znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 75/03-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2004 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť Ondreja Šalagu DREKOV, výroba buniek, kovo a drevovýroba, Kratinova   71,   Martin,   zastúpeného   komerčným   právnikom   JUDr.   I.   S.,   M.,   vo   veci porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 1149/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 1149/95   p o r u š i l právo Ondreja Šalagu DREKOV, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ondrejovi Šalagovi DREKOV   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Martine povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ondrejovi Šalagovi DREKOV   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 200 Sk (slovom trinásťtisícdvesto slovenských korún), ktorú je Okresný súd v Martine povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi JUDr. I. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 2. apríla 2003   č.   k.   I.   ÚS   75/03-7   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť   Ondreja   Šalagu   DREKOV,   výroba   buniek,   kovo a drevovýroba,   Kratinova 71,   Martin   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   komerčným právnikom JUDr. I. S., M. (ďalej len „právny zástupca“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   v   Martine (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 1149/95.

1.1 Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 27. marca 1995 podal okresnému súdu žalobu o zaplatenie 68 718   Sk   za   dodávku   tovaru, o ktorej   konanie doteraz   nie je právoplatne ukončené.   Sťažovateľ   označil   v sťažnosti   konkrétne   úseky   konania   a s ohľadom   na   ne považoval dobu konania za „neúmerne dlhú vzhľadom na charakter prejednávanej veci“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že predsedníčka okresného súdu v odpovedi na jeho sťažnosť na prieťahy túto uznala za odôvodnenú. Napokon sťažovateľ uviedol, že Európskym súdom pre   ľudské   práva,   ktorému   23.   mája   2001   podal   sťažnosť   proti   Slovenskej   republike z rovnakého dôvodu, bol vyzvaný na podanie ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

1.2   Sťažovateľ   okrem   vyslovenia   porušenia   označeného   základného   práva   žiadal v konečnom návrhu na rozhodnutie (z 8. augusta 2003) priznať mu primerané finančné zadosťučinenie   v   sume   200 000   Sk,   ako   aj   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 13 200 Sk.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. I. N., vyjadrením z 9. mája 2003 a právny zástupca sťažovateľa vyjadrením z 8. augusta 2003.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Na základe písomných vyjadrení účastníkov konania a obsahu spisu okresného súdu sp. zn. Cb 1149/95 ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1. Dňa 27. marca 1995 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa (žalobcu) na vydanie platobného rozkazu   (ďalej   len „žaloba“),   ktorým   sa   voči   žalovanému (fyzickej osobe)   domáhal   uloženia   povinnosti   zaplatiť   mu   sumu   68   718   Sk   s príslušenstvom za dodané (fakturované) výrobky. Vec bola pôvodne zapísaná pod sp. zn. 1 Rob 656/95, v súčasnosti je zapísaná pod sp. zn. Cb 1149/95.

2. Právny zástupca sťažovateľa 13. septembra 1995 upresnil obchodné meno žalobcu (z pôvodného označenia v žalobe „DREKOV výroba buniek, kovo a drevovýroba Martin

-Priekopa“ na „Ondrej   Šalaga – DREKOV   výroba buniek, kovo   a drevovýroba   Martin

-Priekopa“)   a v tom   istom   mesiaci   zaplatil   aj   súdny   poplatok   za   žalobu,   na   ktorého zaplatenie   bol   vyzvaný   okresným   súdom   11.   augusta   1995.   Následne   okresný   súd   6. októbra 1995 vydal platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný 26. októbra 1995 odpor. Žalovaný v odpore navrhol zohľadniť zmluvu o prevzatí dlhu, ktorú medzičasom uzavrel s označenou právnickou osobou, a zároveň navrhol, aby za súhlasu sťažovateľa bola táto pribratá do konania ako ďalší účastník na strane žalovaného.

