znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 747/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátskou   kanceláriou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   5781/2014   a   sp.   zn.   Rvp   5782/2014   vo   vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôdpostupom   a   uzneseniami   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   21   CoE   55/2014z 24. februára 2014 (sp. zn. Rvp 5781/2014) a sp. zn. 6 Co 641/2013 z 27. februára 2014(sp. zn. Rvp 5782/2014) a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedenépod sp. zn. Rvp 5781/2014 a sp. zn. Rvp 5782/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5781/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. mája 2014doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) postupom a uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“)   sp.   zn.   21   CoE   55/2014   z 24.   februára   2014   a sp.   zn.   6   Co   641/2013z 27. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že Okresný súd Malacky (ďalej len„okresný   súd“)   jej   uznesením   sp.   zn.   1   SprV/3004/2014   z   21.   januára   2014   (sp.   zn.Rvp 5781/2014)   a uznesením   sp.   zn.   1   SprV/3089/2013   z 8.   októbra   2013   (sp.   zn.Rvp 5782/2014) (ďalej len „uznesenia okresného súdu“) uložil povinnosť zaplatiť súdnypoplatok vo výške 30 €, respektíve 20 € „... za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).

Sťažovateľ   s   uložením   povinnosti   nesúhlasil,   a   preto   podal   proti   rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O odvolaniach sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, žeuznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že „sa nemohla stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   a   krajský   súd   postupom   v   napadnutýchkonaniach a napadnutými uzneseniami porušili „... jeho základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; Tvrdíme, že Okresný súd Malacky a porušovateľ porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   tým,   že   svoje   rozhodnutie   formulovali   na   základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky   o   ústavnosti,   ktorá   je   však   vyvrátiteľná   rozhodnutím   o   abstraktnej   kontrole ústavnosti.“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto: „...   vôbec   nie   je   zrejmé,   ktoré   podania   súd   vyhodnotil   ako   také,   ktoré   tvoria spoločne hromadné podanie... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu   v prospech   poplatníka,   ale   len   ak   je   to   v   sadzobníku   výslovne   uvedené.   V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „... porušovateľ alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,   mali   v   tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska. Porušovateľ   pokračoval   v   konaní,   aj   keď   mal   zákonnú   povinnosť   podrobiť   aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opísala, v čom spočíva podľa jej názoru rozporpoložky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona č. 71/1992 Zb. o súdnychpoplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj„zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiachrozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom krajského súdu v konaniach vedenýchpod sp. zn. 21 CoE 55/2014 a sp. zn. 6 Co 641/2013 a v napadnutých uzneseniach sp. zn.21 CoE 55/2014 z 24. februára 2014 a sp. zn. 6 Co 641/2013 z 27. februára 2014 (ďalej aj„predmetné konania a uznesenia krajského súdu“) bolo porušené jej základné právo podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súduzruší   a   veci   vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konania   a   prizná   jej   primerané   finančnézadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, činie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v súlade   s   citovaným   §   31a   zákonao ústavnom   súde   možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia,z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na totožnosťv osobe   sťažovateľky   a krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodolústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohtouznesenia.

II.B   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnostisťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupmi krajského súdu, ktoré predchádzaliich vydaniu.

