znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 749/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. U., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 104/2009 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 84/2012 a jeho rozsudkom z 12. marca 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. U.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2014 doručená sťažnosť M. U. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 104/2009 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 84/2012 a jeho rozsudkom z 12. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   napadnutých   rozhodnutí   vyplýva,   že sťažovateľka   sa   návrhom   z 1.   apríla   2009   domáhala   po   zmene   právnej   kvalifikácie zaplatenia sumy 319 450 € s príslušenstvom ako náhrady mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru M. (ďalej len „odporca“). Okresný súd rozsudkom č. k. 21 C 104/2009-147 z 25. novembra 2011 návrh zamietol. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd   rozsudkom   sp.   zn.   2 Co 84/2012   z 12.   marca   2014   potvrdil   napadnutý   rozsudok okresného súdu.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky „Krajský   súd   vo   veci   č.   k.   2   Co   84/2012-217 zo dňa 12.3.2014, ak by dôsledne zisťoval skutkový stav, tak by zistil, že Okresný súd BA I vo svojom rozhodnutí zo dňa 25.11.2011 č. k. 21C104/2009-147 vychádza z neúplných a nesprávnych zistení, keď tvrdí, že si sťažovateľka, v predmetnom konaní navrhovateľka, neuplatnila včas nárok na náhradu mzdy z neplatnej výpovede.   Ak by Krajský súd BA preskúmal všetky dôkazy, ktoré mali podstatný vplyv na správne rozhodnutie Okresného súdu BA I, zistil by, že prvostupňový súd vydal rozsudok v omyle, a tým Okresný súd BA I poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý súdny proces. Krajský súd BA v napadnutom rozsudku sa s týmto chybným právnym názorom Okresného súdu BA I stotožnil, bez výhrady a bez možnosti prerokovania veci, keďže rozhodol bez prejednania veci, čím takisto poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý súdny proces.“.

4. Sťažovateľka tvrdí, že postupom vo veci konajúcich všeobecných súdov „došlo k porušeniu princípu rovnosti   zbraní.   Priestor na nápravu mal poskytnúť odvolací súd, ktorý však nepostupoval podľa zákona, neumožnil sťažovateľke účasť na prejednaní veci, keďže od takého konania v rozpore so zákonom upustil a neumožnil sťažovateľke brániť svoje práva dokonca ani tým, že by odvolací súd poslal sťažovateľke písomné vyjadrenia, ktoré   odvolaciemu   súdu   zaslal   žalovaný.   Keďže   súd   poskytol   žalovanému   písomnosti na vyjadrenie   a   vyjadrenie   žalovaného   sťažovateľke   neposkytol   so   zdôvodnením, že akékoľvek vyjadrenie sťažovateľky by nemalo žiadny vplyv na rozhodnutie súdu, súd konal   v   rozpore   s   ústavnou   ochranou   rovnocenného   postavenia   účastníkov   konania... Krajský   súd   v   Bratislave   nenariadil   pojednávanie   na   verejné   prejednanie   odvolania. Odvolací súd tak konal v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 písm. c) OSP, podľa ktorého mal obligatórne nariadiť pojednávanie. Odvolací súd svojim faktickým postupom porušil ústavné právo na spravodlivý proces zahŕňajúce právo na verejné prerokovanie veci.“.

5. Sťažovateľka ďalej uviedla, že proti namietanému rozsudku krajského súdu podala na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky podnet na mimoriadne dovolanie.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., čl. 46 ods. 1 a ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 12. marca 2014 a rozsudkom Okresného súdu... zo dňa 25.11. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu... a rozsudok Okresného súdu... sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu... vracia na ďalšia konanie.

3.   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný...   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie sťažovateľke vo výške 25.000,- eur...

4. Krajský súd... je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania a trovy právneho zastúpenia...“

7.   Sťažovateľka   súčasne   požiadala o ustanovenie   advokáta na svoje   zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

8. Ako dôkazový materiál sťažovateľka k sťažnosti pripojila napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

13.   V súlade   s uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv postupom okresného súdu

14.   Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iný orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý ma fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta   a ktorý   jej   umožňuje odstrániť   ten   stav,   v ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

15. O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala vo vzťahu k postupu okresného súdu, mal právomoc rozhodovať (a aj rozhodol – pozri bod 2) v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného   súdu   preskúmať   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 21 C 104/2009 a jeho rozsudok z 25. novembra 2011.

16. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti   namietajúcej porušenie označených   práv postupom   okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

17.   Sťažovateľka   ďalej   namietala   porušenie   svojho   základného   práva „na spravodlivé súdne konanie“ zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. l dohovoru postupom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

18. Ústavný súd už uviedol, že „predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,   ktoré   sa   zaručuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   nezávislosť   a nestrannosť   súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (napr. II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

19. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

20.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve.   V nadväznosti   na   to   nie   je ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať   právne   názory   všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie   základného   práva   alebo slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

21. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom   sp.   zn. 2 Co 84/2012 z 12. marca 2014 sú   zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.

22.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   uznesenia   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia   vychádzajúca   z výsledkov   v konaní   vykonaného   dokazovania   a z neho vychádzajúcich právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil podstatu   skutkových   a právnych   záverov   okresného   súdu, odvolacej   argumentácie sťažovateľky a vyjadrenie odporcu k nej.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto: „Odvolací súd preskúmal vec (§ 212 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom od 1.10.2013, ďalej len O. s. p.; § 355 O. s. p.), túto prejednal   bez   nariadenia   pojednávania   (§   214   ods.   2   O.   s.   p.),   keď   pre   nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo   potrebné   doplniť,   resp.   zopakovať   dokazovanie,   nejde   o   konanie   vo   veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné   zopakovať   alebo   doplniť   dokazovanie)   a   dospel   k   záveru,   že   odvolanie navrhovateľky   nie   je   dôvodné.   Rozsudok   verejne   vyhlásil   dňa   12.   marca   2014   (§   211 ods. 2 O.   s.   p.,   §   156   ods.   3   O.   s.   p.).   O   termíne   verejného   vyhlásenia   rozsudku   boli účastníci a právny zástupca navrhovateľky upovedomení zákonným spôsobom.

Rozsudok súdu prvého   stupňa   odvolací   súd   potvrdil,   pretože je   vo   výroku   vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.).

Pre   správnosť   dôvodov   rozsudku   odvolací   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť nasledovné. Nároky navrhovateľky sú premlčané ako správne uvádzal súd prvého stupňa. Tiež   správne   postupoval   podľa   Zákonníka   práce   v   znení   účinnom   v   čase   rozviazania pracovného   pomeru   výpoveďou   (podaním   zo   dňa   30.11.1998),   v   čase   jej   doručenia (18.12.1998, kedy navrhovateľka odmietla zásielku prijať; zákon č. 65/1965 Zb. v znení účinnom do 30.11.1999). Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil organizácii, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a   zamestnávateľ   je   povinný   poskytnúť   mu náhradu mzdy.   Táto   náhrada patrí zamestnancovi   vo   výške   priemerného   zárobku   odo   dňa,   keď   oznámil   zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne   náhradu   mzdy   zamestnancovi   vôbec   nepriznať;   súd   pri   svojom   rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával   a   aký   zárobok   dosiahol   alebo   z   akého   dôvodu   sa   do   práce   nezapojil (§ 61 ods. 1, 2). Nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil na súde v lehote v tomto zákonníku ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne, len ak sa ten, voči ktorému sa nárok uplatňuje premlčania   dovolá;   v   takom   prípade   nemožno   premlčaný   nárok   účastníkovi,   ktorý   ho uplatňuje,   priznať.   Ak účastník   uplatní   na súde   svoj   nárok a   v začatom   konaní riadne pokračuje, premlčacia lehota po dobu konania neplynie (§ 261 ods. 1, ods. 3 veta prvá). Ak nie je týmto zákonníkom ustanovené inak, je lehota na uplatnenie peňažných nárokov tri roky (§ 263 ods. 1). Lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť prvý raz (§ 262 ods. 1).