3. Okresný súd nariadil pojednávanie na 14. jún 1996, ktoré po upresnení označenia žalobcu   a   vyjadrení   sťažovateľa   (ktorý   nesúhlasil   ani   so   zmluvou   o prevzatí   dlhu,   ani s navrhnutým postupom žalovaného) bolo odročené na 16. august 1996 z dôvodu neúčasti žalovaného,   ktorý   bol   preto   predvolaný   na   ďalšie   pojednávanie   pod   hrozbou   uloženia poriadkovej   pokuty.   Pojednávanie   16.   augusta   1996,   na   ktorom   boli   vypočutí   obaja účastníci (právny zástupca žalovaného vzniesol námietku nedostatku pasívnej legitimácie vzhľadom   na   uzavretie   kúpnopredajnej   zmluvy,   ktorej   predmetom   mal   byť   aj   záväzok o prevzatí   dlhu   žalovaného),   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   výsluchu   svedka (s ktorým mal žalovaný uzavrieť spomenutú kúpnopredajnú zmluvu) cestou dožiadaného súdu v Dunajskej Strede. Tento výsluch dožiadaný súd vykonal 8. novembra 1996 (svedok o. i. uviedol, že prevzatie záväzkov za žalovaného mala prevziať označená právnická osoba, v mene ktorej   konal ako konateľ).   Po   vrátení   spisu   13.   novembra   1996   bolo nariadené pojednávanie   na   1.   apríl   1997,   na   ktoré   sa   z účastníkov   konania   nedostavil   žalovaný. Pojednávanie bolo odročené na neurčito bez uvedenia dôvodu.

4.   Okresnému   súdu   bolo   30.   apríla   1997   doručené   podanie   právneho   zástupcu sťažovateľa   označené   ako   „zmena   návrhu“,   ktorým   sťažovateľ   navrhol,   aby   na   strane žalovaného pristúpil do konania ďalší účastník. Táto zmena návrhu bola 20. novembra 1997 odoslaná   okresným   súdom   právnemu   zástupcovi   žalovaného,   ktorý   sa   k nej   písomne vyjadril 28. novembra 1997.

5.   Následne   boli   opakovane   nariadené   a zrušené   (odročené)   pojednávania: pojednávanie   nariadené   na   21.   apríl   1998   bolo   zrušené   na   žiadosť   právneho   zástupcu žalovaného   (z   dôvodu   kolízie   s iným   pojednávaním   a z dôvodu,   že   žalovaný   nesúhlasí so substitučným zastúpením); pojednávanie nariadené na 14. júl 1998 bolo zmenené (bez uvedenia dôvodu) na 8. september 1998, ktoré bolo zrušené na žiadosť právneho zástupcu žalovaného (z dôvodu, že žalovaný je v cudzine a trvá na osobnej účasti na pojednávaní); pojednávanie nariadené na 3. november 1998, ktorého sa zúčastnil sťažovateľ, jeho právny zástupca a právny zástupca žalovaného, bolo odročené na neurčito bez uvedenia dôvodu (zo spisu je však zrejmé, že sa tak stalo na žiadosť právneho zástupcu žalovaného z dôvodu, že žalovaný je v cudzine a trvá na osobnej účasti na pojednávaní).

6.   Právny   zástupca   žalovaného   v novembri   1998   okresnému   súdu   oznámil,   že žalovaný sa vráti z cudziny až v druhej polovici roku 1999, resp. na žiadosť okresného súdu zo   4.   mája   1999   oznámil   25.   augusta   1999,   že   návrat   žalovaného   z cudziny   je   možné predpokladať až koncom kalendárneho roku 1999.

7.   Právny   zástupca   sťažovateľa   listom   z 12.   februára   2002   požiadal   okresný   súd o „vytýčenie   termínu   pojednávania“   s poukazom   na   to,   že   „posledné   pojednávanie   sa uskutočnilo   3.   novembra   1998,   čo   je   viac   než   tri   roky“.   Dňa   28.   augusta   2002   podal sťažnosť na prieťahy v konaní.

