znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 747/2013-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a zároveň   namietaného   porušenia   čl.   47   Charty   základných   práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Nitre a jeho uznesením č. k. 26 CoE/44/2013-127 z 30. apríla 2013 v spojení s postupom Okresného súdu Topoľčany a jeho uznesením č. k. 4 Er/181/2006-90 zo 4. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy   a   čl.   14   dohovoru   a zároveň   aj   porušenie   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy a spravodlivý   proces   podľa   čl.   47   Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len „charta“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k. 26 CoE/44/2013-127 z 30. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení   s postupom   Okresného   súdu   Topoľčany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a jeho uznesením   č.   k.   4   Er/181/2006-90   zo   4.   júla   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmluvy o úvere   uzavretej   s dlžníkom   úver,   ktorý   bol   tento   povinný   vrátiť   podľa   podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Po zročnosti pohľadávky a v nadväznosti na rozhodcovskú doložku   v úverovej   zmluve   bolo   sťažovateľkou   začaté   rozhodcovské   konanie   pred   ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava, ktorého rozsudok mal byť relevantným exekučným titulom v exekučnom konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 4 Er 181/2006. V priebehu vedeného exekučného konania okresný   súd   ako   súd   exekučný   rozhodol   svojím   napadnutým   rozhodnutím   o zastavení exekúcie   podľa   § 57   ods.   2 a § 58   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“)   v spojení   s   §   45   ods.   2   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   o rozhodcovskom   konaní v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „zákon   o rozhodcovskom   konaní“).   Uvedené rozhodnutie bolo v odvolacom konaní potvrdené krajským súdom ako vecne správne.

3.   Argumentáciu   sťažovateľky   v podanej   sťažnosti   možno   zhrnúť   do   niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu exekučného   v   exekučnom   konaní   preskúmať   exekučný   titul,   ktorým   bol   rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na závažné procesné pochybenia v postupe   všeobecných   súdov   v   rozpore   s   § 57   ods.   5   Exekučného   poriadku   a namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie. V ostatnom sťažovateľka   poukázala   na   to,   že Všeobecné   súdy   postupovali   v   priamom   rozpore so záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak ako je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie.“, a to v dôsledku toho, že „(a) vôbec neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej podmienky,   (b)   vôbec   nevyzvali   sťažovateľa,   aby   sa   kontradiktórne   vyjadril   k nekalej povahe   zmluvnej   podmienky,   (c)   vôbec   neumožnili   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   s účelom ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové právo   dopytom   na   povinného   o jeho   úmysle   uplatňovať   neprijateľnosť   zmluvnej podmienky“. Podľa názoru sťažovateľky zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   informovať   účastníkov   konania   v spore   a vyzvať   ich,   aby   sa   k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne procesnoprávne   predpisy.   Na   podporu   svojej   argumentácie   poukázala   aj   na   vybrané rozhodnutia   Ústavného   súdu   Českej   republiky   a Súdneho   dvora   Nemeckej   spolkovej republiky.

4. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,   v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci   vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým rozhodnutím okresného súdu

7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podanú sťažnosť v tejto jej časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým rozhodnutím krajského súdu

9. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

10.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   tejto   sťažnosti   a v kontexte   aj   svojich zistení   dospel   k záveru,   že   použitá   argumentácia   sťažovateľky   v podanej   sťažnosti   je v podstate   totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách   predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere   koncipovaných   formulárovou   formou   ako   spotrebiteľských   zmlúv v nadväznosti na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, a vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny   názor   ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti   od   predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, ústavný súd dospel k záveru, že nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade tejto sťažnosti. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. č. k. I. ÚS 379/2012-19   z 22.   augusta   2012,   č.   k.   I.   ÚS   381/2012-26   z 22.   augusta   2012,   I. ÚS 220/2011-16 z 9. júna 2011, III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené   právne   názory,   a preto   v podrobnostiach   odkazuje   na   svoje   už   citované rozhodnutia. Reagujúc na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu   argumentáciu   vyplývajúcu   z uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave 18 CoE 641/2011 zo dňa 30. 11. 2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k existencii obsahovo   odlišnej   judikatúry   všeobecných   súdov)   doplniť,   že   nie   je   jeho   úlohou zjednocovať rozhodovaciu   prax všeobecných   súdov   (m. m. I.   ÚS   199/07, I.   ÚS   18/08, II. ÚS 152/2011).

