znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 75/06-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. H., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 NcC 39/04 z 25. mája 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľubice Holubovej o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2004   doručená   a 1.   marca   2006   doplnená   sťažnosť   Ing.   Ľ.   H.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej   aj   „krajský   súd“)   sp.   zn.   15   NcC   39/04   z 25.   mája   2004   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že: «(...) Vo veci starostlivosti o Ing. Ľ. H. (...), bytom B., ktorá   je   vedená   na   Okresnom   súde   v Banskej   Bystrici   pod   č.   k.   32   P   156/2003   je sťažovateľka účastníkom súdneho konania, teda osobou, o ktorej pozbavení spôsobilosti na právne úkony sa v tomto súdnom konaní rozhoduje. (...).

Dňa 30. 4. 2004 podala sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo vyššie uvedenej právnej veci návrh na vylúčenie sudcu JUDr. I. S. ako aj všetkých sudcov Okresného súdu v Banskej Bystrici z prejednávania a rozhodovania veci podľa § 14 a nasl. O. s. p. alebo § 12 ods. 2 O. s. p.

O návrhu na vylúčenie sudcu JUDr. I. S. ako aj všetkých sudcov Okresného súdu v Banskej Bystrici z prejednávania a rozhodovania veci podľa § 14 a nasl. O. s. p. rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 15 NcC 39/04 zo dňa 25. 5. 2004 tak, že sudkyňu JUDr. I. S. z prejednania a rozhodovania tejto veci nevylúčil. Uvedené uznesenie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené dňa 23. 6. 2004. (...).

Sťažovateľka bola a je naďalej presvedčená, že zákonná sudkyňa JUDr. I. S. ako aj všetci   ostatní   sudcovia   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   má   resp.   majú   byť   vylúčení z prejednávania   a rozhodovania tejto   veci,   nakoľko so   zreteľom   na   jej resp.   ich   pomer k osobe sťažovateľky ako účastníkovi konania mala a stále má dôvodné pochybnosti o ich nezaujatosti. (...).

Dňa   20.   5.   2003   podala   predsedkyňa   senátu   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici č. 17 C JUDr. M. K. na Okresný súd v Banskej Bystrici cestou podateľne podnet na začatie konania   o obmedzenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   sťažovateľky   podľa   § 186   a nasl. O. s. p.

Zákonná sudkyňa JUDr. I. S. dňa 11. 11. 2003 vydala v tejto právnej veci uznesenie, ktorým   začal   súd   konanie   o pozbavenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   sťažovateľky. Samotnému   vydaniu   uvedeného   uznesenia   predchádzalo   vyhotovenie   úradného   záznamu zákonnou   sudkyňou,   v ktorom   zadokumentovala   skutočnosti,   ktoré   zistila   ku   dňu vyhotovenia tohto úradného záznamu. Z úradného záznamu vyplýva, že zákonná sudkyňa okrem iného zistila, že na Okresnom súde v Banskej Bystrici sa vedú viaceré súdne konania u rôznych   sudcov   tohto   súdu,   v ktorých   vystupuje   sťažovateľka   ako   navrhovateľka.   Ide o konania 17 C 206/99, 17 C 40/01, 17 C 87/02, 14 C 181/00, 16 C 223/99, 7 C 38/01, 15 C 39/01, 8 C 323/95, 12 C 299/97 a 13 C 30/99. Ďalej zákonná sudkyňa v úradnom zázname konštatuje skutočnosti zistené z listín,   dokladov a vyjadrení   sťažovateľky,   ktoré sťažovateľka v rámci vyššie uvedených súdnych konaní doložila, alebo ktoré ako účastník konania   urobila.   Zistenia   konštatované   v úradnom   zázname   sú   vytrhnuté   z kontextu jednotlivých súdnych konaní a sú účelovo formulované s cieľom odôvodniť záver, že v danej chvíli bolo namieste začať zo strany súdu konanie z úradnej moci o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony sťažovateľky. Sťažovateľka sa osobne cíti v psychickej a fyzickej kondícii primeranej jej zdravotnému stavu, ale určite nie v stave, ktorý by odôvodňoval pozbaviť ju spôsobilosti   na   právne   úkony   a to   ani   len   čiastočne.   Na   osobnú   žiadosť   sťažovateľky v prílohe zasielame súdu jej vyjadrenie s prílohami, keďže trvala, aby bolo zaslané súdu. (...). Ako je už vyššie uvedené o návrhu na vylúčenie sudcu JUDr. I. S. ako aj všetkých sudcov Okresného súdu v Banskej Bystrici z prejednávania a rozhodovania veci podľa § 14 a nasl. O. s. p. rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k 15 NcC 39/04 zo dňa 25. 5. 2004 tak, že sudkyňu JUDr. I. S. z prejednania a rozhodovania tejto veci nevylúčil. Svoje rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici odôvodnil tým, že v danej veci neexistujú zákonné dôvody pre vylúčenie sudkyne Mgr. I. S. Ona sama sa vyjadrila, že sa necíti byť zaujatá, pretože nemá žiadny vzťah k veci ani k účastníkom. Zo spisu nevyplývajú žiadne také   skutočnosti,   ktoré   by   preukazovali   opak   a spochybňovali   správnosť   vyjadrenia zákonnej sudkyne. Pokiaľ Ing. Ľ. H. za dôkaz zaujatosti označila to, že sudkyňa vykonávala cielené úkony v záujme jej pozbavenia spôsobilosti na právne úkony, krajský súd poukázal na ust. § 14 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní prejednávanej veci. Napriek tomu, že sťažovateľka za hlavný dôvod svojho návrhu na vylúčenie určila to, že rovnaký štátny orgán podnecoval konanie   o pozbavenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   a ten   istý   štátny   orgán   je   v konaní príslušný   na   rozhodovanie   s týmto   sa   krajský   súd   v uznesení   vôbec   nevysporiadal. Sťažovateľka   má   za   to,   že   pozícia   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   je   v tomto   konaní porovnateľná s postavením navrhovateľa v občianskom súdnom konaní. (...).