8. Okresný súd 16. októbra 2002 nariadil pojednávanie na 15. január 2003, ktoré z dôvodu   neprítomnosti   žalovaného   a jeho   právneho   zástupcu   (ktorý   požiadal   o zmenu termínu   pojednávania   z dôvodu,   že   „do   23.   1.   2003   budem   mimo   územia   Slovenskej republiky   a môj   klient   (...)   nesúhlasí   so   substitučným   zastúpením“)   bolo   odročené   na 12. február   2003,   keď   po   pojednávaní   za   účasti   sťažovateľa,   jeho   právneho   zástupcu a právneho   zástupcu   žalovaného   okresný   súd   rozsudkom   žalobe   sťažovateľa   v celom rozsahu   vyhovel.   Písomné   vyhotovenie   rozsudku   bolo   doručené   právnym   zástupcom účastníkov 14., resp. 25. marca 2003; rozsudok nadobudol právoplatnosť 14. apríla 2003.  

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Cb   1149/95   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

2.   Predsedníčka   okresného súdu   uviedla, že „(..)   do   dňa   3.   11. 1998   sa   vo veci plynulo konalo. Nekonanie vo veci od 4. 11. 1998 do 15. 10. 2002 vyvolala okolnosť neprítomnosti žalovaného na území SR, pričom jeho právny zástupca súdu viackrát tlmočil výslovnú žiadosť žalovaného o možnosť byť osobne prítomný na pojednávaní. Existovali tu teda dôvody pre prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. a) O. s. p. K vydaniu uznesenia o prerušení konania do doby návratu žalovaného zo zahraničia nedošlo omylom (spis Cb 1149/95 bol nesprávne pripojený k nesúvisiacemu konaniu). V tomto smere súd rešpektoval právo žalovaného účastníka konať pred súdom. (...) K prieťahom v konaní teda došlo, ale v prípade, že by súd prerušil konanie rozhodnutím podľa ust. § 109 ods. 2 písm. a) O. s. p., po dobu jeho prerušenia by nebolo možné dobu od 4. 11. 1998 do 23. 1. 2003, po ktorú   trvali   dôvody   prerušenia, hodnotiť ako prieťahy v konaní. Ak   však   nedopatrením k rozhodnutiu o prerušení nedošlo, potom je zrejme nutné túto dobu hodnotiť ako prieťahy v konaní. Pokiaľ ide o dobu od 27. 3. 1995 do 5. 10. 1995, za jej dĺžku zodpovedá žalobca, ktorý   nepodal   žalobu   kvalifikovane   (nesprávne   označil   žalobcu   a nezaplatil   súdny poplatok). Pokiaľ ide o dobu od 26. 10. 1995 do 3. 11. 1998, doba medzi jednotlivými úkonmi súdu zodpovedá nadmernej pracovnej zaťaženosti sudkyne pre dlhodobé výrazne nedostatočné obsadenie súdu sudcami i prístupu žalobcu, ktorý dodatočne počas konania navrhol rozšírenie účastníkov na žalovanej strane, resp. zmenu žaloby, pričom v konečnom dôsledku   tieto   zobral   späť.   S prihliadnutím   na   uvedené   okolnosti   prípadu   považujem požiadavku žalobcu na odškodnenie vo výške 200 000,- Sk za výrazne neprimeranú. Tiež s prihliadnutím na charakter a hodnotu prejednávanej veci, dĺžku celkovej doby konania, to, že t. č. je vec už právoplatne skončená, za naopak primerané možno považovať odškodnenie na úrovni rozpätia max. 5 000,- Sk až 10 000,- Sk“.

