znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 746/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uznesením č. k. 11 CoE 83/2013-62 z 28. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k. 11 CoE 83/2013-62 z 28. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Senica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   uznesením   č.   k.   8 Er   13/2004-39   z 19.   januára 2012 exekúciu   o vymoženie   peňažnej   sumy   66,72   €   s príslušenstvom   vedenú   v prospech sťažovateľky   zastavil,   a to   na   podklade   §   44   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej aj „Exekučný   poriadok“).   Podkladom   k uvedenému   postupu   bolo   právoplatné   uznesenie okresného súdu č. k. 8 Er/13/2004-14 z 29. júla 2004 v spojení s uznesením krajského súdu č.   k.   23 CoE/87/2004-27   z   27.   októbra   2004,   ktorým   bola   žiadosť   súdnej   exekútorky o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   zamietnutá,   a to   vzhľadom   na   rozpor exekučného   titulu   so   zákonom.   O   trovách   exekúcie   exekučný   súd   rozhodol   tak,   že sťažovateľku ako oprávnenú zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.

3.   Sťažovateľka   v podanej   sťažnosti   predovšetkým   skonštatovala,   že „Zásada preskúmateľnosti prvoinštančných rozhodnutí vydaných v sústave všeobecných súdov patrí k základným ústavným princípom spravodlivého procesu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 195/06 zo 14. septembra 2006).“. V nadväznosti na uvedené sa sťažovateľka domnieva, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí „... ignoroval ust. § 45 ods. 3 ZoRK a po podaní odvolania... postupoval tak, ako by odvolanie nebolo vo veci prípustné. Konštatovanie porušovateľa uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia, že proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné a to ani s poukazom na prípustnosť odvolania podľa § 45 ods. 3 ZoRK je v priamom rozpore s... zákonnou úpravou.“. V ďalšom sťažovateľka dôvodí, že „Porušovateľ tým, že svojvoľne a bez existencie zákonných   predpokladov   vylúčil   devolutívny   a suspenzívny   účinok   odvolania,   vec neprejednal   a nerozhodol   o nej   na   základe   argumentov   a návrhov...   v rámci   zverenej právomoci   a vecnej   pôsobnosti,   porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy SR, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.“. V závere svojej argumentácie zvýraznila, že „Všetky súdy ako justičné orgány demokratického a právneho štátu majú povinnosť pri interpretácii zákonov zabrániť faktického odopretiu spravodlivosti. Jedným z dôvodov kasácie rozhodnutia všeobecného súdu   v   konaní   o   ústavnej   sťažnosti   je   aplikácia   princípu   priority   ústavne   konformnej interpretácie jednoduchého práva (Nález Ústavného súdu SR. sp. zn. I. ÚS 119/07).“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 11 CoE 83/2013-62 z 28. marca 2013, ktoré v ďalšom zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

8.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v súdnom   spore   (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

9. Krajský súd v uznesením č. k. 11 CoE 83/2013-62 z 28. marca 2013 v podstatnom uviedol:

„Krajský   súd   v   Trnave   ako   súd   odvolací   po   zistení,   že   odvolanie   podala   včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je v časti zastavenia exekúcie prípustné a v časti trov exekúcie je uznesenie súdu prvého stupňa vecne správne.

Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Z citovaného ustanovenia vyplýva zásada, podľa ktorej proti uzneseniam vydaným v exekučnom konaní podľa exekučného poriadku odvolanie nie je prípustné, pokiaľ nie je výslovne ustanovené, že odvolanie prípustné je.

Podľa ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku, ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla,   právoplatné,   súd   exekučné   konanie   aj   bez   návrhu   zastaví.   Proti   tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa ust. § 58 ods. 5 Exekučného poriadku, proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.

Odvolací súd poukazuje na ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, kedy súd môže exekúciu   zastaviť   aj   vtedy,   ak   to   vyplýva   z   ustanovení   tohto   alebo   osobitného   zákona. V preskúmavanej   veci   súd   prvého   stupňa   zastavil   exekúciu   v   zmysle   ust.   §   44   ods.   3 Exekučného poriadku, keď uznesením zo dňa 29. 7. 2004, č. k. 8 Er 13/2004-14 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 23 CoE 87/2004-27 zo dňa 27. 10. 2004 bola žiadosť súdnej exekútorky o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá a toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24. 1. 2005.

Pretože v danom prípade odvolanie oprávneného smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, nemohol odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zastavenia exekúcie preskúmať a meritórne o odvolaní rozhodnúť, ale musel odvolanie v tejto časti v súlade s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietnuť. Predmetom   odvolacieho   konania je z dôvodu podaného odvolania   oprávneného preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti náhrady trov exekúcie.

Odvolací súd sa v časti trov exekúcie v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvého   stupňa,   ktorý   o   trovách   exekúcie   správne   rozhodol,   správne   uložil   povinnosť k náhrade trov exekúcie oprávnenému, trovy exekúcie priznal v správnej výške, správne krátil exekútorom uplatnenú náhradu trov konania nepriznaním paušálnej odmeny za každý jednotlivý úkon a na základe tohto určil odmenu podľa ust. § 14 ods. 1, 2 vyhl. č. 288/95 Z. z. v spojení s ust. § 15 ods. 1 vyhlášky v znení účinnom od 1.5.2008 ako aj výpočet DPH z priznanej odmeny podľa ust. § 196 Exekučného poriadku.