Sťažovateľka mala a má naďalej vážne pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne JUDr. I. S., ako aj ostatných sudcov Okresného súdu v Banskej Bystrici, nakoľko podnet na začatie konania o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony podala sudkyňa JUDr. M. K. v mene Okresného súdu v Banskej Bystrici ako štátneho orgánu. Zároveň tento štátny orgán –   Okresný   súd   v Banskej   Bystrici   je   vecne   a miestne   príslušný   na   konanie   vo   veci spôsobilosti   na   právne   úkony.   Sťažovateľkinu   vážnu   pochybnosť   o nezaujatosti   všetkých sudcov Okresného súdu v Banskej Bystrici umocňuje ešte ten fakt, že na Okresnom súde v Banskej Bystrici je účastníkom konania v postavení navrhovateľa vo viacerých právnych veciach. Ako účastník týchto konaní aktívne využíva svoje práva dané jej ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, najmä pravidelne sa informuje o stave konania, nahliada do súdnych spisov, všetko však v súlade s právnym poriadkom. Vo väčšine týchto prípadov využila právo podať sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zák. č. 80/1992   Zb.   o štátnej   správe   súdov,   nakoľko   bola   presvedčená,   že   vo   väčšine   týchto prípadoch   dochádza   k porušovaniu   môjho   ústavného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov.   V štyroch   prípadoch   sa   už   aj   rozhodla   podať   prostredníctvom právneho zástupcu sťažnosť na Ústavný súd SR podľa § 127 Ústavy SR a v jednom prípade už Ústavný súd SR aj rozhodol a uznal porušenie práva. Vzhľadom k tomu, že ako osoba, účastník   konania,   ktorý   sa   sústavne   sťažuje   na   postup   súdu   v jednotlivých   súdnych konaniach u rôznych sudcov tohto súdu sťažovateľka cíti, že títo s prihliadnutím na ich profesionálne, stavovské a priateľské väzby nadobudli k jej osobe taký pomer, že možno mať pochybnosti   o ich   nezaujatosti.   Tento   vzťah   sudcov   k nej   pociťuje   ako   negatívny,   až nepriateľský. Obavy sťažovateľky o nestranné a zákonné rozhodnutie sú podľa jej názoru pochopiteľné,   nakoľko   ide   o konanie,   výsledkom   ktorého   môže   byť   vážny   zásah   do   jej základných práv a slobôd. (...).

