SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 74/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MAXA REALITY, s. r. o., Svätoplukova 99/37,Prievidza, zastúpenej advokátom JUDr. Tomášom Suchým, konateľom spoločnostiAdvokátska kancelária JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská Bystrica,vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne vo veci vedenejpod sp. zn. 17 Co 763/2013 a jeho rozsudkom z 25. júna 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti MAXA REALITY, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola8. októbra 2014 doručená sťažnosť spoločnosti MAXA REALITY, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca“), vo veci namietaného porušenia jeho základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súduv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 17 Co 763/2013 a jehorozsudkom z 25. júna 2014.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľje v procesnom postavení odporcu v súdnom spore o zaplatenie 729,57 € vedenomOkresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 95/2012. Okresný súdrozsudkom z 25. júna 2013 návrh (žalobu) zamietol. O odvolaní navrhovateľa rozhodolkrajský súd rozsudkom sp. zn. 17 Co 763/2013 z 25. júna 2014 tak, že „rozsudok okresného súdu mení tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 724,46 Eur... Vo zvyšku sa návrh zamieta“.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že namietaný rozsudok krajského súduz 25. júna 2014 „je nezákonný a zo strany Krajského súdu... došlo k porušeniu našich práv, a to práva... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a práva... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.
4. Podľa názoru sťažovateľa označené práva (body 1 a 5) boli namietaným rozsudkoma jemu predchádzajúcim postupom krajského súdu porušené:
„- pre nesprávne právne posúdenie veci
- pre arbitrárnosť a svojvôľu ohľadom
1. vysporiadania sa s obsahom ústnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom a
2. posúdenia právneho postavenia sťažovateľa ako účastníka kúpnej zmluvy zo dňa 18. 11. 2011
3. vysporiadania sa s posúdením účelnosti vynaloženia nákladov na právne služby.“
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že namietaným rozsudkomkrajského súdu z 25. júna 2014 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil tento rozsudok a vec vrátil krajskémusúdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Súčasne žiadal priznať mu trovy konania.
6. Ako dôkazový materiál sťažovateľ (okrem iných písomností) predložil rozsudokokresného súdu z 25. júna 2013 a sťažnosťou namietaný rozsudok krajského súduz 25. júna 2014.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byťdôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhyvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhomna začatie konania (koncentrovanom v jeho petite, pozn.) okrem prípadov výslovneuvedených v tomto zákone.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
10. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených právzaručených ústavou a dohovorom (body 1 a 5) postupom krajského súdu a jeho rozsudkomsp. zn. 17 Co 763/2013 z 25. júna 2014.
11. Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o neopodstatnenosti faktickýcha právnych záverov napadnutého rozsudku krajského súdu (pozri body 3 a 4), najmänedostatočne zistený skutkový stav a v dôsledku toho aj nesprávne právne závery. Týmpodľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu ním označených práv (body 1 a 5).
12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorýrozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomociústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totižnie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácies ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavyo namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvougarantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecnýchsúdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie súzlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnejzmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajskéhosúdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomocvšeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinkyvýkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní navrhovateľarozsudkom sp. zn. 17 Co 763/2013 z 25. júna 2014 sú zlučiteľné s označeným článkomústavy, resp. dohovoru.
14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospelk záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jehoargumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúceprávne závery. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po oboznámení výsledkovkonania prvostupňového súdu uviedol odvolaciu argumentáciu navrhovateľa a stanoviskosťažovateľa (odporcu) k nemu.
Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:«Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. v medziach odvolaniaa zistil, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zmeniť podľa ust. § 220 O. s. p., pretoženie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ani zrušenie. Rozhodol s nariadenímpojednávania, na ktorom zopakoval dokazovanie okresného súdu oboznámením kúpnejzmluvy, zmluvy o úschove, výzvy na plnenie, výhradnej zmluvy o sprostredkovaní predajaa výsluchom navrhovateľa.
Vykonaným dokazovaním odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa dospel nazáklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím je daný odvolacídôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva vovšeobecnosti predovšetkým v nesprávnom postupe okresného súdu pri hodnotení výsledkovdokazovania. Dôsledkom je to, že okresný súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazovnevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoréboli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byťaj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom nazávažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
Základným východiskom skutkového stavu je existencia zmluvy o sprostredkovanízo dňa 09.11.2011, na základe ktorej sa odporca ako realitná kancelária zaviazal za odplatusprostredkovať predaj nehnuteľnosti navrhovateľa. Výslovne bolo dohodnuté, že kúpnuzmluvu a návrh na vklad do katastra nehnuteľností vypracuje odporca. Nebolo v konanísporné, že k predaju nehnuteľnosti na základe dohodnutého sprostredkovania došlo, a žekúpnu zmluvu vyhotovil odporca.
