znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 75/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   K.,   a.   s.,   K.,   zastúpenej   advokátom JUDr. M. V., K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a uzneseniami Okresného súdu   Michalovce   sp. zn.   17   Cb   250/00   z 27.   februára   2004,   sp.   zn.   17   Cb   250/00 z 28. februára 2005 a sp. zn. 17 Cb 250/00 z 25. septembra 2006, rozsudkom Okresného súdu   Michalovce sp.   zn. 17 Cb 250/00 z 12. októbra   2005 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 54/04 z 31. mája 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti K., a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára 2007   doručená   sťažnosť   spoločnosti   K.,   a.   s.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   právne zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   konaním   a   uzneseniami   Okresného   súdu   Michalovce   (ďalej   len „okresný   súd“)   sp.   zn.   17   Cb   250/00   z 27.   februára   2004,   28.   februára   2005   a z 25. septembra 2006, rozsudkom okresného súdu sp. zn. 17 Cb 250/00 z 12. októbra 2005 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 54/04 z 31. mája 2004.

Uznesením krajského súdu   sp.   zn. 4 K 136/99 z 9.   augusta 1999 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka – S., a. s.,   M. - a za správkyňu konkurznej podstaty bola ustanovená advokátka JUDr. I. K. Správkyňa konkurznej podstaty v priebehu konkurzného konania podala okresnému súdu 12. novembra 1999 žalobu proti spoločnosti S., a. s., M., o zaplatenie 927 541,20 Sk s príslušenstvom. Uvedené konanie bolo vedené pod sp. zn. 17 Cb   250/00.   Počas   konania   pred   okresným   súdom   došlo   k   postúpeniu   všetkých pohľadávok   úpadcu   vrátane   pohľadávky   uplatňovanej   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 Cb 250/00   na   sťažovateľku,   a   to   na   základe   zmluvy   o postúpení   pohľadávok   z   22. novembra   2000.   Predmetná   zmluva   bola   predložená   okresnému   súdu   a   správkyňa konkurznej podstaty (ako postupca) navrhla písomným podaním z 25. júna 2001 zámenu účastníkov na strane žalobcu, avšak ako uvádza sťažovateľka, urobila tak iba z opatrnosti, pretože   Občiansky   súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   v znení   vtedy   platnom   zmenu účastníkov neupravoval.

Okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn. 17 Cb 250/00 na prvom pojednávaní po postúpení pohľadávok zmenu na strane žalobcu iba konštatoval v zápisnici z pojednávania bez   toho,   aby   o   návrhu   správkyne   konkurznej   podstaty   z   25.   júna   2001   rozhodol. Sťažovateľka   považovala   tento   procesný   postup   okresného   súdu   za   správny,   pretože ustanovenie   §   92   OSP   v   znení   vtedy   platnom   zmenu   účastníkov   neupravovalo   (iba pristúpenie   v   odseku   1   a   zámenu   v   odseku   2).   Okresný   súd   v   predmetnom   konaní pokračoval za účasti sťažovateľky na strane žalobcu a po vykonanom dokazovaní rozhodol rozsudkom z 3. júna 2002, ktorý bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený 19. júla 2002. Proti označenému rozsudku podala sťažovateľka 31. júla 2002 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 3 Cob 86/02-290 z 31. októbra 2003 tak, že napádaný rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresnému súdu okrem iného vytkol aj tú skutočnosť, že nerozhodol o zámene na strane žalobcu.

Uznesenie krajského súdu č. k. 3 Cob 86/02-290 z 31. októbra 2003 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 15. januára 2004. Po uvedenom dátume už sťažovateľke (ani jej právnemu zástupcovi) nebola doručená žiadna písomnosť okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 17 Cb 250/00 a ani s týmto konaním súvisiaca písomnosť krajského súdu. Po 15. januári 2004 okresný súd prestal vo veci vedenej pod sp. zn. 17 Cb 250/00, so sťažovateľkou ako žalobcom konať napriek tomu, že v období od roku 2001 do roku 2004   so sťažovateľkou   ako   žalobcom   konal.   Okresný   súd   a ani   krajský   súd   so sťažovateľkou ako účastníčkou konania nekonali ani potom, čo po telefonickej informácii získanej   od   správkyne   konkurznej   podstaty   o   zmene   opatrenia   konkurzného   súdu, sťažovateľka zaslala 16. marca 2006 krajskému súdu návrh na zámenu účastníkov konania. Právny   zástupca   sťažovateľky   požiadal   14.   decembra   2006   predsedu   okresného   súdu o zaslanie informácií   o stave konania. Až   z odpovede   predsedu   okresného   súdu   sp.   zn. 1 SprV/405/2006   z   20.   decembra   2006,   ktorá   bola   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky doručená 29. decembra 2006, sa sťažovateľka dozvedela, že po 15. januári 2004 okresný súd a krajský súd v danej veci vydali nasledujúce rozhodnutia:

- uznesenie okresného súdu z 27. februára 2004, ktorým návrh na zámenu zamietol a ktoré krajský súd na základe odvolania správkyne konkurznej podstaty uznesením sp. zn. 2 Cob 54/04 z 31. mája 2004 potvrdil,

- uznesenie okresného súdu z 28. februára 2005, ktorým bol ďalší návrh správkyne konkurznej podstaty na zámenu opäť zamietnutý,

- rozsudok okresného súdu z 12. októbra 2005 o zamietnutí žaloby,

- uznesenie okresného súdu z 10. mája 2006 o nepriznaní oslobodenia žalobkyne od platenia súdnych poplatkov za podané odvolanie,

- uznesenie okresného súdu z 25. septembra 2006 o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za odvolanie.

Sťažovateľka   v sťažnosti   cituje   súvisiacu   judikatúru   ústavného   súdu   (nálezy II. ÚS 143/02, II. ÚS 14/2001, II. ÚS 132/02, IV. ÚS 77/02 a IV. ÚS 1/02), ustanovenie čl. 127 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj ustanovenia § 1, 3, 6 a 92 ods. 1 OSP v znení platnom do 31. decembra 2001.

Sťažovateľka   opätovne   zdôrazňuje,   že   okresný   súd   na   prvom   pojednávaní   po postúpení pohľadávok zmenu na strane žalobcu iba konštatoval v zápisnici z pojednávania bez toho, aby o návrhu správkyne konkurznej podstaty na zámenu rozhodol. Sťažovateľka považovala tento procesný postup za správny s ohľadom na skutočnosť, že ustanovenie § 92 OSP v znení vtedy platnom zmenu účastníkov neupravovalo (iba pristúpenie v odseku 1 a zámenu v odseku 2), a tiež s prihliadnutím na vtedajšiu súvisiacu judikatúru všeobecných súdov (podľa uznesenia krajského súdu sp. zn. 16 Co 552/1994 zo 16. septembra 1994 v tom   čase platilo,   že ak došlo   k   singulárnej   sukcesii   v priebehu občianskeho súdneho konania, súd mal vziať zmenu na vedomie a mal konať s novým účastníkom). Identický právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1 Obo 344/99 zo 6. júna 2000. V právnom štáte by malo byť samozrejmé a najmä žiaduce, že všeobecné súdy v rámci danej súdnej sústavy budú striktne a konzistentne dodržiavať právne názory vyslovené v rozhodnutiach súdov vyššej súdnej autority. V predmetnej veci okresný súd pokračoval v konaní za účasti sťažovateľky až do doručenia uznesenia krajského súdu č. k. 3   Cob   86/02-290   15. januára   2004.   Uznesenie   okresného   súdu   z   27.   februára   2004 sťažovateľka nepozná (po 15. januári 2004 neboli sťažovateľke doručené žiadne písomnosti konajúcich súdov), avšak možno predpokladať, že ak toto uznesenie vychádza z uznesenia krajského   súdu   č.   k.   3   Cob   86/02-290,   ktorým   napádaný   rozsudok   zrušil   a   vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s tým, že okrem iného mu vytkol aj to, že nerozhodol o zámene na strane žalobcu, a pritom tento právny názor krajský súd odôvodnil citáciou § 92 ods. 2 a 3 OSP, tak došlo zjavne k nezákonnému procesnému postupu. Krajský súd totiž v uvedenom uznesení argumentoval ustanovením § 92 ods. 2 a 3 OSP v znení podľa novely vykonanej zákonom č. 501/2001 Z. z. účinnej až od 1. januára 2002, t. j. znením právnej normy, ktorá v rozhodnom období (po uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávok z 22. novembra 2000 do prvého pojednávania so sťažovateľkou 24. októbra 2001) nebola platná ani účinná.

Ak   okresný   súd   už   raz   konštatoval   singulárnu   sukcesiu   do   zápisnice   z   prvého pojednávania so sťažovateľkou po uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávok a následne so sťažovateľkou ako žalobcom tri roky konal, tak jeho rozhodnutie o zámene uznesením z 27. februára 2004 nebolo právne možné a bolo procesne zmätočné. Okresný súd sa v roku 2001 na prvom pojednávaní so sťažovateľkou procesne správne vysporiadal so zmenou účastníkov   na   strane   žalobcu   v   dôsledku   postúpenia   pohľadávok   a   keďže   v danej   veci o zámenu nešlo, tak správkyňou podaný návrh „z opatrnosti“ vyhodnotil ako irelevantný. Vzhľadom na to, že právny názor odvolacieho súdu nebol z uvedených dôvodov správny a zákonný, okresný súd ním nemohol byť viazaný a nemal ho rešpektovať.