V   zmysle   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   odvolací   súd   v   podrobnostiach   poukazuje   na vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, ktoré je jasné, zrozumiteľné a logické.

Vzhľadom k vyššie uvedeným   skutočnostiam   preto   v   časti   náhrady trov   exekúcie odvolací súd podľa § 239 ods. 1 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy nevznikli.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke   výkladu   primárneho   a   sekundárneho   úniového   práva   tak,   ako   to   požadoval odvolateľ.“

10.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

11.   Jadrom   sťažovateľkiných   námietok   je   postup   krajského   súdu,   ktorý   svojím napadnutým   rozhodnutím   odmietol   jej   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 8 Er 13/2004-39   z 19.   januára   2012,   ktorým   bola   vedená   exekúcia   zastavená,   k čomu sťažovateľka   dôvodila   tým,   že „Zásada   preskúmateľnosti   prvoinštančných   rozhodnutí vydaných   v sústave   všeobecných   súdov   patrí   k základným   princípom   spravodlivého procesu.“. Východiskom namietaného postupu krajského súdu je podľa sťažovateľky to, že krajský súd „... svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva“, v dôsledku čoho „... ignoroval ust.   §   45   ods.   3   ZoRK   a po   podaní   odvolania   sťažovateľom   postupoval   tak,   ako   by odvolanie nebolo vo veci prípustné“. Inými slovami, sťažovateľka sa domnieva, že krajský súd mal vo svojej rozhodovacej činnosti aplikovať § 45 ods. 1 až 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom   konaní   v platnom   znení,   aplikácia   ktorých   by   zakladala   prípustnosť odvolania   ako   riadneho   opravného   prostriedku   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 8 Er 13/2004-39 z 19. januára 2012.

12. Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného   na   vykonanie   exekúcie,   predloží   tento   návrh   spolu   s exekučným   titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma   žiadosť   o udelenia   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   návrh   na   vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   alebo   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučného   titulu   so   zákonom, do 15 dní   od   doručenia   žiadosti   písomne   poverí   exekútora,   aby   vykonal   exekúciu,   táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa   §   44   ods.   3   Exekučného   poriadku   ak je uznesenie,   ktorým   sa   žiadosť   zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Podľa § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie nie je prípustné   ani   proti   uzneseniu   v exekučnom   konaní   podľa   osobitného   zákona,   ak   tento osobitný zákon   neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

13.   V danej   veci   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   rozhodol   uznesením č. k. 8 Er/13/2004-14   z   29.   júla   2004   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu č. k. 23 CoE/87/2004-27   z   27.   októbra   2004   o zamietnutí   žiadosti   súdnej   exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to vzhľadom na rozpor exekučného titulu so zákonom.   V ďalšom   okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   Er   13/2004-39   z 19.   januára   2012 rozhodol   podľa   §   44   ods.   3   Exekučného   poriadku   o zastavení   už   začatého   exekučného konania   a krajský   súd   sťažovateľkou   podané   odvolanie   odmietol   z dôvodu   jeho neprípustnosti postupujúc tak podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s § 202 ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Po preskúmaní   tohto   postupu   krajského   súdu ústavný súd konštatuje, že nezistil, aby napadnuté rozhodnutie a postup krajského súdu boli svojvoľné a aby tak zasahovali do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   konal v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Inými slovami, postup krajského súdu bol iba zákonným dôsledkom aplikácie zákonných noriem, a to § 44 ods. 3 Exekučného poriadku   a § 202   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   v dôsledku   správnej   aplikácie ktorých nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať skutkové a právne závery krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

14.   Sťažovateľka   v podanej   sťažnosti   namietala   aj   postup   krajského   súdu   podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Uvedenú argumentáciu sťažovateľky v tomto konaní vnímal ústavný súd ako súčasť jej širšej argumentácie vo vzťahu k – v petite sťažnosti   označenému   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   a predovšetkým   jeho postupu v odvolacom konaní, pričom sa plne stotožňuje s názorovým postojom krajského súdu vyjadreným v napadnutom rozhodnutí „V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo   veci   ESD-C-302/2004,   ale   Európsky   súdny   dvor   nemá   právomoc   na   zodpovedanie prejudiciálnej   otázky   vtedy,   ak   okolnosti   skutkového   stavu   v   merite   veci   predchádzajú vstupu do EÚ. Slovenská republika vstúpila do EU dňom 1. 5. 2004 a keďže k uzavretiu záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo ešte 25. 3. 2003, teda pred   vstupom   Slovenska   do   EÚ,   z   tohto   hľadiska   nie   je   daná   právomoc   ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.“.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   na   ochranu   ústavnosti,   keďže   rozhodovanie   o nich   je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013