Písomná kúpna zmluva bola uzavretá medzi navrhovateľom ako predávajúcima manželmi ako kupujúcimi. Zaplatenie kúpnej ceny v celkovej výške 49.900Eur bolo dohodnuté po častiach takto:
a) Časť kúpnej ceny vo výške 3.300 Eur zaplatili kupujúci v hotovosti k rukámsprostredkovateľa pred podpisom tejto zmluvy, pričom uvedená suma predstavuje odmenusprostredkovateľa a obe zmluvné strany súhlasia so započítaním uvedenej sumyna pohľadávku sprostredkovateľa voči predávajúcemu vzniknutú titulom odmenyza sprostredkovanie.
b) Zvyšná časť kúpnej ceny 46.600 Eur bude zaplatená kupujúcimi v hotovostik rukám sprostredkovateľa (odporcu) v deň podpisu tejto zmluvy, pričom uvedená sumabude v úschove sprostredkovateľa až do dňa zápisu kupujúcich do časti B listu vlastníctvaa následne bude po prevode nehnuteľností na kupujúcich prevedená na účet predávajúceho(navrhovateľa).
Ďalší odsek kúpnej zmluvy znel: Zmluvné strany potvrdzujú, že s vyššie opísanýmspôsobom zaplatenia kúpnej ceny bez výhrad súhlasia, a že vyplatením kúpnej ceny vyššieopísaným spôsobom si kupujúci splnia svoju povinnosť zaplatiť kúpnu cenu a budú takuspokojené všetky nároky predávajúceho voči kupujúcim súvisiace so zaplatením kúpnejceny.Iný článok kúpnej zmluvy obsahuje text, že predávajúci (navrhovateľ) vyhlasuje, žeokrem vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného bývania a užívanianehnuteľností v prospech, neviaznu na nehnuteľnostiach žiadneiné ťarchy. V nasledujúcom odseku kúpnej zmluvy je text obsahujúci vyhláseniekupujúcich, že súhlasia s nadobudnutím predmetu prevodu zaťaženým právami popísanýmiv predchádzajúcom odseku tohto článku zmluvy.
Nebolo sporné, že v súvislosti s realizáciou kúpy sa odporca podujal na prevzatiekúpnej ceny ku dňu podpisu zmluvy od kupujúcich, jej dočasné uschovanie a následnévyplatenie predávajúcemu. Toto jeho konanie zahŕňa konkrétne právne povinnosti, ktorýchobsah je pre vec rozhodujúci. Súd prvého stupňa usúdil na obsah týchto povinností odporcuzo svedeckej výpovede realitnej maklérky a bývalého konateľa odporcu, ako aj z účastníckejvýpovede navrhovateľa. Z nich zistená danosť ústnej zmluvy viažucej vyplatenie kúpnejceny navrhovateľovi na výmaz ťarchy je však v zjavnom rozpore s textom kúpnej zmluvy.Kúpna zmluva totiž vyplatenie viaže iba na zmenu v osobe vlastníka, bez akejkoľvekzmienky o výmaze ťarchy, ba dokonca výslovne uvádza, že nehnuteľnosti budú s ťarchounadobudnuté s vedomím kupujúcich. V napadnutom rozhodnutí bol tento rozpor vyriešenýpoukazom na okruh osôb, ktorých kúpna zmluva zaväzovala, s tým, že to bol ibapredávajúci a kupujúci, nie však odporca. Skutkový záver súdu prvého stupňa o okruhuúčastníkov kúpnej zmluvy je síce správny, no listina kúpnej zmluvy nie je iba dôkazom opísomnej zmluve medzi predávajúcim a kupujúcim, ale svojim obsahom vypovedá aj oobsahu ústnej dohody, na základe ktorej sa k dočasnému ponechaniu kúpnej ceny u sebazaviazal odporca. To vyplýva z okolností vzniku kúpnej zmluvy. Odporca ako realitnákancelária sám text kúpnej zmluvy pripravil účastníkom, čo vyžaduje jeho vedomosť o ichpožiadavkách. Pokiaľ odporca s touto vedomosťou prijal záväzok ponechať kúpnu cenu istýčas u seba je