znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 75/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L. P., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany vo veciach jej podaní z 24. júla 2006 až 19. októbra 2006 urobených elektronickou formou a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L. P., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 18505/08 až sp. zn. Rvp 19705/08   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 18505/08.

2. Sťažnosť obchodnej spoločnosti L. P., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 15. júla 2008 doručených 1201 sťažností obchodnej spoločnosti L. P., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v rovnakých   veciach podaných na tento súd 24. júla 2006 až 19. októbra 2006 elektronickou formou.

2. Z ich obsahu vyplýva, že sťažovateľka podala okresnému súdu návrhy na vydanie platobných   rozkazov,   ktorými   sa   domáhala   zaplatenia   peňažných   súm   od   viacerých dlžníkov.   Návrhy   na   vydanie   platobných   rozkazov   boli   podané   podľa   §   42   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   elektronickou   formou   a podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona.

Sťažovateľka   uviedla, že   ku   dňu   podania   sťažností   ústavnému   súdu   okresný   súd nevykonal   vo   veciach   žiaden   relevantný   procesný   úkon   (výzva   na   zaplatenie   súdneho poplatku, príp. vydanie platobného rozkazu a pod.), takže možno s určitosťou tvrdiť, že riešenie sporovej veci stagnuje takmer dva roky, hoci predmetom konaní je po skutkovej aj právnej   stránke   jednoduchá   vec   (uplatnenie „relatívne   nízkej“ peňažnej   pohľadávky osvedčenej listinami prostredníctvom návrhu na vydanie platobného rozkazu).

3. V sťažnostiach sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   priznal   jej   finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk v každej z uvedených vecí, ako aj úhradu trov konania.

4.   Označené   sťažnosti   ústavný   súd   spojil   v záujme   hospodárnosti   na   spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 OSP v spojení s § 31a   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 31a   zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Keďže zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, ústavný súd na tento prípad primerane aplikoval spojenie vecí podľa § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

6. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).  

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitostí a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

8.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

9. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať   o zbytočných   prieťahoch   (m.   m.   II.   ÚS   93/03, II. ÚS 177/04).

10. Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľky na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým boli podľa nej spôsobené zbytočné prieťahy a porušené jej   označené práva   vo   všetkých   1201   veciach   začatých   formou   návrhov   v elektronickej podobe.

11. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

12. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami a po posúdení charakteru a rozsahu sťažností, s ktorými sa sťažovateľka v podobných veciach obrátila na ústavný súd, dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

13. Doterajšie dĺžka konania vedeného okresným súdom (približne 2 roky) spolu s (a najmä) charakterom veci zatiaľ vylučuje, aby konania vedené okresným súdom bolo možné pokladať za konania so zbytočnými prieťahmi.

14.   Právny názor   ústavného súdu   o zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza z vyhodnotenia celkovej doby trvania konaní pred okresným súdom, a to až ku dňu podania sťažností, t. j. 15. júla 2008, správania sťažovateľky, ako aj charakteru posudzovaných vecí, ktorý zo strany ústavného súdu nebolo možné nezohľadniť. V tejto súvislosti treba uviesť, že:

-   namietaná nečinnosť okresného súdu   v konaní je podľa   názoru ústavného súdu nevyhnutným dôsledkom (sprievodným javom) jednak toho, že okresný súd nedisponoval potrebnými technickými prostriedkami na „zhmotnenie“ elektronických podaní, ale najmä toho,   že   sťažovateľka   sa   po   ich   doručení   vôbec   nezaujímala   o   svoje   ďalšie   procesné povinnosti   (napr.   zaplatenie   poplatku,   ktorý   bol   splatný   nie   na   výzvu   súdu,   ale   spolu s podaním návrhu, a pod.),

- sťažovateľka žalobami vymáha pohľadávky, t. j. majetkové práva, ktoré od začiatku boli spochybnené. Tieto pohľadávky jej boli totiž postúpené Slovenským rozhlasom, ktoré sa stali spornými v konaní pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 7 C 144/2006, a tým aj neistými pre rozhodnutie okresného súdu ešte predtým, ako sťažovateľka podala návrhy na vydanie platobných rozkazov – S. r. totiž 12. októbra 2006 podal na Okresnom súde Bratislava   I   žalobu   o určenie   neplatnosti   uvedených   zmlúv,   z ktorých   sťažovateľka uplatňovala svoje nároky, 12. októbra 2006. Túto skutočnosť Slovenský rozhlas oznámil listom jeho generálnej riaditeľky zo 7. novembra 2006 všetkým (v tom čase 45) okresným súdom   v Slovenskej   republike,   pričom   zároveň   navrhol   prerušenie   konaní   o návrhoch sťažovateľky. Z uvedeného vyplýva, že bezprostrednou príčinou pretrvávania stavu právnej neistoty   sťažovateľky   týkajúcej   sa   ňou   uplatňovaných   majetkových   práv   preto   nie   je namietaná nečinnosť okresného súdu vo veciach jej podaní, ale skutočnosť, že konanie vedené pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 7 C 144/2006, v ktorom sa riešila predbežná otázka dôležitá pre rozhodnutie v sťažovateľkiných veciach a ktoré začalo 12. októbra 2006, nebolo do podania sťažnosti právoplatne skončené. Vzhľadom na množstvo sťažovateľkiných žalôb a na skutočnosť, že po právoplatnom rozhodnutí o otázke platnosti postúpenia sporných pohľadávok možno o sťažovateľkou uplatňovaných právach rozhodnúť pomerne   rýchlo,   bol   procesný   postup   súdov,   ktoré   o návrhoch   sťažovateľky   meritórne rozhodnú až po právoplatnom skončení konania vedeného v prvom stupni pred Okresným súdom   Bratislava   I   pod   sp.   zn.   7   C   144/2006,   primeraný   a štandardný   okolnostiam prerokúvaných   vecí.   Samotná   existencia   sporu   „o   vlastníctvo   uvedených   pohľadávok“, ktorý sa riešil, zároveň spochybňuje sťažovateľkino tvrdenie o obmedzení jej vlastníckych práv v dôsledku neskončenia konaní vedených na základe návrhov podaných elektronickou formou,   keďže   dosiaľ   nie   je zrejmé,   či   ňou   uplatnené pohľadávky   vôbec   patria   do   jej majetku. Sťažovateľka bola zastúpená kvalifikovaným právnym   zástupcom,   a teda   mala možnosť jednak využiť iný rovnocenný spôsob uplatnenia svojich práv, prostredníctvom ktorého by sa mohla účinne domáhať súdnej ochrany, a jednak mala využiť všetky účinné prostriedky na ochranu svojich domnelých práv. Nevyužitie ďalších zákonom ustanovených spôsobov uplatnenia práva (sťažnosti predsedovi súdu) viedlo k spochybneniu skutočného záujmu účastníka konania na ochranu svojich práv v konaní pred súdom a zároveň aj na dosiahnutie účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty.  

15. Ústavný súd už viackrát rozhodol (I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

16. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základných právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a ustanovuje   za   také   prieťahy   aj disciplinárnu   zodpovednosť   [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní“. V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   „Orgán,   ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania o veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

17. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.  

18.   Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   nevidel   v namietanom   postupe okresného   súdu   porušenie   sťažovateľkiných   práv,   ako   tvrdila   v sťažnostiach   podaných ústavnému   súdu.   Preto   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   bez ústneho   pojednávania   a   bez prítomnosti účastníkov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (aj § 53 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde)   ako   návrh   zjavne   neopodstatnený.   Vzhľadom   na   odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

19. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v tejto   veci   v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v nej   dochádza   k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2009