Sťažovateľka má vážnu pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov Okresného súdu v Banskej Bystrici, nakoľko sú sudcami súdu – štátneho orgánu, ktorý sám podnecoval začatie   tohto   konania.   Má   za   to,   že   v danom   prípade   je   porušená   zásada   rovnosti účastníkov konania, ktorá je priamo zakotvená v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Táto zásada je jednou z hlavných zásad na ktorých stojí O. s. p. Je priamo upravená v čl. 18 O. s. p., ale ďalej sa v O. s. p. premieta aj v ďalších ustanoveniach, napr. § 24, § 44, § 115, § 123 a § 158 O. s. p. Každej strane súdneho konania má byť poskytnutá primeraná možnosť obhájiť svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú vo vzťahu k druhej strane. Európsky súd pre ľudské práva pozná túto zásadu rovnosti účastníkov pod názvom „Princíp rovnosti zbraní“. Ak má v konaní o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony osoby sťažovateľky rozhodovať orgán, ktorý sám podnecoval súdne konanie, nie sú vo svojej podstate dané inštitucionálne záruky   spravodlivého   a nestranného   súdneho   konania.   V uvedenej   veci   má   rozhodovať orgán, ktorý už pred vydaním nestranného a spravodlivého rozhodnutia mal za to, že sú u osoby sťažovateľky dôvody na jej pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. Takýto orgán nemôže rozhodnúť nestranne a nezaujato.

Obsahom práva na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec   prejednať   a rozhodnúť   tak,   aby   voči   účastníkovi   postupoval   nezaujato   a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti zistené a potrebné pre záväzné   rozhodnutie   vo   veci.   Nestranný   súd   poskytuje   účastníkovi   konania   rovnaké príležitosti na uplatnenie svojich práv, ktoré mu zaručuje právny poriadok. Na vylúčenie sudcov   z prejednávania   a rozhodovania   vecí   postačí,   ak   existencia   uvedených   okolností vzbudzuje   pochybnosť   o sudcovej   nepredpojatosti   bez   toho,   aby   musela   prípadne predpojatosť bezpečne preukázaná (Občanský soudní řád, Komentář I díl, Panorama 1985, strana 145). K záveru o tom, že je sudca vylúčený, nie je potrebné, aby bolo preukázané, že je   zaujatý;   k vylúčeniu   sudcu   postačuje,   ak   je   so   zreteľom   na   jeho   pomer   k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom existuje pochybnosť o jeho nezaujatosti. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislý a nestranný. Obsahom práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v konkrétnej   veci   bolo   výsledkom   konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom   postupoval   nezaujato   a neutrálne,   žiadnemu   z nich   nenadŕžal a objektívne posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutie   vo   veci   (Nález   ÚS   SR sp. zn. II. ÚS 71/97 zo dňa 15. 10. 1998).

Aj podľa štrasburskej judikatúry, napríklad podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ferrantelli and Santagelo versus Taliansko zo 7. 8. 1996 sa uvádza, že existencia nestrannosti pre účely čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru musí byť účinná podľa objektívneho hľadiska, t. j. na základe osobného presvedčenia a správania sa konkrétneho sudcu v danej veci a tiež podľa objektívneho hľadiska, t. j. či sudca poskytol dostatočné záruky,   aby   bola   z tohto   hľadiska   vylúčená   akákoľvek   oprávnená   pochybnosť   o jeho zaujatosti.   Podľa   výroku   súdu   vo   veci   Delcourt   veszus   Belgicko   r.   1970   séria   č.   11, spravodlivosť   má   byť   nielen   vykonávaná,   ale   sa   aj   musí   javiť   ako   vykonávaná.   Podľa rozsudku súdu vo veci Hauschild versus Dánsko z 24. 5. 1989, séria A č. 154 za vylúčeného sa musí považovať každý sudca, u ktorého je oprávnená obava, že nie je nestranný. U sudcov Okresného súdu   v Banskej   Bystrici   nie   je sťažovateľka presvedčená,   či spĺňajú   uvedené   kritériá.   Nestrannosť   súdu   patrí   medzi   inštitucionálne   záruky spravodlivého a nestranného procesu a tieto záruky zo strany súdu nie sú v danom prípade zabezpečené.   V tejto   veci   nejde   o to,   že   sudca   v konaní   svojím   procesným   postupom nepostupuje v súlade podľa jej predstáv ako sa to môže javiť, ale o tom, že nie je nestranný a nezaujatý k osobe sťažovateľky. Sťažovateľka má z vyššie uvedených dôvodov vážne obavy o to,   že   budú   sudcovia   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   v ďalšej   časti   konania rozhodovať nezaujato o tak závažnej veci a o vážnom zásahu do základných práv a slobôd akým   je   pozbavenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   a preto   sa   obrátila   so   žiadosťou   na Ústavný súd o poskytnutie ochrany jej ústavného práva. (...).