  3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v reakcii (z 8. augusta 2003)   na   toto   vyjadrenie   okresného   súdu   uviedol,   že „(...)   aj   v období   od   5.   10.   1995 do 3. 11. 1998 došlo k prieťahom v konaní. Poukazujem najmä na dobu od 12. 5. 1997 do 19. 11. 1997 (šesť mesiacov), počas ktorej súd nekonal, a dobu od 26. 2. 1998 do 3. 11. 1998 (osem mesiacov), počas ktorej súd neúčelne odročoval termíny pojednávaní. Okresný súd   uznal   prieťahy   v konaní   za   obdobie   od   4.   novembra   1998   do   15.   októbra   2002. Ospravedlnil ich dlhodobou neprítomnosťou odporcu na území Slovenskej republiky a jeho výslovným prianím zúčastniť sa pojednávania. Som presvedčený, že tento dôvod celkom neobstojí.   Odporca   bol   riadne   zastúpený   advokátom   s plnou   mocou   pre   celé   konanie. V dobe do 3. novembra 1998 boli vykonané všetky dôkazy ním navrhnuté a odporca, ani jeho právny zástupca   nenavrhli ďalšie dôkazy, ani súdu neoznámili, z akého dôležitého dôvodu sa odporca chce zúčastniť pojednávania osobne a prečo nestačí samotná účasť jeho právneho   zástupcu.   Nechcem   spochybniť   právo   odporcu   byť   osobne   prítomný   na pojednávaní, toto právo však nesmie byť samoúčelné a nesmie popierať právo navrhovateľa na   rýchle   a bezprieťahové   súdne   konanie.   Napriek   opakovaným   žiadostiam   o osobnú prítomnosť na konaní súdu odporca sa nezúčastnil na pojednávaní dňa 12. februára 2003, hoci podľa vyjadrenia jeho právneho zástupcu sa nachádzal na území Slovenskej republiky. Na tomto pojednávaní súd rozhodol v neprospech odporcu a on sa proti rozsudku neodvolal, teda s ním súhlasil. Aj to svedčí o účelovosti jeho požiadavky na osobnú prítomnosť na pojednávaní. V konaní odporcu vidím zámer predlžovať súdne konanie, čo mu súd svojím postupom   umožnil.   Okresný   súd   nenariadil   pojednávanie   na   koniec   roka   1999   alebo začiatok roka 2000, hoci podľa oznámenia odporcovho právneho zástupcu, ktoré súd dostal 25. augusta 1999, odporca sa mal vrátiť na Slovensko koncom roka 1999. Naopak súd v roku   2000   a 2001   vôbec   nekonal.   V roku   2002   začal   konať   až   po   tom,   čo   mu   bola doručená sťažnosť na prieťahy v konaní. Pokiaľ okresný súd odôvodnil prieťahy v konaní nadmernou pracovnou zaťaženosťou sudkyne pre dlhodobé výrazne nedostatočné obsadenie súdu sudcami, táto skutočnosť nemôže byť pripísaná na vrub sťažovateľa. Je povinnosťou súdu   prípadne   štátu   vytvoriť   také   podmienky   a prijať   také   opatrenia,   aby   nevznikali neodôvodnené prieťahy. Čo sa týka môjho návrhu na zmenu žaloby a pristúpenia ďalšieho účastníka do konania, ten som podal z dôvodu opatrnosti na základe prednesov odporcu. Keďže súd do dňa pojednávania 15. januára 2003 o ňom nerozhodol, vzal som ho späť, aby som urýchlil konanie. V opačnom prípade by súd na pojednávaní dňa 12. februára 2003 nemohol meritórne rozhodnúť. Nazdávam sa, že tento návrh neprispel k prieťahom konania závažným spôsobom vzhľadom na celkový postup súdu (...)“.

4. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   ústavný   súd postupoval aj v danom prípade.

4.1 Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom napadnuté občianskoprávne konanie vo veci zaplatenia peňažnej pohľadávky za dodané (fakturované) výrobky, ktoré sa začalo 27. marca 1995 a právoplatne skončilo 14. apríla 2003, trvalo vyše 8 rokov. Inými slovami, osem rokov len v konaní pred súdom prvého stupňa bolo potrebných na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa ako žalobcu, čo je základným účelom práva zaručeného v cit. článku   ústavy   (pozri   napr.   I. ÚS   41/02).   Túto   dĺžku   konania   nemožno   ospravedlniť zložitosťou veci z hľadiska dotknutých ustanovení hmotného či procesného práva.

