znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 745/2013-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 20096/2013 – sp. zn. Rvp 20105/2013 a sp. zn. Rvp 20107/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a zároveň   namietaného   porušenia   čl.   47   Charty   základných   práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn. 21 CoE 109/2012 z 27. decembra 2012, sp. zn. 21 CoE 163/2012 z 27. decembra 2012, sp. zn. 23 CoE 97/2012 z 30. apríla 2013, sp. zn. 5 CoE 258/2012 z 29. apríla 2013, sp. zn. 9 CoE 105/2012 z 20. februára 2013, sp. zn. 23 CoE 55/2012 z 28. marca 2013, sp. zn. 21 CoE 129/2012 z 27. decembra 2012, sp. zn. 17 CoE 10/2012 z 20. decembra 2012, sp. zn. 24 CoE 60/2012 z 5. februára 2013 a sp. zn. 21 CoE 337/2012 z 30. apríla 2013 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Skalica sp. zn. 2 Er 3934/2008 zo 7. októbra 2011, sp. zn. 2 Er 3281/2008 z 10. novembra 2011, sp. zn. 1 Er 2361/2008 zo 16. novembra 2011, sp. zn. 1 Er 116/2011 z 15. augusta 2012, sp. zn. 2 Er 3206/2008 z 12. decembra 2011, sp. zn. 1 Er 4713/2008 z 28. septembra 2011, sp. zn. 2 Er 14/2009 z 10. októbra 2011, sp. zn. 2 Er 13/2009   z 10.   októbra   2011,   sp. zn.   2 Er 8/2009   z 10.   novembra   2011   a sp.   zn.   3   Er 3270/2008 z 30. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 20096/2013 – sp. zn. Rvp 20105/2013 a sp. zn. Rvp 20107/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 20096/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 2. augusta 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   zákazu   diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej   len   „charta“)   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 21 CoE 109/2012 z 27. decembra 2012, sp. zn. 21 CoE 163/2012 z 27. decembra 2012, sp. zn. 23 CoE 97/2012 z 30. apríla 2013, sp. zn. 5 CoE 258/2012 z 29.   apríla 2013 (sťažnosť vedená pod   sp.   zn.   20099/2013   a sp.   zn. Rvp   20102/2013), sp. zn. 9 CoE 105/2012 z 20. februára 2013, sp. zn. 23 CoE 55/2012 z 28. marca 2013, sp. zn. 21 CoE 129/2012 z 27. decembra 2012, sp. zn. 17 CoE 10/2012 z 20. decembra 2012, sp. zn. 24 CoE 60/2012 z 5. februára 2013 a sp. zn. 21 CoE 337/2012 z 30. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Er 3934/2008 zo 7. októbra 2011, sp. zn. 2 Er 3281/2008 z 10. novembra 2011, sp. zn. 1 Er 2361/2008 zo 16. novembra 2011, sp. zn. 1   Er   116/2011   z 15.   augusta   2012   (sťažnosť   vedená   pod   sp.   zn.   20099/2013 a sp. zn. Rvp 20102/2013),   sp.   zn.   2   Er   3206/2008   z 12.   decembra   2011,   sp.   zn. 1 Er 4713/2008 z 28. septembra 2011, sp. zn. 2 Er 14/2009 z 10. októbra 2011, sp. zn. 2 Er 13/2009   z 10. októbra   2011,   sp.   zn.   2   Er   8/2009   z 10.   novembra   2011   a sp.   zn. 3 Er 3270/2008 z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere   uzavretých   s dlžníkmi   úvery,   ktoré   boli   títo   povinní   vrátiť   podľa   podmienok dojednaných   v úverových   zmluvách.   Po   zročnosti   pohľadávok   a   v   nadväznosti na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania   pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom   –   spoločnosťou   Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava, ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi v exekučných konaniach vedených pred všeobecnými súdmi, resp. exekučným titulom bola na podklade zmluvných dojednaní v úverových zmluvách notárska zápisnica. V exekučných konaniach vedených na podklade už uvedených exekučných titulov okresný súd rozhodol svojimi rozhodnutiami (bod 1) tak, že exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“) vyhlásil za neprípustnú a následne zastavil,   a to   s poukazom   na   ďalšiu   súvisiaci   právnu   úpravu   predovšetkým   zákona č. 244/2002   Z.   z.   o rozhodcovskom   konaní   v znení   neskorších   predpisov,   zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a ďalších.

