SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 74/2016-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom JUDr. Františkom Vavračom, Horná 51, Banská Bystrica, vo vecinamietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 49 Ústavy Slovenskejrepubliky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 2 To 5/2015-1163 z 27. mája 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomociÚstavného súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímKrajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 To 5/2015-1163 z 27. mája 2015(ďalej len „uznesenie krajského súdu z 27. mája 2015“).
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že rozsudkom Okresného súdu BanskáBystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 51/2012 z 24. januára 2013 (ďalej len„rozsudok okresného súdu z 24. januára 2013“) bola uznaná vinnou z pokračujúcehoobzvlášť závažného zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa§ 237 ods. 1 a 3 písm. b) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona, zároveň bola odsúdenána nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a zákazu činnosti vykonávaťfunkciu správcu konkurznej podstaty v trvaní 7 rokov a bol jej uložený ochrannýdohľad v trvaní 1 roka. Skutok, na základe ktorého bola sťažovateľka odsúdená, popísalav súlade s okresným súdom takto:„... v dobe od 28. 6. 2006 do 31. 7. 2009 som ako správkyňa konkurznej podstaty úpadcu ⬛⬛⬛⬛ v rozpore s ustanoveniami zák. č. 328/1991 Zb., o konkurze a vyrovnaní najmä s § 8 ods. 2) citovaného zákona, ale aj v rozpore s jeho účelom bez súhlasu konkurzného súdu a veriteľského výboru som neoprávnene investovala v 13. uzavretých zmenkových obchodoch kúpou a predajom zmeniek... finančné prostriedky získané zo speňaženia podstaty a inej činnosti správcu, ktoré mali slúžiť na pomerné uspokojenie... a dosiahla som zisk v celkovej výške 122.762,17 Eur... avšak v dobe splatnosti poslednej zmenky znejúcej na sumu 1 337.180,13 Eur už nedošlo k jej spätnému odkúpeniu... finančné prostriedky neboli vrátené na účet úpadcu z dôvodu insolventnosti spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ktorým konaním spôsobila som škodu úpadcovi vo výške 1 327.756,75 Eur.“
Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu z 24. januára 2013 podala odvolanieprostredníctvom svojho obhajcu, ale aj samostatne (podaním z 11. marca 2013), v ktoromnamietala, že nedošlo k naplneniu objektívnej stránky trestného činu, pre ktorý bolaodsúdená, a to jeho podstatného znaku, ktorým je konanie v rozpore so zákonomč. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono konkurze a vyrovnaní“), ktorý upravoval vzťahy v jej dispozícii ako predpislex specialisk trestnoprávnej zodpovednosti.
V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla:«Tvrdená protiprávnosť podľa § 8 ods. 2) ZKV predpokladá /stanovuje/ povinnosť správcu vykonávať funkciu „s odbornou starostlivosťou“. Hypotéza tejto normy je všeobecná a zároveň abstraktná a jej obsahové vymedzenie je možné len cez špeciálnu a explicitne existujúcu zákonnú povinnosť /objektívna stránka skutkovej podstaty § 237 Tr. zák... poruší všeobecne záväzným právnym predpisov ustanovenú povinnosť.../. Musí ísť o povinnosť konkrétne existujúcu v špeciálnej norme ZKV, ktorá explicitne musí byť pre potreby trestnej zodpovednosti vo forme normatívneho príkazu alebo zákazu. Právna norma sa v tejto súvislosti skladá všeobecne z častí nazvaných normatívne modality /Teória práva, CH Beck, Viktor Knapp, str. 154/, ktorými sú príkaz, alebo zákaz a musia byť vyjadrené výslovne /explicitne/. Namietala som, že rozsudok chce protiprávnosť ako znak objektívnej stránky trestnej zodpovednosti vyvodiť zo znaku „odborná starostlivosť“ v spojení s „účelom konkurzu“. Odborná starostlivosť je definovaná v právnej norme ako povinnosť všeobecná a abstraktná a svoje naplnenie musí mať odvodené v porušení explicitne existujúceho príkazu, alebo zákazu, ak by takýto v špeciálnom zákone ZKV existoval. Zákon takýto príkaz ani zákaz neobsahuje a potom v trestnom práve hmotnom platí absolútny zákaz dotváranie práva /extenzívny výklad/, lebo za takéhoto stavu by sa objektívna stránka skutkovej podstaty aplikovala i na prípady, ktoré nemožno podradiť pod jazykový význam skutkovej podstaty /„... porušení všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenú povinnosť...