rozhodovania vo veci samej.

Bude však naďalej zákonnou povinnosťou orgánov prípravného konania postupovať prednostne a urýchlene bez ohľadu na nevyčerpaný zvyšok predĺženej lehoty a pokiaľ ide o prokurátora, priebežne zvažovať aplikáciu § 79 ods. 1 Tr. por. Rovnako nie je obmedzené právo obvineného žiadať o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 79 ods. 3 Tr. por. Pokiaľ   ide   o   požiadavku   zabezpečiť   možnosť   obvineného   vyjadriť   sa   k   návrhu prokurátora na predĺženie väzobnej lehoty, toto právo je oproti prvostupňovému konaniu (kde   bolo   rozhodnuté   skôr,   ako   bol   návrh   doručený   obvinenému   a   jeho   obhajcovi) zabezpečené prerokovaním sťažnosti obvineného proti uzneseniu o predĺženie lehoty väzby najvyšším súdom. Sťažnosť je totiž obsahovo reakciou nielen na rozhodnutie samotné, ale i na návrh prokurátora. Je tomu tak aj preto, lebo prokurátorka a sudkyňa pre prípravné konanie   sa   vo   svojich   argumentoch   bez   relevantných   odlišností   zhodli.   Mechanizmus rozhodovania podľa § 76 ods. 3 a 4 Tr. por. zabezpečuje v tomto smere možnosť adekvátnej nápravy postupu súdu prvého stupňa, alebo odstránenia časovej tiesne resp. omeškania pri doručovaní   návrhu   a   vyjadrovaní   sa   k   nemu.   Protiargumenty   obvineného   mohli   byť posúdené   nadriadeným   súdom   a   materiálne   jeho   práva   neboli   porušené,   nakoľko rozhodnutie o predĺžení lehoty väzby (pozitívne alebo negatívne) je v konaní o sťažnosti v celom rozsahu v pôsobnosti nadriadeného súdu.

Je potrebné dodať, že ide o zohľadnenie písomného vyjadrenia. Obvinený, ktorý mal možnosť osobne voči sudkyni pre prípravné konanie argumentovať namiesto toho požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti.

Na   základe   uvedeného   rozhodol   najvyšší   súd   v   zmysle   výroku   tohto   uznesenia a podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť obvineného zamietol ako nedôvodnú. Zrušenie   prvostupňového   rozhodnutia   a   obsahovo   zhodné   rozhodnutie   vo   veci postupom   podľa   §   194   ods.   1   písm.   a/   Tr.   por.   na   účel   odstránenia   procesnej   chyby spočívajúcej   v   neposkytnutí   možnosti   obvinenému   vyjadriť   sa   predbežne   k   návrhu   na predĺženie lehoty väzby (postup podľa písmena b/ cit. ust. je vylúčený) by bolo formálnym riešením,   ktoré   by   na   podstate   rozhodnutia   ani   ochrane   práv   procesných   strán   nič nezmenilo.».

III.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

9. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 39/09 a jeho   uznesením   z   23.   novembra   2009,   ako   aj   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 25/2009 a jeho uznesením z 10. decembra 2009 súvisiacimi s rozhodovaním o predĺžení lehoty trvania jeho väzby.

10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol uznesenie   špecializovaného   súdu   sp.   zn.   Tp 39/09   z   23.   novembra   2009.   Ústavný   súd predmetné uznesenie špecializovaného súdu už posudzoval (IV. ÚS 436/09) a vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej   právomoci,   keďže   proti   nemu   bol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok   (ktorý sťažovateľ využil, pozn.). S poukazom na ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde rozhodol, že sťažnosť v tejto časti nie je prípustná.

11.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tost   25/2009 z 10. decembra   2009,   z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie v sťažnosti označených práv iba v tom, že „Nemožno súhlasiť... s názorom Najvyššieho súdu, že nedošlo k materiálnemu narušenia môjho práva, keďže moje argumenty, resp. protirgumenty   proti   návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   boli   posúdené   v   rámci odvolacieho konania Najvyšším súdom“. (pozri bod 4). Žiadne iné výhrady k namietanému uzneseniu (či postupu) najvyššieho súdu strana sťažovateľa nenamietala.

12. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

13. V zmysle konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

14.   Z obsahu   sťažnosti prima   facie vyplýva,   že   sťažovateľ   brojí   proti vadám/porušeniam špecializovaného súdu (pozri bod 3 a prvú časť bodu 4), pričom proti namietanému uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré v okolnostiach danej veci zostáva v hre (pozri bod 10), namieta iba všeobecne, že nesúhlasí s jeho názorom (bod 4 in fine, bod 11). Za daného stavu súc viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) mohol ústavný súd posúdiť iba súvislosť medzi označeným právom (čl. 5 ods. 4 dohovoru)   a sťažovateľom   všeobecne   uvádzaným   nesprávnym   rozhodnutím   najvyššieho súdu   (konkrétne   sťažovateľ,   kvalifikovane   zastúpený   advokátom,   neuviedol,   v čom   bol názor najvyššieho súdu nesprávny, pozn.). Posudzujúc takto danú vec neostáva ústavnému súdu iné ako konštatovať, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení výhradami sťažovateľa o porušení princípu kontradiktórnosti špeciálnym (prvostupňovým) súdom [„Pred vydaním predmetného uznesenia (z 23. novembra 2009, pozn.) mi nebolo umožnené oboznámiť sa s návrhom prokurátora a vyjadriť sa k nemu“ (pozri bod 3)] zaoberal (bod 6.9) a podľa ním vysloveného názoru uvedenú vadu prvostupňového súdu konvalidoval v rámci odvolacieho konania, v dôsledku čoho „materiálne“ nedošlo k namietanému porušeniu práv sťažovateľa. Odvolací súd v tomto ohľade tiež poukázal na rozporné postoje sťažovateľa, ktorý výslovne požiadal,   aby   sa   o návrhu   prokurátorky   na   predĺženie   jeho   väzby   konalo   v   jeho neprítomnosti a že nechce byť vypočutý pred rozhodnutím v danej veci.

15. Podľa už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy (bod 7) ústavný súd poskytuje ochranu iba takým právam a slobodám, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že primárne poskytujú ochranu namietaným/porušeným právam všeobecné súdy.   Ak   sťažovateľ   dosiahne   nápravu   namietaného/porušeného   práva   prvostupňovým súdom v rámci odvolacieho konania súdom vyššieho stupňa, nie je možné sa tejto ochrany (v tomto rozsahu) opakovane domáhať na ústavnom súde.

16. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa z 13. januára 2010 (doručená ústavnému   súdu   15.   januára   2010)   neobsahuje žiadnu   relevantnú   námietku,   na   základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru, že právne závery najvyššieho súdu v namietanom uznesení   z   10.   decembra   2009   boli   ústavne   nekonformné   a predstavovali   zásah   do ním označených   práv.   Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia všeobecných súdov   a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti,   pretože ústavný   súd   nie je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k všeobecným   súdom.   Kritériom rozhodovania   ústavného   súdu   musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté   do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

17.   Ústavný   súd   v uvedenej   súvislosti   ďalej   poznamenáva,   že   skutočnosť,   že sťažovateľ zastáva iný právny názor (aj keď konkrétne neuviedol aký, pozn.), aký prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti,   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy,   ak by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   hmotnoprávnych a procesnoprávnych ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa ústavného súdu však právne závery najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti (v rozsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu z 10. decembra 2009) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

18. Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd uvádza, že naďalej zotrváva na svojich doterajších názoroch (napr. III. ÚS 226/07), podľa ktorých „osoba vo väzbe musí mať   v   každom   prípade   možnosť   predložiť   súdu   argumenty   a   dôvody   proti   svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich (kontradiktórnosť konania)“. V tomto smere je možné súhlasiť s výhradami sťažovateľa proti postupu špecializovaného súdu, ktorý už len   tým,   že   o predĺžení   väzby   sťažovateľa   rozhodol   skôr,   ako   mu   bol   (jeho   právnemu zástupcovi) doručený návrh prokurátorky na jej predĺženie, nepochybne porušil namietaný princíp   kontradiktórnosti   konania.   Túto   vadu   ale   podľa   názoru   ústavného   súdu konvalidoval   najvyšší   súd   v rámci   odvolacieho   konania,   v dôsledku   čoho   sťažovateľom označené   práva   neboli   porušené   „materiálne“   [rozhodnutie   o   predĺžení   lehoty   väzby (pozitívne   alebo   negatívne)   je   v   konaní   o   sťažnosti   v   celom   rozsahu   v   pôsobnosti nadriadeného   súdu]. V   tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   vyslovil   (III.   ÚS   226/07),   že «Procesný   postup   súdu   musí   zabezpečiť,   aby   bola   obvinenému...   poskytnutá   rozumná príležitosť   obhajovať   svoje   záujmy   za   podmienok,   ktoré   ho   nepostavia   do   podstatne nevýhodnejšej   pozície   v   porovnaní   s druhou   stranou   (princíp   „rovnosti   zbraní“)». V okolnostiach danej veci nie bez významu boli tiež samotné postoje sťažovateľa, ktorý mal reálnu možnosť osobne argumentovať voči podanému návrhu na predĺženie väzby sudkyni pre   prípravné   konanie.   Namiesto   toho   výslovne   požiadal,   aby   sa   konalo   v   jeho neprítomnosti a že nechce byť vypočutý pred rozhodnutím v danej veci. Práve uvedené stanovisko   sťažovateľa   bolo   príčinou   toho,   že   návrh   prokurátorky   na   predĺženie   väzby sťažovateľa sa neprerokoval na verejnom zasadnutí 30. novembra 2009 v jeho prítomnosti, a treba dodať, že už aj po doručení návrhu prokurátorky strane sťažovateľa (pozri bod 6.2 a ďalšie), ale „ex cathedra“ 23. novembra 2009, v čase, keď pošta nestihla doručiť návrh prokurátorky   o predĺžení   väzby   strane   sťažovateľa   odovzdaný   na   doručenie   (tak prokurátorkou, ako aj súdom) ešte 20. novembra 2009.

19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a o príkaze na prepustenie z väzby) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010