3.   Argumentáciu   sťažovateľky   v podaných   sťažnostiach   možno   zhrnúť do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bola notárska zápisnica alebo rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných   súdov   v rozpore   s § 57   ods.   5 Exekučného poriadku alebo v rozpore s § 214 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Taktiež namieta nezačatie konania   o prejudiciálnej   otázke   pred   Súdnym   dvorom   Európskej   únie.   V ostatnom sťažovateľka   poukázala   na   to,   že „Všeobecné   súdy   postupovali   v   priamom   rozpore so záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak ako je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie.“, a to v dôsledku toho, že „(a) vôbec neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej podmienky,   (b)   vôbec   nevyzvali   sťažovateľa,   aby   sa   kontradiktórne   vyjadril   k nekalej povahe   zmluvnej   podmienky,   (c)   vôbec   neumožnili   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   s účelom ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové právo   dopytom   na   povinného   o jeho   úmysle   uplatňovať   neprijateľnosť   zmluvnej podmienky“. Podľa názoru sťažovateľky zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   informovať   účastníkov   konania   v spore   a vyzvať   ich,   aby   sa   k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne procesnoprávne   predpisy.   Na   podporu   svojej   argumentácie   poukázala   aj   na   vybrané rozhodnutia   Ústavného   súdu   Českej   republiky   a Súdneho   dvora   Nemeckej   spolkovej republiky.

4. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,   v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci   vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 20096/2013   –   sp.   zn.   Rvp   20105/2013   a sp.   zn.   Rvp   20107/2013,   z   tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky,   okresného   súdu   a krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je v podstate   totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách   predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc ako exekučných titulov koncipovaných na podklade neprijateľných podmienok v úverových zmluvách, ako aj rozhodcovských   doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o úvere   koncipovaných   formulárovou   formou   ako spotrebiteľských   zmlúv   v nadväznosti   na podmienky   v nich   uvedené.   Vzhľadom   na totožnosť   tak   v osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej   právnej   argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj   v prípade   týchto   sťažností. Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp. zn. I. ÚS 379/2012   z 22. augusta   2012,   sp.   zn. I. ÚS 381/2012   z 22. augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS   220/2011   z 9. júna   2011,   sp.   zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje   na   svoje   už   citované   rozhodnutia. Reagujúc   na   sťažovateľkou   predostretú doplnenú   argumentáciu   o „...   dôležitú   právnu   argumentáciu   vyplývajúcu   z uznesenia Krajského súdu v Bratislave 18 CoE 641/2011 zo dňa 30. 11. 2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov) doplniť, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

13.   K   námietkam   sťažovateľky   týkajúcich   sa   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcich sa na prejudiciálne konanie   ústavný   súd   konštatuje,   že   sa   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp.   zn.   I. ÚS 3/2013   zo 16. januára   2013,   sp.   zn. I. ÚS 110/2013   z 20.   februára   2013,   I. ÚS 157/2013   z 13. marca   2013,   I.   ÚS   146/2013 z 13. marca   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   153/2013   z 13.   marca   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   152/2013 z 13. marca 2013, I. ÚS 363/2013 z 5. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory   vyslovené   v predošlých   rozhodnutiach, na ktoré   preto   v podrobnostiach   odkazuje,   a konštatuje,   že   svoje   už   vyslovené   právne názory   k nastoleným   otázkam   považuje   z   ústavného   hľadiska   za   ústavne   konformné a právne akceptovateľné, v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou predostretú argumentáciu za neopodstatnenú.