“/. Ide o zákaz analógie v neprospech obžalovaného a naplnenie požiadavky „nulla culpa sine lega /nullum crimen et nulla poéna sine lege/“ - uloženie trestu len na základe zákona - podľa § 2 ods. 1/ Tr. por., nikto nemôže byť stíhaný, ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon. Naviac som poukazovala na novú právnu úpravu zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii /ďalej len ZKR/, ktorá sa na mňa nevzťahuje vzhľadom na § 206 ods. 1/ ZKR, tejto úpravy účinnej od 1. 6. 2005, kde kritérium starej úpravy sú vyhlásené, alebo povolené konkurzy pred účinnosťou nového zákona. Konkurz v mojej veci bol vyhlásený 18. 4. 2005, teda za účinnosti starej úpravy ZKV. Nová úprava oproti starej, má špeciálne ustanovenie § 91 ods. 5/ ZKR, ktoré má formu imperatívu „... výťažok zo speňaženia podliehajúci konkurzu správca uloží na účet v banke“. Takáto povinnosť by bola nepochybne naplnením zodpovednosti ako existujúci príkaz konania s odbornou starostlivosťou. Ďalej som namietala, že účel konkurzu /podobne ako preambula/ nemá normatívny charakter, lebo neobsahuje explicitne príkaz, alebo zákaz a preto ho nemožno brať ako základ /predpoklad/ protiprávnosti a vyvodzovať z neho trestnoprávnu zodpovednosť.»
Krajský súd na základe sťažovateľkou podaného odvolania uznesením sp. zn.2 To 75/2013 z 1. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 1. apríla 2014“)rozhodol tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu z 24. januára 2013 podľa § 321 ods. 1písm. b) a c) Trestného poriadku zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu, aby juv potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol. V odôvodnení uznesenia z 1. apríla 2014krajský súd poukázal (strana 6 posledný odsek) najmä na nejasnosť a neúplnosť skutkovýchzistení okresného súdu, ďalej na nevysporiadanie sa so všetkými významnými okolnosťamipre rozhodnutie, vznik pochybností o správnosti skutkových zistení týkajúcich sanapadnutého výroku o vine, na objasnenie ktorých treba vykonať ďalšie dôkazy. Okreminého krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že je potrebné zistiť, kedy vznikla platobnáneschopnosť ⬛⬛⬛⬛, čo môže mať vplyv nielen na objektívnu, ale ajna subjektívnu stránku skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, a vo vzťahuk zavineniu krajský súd uviedol, že v prípade ľahostajného páchateľa k výsledku konanianejde o trestný čin spáchaný s nepriamym úmyslom, lebo ľahostajnosť nie je uzrozumením.
Okresný súd predmetnú vec následne znova prerokoval a rozhodol rozsudkom sp. zn.2 T 51/2012 z 25. novembra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 25. novembra2014“), ktorým sťažovateľku uznal za vinnú zo spáchania prečinu porušovania povinnostipri správe cudzieho majetku podľa § 238 Trestného zákona a odsúdil ju na trest odňatiaslobody v trvaní 16 mesiacov na skúšobnú dobu vo výmere 5 rokov a uložil jej trest zákazučinnosti v trvaní 10 rokov. Podľa sťažovateľky okresný súd v predmetnej veci rozhodolsvojím rozsudkom z 25. novembra 2014 bez vykonania dokazovania, hoci krajský súd hov uznesení z 1. apríla 2014 usmernil na vykonanie ďalšieho dokazovania, a uvedenú vecbez existujúcich dôvodov vyriešil len vo vzťahu k zavineniu, ktoré uzavrel záverom o jejnedbanlivostnom konaní.