4.2 Podľa predsedníčky okresného súdu za určité predĺženie konania zodpovedá aj sťažovateľ   (v   dôsledku   nedostatkov   jeho   žaloby   a jej   neskoršej   zmeny).   Ústavný   súd uznáva,   že   v okolnostiach   veci   nedostatky   žaloby   (nesprávne   označenie   žalobcu a nezaplatenie súdneho   poplatku)   bránili okresnému   súdu   v počiatočnom   štádiu   konania (pozri bod 2 časti II nálezu) odstrániť stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako žalobca nachádzal, a že tieto nedostatky   nemožno prenášať na konajúci všeobecný súd. Prieťahy v konaní od jeho začiatku až do septembra 1995 idú preto na vrub sťažovateľa (mutatis mutandis I. ÚS 108/02, I. ÚS 41/02). Toto správanie sťažovateľa však nemalo žiadny podstatný vplyv na ďalší postup okresného súdu ani neovplyvnilo zistenú dĺžku konania.

4.3 Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pokiaľ existujú ústavne relevantné dôvody, ktorými je nečinnosť súdu možné ospravedlniť (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu).

Predsedníčka okresného súdu ospravedlňovala nekonanie vo veci od 4. novembra 1998 do 15. októbra 2002 okolnosťou „neprítomnosti žalovaného na území SR“ a tým, že „jeho právny zástupca súdu viackrát tlmočil výslovnú žiadosť žalovaného o možnosť byť osobne prítomný na pojednávaní“. Podľa nej tu preto existovali „dôvody pre prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. a) O. s. p.“ a len preto, že k rozhodnutiu o prerušení nedošlo,   „(...)   je   nutné   túto   dobu   hodnotiť   ako   prieťahy   v konaní“.   Ústavný   súd   toto vysvetlenie nekonania okresného súdu nemohol celkom akceptovať.

Zo   spisu   vyplýva   „pobyt   žalovaného   v cudzine“   a z tohto   dôvodu   požadované odročenie nariadených pojednávaní jeho právnym zástupcom len do konca „kalendárneho roku 1999“ (pozri bod 6 časti II nálezu). V ďalšom období okresný súd neurobil žiadny procesný   úkon   za   účelom   zistenia,   či   táto   prekážka   konania,   ak ju   za   takú   považoval, naďalej   trvá,   a preto   jeho   nečinnosť   v konaní   v rokoch   2000,   2001   a v roku   2002   až do 15. októbra nemožno touto okolnosťou ospravedlniť. Vzhľadom na ustanovenie § 111 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého „Ak je konanie prerušené podľa § 109, súd robí všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili   prerušenie   alebo   pre   ktoré   prerušenie   trvá   (...)“,   by   zrejme   nebolo   možné v okolnostiach danej veci takúto nečinnosť okresného súdu ospravedlniť (mutatis mutandis I. ÚS 21/00) ani v prípade jeho formálneho rozhodnutia (proti ktorému by mali navyše účastníci konania aj riadny opravný prostriedok) o prerušení konania podľa § 109 ods. 2 písm. a) OSP.

Pretože ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by namietaný prieťah   bolo   možné   pripísať   zložitosti   veci,   správaniu   účastníkov   konania   alebo   iným okolnostiam nachádzajúcim sa mimo dispozičnej sféry okresného súdu, ústavný súd dospel k záveru, že predmetný prieťah bol spôsobený postupom okresného súdu. Zistenú nečinnosť po   dobu   2   rokov   a vyše   deviatich   mesiacov,   ktorá   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu v rozhodujúcej miere podieľala na zistenej dĺžke konania, ústavný súd preto považoval za zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.  

4.4   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

5.1   Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200 000 Sk.

5.2   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 4.1 až 4.3 tejto časti) považuje za primerané vo výške 30 000 Sk.

5.3 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov   konania vo výške 13 200 Sk z dôvodu   trov jeho právneho zastúpenia komerčným právnikom JUDr. I. S., M.. Náhrada sa priznala za tri úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie veci, sťažnosť z 12. marca 2003 a vyjadrenie z 8. augusta 2003) v hodnote po 4 270 Sk (základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej pomoci bola nominálna mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2002 vo výške 12 811 Sk) a k tomu trikrát náhrada režijného paušálu po 128 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods.   8,   §   16   ods.   1   písm.   a)   a c),   §   19   ods.   3,   §   24   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002 Z. z. o odmenách komerčných právnikov za   poskytovanie   právnej   pomoci].   Ústavný   súd   preto   rozhodol,   tak   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2004