Sťažovateľka je toho názoru,   že Krajský súd v Banskej Bystrici svojím postupom porušil už aj v čl. 46 ods. 1 a v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd implikované právo na odôvodnenie rozhodnutia. Ako sme už vyššie uviedli napriek tomu, že sťažovateľka za hlavný dôvod svojho návrhu na vylúčenie určila to, že rovnaký štátny   orgán   podnecoval   konanie   o pozbavenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   a ten   istý štátny orgán je v konaní príslušný na rozhodovanie s týmto sa krajský súd v napadnutom uznesení vôbec nevysporiadal.

Porušenie práva na spravodlivý proces vidíme v tom, že sa krajský súd v cit. uznesení vôbec   s námietkami   sťažovateľky   uvedenými   v návrhu   nevysporiadal.   Netvrdíme,   že   by Krajský súd v Banskej Bystrici nemal právo tak rozhodnúť, ako v uznesení rozhodol, ale namietame to, že sa v odôvodnení uznesenia nevysporiadal s námietkami tak, ako to ukladá § 157 ods. 2 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah   prednesov,   stručne   a jasne   vyloží,   ktoré   skutočnosti   má   preukázané   a ktoré   nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval   prečo   nevykonal   aj   ďalšie   dôkazy,   a posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Krajský súd len strohým spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby sa s konkrétnymi námietkami uvedenými v návrhu vysporiadal. Naviac k námietke sťažovateľky, že rovnaký štátny orgán podnecoval konanie o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony a ten istý štátny orgán je v konaní príslušný na rozhodovanie sa krajský súd v cit. uznesení vôbec nevyjadril.

Poukazujeme   opäť   na   judikatúru   Európskeho   súdu   vo   veci   H   versus   Belgicko rozhodnutie zo dňa 30. 11. 1987 séria A, č. 127, kde konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru   pre   nedostatok odôvodnenia rozhodnutia.   Taktiež vo   veci Ruiz   Torija versus Španielsko   z 9.   12.   2004   séria   A,   č.   303   konštatoval   Európsky   súd   pre   ľudské   práva porušenie čl. 6 ods. 1 z tohto istého dôvodu. Sme si vedomí, že súdy nemôžu reagovať na každý argument strany, najmä na bezvýznamný argument, ale na relevantné dôkazy je súd povinný   reagovať,   vysporiadať   sa   s nimi   v odôvodnení   rozhodnutia.   Vyplýva   to z transparentnosti,   spravodlivosti   každého   rozhodnutia,   z ktorého   musí   byť   jasné   čo navrhovateľ navrhoval a aká odpoveď sa mu na to dostala. (...).

V danom prípade je sťažovateľka toho názoru, že nemá možnosť domáhať sa ochrany svojho ústavného práva na inom orgáne ako na Ústavnom súde SR a tým podľa ustanovenia § 53 z. č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde Slovenskej republiky a konaní pred ním vyčerpala všetky opravné prostriedky a iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej práv a slobôd   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľka   oprávnená   podľa   osobitných predpisov. Ak by Ústavný súd SR napriek uvedenému mal za to, že konanie na okresnom súde   o pozbavenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   č.   k.   32   P   156/03   nie   je   právoplatne skončené a sťažovateľka má možnosť domáhať sa ďalšími právnymi prostriedkami ochrany jej namietaného práva a slobody navrhujeme, aby Ústavný súd SR prihliadol na ust. § 53 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde Slovenskej republiky a práve tú skutočnosť, že by mal v konaní rozhodovať zaujatý sudca posudzoval ako dôvod osobitného zreteľa a prijal túto sťažnosť na ďalšie konanie. Je dôležité, že v danom prípade ide o konanie výsledkom ktorého môže byť nenapraviteľný zásah do základných práv a slobôd sťažovateľky a je na mieste   poskytnúť   ochranu   jej   základným   právam   skôr,   ako   budú   spôsobené   nezvratné právne stavy alebo právne stavy, ktoré bude možné reparovať len s veľkými ťažkosťami. (...). Sťažovateľka považuje za potrebné zdôrazniť, že trvajúce súdne spory jej prinášajú dlhotrvajúci   stres,   ktorý   narušuje   jej   liečbu,   o čom   svedčí   lekárske   potvrdenie   zo   dňa 7. 6. 2000. Vzhľadom na zdravotný stav sťažovateľky práve táto skutočnosť by mala zo strany súdu požívať osobitnú mimoriadnu pozornosť. Sťažovateľka si podľa ustanovenia § 56 ods. 4 z. č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde Slovenskej republiky a konaní pred ním uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 200.000,- Sk za to, že sťažovateľka je povinná trpieť stav právnej neistoty   v tom   zmysle   či   o tak   závažnom   zásahu   do   základných   práv   a slobôd   bude rozhodovať zaujatý sudca. Sťažovateľka je vystavená tomuto psychickému stresu a neistote, čo tiež narušuje jej liečbu od doby čo nadobudla presvedčenie o tom, že zákonná sudkyňa resp. ostatní sudcovia Okresného súdu v Banskej Bystrici sú vo veci zaujatí a tento stav pretrváva naďalej aj z dôvodu sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského súdu a bude trvať až do vydania nálezu Ústavného súdu SR. Práve uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 NcC 39/04 zo dňa 25. 5. 2004 tento stav neistoty a psychického stresu sťažovateľky len umocnil. (...).