Proti rozsudku okresného súdu z 25. novembra 2014 sťažovateľka podala odvolanieprostredníctvom svojho obhajcu, ktoré navyše doplnila svojím vlastným podanímzo 16. marca 2015, v ktorom namietala, že«súd napriek jasnej smernici odvolacieho súdu o nejasnosti a neúplnosti skutkových zistení a nevysporiadaní sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie nevykonal žiadne dokazovanie hoci tak mal a musel urobiť, s výnimkou mnou predloženého listinného dôkazu s tým, že si nesprávne vyložil princíp kontradiktórnosti konania v súvislosti s prípadom, keď odvolací súd zrušil rozsudok v celok rozsahu /nič nedokazoval, len rozhodol/. Ďalej neurobil úpravu skutku /ktorý sa skladal s viacerých dielčích konaní zmenkových obchodov idúcich v rade za sebou/, keď v skutkovej vete rozsudku musí byť vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty trestného činu, hoci odvolací súd prijal záver o tom, že trestnosť konaní v 11 prípadoch do úvahy neprichádza, lebo ak prostriedky boli poskytnuté a boli aj riadne vrátené žiadna škoda nevznikla /objektívna stránka trestného činu sa definuje protiprávnym konaním z trestnoprávneho hľadiska následkom vznik škody a príčinná súvislosť/. Teda absentuje škoda ako znak objektívnej stránky trestného činu. Pritom skutok bol v rozsudku uvedený „... od 28. 6. 2006 do 31. 4. 2009... neoprávnene investovala v trinástich uzavretých zmenkových obchodoch kúpou a predajom zmeniek...“, keď táto výroková časť našla svoj odraz aj v odôvodnení rozsudku na strane 13 ods. 1/ a strana 15 ods. 67, pri výklade zavinenia. Znamená to, že súčasťou právneho posudzovania, ako to vyplýva zo skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku sa stali aj také skutočnosti, ktoré z hľadiska trestnosti nemajú žiadny právny význam /nejde v týchto prípadoch o trestný čin/. Bolo preto povinnosťou prvostupňového súdu, ak by vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu /viazanosť platí/, že v týchto prípadoch nie je naplnená trestnosť môjho konania. Všeobecne platí, že výrok skutkovej vety obžaloby musí obsahovať len také rozhodujúce skutočnosti, ktoré zakladajú trestnosť konania a ktoré sa stáva predmetom právneho posudzovania a trestného postihu. Preto bolo nevyhnutné, ak súd posudzoval skutok, aby upravil skutkovú vetu výroku odsudzujúceho rozsudku. Znovu som namietala posudzovanie môjho konania z hľadiska objektívnej stránky, že v mojom konaní nie je naplnená protiprávnosť z hľadiska trestnej zodpovednosti, lebo ju nemožno vyvodiť § 1 ods. 2/ a § 8 ods. 2/ ZKV. Súd sa touto mojou námietkou ani nezaoberal hoci bola podstatná pre /ne/vyvodenie trestnej zodpovednosti a čakala som primeranú odpoveď na moju obranu. Zdôraznila som, že takéto posudzovanie je arbitrárne, pričom určenie trestnej zodpovednosti ako uzavretého systému je prostriedkom ultima ratio /ide o poslednú a najkrajnejšiu možnosť/ čo sa pri aplikačnej činnosti súdnej praxe chápe aj ako zásada pomocnej úlohy trestnej represie /zásada subsidiarity/.».
Odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 25. novembra 2014 podal aj prokurátorKrajskej prokuratúry v Banskej Bystrici. Krajský súd podané odvolania svojím uznesenímz 27. mája 2015 zamietol ako nedôvodné, pričom sťažovateľka v tejto súvislosti poukázalana časť odôvodnenia tohto uznesenia, v ktorej tento súd uviedol, že„objektívna stránka v tomto prečinu spočíva v tom, že páchateľ inému spôsobil aspoň značnú škodu tým, že poruší povinnosť ustanovenú právnym predpisom, alebo právoplatným rozhodnutím súdu opatrovať, alebo spravovať cudzí majetok. Podstata tohto konania, že vznikla škoda...“,a ďalej argumentoval, že„z uvedeného vyplýva, že obžalovaná tým, že investovala finančné prostriedky úpadcu... do rizikového obchodu, hoci tento obchod zabezpečovala záložnými zmluvami, postupovala v rozpore s vtedy platným zákonom č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, pretože na investovanie finančných prostriedkov nemala súhlas veriteľov ani súdu a cieľom konkurzu bolo dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku“a v závere krajský súd ešte uviedol:„... pretože bez oprávnenia vložila finančné prostriedky do rizikovosťou omnoho viac ohrozenej inštitúcie, ako boli bežné banky...“
Uznesenie krajského súdu z 27. mája 2015 podľa sťažovateľky nerešpektuje princípmateriálneho poňatia štátu a posudzovalo predmetnú vec len formálne. Sťažovateľka ďalejpoukázala na znenie čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, rozhodnutiaústavného súdu vo veciach sp. zn. III. ÚS 152/03 a sp. zn. III. ÚS 149/04, ako aj na § 168ods. 1 Trestného poriadku.
