znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 748/2013-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. V. F., K., vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 50 ods. 23 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Tpo 1003/2013 z 8. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P.   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2013 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 50 ods. 23 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 9 Tpo 1003/2013 z 8. októbra 2013.

2. Z podanej sťažnosti a predovšetkým z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je   uznesením   Prezídia   Policajného   zboru,   národnej   kriminálnej   agentúry,   národnej protizločineckej   jednotky,   expozitúry   Východ,   pod   ČVS:   PPZ-380/NKA-PZ-VY-2013 z 12. apríla 2013 stíhaný pre obzvlášť závažný zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), 4 písm. b) a 5 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Trestný   zákon“).   Uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   0   Tp   34/2013   z 15.   apríla   2013   v spojení s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tpo   6/2013   z 5.   júna 2013   bol   sťažovateľ   vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). V ďalšom okresný súd svojím uznesením sp. zn. 0 Tp 34/2013 z 1. októbra 2013 rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a zároveň o jej predĺžení do 11. mája 2014. Krajský súd rozhodol   svojím   uznesením   sp.   zn.   9   Tpo   1002/2013   z 8.   októbra   2013   o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 34/2013 z 1. októbra 2013. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti vytkol postupu a uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 34/2013 z 1. októbra 2013 predovšetkým to, že „Rozhodnutie Okresného súdu Prešov o predĺžení lehoty väzby a zamietnutí mojej žiadosti o prepustenie z väzby s príslušným odôvodnením   mi   však   vôbec   nebolo   doručené   a   nebolo   doručené   ani   mojej   obhajkyni. Nemal som preto možnosť oboznámiť sa s dôvodmi rozhodnutia súdu a kvalifikovane sa k nim vyjadriť. Som názoru, že týmto postupom Okresného súdu v Prešove a Krajského súdu v Prešove bol porušený zákon tým, že rozhodnutie o predĺžení väzby mi nebolo doručené a tým mi bola odňatá možnosť obhajoby.

Zákon bol porušený aj postupom Krajského súdu v Prešove, ktorý aj tento zrejme prehliadol nezákonný postup Okresného súdu v Prešove a sťažnosť bezdôvodne zamietol s tým, že som svoju sťažnosť neodôvodnil.“.

4.   Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie nálezom takto rozhodol:

„Postupom   Okresného   súdu   v Prešove   v konaní   0   Tp33/2013   a jeho   uznesením z 1. 10. 2013 v spojení s postupom Krajského súdu v Prešove v konaní 9 Tpo 1003/2013 a uznesením zo dňa 08. 10. 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa na obhajobu podľa Čl. 50 ods. 23 Ústavy SR, zákon č. 460/1992 Zb. a Čl. 6 ods. 3 písm. b/, c/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.“.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva... Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.   Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania. Podľa § 50 zákona o ústavnom súde musí sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 obsahovať označenie..., (i) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,... (ii) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody,... (iii) proti komu sťažnosť smeruje.

8.   Ustanovenie   §   20   zákona   o   ústavnom   súde   sa   v   celom   rozsahu   vzťahuje aj na sťažnosť   podľa   § 49   a   nasl.   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd   výslovne zdôrazňuje,   že   viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   osobitne   platí v prípadoch,   v   ktorých   osoby   požadujúce   ochranu   svojich   základných   práv   a   slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých   formálnych   aj vecných   náležitostí   návrhu   na   začatie   konania   (čl.   127   ods.   1 ústavy,   §   20   a   §   50   zákona   o ústavnom   súde).   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (čl.   2   ods.   2 ústavy).

9.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľom   predložený   návrh rozhodnutia   vo   veci   samej   (petit)   nie   je   vymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre jeho rozhodnutie v uvedenej veci. Sťažovateľ   v   petite   podanej   sťažnosti   (ale   rovnako   v texte   samotnej   sťažnosti,   pozn.) správne označil právo na obhajobu podľa čl. 6 ods.   3 písm. b) a c)   dohovoru, ktorého porušenie namieta, avšak ďalšie ním označené právo podľa čl. 50 ods. 23 ústavy neexistuje. Ak sa sťažovateľ mienil domáhať ochrany svojho práva na obhajobu podľa ústavy, tak uvedené právo je vyjadrením čl. 50 ods. 3 ústavy. Ďalším nedostatkom textu sťažnosti i navrhovaného   petitu   sú   nesprávne   označené   rozhodnutia   a postup   všeobecných   súdov, proti   ktorým   sťažnosť   smeruje.   Postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 0 Tp 33/2013 a jeho uznesenie z 1. októbra 2013, ako aj postup krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9 Tpo 1003/2013   a jeho   uznesenie   z 8.   októbra   2013   sa   netýka sťažovateľa,   ale   iného   obvineného.   Sťažovateľovej   trestnej   veci   sa   týka,   resp.   k osobe sťažovateľa sa vzťahuje postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 34/2013 a jeho uznesenie z 1. októbra 2013, ako aj postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Tpo 1002/2013 a jeho uznesenie z 8. októbra 2013. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa v konaní pred ústavným súdom (v texte sťažnosti i v navrhovanom petite) domáha preskúmania rozhodnutí a postupov všeobecných súdov, ktorými ani nemohlo dôjsť k potencionálnemu zásahu do ním správne označeného práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru, ktoré sa na jeho osobu nevzťahujú, resp. sa ho nedotýkajú.

10.   V poradí   ďalším   nedostatkom   podanej   sťažnosti   je   priložené   splnomocnenie na zastupovanie   sťažovateľa   v konaní   pred   ústavným   súdom,   z ktorého   vyplýva,   že   je zmätočné   a týka   sa   zastupovania   v   rozsahu   tam   označených   práv   podľa   čl.   17   ústavy (k tomu pozri bod 1 a 4).

11. V súvislosti s uvedenými nedostatkami (bod 9 a 10) ústavný súd pripomína, že tieto   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   takýto   postup   slúži   inštitút povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom   z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (napr. IV. ÚS 77/08,   I. ÚS 368/2010,   III.   ÚS   357/2010,   II.   ÚS   309/2010,   I.   ÚS   162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona   č. 455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších   predpisov   advokát   je povinný   dôsledne   využívať   všetky   právne   prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

12. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných   podmienok konania pred   ústavným súdom,   a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013