znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 75/04-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   H.,   Č.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava, z 21. mája 2001 č. 500 505 2280, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. decembra 2001 č. k. 21 S 915/01-8 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. septembra 2002 sp. zn. 1 So 65/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. H.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2004 doručená (na poštovú prepravu bola odovzdaná 22. marca 2004) sťažnosť L. H., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne,   ústredia   Bratislava   (ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“), z 21. mája 2001 č. 500 505 2280, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 18. decembra 2001 č. k. 21 S 915/01-8 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 25. septembra 2002 sp. zn. 1 So 65/02. Z obsahu sťažnosti a k nej priložených listín vyplýva, že sťažovateľ 14. apríla 1999 utrpel ťažký pracovný úraz, pri ktorom došlo k zraneniu jeho chrbtice. Po roku liečenia bol sťažovateľovi priznaný plný invalidný dôchodok. Sťažovateľ bol 3. mája 2001 predvolaný pred posudkovú komisiu   sociálneho zabezpečenia Sociálnej poisťovne (jednočlennú) vo Veľkom   Krtíši,   kde   predložil   vyjadrenie   neurológa   a traumatológa,   ktorí   hodnotili   jeho zdravotný   stav   napriek   komplexnej   liečbe   za   nezlepšený   a obaja   mu   prognostikovali postupné   zhoršenie.   Napriek   uvedenému   posudkový   lekár   MUDr.   M.   podľa   tvrdenia sťažovateľa „bez   najmenšieho   vyšetrenia   určil   zlepšenie“ jeho   zdravotného   stavu „z dôvodu úspešného liečenia“ a priznal mu len čiastočný invalidný dôchodok. Sťažovateľ ďalej uviedol, že skutočnosť, na základe čoho mu bol priznaný len čiastočný invalidný dôchodok, mu „žiadny orgán do dnešného dňa nevie vysvetliť“. Podľa názoru sťažovateľa „krajská   posudková   komisia   s poľutovaním   skonštatovala,   že   oni   musia   brať   ohľad   na vyjadrenie   posudkového   lekára“. Krajský   súd síce   preskúmal   rozhodnutie   Sociálnej poisťovne z 21. mája 2001 č. 500 505 2280, avšak vyniesol pre sťažovateľa „nepriaznivý rozsudok“ z 18.   decembra   2001   č.   k.   21   S 915/01-8.   Sťažovateľ   sa   proti   uvedenému rozsudku krajského súdu odvolal. Najvyšší súd vyniesol 25. septembra 2002 rozsudok sp. zn. 1 So 65/02 „bez pojednávania“ a odvolaniu sťažovateľa nevyhovel. Podľa sťažovateľa najvyšší súd potvrdil „klamstvá posud. lekára dr. M.“

Sťažovateľ vyjadril názor, že sudcovia v jeho prípade „zákon vôbec nedodržali“, súdy   rozhodovali „jednostranne,   závisle   a vôbec   nie   spravodlivo“ a „bez   najmenších dôkazov potvrdili nepravdivé údaje posudkového lekára, ktoré nie sú podložené a na druhej strane   ignorovali   vyjadrenie   ošetrujúcich   lekárov,   ktorí   diagnózu   stanovili   na   základe odborných vyšetrení“.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáhal preskúmania napadnutých rozhodnutí a požadoval, aby ústavný súd „vyniesol spravodlivý rozsudok“.

  II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   o sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného práva   rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne   z 21.   mája   2001   č.   500   505   2280,   rozsudkom krajského súdu z 18. decembra 2001 č. k. 21 S 915/01-8 a rozsudkom najvyššieho súdu z 25. septembra 2002 sp. zn. 1 So 65/02, ktorý nadobudol právoplatnosť 24. októbra 2002.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   podanie   sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).

Predmetná   sťažnosť   z 18.   marca   2004   bola   odovzdaná   na   poštovú   prepravu 22. marca 2004, teda už po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2004