V konaní zostalo nepochybné, že navrhovateľka sa svojím návrhom podaným na súde prvého stupňa dňa 1.4.2009, po jeho neskoršej zmene, úprave, domáhala náhrady mzdy v súvislosti   s   neplatným   rozviazaním   pracovného   pomeru   zo   strany   odporcu   listom zo dňa 30.11.1998 č. 533/98-1.3., že táto neplatnosť bola vyslovená rozsudkom Okresného súdu   Bratislava   I.   zo   dňa   16.4.2007,   č.   k.   17   C   68/1999-296,   v   spojení   s   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 7.10.2008, č. k. 5 Co 305/2007-395, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.11.2008. Tiež bolo preukázané, že v konaní vedenom na Okresnom súde   Bratislava   I.   pod   sp.   zn.   17   C   68/1999   sa   navrhovateľka   spočiatku   domáhala   aj náhrady   mzdy   v   súvislosti   s   neplatným   rozviazaním   pracovného   pomeru,   avšak   riadne v ňom nepokračovala, keď neskôr (podaním zo dňa 25.7.2000) návrh v tejto časti zobrala späť   a   konanie   bolo   právoplatne   v   uvedenej   časti   zastavené   (ešte   v   roku   2001). Navrhovateľka neuplatnila na súde v lehote v Zákonníku práce stanovenej (v premlčacej lehote   troch   rokov)   nárok   na   náhradu   mzdy   v   súvislosti   s   neplatným   rozviazaním pracovného pomeru, ktorý jej patril odo dňa oznámenia (dňa 1.4,1999), že trvá na ďalšom zamestnávaní v trvaní šesť mesiacov predĺžená o čas poberania dávok v nemoci najneskôr do   30.11.1999.   Na   veci   nič   nemení   skutočnosť,   že   neplatnosť   rozviazania   pracovného pomeru výpoveďou bolo právoplatne vyslovené až v roku 2008. Dňa 1.4.1999 prvý raz mohla   navrhovateľka   nárok   na   náhradu   mzdy   v   súvislosti   s   neplatným   rozviazaním pracovného   pomeru   aj   uplatniť.   Navrhovateľka   sama   z   vlastného   rozhodnutia   zobrala návrh späť v danej časti; nešlo o konanie zo zákona spojené. Nejde nepochybne o nároky navrhovateľky uvádzané v ustanovení § 261 ods.   2 Zákonníka práce,   ktoré premlčaniu nepodliehali (nároky zamestnanca na náhradu za stratu na zárobku z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania, alebo inej škody na zdraví, nároky na náhradu nákladov na   výživu   pozostalých).   Navrhovateľke   patrila   náhrada   mzdy   v   súvislosti   s   neplatným rozviazaním   pracovného   pomeru   len   za   dobu   6   mesiacov;   odporca   požiadal   súd o nepriznanie náhrady mzdy navrhovateľke za čas presahujúci 6 mesiacov, navrhovateľka sa o prácu zaujímala len veľmi sporadicky, pričom nepreukázala, ani len netvrdila, že do práce   sa   nezapojila   z   vážnych   dôvodov.   Názor   navrhovateľky   vyslovený   v   odvolaní spočívajúci   v   tom,   že   nárok   na   náhradu   mzdy   možno   prvý   krát   uplatniť   až   odo   dňa nasledujúceho   po   právoplatnosti   rozhodnutia   súdu   o   určení   neplatnosti   rozviazania pracovného pomeru, že 6-mesačné obdobie je kritériom určujúcim výšku náhrady mzdy a nie   kalendárne   obdobie,   za   ktoré   má   byť   priznaná,   nemá   oporu   v   Zákonníku   práce. Treba však prisvedčiť navrhovateľke v tom, že uplatnený finančný nárok môže súd priznať až   po   právoplatnom   určení,   že   skončenie   pracovného   pomeru   bolo   neplatné,   avšak za predpokladu, že tento nárok uplatnila riadne a včas a riadne v ňom pokračovala, o čo ale nepochybne nejde v prejednávanej veci. V dôsledku premlčania nárokov navrhovateľky nebolo možné sa už zaoberať vecou samou.

Dôvody   odvolania   preukázané   neboli;   neboli   dané.   Súd   prvého   stupňa   vo   veci vykonal   dokazovanie   správnym   smerom,   z   neho   vyvodil   správne   skutkové   závery,   vec rozhodol   správne   aj   po   právnej   stránke;   správne   prihliadol   na   odporcom   vznesenú námietku premlčania nárokov navrhovateľky. Rozsudok je podrobne odôvodnený, obsahuje všetky   náležitosti   vyplývajúce   z   ustanovenia   §   157   O.   s.   p.   V   ňom   dal   súd   jasnú a presvedčivú odpoveď na všetky podstatné okolnosti, prečo návrh zamietol (pre úspešne vznesenú   námietku   premlčania   nárokov   navrhovateľky   odporcom).   Navrhovateľka   ani v odvolaní   neuvádzala   žiadne   také   vecné   a   právne   relevantné   dôvody,   ktoré   by   mali za následok   nesprávne   posúdenie   námietky   premlčania,   a   teda   nesprávne   rozhodnutie vo veci. Z obsahu spisu nevyplýva, žeby sa súd prvého stupňa dopustil vady, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ktorá by bola dôvodom na zrušenie rozsudku (§ 212 ods. 3 O. s. p.). Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný návrhom (§ 153 ods. 2 O. s. p.), a teda aj rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.).

Povinnosťou   všeobecného   súdu   je   uviesť   v   rozhodnutí   dostatočné   a   relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie   vo   veci   rozhodujúca,   nevyhnutná.   Z   hľadiska   zákonnej   požiadavky na riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   na   zachovanie práva   účastníka   na   riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú   odpoveď.   Súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania,   čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných   právnych   noriem   rozhodnú   tak,   že   ich   skutkové   a   právne   závery   nie   sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   sa   rozhodlo   v   súlade   s   jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004).

Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávam na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA   ASSAL1NO   proti   Portugalsku;   porovnaj   tiež   rozsudok   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

Odvolací súd nedoručoval navrhovateľke vyjadrenie odporcu k jej odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa, pretože v ňom odporca (opakovane) uvádzal dôvody, pre vec síce podstatné, vyplývajúce ale z jeho písomného a ústneho vyjadrenia v konaní pred súdom prvého stupňa. Aj prípadné vyjadrenie sa navrhovateľky k danému vyjadreniu, vedomosť o takomto vyjadrení, by nemalo vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. V tomto smere potom ani nemožno dôvodiť, že týmto postupom súdu navrhovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom, žeby jej súd odňal ústavné právo na súdnu ochranu.

V súlade so zákonom č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura   považujú   za   peňažné   údaje   v   eurách,   a   to   v   prepočte   a   so   zaokrúhlením podľa konverzného   kurzu,   tohto   zákona   a   ďalších   pravidiel   pre   prechod   na   euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona).

Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania   nepriznal,   keďže   ich   náhradu   nežiadal   (§   224   ods.   1,   §   142   ods.   1,   §   151 ods. 1 O. s. p.).“

23. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej   právomoci,   keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci   interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona [zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov], ako aj obsahu   relevantných   dôkazov   je   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   aj   náležite odôvodnené.   Ústavný   súd   považuje   preto   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní rozhodnutia   okresného   súdu   za   legitímny   s ústavne   –   v nevyhnutnom   rozsahu   – korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy, resp.   práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

24. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

25. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s postupom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

26. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu a sťažovateľkou   namietaným   porušením   označených   práv,   sťažnosť   v tejto   jej   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

27. Sťažovateľka súčasne namietala (z dôvodov uvedených v bode 4) aj porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy „na verejné prerokovanie veci a v jej prítomnosti   v dôsledku   porušenia   ustanovení   OSP   o nariadení   pojednávania“,   ktoré namietala spolu s právami zaručenými čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako „právo na spravodlivé súdne konanie“ (pozri bod 1 petitu sťažnosti).

28. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

29. Problematikou porušenia tohto základného práva sa podľa názoru ústavného súdu obsažne zaoberal krajský súd v úvode a aj v závere odôvodnenia svojho rozsudku (pozri bod 22), keď uviedol dôvody prejednania veci bez nariadenia pojednávania a nedoručenia sťažovateľke vyjadrenia   odporcu   k jej odvolaniu   a dospel   k záveru, že „v tomto   smere potom ani nemožno dôvodiť, že týmto postupom súdu navrhovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom, že by jej súd odňal ústavné právo na súdnu ochranu“.

30.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

31.   Podľa   stabilnej judikatúry   ústavný súd   nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v konaní   pred všeobecným súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. IV. ÚS 49/05, II. ÚS 73/05, I. ÚS 243/2010).

32.   Dôvody   (bod   4)   sťažovateľkou   tvrdeného   porušenia   označeného   základného práva v okolnostiach   prerokovávanej veci   predstavujú dovolací dôvod   proti rozhodnutiu odvolacieho   súdu   podľa   §   237   písm.   f)   OSP.   Zo   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľka nevyčerpala   tento   opravný   prostriedok,   ktorý   jej   Občiansky   súdny   poriadok   poskytuje na ochranu jej základného práva.

33. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala možnosť podať   proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   dovolanie,   a to   v časti   podanej sťažnosti,   v ktorej   tvrdila   také   porušenie   svojich   procesných   oprávnení,   ktoré   napĺňajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Ústava ani zákon o ústavnom súde (§ 53 ods.   1)   nepripúšťajú,   aby   si   účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany porušení základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

34.   Vychádzajúc   z týchto   právnych   záverov   a skutkového   stavu   opísaného sťažovateľkou   ústavný   súd   uzavrel,   že   v jej   veci   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   nie   je   sťažnosť   prípustná,   preto   ju odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 1 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

35. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva „na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom“ zaručeného   čl.   46   ods.   3   ústavy,   a to z dôvodu, že „Krajský súd..., ako aj Okresný súd... upreli právo sťažovateľke na akúkoľvek náhradu škody spôsobenú nesprávnym rozhodnutím ústredného orgánu štátnej správy,...“.

36.   Problematiku   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci upravuje zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o zodpovednosti za škodu“).

Sťažovateľka   má/mala   možnosť   domáhať   sa   náhrady   škody   proti   subjektom uvedeným v bode 35 postupom ustanoveným zákonom o zodpovednosti za škodu.

37. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy).

38.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 6) vrátane žiadosti o ustanovenie jej advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2014