V preskúmavaných veciach je predmetom sporu zaplatenie súdneho poplatku v sume30 € a 20 €, t. j. z hľadiska predmetu sporu ide v daných prípadoch o tzv. bagateľné veci.Za daných   okolností   už   samotný   predmet   sporu   v   napadnutých   konaniach   zakladáz hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažností už pri ichpredbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje u tzv. bagateľnýchvecí   prieskum   rozhodnutí   vydaných   druhostupňovými   súdmi   na   základe   uplatneniamimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bolautomaticky   posunutý   do   roviny   ústavného   súdnictva.   Opodstatnenosť   sťažnosti   podľačl. 127   ods. 1 ústavy   v   takejto   veci   prichádza   do   úvahy   iba   v   prípadoch   extrémnehovybočenia   zo   štandardov,   ktoré   sú   pre   postupy   zisťovania   skutkového   základusporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   považuje   za   vhodné   vyjadriť   sa   k   napadnutýmuzneseniam   aj   z   vecného   hľadiska.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby   a   právnické   osoby.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupnébez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepciatýchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, apreto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávislea s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sav rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, žetakéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaniach   a   pri   rozhodovanío namietaných   veciach   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   v   rámcipredbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   predovšetkým   namieta,   že   krajský   súd   nesprávneaplikoval   §   42a   OSP o   hromadnom   podaní   a ustanovenie   prílohy   [Sadzobník   súdnychpoplatkov   položka   20   b)   zákona   o   súdnych   poplatkoch   č.   71/1992   Zb.]   a napadnutéuznesenia neodôvodnil, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia sp. zn. 6 CoE 641/2013z 27. februára 2014 krajský súd uviedol:

„Zo spisu vyplýva, že hromadný podávateľ doručil dňa 04. 10. 2013 na Okresný súd Malacky   hromadné   podanie   pozostávajúce   celkom   z   20   podaní,   všetky   adresované do súdnych sporov týkajúcich sa žalobcu POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti žalovanej Slovenskej republike   zast.   Ministerstvom   spravodlivosti   SR.   Zoznam   týchto   podaní   sa   nachádza na č. l. 2 spisu. Z toho je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že došlo k naplneniu predpokladov uvedených v cit. ust. § 42a O. s. p. Ak za tejto situácie súd prvého stupňa uložil   napadnutým   uznesením   podávateľovi   povinnosť   zaplatiť   poplatok   za   hromadné podanie vo výške 1,- euro za každé podanie, postupoval správne.

V prípade podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísanými zaručeným elektronickým podpisom súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Preto bolo potrebné zaviesť osobitný spôsob spoplatnenia za spracovanie hromadného podania za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie 1,- euro. Vzhľadom na to zákonodarca zaradil do Sadzobníka súdnych poplatkov Položku 20b.

Nezodpovedá skutočnosti tvrdenie podávateľa, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého stupňa citoval pol. 20b Sadzobníka   súdnych   poplatkov.   Z   obsahu   napadnutého   uznesenia   je   celkom   zrejmé a nepochybné, akú ním súd prvého stupňa uložil podávateľovi povinnosť a na základe akého zákonného ustanovenia.

Je mylný názor žalobcu, že spoplatnené nie sú v poradí prvé až deviate podania. Zákon definuje hromadné podanie tak, že ho tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň (§ 42a ods. 1 O. s. p.). To znamená, že ak je podaní   9,   nejedná   sa   o   hromadné   podanie   a   spoplatnenie   podľa   pol.   20b   Sadzobníka súdnych poplatkov neprichádza do úvahy. Ak je však podaní 10, ide o hromadné podanie, ktoré   je   spoplatnené   podľa   pol.   20b   Sadzobníka   súdnych   poplatkov.   Inými   slovami, v prípade hromadného podania sa spoplatňuje každé podanie, ktoré ho tvorí, čo celkom jednoznačne vyjadruje pol. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov.“

Rovnako v druhom napadnutom uznesení sp. zn. 21 CoE 55/2014 z 24. februára 2014krajský súd zastal obdobný právny názor, keď uviedol:

„Okresný súd Malacky napadnutým   uznesením   uložil podávateľovi   hromadného podania povinnosť zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadného podania vo výške 30,-Eur. Rozhodol tak podľa položky 20b sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku z výpisu z registra trestov.... Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že dňa 21. 04. 2014 bolo podané hromadne podanie spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., podávaného spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava.