14. Ústavný súd zároveň konštatuje, že v spojitosti s argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného   poriadku,   táto   právna   úprava   bola   účinná   v čase   od   9.   augusta   2012 do 31. decembra 2012, zistil, že argumentácia sťažovateľky je väčšinou postavená mimo rámca tejto právnej úpravy, od ktorej by mali všeobecné súdy odvodzovať svoj postup v exekučnom konaní. V súčasnom období platná právna úprava formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného   poriadku,   ktorá   bola   zavedená   zákonom   č.   335/2012   Z.   z.   a je   účinná   od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci. V prípade veci vedenej pod sp. zn. Rvp 20099/2013 a sp. zn. Rvp 20102/2013 týkajúcej sa uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 CoE 258/2012 z 29. apríla 2013 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Er 116/2011 z 15. augusta 2012 nachádzal postup podľa § 57 ods. 5   Exekučného   poriadku   svoje   zákonné   opodstatnenie. K týmto   námietkam sťažovateľky ústavný súd však poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť   najskôr   v tomto   konaní   a až   následne   v konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože v opačnom   prípade   by   ústavný   súd   nedisponoval   právomocou   na   posúdenie   takejto argumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03 a III. ÚS 201/04). V dôsledku tej skutočnosti, že   sťažovateľka   v odvolacom   konaní   pred   krajským   súdom   predmetnú argumentáciu smerujúcu k postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 116/2011 podľa § 57   ods.   5   Exekučného   poriadku   neuplatnila,   je   táto   samotná   skutočnosť   dôvodom odmietnutia predmetnej sťažnosti v tejto jej časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

15.   K námietke   sťažovateľky   k postupu   krajského   súdu   v odvolacom   konaní (sťažovateľkou   namietané   porušenie   §   214   ods.   1   OSP)   konštatuje,   že   podľa   svojej konštantnej judikatúry súčasťou práva na spravodlivý proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o odvolaní. Jedným z postulátov subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti je to, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo   dohovoru,   a preto   právomoc   ústavného   súdu   pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu   sťažovateľa   v súlade   s ústavnoprocesnými   princípmi,   ktoré   upravujú   výkon   ich právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho implikovať mechanickú povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich vrátane posúdenia tej skutočnosti, či a ako sú   splnené   podmienky   na   postup   všeobecného   súdu   v odvolacom   konaní   (v   súvislosti so sťažovateľkou nastolenou potrebou dokazovania v odvolacom konaní alebo stotožnenia sa odvolacieho súdu s jej pocitom diskriminovaného účastníka exekučného konania a pod.). Posúdenie   tejto   otázky   patrí   do   výlučnej   právomoci   odvolacieho   súdu   ako   súdu druhostupňového, a nie do právomoci ústavného súdu.

16. K argumentácii sťažovateľky   o porušení práva na účinný prostriedok   nápravy a na   spravodlivý   proces   zaručeného   čl.   47   charty   a z neho   vyplývajúcej   zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako   nekalej   nedali   účastníkom   konania   príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila proti napadnutému   rozhodnutiu   okresného   súdu   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok, v ktorom   brojila   proti   postupu   okresného   súdu   v exekučnom   konaní.   Sťažovateľkou uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   náležite   zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako   vecne   správne.   Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a rozhodnutia všeobecného   súdu   z hľadiska   jej   materiálnej   stránky   postačuje,   aby   bola   zásada kontradiktórnosti   dodržaná   v konaní   ako   celku.   Presadzovanie   názoru,   že   na   každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozhodnutím bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

17.   V kontexte   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažovateľkou   podané   sťažnosti týkajúce sa   postupu   a rozhodnutí krajského súdu   v   tejto   ich   časti   z dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

18.   V závere   svojej   argumentácie ústavný súd   dodáva,   že nemohol prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych   žalôb v konaní   pred   všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v   kontexte   s   už   právoplatnými rozhodnutiami   súdov   (všeobecných   i   ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právny prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí   z materiálneho   hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

19. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť   už   dopredu   vedomý,   že   nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   buď na rovnaký   spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup   zákon   umožňuje,   a   je   to   porušením   buď   zákonných,   alebo   etických   povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013