Sťažovateľka na základe týchto skutočností navrhuje, aby senát Ústavného súdu SR vyslovil podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR nález:

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 NcC 39/04 zo dňa 25. 5. 2004 bolo   porušené   základné   právo   Ing.   Ľ.   H.,   bytom   B.,   zakotvené   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici č. k. 15 NcC 39/04 zo dňa 25. 5. 2004 a vec vracia na ďalšie konanie.

Ing. Ľ. H., bytom B., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk (...), ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajskému súdu v Banskej Bystrici ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia Ing. Ľ. H.,   bytom   B.,   za   zastupovanie   v konaní   pred   Ústavným   súdom   SR,   na   účet   advokáta JUDr. J. K., vedený v I., a. s., (...) do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.»

Podaním z 26. februára 2006, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 1. marca 2006, sťažovateľka vyčíslila trovy jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom celkove v sume 47 850 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú

Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola

spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom

súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti

navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého

návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom

predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne

neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdené   porušenie   základného   práva   sťažovateľky

zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 NcC 39/04 z 25. mája 2004.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   spravodlivé

súdne konanie podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   ústavný súd

pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či

v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti

úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť

občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do

jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať

všeobecné súdy,   ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že

jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na

skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania

zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu

tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti

s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02,

I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ

ide o rozhodovanie o námietkach zaujatosti, jeho opodstatnenosti a pod.

Otázka   posúdenia   existencie   alebo   neexistencie   dôvodov   pre   vylúčenie   sudcu   je

otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených

práv   sťažovateľky   (mutatis   mutandis   IV.   ÚS   35/02).   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej

podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľky   s právnym   názorom   krajského   súdu   vysloveným

v napadnutom uznesení sp. zn. 15 NcC 39/04, týkajúcim sa námietky zaujatosti zákonnej

sudkyne   v danej   veci   vôbec,   ako   aj   to,   že   krajský   súd   sa   podľa   názoru   sťažovateľky

nevyjadril ku všetkým jej námietkam.

Podľa § 157 Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom v relevantnom čase

v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré

skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi

zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré   použil   (ods.   2).   V záujme

výchovného pôsobenia rozsudku dbá súd na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé

a zaoberalo sa príčinami sporu (ods. 3).

Toto   zákonné   ustanovenie   je   potrebné   z   hľadiska   práva   na   súdnu   a   inú   právnu

ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko

z 21. januára 1999, § 26)] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na

základe   ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť   podľa   povahy

rozhodnutia   a   musí   sa   posúdiť   vo   svetle   okolností   každej   veci.   Z cit.   článkov   ústavy

a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť

každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju

argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že:

«(...) Krajský súd ako nadriadený Okresnému súdu v Banskej Bystrici rozhodujúc

podľa citovaných ustanovení posudzoval existenciu zákonných dôvodov pre vylúčenie sudcu

najprv vo vzťahu k sudcovi, ktorý je rozvrhom práce určený na prejednanie a rozhodnutie

tejto veci. Takýmto sudcom v danej veci je sudkyňa Mgr. I. S. Otázkou existencie dôvodov,

pre ktoré by boli vylúčení aj ďalší sudcovia tohto súdu a tiež otázkou nevyhnutnosti prikázať

túto vec na prejednanie inému súdu toho istého stupňa z dôvodu nutnej delegácie by bolo

potrebné sa zaoberať až v prípade, ak by sudca, ktorému vec pripadne na prejednanie

a rozhodnutie, bol vylúčený z jej prejednávania a rozhodovania.