Krajský súd sa podľa sťažovateľky pri rozhodovaní o ňou podanom odvolaní neriadilzákonom. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 27. mája 2015 nevystihuje a nedávaodpoveď podľa názoru sťažovateľky na podstatu ňou predložených námietok, ktoré bolizaložené na tom, že konanie (opísané v skutkovej vete rozsudku) nemá kvalitutrestnoprávnej protiprávnosti, lebo táto môže byť podľa nej založená len explicitnevyjadreným príkazom na určité správanie (napr. vložiť finančné prostriedky do banky)alebo zákazom, ktorý by zakazoval konkrétne konanie, a porušením týchto modalít bypotom podľa nej mohla byť naplnená všeobecná zároveň abstraktná hypotéza § 8 ods. 2zákona o konkurze a vyrovnaní, t. j. konštatovanie neodbornej starostlivosti. Sťažovateľkaďalej uviedla, že očakávala, že jej bude daná primeraná odpoveď na otázku, či na ňouvykonané investovanie bol potrebný súhlas veriteľov alebo konkurzného súdu a z ktoréhoustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní táto povinnosť explicitne vyplýva.
Podľa sťažovateľky zo zásadynullum cirmen sine legeneexistujú výnimkya nadväzuje na ňu princíp legálnej licencie podľa čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého každýmôže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čozákon neukladá.
Nedostatočné odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 27. mája 2015 malo podľasťažovateľky za následok aj dopad na hmotnoprávnu sféru, a tým došlo podľa nej ajk porušeniu čl. 49 ústavy. V trestnom práve je uplatňovaný hmotnoprávny princípnullum crimen et nulla poéna sine lege, podľa ktorého súd musí mať jednoznačne a bezpečnepri uznaní viny vyriešenú otázku všetkých znakov charakterizujúcich trestný čin z hľadiskasubjektu, objektu, objektívnej stránky a subjektívnej stránky (zavinenia), lebo len takétojednoznačné preukázanie legitimizuje zásah verejného práva (ktorým trestné právo je)do hodnoty, akou je sloboda, prípadne do iných (ostatných) súvisiacich práv, a to všetko samusí vykonať v zákonom procesnom rámci.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydalnález, v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu z 27. mája 2015 došlo k porušeniu jejzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 49 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2dohovoru, zruší uvedené uznesenie a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trovprávneho zastúpenia v sume 296,44 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ačl. 49 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením krajského súdu z 27.mája 2015. K porušeniu označených práv podľa sťažovateľky došlo v dôsledku toho, žekrajský súd sa pri rozhodovaní o ňou podanom odvolaní neriadil zákonom, pretožeodôvodnenie uznesenia krajského súdu z 27. mája 2015 nevystihuje a nedáva odpoveďpodľa názoru sťažovateľky na podstatu ňou predložených námietok, v zmysle ktorýchkonanie opísané v skutkovej vete rozsudku okresného súdu z 25. novembra 2014 nemákvalitu trestnoprávnej protiprávnosti, pretože je založené len na porušení § 8 ods. 2 zákonao konkurze a vyrovnaní, a taktiež preto, že neobsahuje primeranú odpoveď na ďalšiupre rozhodnutie relevantnú otázku, a síce, z ktorého ustanovenia zákona o konkurzea vyrovnaní jej explicitne vyplývala povinnosť schváliť vykonané investovanieprostredníctvom súhlasu veriteľov alebo konkurzného súdu. Z uvedeného je zrejmé, že súdyzúčastnené na rozhodovaní predmetnej veci podľa sťažovateľky nemali dostatočnevyriešenú otázku naplnenia jednotlivých znakov skutkovej podstaty trestného činu(predovšetkým objektívnej stránky trestného činu porušenia povinností pri správe cudziehomajetku), zo spáchania ktorého bola uznaná vinnou a odsúdená.
Inak povedané, podstata sťažovateľkou predloženej argumentácie spočíva v tvrdení,podľa ktorého skutkové zistenia v predmetnej veci boli súdmi zúčastnenými na rozhodovanív jej veci nesprávne právne posúdené, v dôsledku čoho došlo k porušeniu ňou označenýchpráv.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07).
Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnémurozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní,ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať,ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebona nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zistenéhoskutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Sťažovateľka mala podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku právo podaťproti napadnutému uzneseniu krajského súdu z 27. mája 2015 dovolanie, o ktorom boloprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúťo sťažnosti sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti tútoodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2016