znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 75/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2008 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   K.   M.,   M.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na ochranu vlastníckeho práva podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   20   ods.   1   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na spravodlivé súdne konanie a na zákaz povinnej a nútenej práce podľa čl. 6 a čl. 4 ods. 2 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 6 CoE 9/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. M.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 1. augusta 2007 doručená   sťažnosť   Ing.   K.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu a na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl.   20   ods.   1   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva na spravodlivé súdne konanie a na zákaz povinnej a nútenej práce podľa čl. 6 a čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 CoE 9/2007.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   13.   októbra   2006   podal   sťažovateľ   Okresnému   súdu Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na   zastavenie   exekučného   konania   proti povinnému. Uznesením okresného súdu sp. zn. Er 3116/1998   z 1. decembra 2006 bola exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú,   zastavená   a oprávnenému   bola   uložená   povinnosť zaplatiť   sťažovateľovi   ako   súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie   v   sume   2   110   Sk. Sťažovateľ podal 20. decembra 2006 proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Uznesením krajského súdu sp. zn. 6 CoE 9/2007 z 26. februára 2007 bolo uznesenie okresného súdu vo výroku   o náhrade   trov   exekúcie   potvrdené   a účastníkom   nebola   priznaná   náhrada   trov odvolacieho   konania.   Uznesenie   krajského   súdu   bolo   sťažovateľovi   doručené   29.   mája 2007.

Uznesením krajského súdu došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených článkov   ústavy   a dohovoru,   pretože   mu   nebola   priznaná   odmena   v súlade   s vyčíslením, ktoré   podal   a v súlade   so   zákonom.   Súd   môže   preskúmať   vyčíslenie   trov   exekúcie a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie, ktoré neboli účelne vynaložené. V danej veci však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov boli účelne vynaložené, ale to, či možno podľa ustanovenia   § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   288/1995   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu považovať súčet všetkých účelne vynaložených hodín bez ohľadu na skutočnosť, že   exekučná   činnosť   bola   vykonávaná   v rôznych   dňoch.   Podľa   názoru   sťažovateľa   je povinnosťou   všeobecného   súdu   vykladať   a aplikovať   zákony   v súlade   s ich   obsahom, zmyslom a cieľom. V tejto veci však krajský súd potvrdením uznesenia okresného   súdu konal v rozpore s obsahom, zmyslom a účelom § 196 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný   poriadok“)   a   §   14   vyhlášky.   Rovnaký   právny   názor   zaujal   aj   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v rozsudku   sp.   zn.   2   M-Cdo   16/2005. Uznesenie krajského súdu je preto podľa názoru sťažovateľa zjavne arbitrárne a účinok jeho   interpretácie   a aplikácie   právnych   predpisov   nezlučiteľný   so   základnými   právami priznanými ústavou.

Sťažovateľ   žiadal   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie   veci   zákonom   ustanoveným spôsobom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru, základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a na ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 6 CoE 9/2007 z 26. februára 2007 s tým, aby ústavný súd predmetné uznesenie zrušil, vec vrátil krajskému súdu   na ďalšie konanie a zakázal mu porušovať označené práva sťažovateľa. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov konania.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 CoE 9/2007-37 z 26. februára 2007 vyplýva, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. Er 3116/1998 z 1. decembra 2006 vo   výroku   o náhrade   trov   exekúcie   s tým,   že   náhrada   trov   odvolacieho   konania   sa účastníkom nepriznáva. Podľa názoru krajského súdu z ustanovenia § 14 ods. 1 vyhlášky vyplýva, že odmena súdneho exekútora sa v súvislosti so zastavením exekúcie určuje podľa počtu   hodín   účelne   vynaložených   na   exekúciu,   pričom   sa   v tejto   súvislosti   nehovorí o jednotlivých úkonoch, ale o čase účelne vynaloženom na exekúciu. Odmeňovanie podľa jednotlivých úkonov je možné iba u tých úkonov, ktoré sa odmeňujú paušálnou sumou podľa § 15 vyhlášky. Rozhodujúcim kritériom na priznanie odmeny exekútora v súvislosti so   zastavením   exekúcie   je   podľa   názoru   krajského   súdu   určenie   počtu   hodín   účelne vynaložených na exekúciu z čoho vyplýva, že okresný súd postupoval pri priznaní odmeny správne a správne postupoval aj pri vyčíslení paušálne odmeňovaných úkonov a vyčíslení náhrady hotových výdavkov.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005 z 28. apríla 2006 vyslovil názor, že sčítavanie časov jednotlivých úkonov pri priznávaní trov exekúcie exekútorovi je v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku a vyhlášky. Poukázal tiež na rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 CoE 74/2006 z 30.   marca   2007,   ktorým   krajský   súd   zmenil   uznesenie   okresného   súdu   na   základe odvolania podaného exekútorom, v ktorom okrem iného namietal nesprávny postup súdu prvého stupňa pri sčítavaní časov vynaložených na jednotlivé úkony exekučnej činnosti, a uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 CoE 113/2006 z 23. marca 2007, v ktorom krajský súd zrušil uznesenie v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, keď sa nestotožnil s názorom okresného súdu, že   súdny   exekútor   nemá nárok   na   náhradu   základnej   hodinovej   sadzby   za   každý   úkon exekučnej činnosti, ale za celkový čas účelne vynaložený   na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uvedené v časovej špecifikácii.

Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že mu je známy aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 M-Cdo 7/2006 z 28. mája 2007, z ktorého vyplýva, že uznesením Okresného súdu Žilina   bola   exekúcia   zastavená,   pričom   oprávnenému   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie   v sume   4   620   Sk.   Z odmeny   vyčíslenej   súdnym exekútorom v sume 6 048 Sk priznal Okresný súd Žilina   iba 4 620 Sk,   lebo bol toho názoru, že za výkon exekučnej činnosti podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu prislúcha iba odmena v sume 400 Sk, teda odmena za dve hodiny účelne vynaloženého času.   Je   preto   zrejmé,   že   Okresný   súd   Žilina   sčítal   časy   trvania   jednotlivých   úkonov exekučnej činnosti vyjadrené v minútach, pričom preskúmal aj účelnosť času vynaloženého súdnym   exekútorom   na   vykonanie   toho-ktorého   úkonu.   Tento   postup   Okresného   súdu Žilina   je   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   správny.   Z logického   a lingvistického   výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vyplýva, že pri výpočte odmeny sa má zohľadniť počet   účelne   vynaložených   hodín   na   exekúciu,   a nie   počet   jednotlivých   úkonov. Rozhodujúce   je   časové   hľadisko   jednotlivých   úkonov,   teda   čas   reálne   potrebný   na   ich vykonanie.   Bez   relevancie   je   početnosť   jednotlivých   úkonov.   Ak   by   zákonodarca vychádzal z toho, že základná hodinová sadzba 200 Sk patrí za každú aj začatú hodinu úkonu exekučnej činnosti, bol by použil v § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky formuláciu ako v písm. b) tohto ustanovenia. Nestalo sa tak, a preto nie je v rozpore s § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky sčítanie časového trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu a na základe toho určenie odmeny vo výške podľa ustanovenia § 14 ods. 2 prvej vety vyhlášky. Pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu oceňovať samostatne každý úkon exekučnej činnosti, ktorý nie je uvedený v § 15 ods. 1 vyhlášky, výslovne by to vyjadril v § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Za dôvodnú nemožno považovať ani námietku neprípustnosti   skúmania   účelnosti   vynaloženého   času   na   jednotlivé   úkony   exekučnej činnosti   súdom.   Práve   účelnosť   hodín   vynaložených   na   exekúciu   je   predpokladom   na priznanie odmeny exekútora. Trovy exekúcie, ktoré má uhradiť oprávnený, určuje vždy exekučný   súd,   ktorý   nesie   zodpovednosť   za   ich   správnosť.   Vychádzajúc   z uvedených právnych názorov nepovažoval najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky za dôvodné, a preto ho zamietol.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   rozhodnutím krajského súdu   a možným porušením   základného práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.

Výklad   príslušných   ustanovení   vyhlášky,   ktorý   uplatnil   okresný   súd   a   v celom rozsahu ho potvrdil aj krajský súd vo svojom uznesení je celkom zrejme jedným z možných legitímnych výkladov, ktorý v nijakom prípade nemožno považovať ani za arbitrárny, ale ani   za   zjavne   neodôvodnený.   Rovnako   treba   hodnotiť   aj   výklad,   ktorý   presadzuje sťažovateľ.

Podľa zistenia ústavného súdu nie je v spornej otázke jednotná ani rozhodovacia prax senátov najvyššieho súdu, pretože i tieto posudzujú spornú výkladovú otázku dvojakým spôsobom (pozri už uvedené rozsudky najvyššieho súdu).

Nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu.

V súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   na   zákaz   povinnej   a nútenej   práce podľa čl.   4   ods.   2   dohovoru   treba   osobitne   uviesť,   že   táto   časť   sťažnosti   je   zjavne neopodstatnená aj z iného dôvodu.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vyplýva, že o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má nespravodlivý či vynútený charakter a výkon takejto práce je neodvratný (Van der Mussele c. Belgicko z 23. novembra 1983, mutatis mutandis aj I. ÚS 191/06).

Zo skutkového stavu daného prípadu je jednoznačné, že sťažovateľa ako súdneho exekútora   požiadal   o vykonanie   exekúcie   oprávnený.   Keďže   sťažovateľ   nevidel   dôvod požiadavku oprávneného odmietnuť, predložil vec súdu s tým, aby od neho získal poverenie na vykonanie exekúcie, čo sa aj stalo. Za tohto stavu preto vôbec nemožno hovoriť o tom, že by sťažovateľ vykonával v danej veci exekútorskú činnosť proti svojej vôli. Je to tak tým viac, že sťažovateľ vykonáva súdno-exekútorskú činnosť ako slobodné povolanie. Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008