Z ustanovenia § 42a Občianskeho súdneho poriadku (O. s. p.) zákona č. 99/1963 Zb. vyplýva, že hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu. istému súdu tým istým účastníkom -v jeden deň. Predmetné ustanovenie, bolo zákonom č. 64/2013 Z. z. prijaté s účinnosťou od 1. mája 2013. Hromadným podaním sa rozumie teda aspoň desať (t. j. desať a viac) podaní doničených jednému súdu jedným účastníkom konania v jeden deň.   Nie   je   dôležité,   či   doručené   podania   jedného   účastníka   v   jeden   deň   sú   návrhmi na začatie konania, alebo ide o tzv. iné podania. V súvislosti s tým došlo aj k zavedeniu súdneho poplatku aj za spracovanie hromadného podania. Poplatok sa predpisuje po prijatí hromadného podania ako celok rozhodnutím vydaným v osobitnom správnom registri Spr. Za   spracovanie   hromadného   podania   za   každé   podanie,   ktoré   tvorí   hromadné podanie, sa vyrubí poplatok v zmysle položky 20b sadzobníka súdnych poplatkov vo výške 1 euro (zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení). Novelou ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku   pre   okresné   súdy,   krajské   súdy,   Špeciálny   súd   a   vojenské   súdy   bolo vložené ustanovenie, ktoré upravuje postup pri spracovaní hromadného podania a ich zaradenie do jednotlivých spisov.

Poplatníkom súdneho poplatku za spracovanie hromadného podania je teda účastník konania podávajúci hromadné podanie v jeden deň. Nejde tu o súdny poplatok za návrh ako taký, ani   súdny   poplatok   za   konanie.   Predmetom   poplatkového   úkonu   je spracovanie hromadného podania, ktoré je potrebné pre zaradenie jednotlivých podaní do súdnych spisov.   Podľa   zoznamu   podaní   vykonaných   podávateľom   dňa 21.01.2014 je   zrejmá špecifikácia   jednotlivých   podaní   podaných   podávateľom v   teň istý   deň   a z obsahu prvostupňového spisu registra Spr je zrejmé, že ich podávateľom - účastníkom je spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o., ako oprávnený v konaniach špecifikovaných v zozname. Treba podotknúť, že tieto podania sa stanú súčasťou jednotlivých spisov až po ich spracovaní. Táto činnosť súdu podľa zákona podlieha spoplatneniu. Navrhovateľ poplatkového úkonu, ak   je   účastníkom   konania,   môže   byť podľa   názoru odvolacieho   súdu   nielen   subjektom poplatkovej povinnosti   za   návrh,   ak návrh   podlieha spoplatneniu, ale   aj   nositeľom poplatkovej   povinnosti   za   spracovanie hromadného   podania,   ak   ho tvorí   najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň.

Z   obsahu   zoznamu   hromadných   podaní   je   zrejmé,   že   počet   hromadných podaní podaných na Okresnom súde Malacky bol 30 a súdny poplatok bol teda vyrubený v správnej výške 30,- Eur.“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchuzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacíminámietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia okresnéhosúdu potvrdil ako vecne správne.

Napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdupovažovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založenéna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účelv   napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku(upravujúcich hromadné podanie) a zákona o súdnych poplatkoch (položka 20b Sadzobníkasúdnych poplatkov).

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého stupňa,   mali   v   tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska. Porušovateľ   pokračoval   v   konaní,   aj   keď   mal   zákonnú   povinnosť   podrobiť   aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)OSP je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorýsa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou jeSlovenská republika viazaná.

Zo   znenia   §   109   ods.   1písm.   b)   OSP   zjavne   vyplýva,   že   k   záveru   o   nesúladevšeobecne   záväzného   predpisu   s   ústavou,   ústavným   zákonom   alebo   medzinárodnouzmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jejveciach konajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a OSP alebo položka 20b Sadzobníkasúdnych poplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpore s právnymipredpismi vyššieho stupňa právnej sily.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia postupmi, ktoré predchádzali ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistujetaká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnostina ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   pretopri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v jej petitoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2014