Z dôvodov vyššie uvedených citovanými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu bola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom a uplatňovať svoju pohľadávku nadobudnutú   na   základe   riadne   uzatvorenej   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok   v   spojení s opatrením krajského súdu ako konkurzného súdu.

Sťažovateľka   považuje   za   dôvodné,   aby   jej   bolo   priznané   primerané   peňažné zadosťučinenie. Sťažovateľka sa po postúpení pohľadávok zúčastňovala súdneho konania s vierou, že jej bude poskytnutá zákonná ochrana, no namiesto toho jej bola odňatá možnosť konať pred súdom nezákonným spôsobom. Navyše v súvislosti so súdnym konaním od roku 2001 do roku 2004 sťažovateľka vynaložila nemalé finančné prostriedky na súdne poplatky a právne zastupovanie.

Dôsledky   nezákonných   rozhodnutí   označených   súdov   v   danej   veci   sa   prejavujú aj v iných súdnych sporoch sťažovateľky s tým istým žalovaným na tom istom okresnom súde   a   zjavne   sťažujú   uplatňovanie   jej   ostatných   pohľadávok.   Z   uvedených   dôvodov sťažovateľka považuje za primerané, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takéto uznesenie:

„Ústavný súd SR prijíma sťažnosť sťažovateľa na porušenie jeho práva domáhať sa svojho   práva   zákonom   stanoveným   spôsobom   na   nezávislom   a   nestrannom   súde zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na spravodlivé súdne konanie zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. 17 Cb 250/00 zo dňa 27. 02. 2004 v spojení s uznesením Krajského súdu Košice sp. zn. 2 Cob 54/04 zo dňa 31. 05. 2004, uznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. 17 Cb 250/00 zo dňa 28. 02. 2005, rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 17 Cb   250/00   zo   dňa   12.   10.   2005,   uznesením   Okresného   súdu   Michalovce   sp.   zn. 17 Cb 250/00 zo dňa 25. 09. 2006 a konaním, ktoré im predchádzalo, prijíma na ďalšie konanie.“

Po prerokovaní veci sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález: „Okresný súd Michalovce uznesením sp. zn. 17 Cb 250/00 zo dňa 27. 02. 2004, uznesením sp. zn. 17 Cb 250/00 zo dňa 28. 02. 2005, rozsudkom sp. zn. 17 Cb 250/00 zo dňa 12. 10. 2005, uznesením sp. zn. 17 Cb 250/00 zo dňa 25. 09. 2006 ako i konaním, ktoré im predchádzalo a Krajský súd Košice uznesením sp. zn. 2 Cob 54/04 zo dňa 31. 05. 2004 ako i konaním, ktoré mu predchádzalo porušili právo sťažovateľa

-   domáhať   sa   svojho   práva   zákonom   stanoveným   spôsobom   na   nezávislom   a nestrannom súde zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na spravodlivé súdne konanie zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Okresného   súdu   Michalovce sp. zn. 17 Cb 250/00 zo dňa 27. 02. 2004, uznesenie Okresného súdu Michalovce sp. zn. 17 Cb   250/00   zo   dňa   28.   02.   2005,   rozsudok   Okresného   súdu   Michalovce   sp.   zn. 17 Cb 250/00   zo   dňa   12.   10.   2005,   uznesenie   Okresného   súdu   Michalovce   sp.   zn. 17 Cb 250/00   zo   dňa   25.   09.   2006   ako   aj   uznesenie   Krajského   súdu   Košice   sp.   zn. 2 Cob 54/04 zo dňa 31. 05. 2004 a vec sa vracia Okresnému súdu Michalovce na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Okresnému   súdu   v   Michalovciach   a Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   100.000,-   Sk,   ktoré   je   povinný   Okresný   súd   v   Michalovciach vyplatiť vo výške 50.000,- Sk a Krajský súd v Košiciach vo výške 50.000,- Sk sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   v   Michalovciach   a   Krajský   súd   v   Košiciach   sú   povinné   nahradiť sťažovateľovi trovy konania každý v 1/2-vici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo   slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zo   sťažnosti   vyplýva   a sťažovateľka   to   aj   výslovne   uvádza,   že   namieta   odňatie možnosti konať pred súdom. To je v okolnostiach danej veci odvolací [§ 221 ods. 1 písm. f) OSP]   aj   dovolací   dôvod   [§   237   písm.   f)   OSP]   proti   rozhodnutiu   všeobecného   súdu. Zo sťažnosti je však zrejmé, že sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky, ktoré jej OSP poskytuje na ochranu jej základných práv.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť ako neprípustnú pre nevyčerpanie opravných prostriedkov už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   žiadosťou   sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007