11. K výhrade sťažovateľky spočívajúcej   v postupe exekučného súdu   podľa   § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústavný súd konštatuje, že v prípade zastavenia exekučného konania podľa § 57 ods. 2 v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku nebolo zákonom predpokladanou podmienkou postupu okresného súdu ako exekučného súdu v čase pred vydaním   rozhodnutia   o zastavení   exekučného   konania   nariadenie   pojednávania   k tejto otázke, resp. rozhodnutiu o zastavení konania nepredchádzalo pojednávanie na okresnom súde, a to v zmysle platnej právnej úpravy. Táto podmienka platila iba v prípade vyhlásenia exekúcie   za   neprípustnú   podľa   §   57   ods.   1   písm.   f),   g),   h)   a k)   Exekučného   poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku; táto právna úprava bola navyše účinná v čase od 8. augusta 2012 do 31. decembra 2012. V súčasnom období platná právna úprava formulovaná   v   §   58   ods.   2   Exekučného   poriadku,   ktorá   bola   zavedená   zákonom č. 335/2012 Z.   z.   a je   účinná   od   1.   januára   2013,   počíta   s možnosťou   nariadenia pojednávania   pred   rozhodnutím   exekučného   súdu   o zastavení   vedeného   exekučného konania podľa   §   57   ods.   1   písm.   a) až j)   len   ako   s fakultatívnou   možnosťou,   a to   len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci.

12.   K   námietkam   sťažovateľky   týkajúcim   sa   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov   vo   vzťahu   k ňou   nastolenej   potrebe   konania   o prejudiciálnej   otázke   ústavný   súd konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp.   zn.   I. ÚS 3/2013   zo 16. januára   2013,   sp.   zn.   I. ÚS 110/2013   z 20.   februára   2013, I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 153/2013 z 13.   marca   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   152/2013   z 13. marca   2013,   I.   ÚS   363/2013   z 5.   júna 2013...),   ktoré   skončili   odmietnutím   rovnakých   sťažností   sťažovateľky   z dôvodov   tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach, na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje a konštatuje,   že   svoje   už   vyslovené   právne   názory   k nastoleným   otázkam   považuje z ústavného   hľadiska   za   ústavne   konformné   a   právne   akceptovateľné,   v dôsledku   čoho hodnotí sťažovateľkou predostretú argumentáciu za neopodstatnenú.

13. K argumentácii sťažovateľky   o porušení práva na účinný prostriedok   nápravy a na   spravodlivý   proces   zaručeného   čl.   47   charty   a z neho   vyplývajúcej   zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako   nekalej   nedali   účastníkom   konania   príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila proti napadnutému   rozhodnutiu   okresného   súdu   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok, v ktorom   brojila   proti   postupu   okresného   súdu   v exekučnom   konaní.   Sťažovateľkou uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   náležite   zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako   vecne   správne.   Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a rozhodnutia všeobecného   súdu   z hľadiska   jej   materiálnej   stránky   postačuje,   aby   bola   zásada kontradiktórnosti   dodržaná   v konaní   ako   celku.   Presadzovanie   názoru,   že   na   každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozhodnutím bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

14.   V kontexte   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažovateľkou   podanú   sťažnosť týkajúcu sa postupu a napadnutého rozhodnutia krajského súdu v tejto jej časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže bola sťažnosť odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

15.   V   závere   svojej   argumentácie   ústavný   súd   dodáva,   že   nemohol   prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych   žalôb v konaní   pred   všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v   kontexte   s   už   právoplatnými rozhodnutiami   súdov   (všeobecných   i   ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právny prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí   z materiálneho   hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

16.   V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   právny   zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký   spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup   zákon   umožňuje,   a   je   to   porušením   buď   zákonných,   alebo   etických   povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013