Sudkyňa Mgr. I. S. vo vyjadrení uviedla, že k veci, k účastníkom nemá žiaden vzťah.

Naproti tomu Ing. Ľ. H. tvrdí, že pociťuje zo strany sudcov Okresného súdu v Banskej

Bystrici negatívny až nepriateľský vzťah k jej osobe. Krajský súd musí pri rozhodovaní

podľa ustanovenia § 16 ods. 1 O. s. p. vychádzať z toho, že základnom pre vylúčenie sudcu

môžu byť len objektívne existujúce dôvody, nie však púha domnienka o možnej objektívnosti

sudcov. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú Ing. Ľ. H. poukazuje,

zdôrazňuje, že u namietaného sudcu musí ísť o oprávnenú obavu, oprávnenú pochybnosť, že

sudca   nie   je   nestranný.   Musí   ísť   o pochybnosť   o nezaujatosti   sudcu   založenú   na

neobjektívne   existujúcich   skutočnostiach.   Krajský   súd   zistil,   že   v danej   veci   neexistujú

zákonné   dôvody   pre   vylúčenie   sudkyne   Mgr. I. S.   Ona   sama   sa   vyjadrila,   že   sa   necíti

zaujatá, pretože nemá žiaden vzťah k veci ani k účastníkom. Zo spisu nevyplývajú žiadne také   skutočnosti,   ktoré   by   preukazovali   opak   a spochybňovali   správnosť   vyjadrenia

zákonnej sudkyne. Pokiaľ Ing. Ľ. H. za dôkaz zaujatosti označila to, že sudkyňa vykonáva

„cielené   úkony“   v záujme   jej   pozbavenia   spôsobilosti   na   právne   úkony,   krajský   súd

poukazuje na ustanovenie § 14 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu

nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. Nie je

dôvodné   tvrdenie   Ing.   Ľ.   H.,   že   potvrdením   jej   obáv   je   aj   fakt,   že   v súdnom   spise   sa

nenachádza uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 32 P 156/2003-8 zo dňa

03. 07. 2003 o ustanovení do funkcie znalca MUDr. J. V.. Sudkyňa Mgr. I. S. vo vyjadrení

uviedla, že uvedené uznesenie bolo pripravené len v koncepte súdnou tajomníčkou, zatiaľ ho

súd nevydal, a preto sa ani nestalo súčasťou spisu. Správnosť rozhodnutia i postupu súdu

v danej veci bude môcť posúdiť len vyšší súd pri rozhodovaní o opravnom prostriedku po

jeho podaní, po vydaní rozhodnutia vo veci samej, ale krajský súd pri rozhodovaní podľa

ustanovenia   §   16   ods.   1   O.   s.   p.   nemôže   sa   zaoberať   námietkami   účastníčky   voči

procesnému postupu okresného súdu v doterajšom konaní. Z uvedených dôvodov krajský

súd nevylúčil sudkyňu Mgr. I. S. z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Keďže zákonná

sudkyňa   nebola   vylúčená,   nezaoberal   sa   krajský   súd   skúmaním   existencie   dôvodov

vylúčenia ostatných sudcov Okresného súdu v Banskej Bystrici.»

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu o nevylúčení sudkyne

Mgr.   I.   S.   z prejednávania   a rozhodovania   v danej   veci   je   zdôvodnený   primeraným

a dostatočným   spôsobom,   krajský   súd   k zásadným   námietkam   sťažovateľky   zaujal

stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. Rovnako zjavne nie

neopodstatnené alebo svojvoľné bolo aj odôvodnenie napadnutého uznesenia vo vzťahu

k žiadosti   sťažovateľky   o prikázanie   veci   inému   okresnému   súdu   z dôvodu   vhodnosti.

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom

uviedol   argumenty,   pre   ktoré   bolo   potrebné   námietky   sťažovateľky   považovať   za

neodôvodnené.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už

ani   preto,   že   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len

v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.

Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú

„pánom   zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny

názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad krajským súdom nemožno považovať za arbitrárny alebo

zjavne neodôvodnený či inak jeho účinky za nezlučiteľné s príslušnou ústavnou úpravou

ľudských   práv   a základných   slobôd   alebo   ich   úpravou   v označenom   článku   dohovoru

a keďže napadnuté uznesenie krajského súdu ústavne relevantné nedostatky nevykazuje, na

jeho meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2006