jediným možným logickým záverom, že tak mohol urobiť iba s akceptovanímvôle účastníkov vyjadrenej v kúpnej zmluve čo do otázok priebehu platby. Inak by jehokonanie nebolo práve korektné, a to niet dôvodu predpokladať. Popri písomnej kúpnejzmluve teda vznikla nepomenovaná trojstranná ústna zmluva obsahujúca povinnostiodporcu súvisiace s prijatím kúpnej ceny od kupujúcich a súčasne obsahujúca povinnosťodporcu vyplatiť kúpnu cenu navrhovateľovi po splnení dohodnutých podmienok. Účasťouvšetkých troch strán na tvorbe obsahu kúpnej zmluvy zodpovedá práve jej text autentickyskutočnému obsahu dohody o podmienkach výplaty kúpnej ceny navrhovateľovi. Písomnázmluva o úschove uzavretá iba medzi odporcom a kupujúcimi je iba snahou o písomnéošetrenie výplaty kúpnej ceny prostredníctvom odporcu a zachytáva len časť uvedenejtrojstrannej dohody. Ani tu však nie je výplata kúpnej ceny viazaná na výmaz ťarchy. Čo satýka splatnosti výplaty určenej odlišne od kúpnej zmluvy, nemožno sa k nej prikloniť preneúčasť navrhovateľa na zmluve o úschove.
Popri písomnej kúpnej zmluve teda vznikla nepomenovaná trojstranná ústna zmluva(§ 51 Občianskeho zákonníka (OZ)) obsahujúca povinnosti odporcu súvisiace s prijatímkúpnej ceny od kupujúcich a súčasne obsahujúca povinnosť odporcu vyplatiť kúpnu cenunavrhovateľovi po splnení dohodnutých podmienok. Z obsahu kúpnej zmluvy je potomzrejmé, že takouto podmienkou bola iba zmena v osobe vlastníka nehnuteľnostína kupujúcich. Súčasne z obsahu kúpnej zmluvy úplne jednoznačne vyplýva splatnosťvýplaty kúpnej ceny navrhovateľovi. Text: „... suma bude v úschove sprostredkovateľa aždo dňa zápisu kupujúcich do časti B listu vlastníctva a následne bude po prevodenehnuteľností na kupujúcich prevedená na účet predávajúceho...“ nemožno vykladať inak,ako že povinnosť vyplatiť kúpnu cenu bola časovo viazaná na zmenu v osobe vlastníkanehnuteľností „...bude v úschove do dňa zápisu kupujúcich...“. Tento význam je potrebnépriradiť aj súčasne použitému pojmu následne a nemožno dôvodiť, že splatnosť nie je určená.Keďže k zmene v osobe vlastníka nehnuteľností na kupujúcich došlo dňa 14. 03.2012 a výplata kúpnej ceny od odporcu nebola viazaná na výmaz ťarchy, bola táto výplatadňa 15. 03. 2012 splatná. Pokiaľ odporca takto splatnú pohľadávku navrhovateľa nezaplatil,dokonca odmietol zaplatiť bez výmazu ťarchy, predstavujú náklady navrhovateľa na službyadvokáta využité v tejto situácii náklady spojené s uplatnením pohľadávky (§ 121 ods. 3OZ) a z tohto dôvodu ich náhrada vo výške 632,54 Eur navrhovateľovi patrí. Prenevyplatenie kúpnej ceny ku dňu splatnosti sa odporca dostal s plnením tejto povinnosti doomeškania a navrhovateľovi patrí podľa § 517 ods. 2 OZ tiež uplatnený úrok z omeškania(9,5 % p. a.) zo zaplatením kúpnej ceny (46.600 Eur) za obdobie od vzniku omeškania (16.03. 2012) do zaplatenia (22. 03. 2012) vo výške 91,92 Eur. Vznik omeškania navrhovateľnesprávne uplatnil už od 14. 03. 2012 a v tejto časti predčasne uplatneného úroku zomeškania súd návrh zamietol.
Dôvodný nebol tiež úrok z omeškania z vyššie uvedených nákladov spojenýchs uplatnením pohľadávky a z úroku z omeškania z kúpnej ceny. Oba uvedené nároky, tedacelá istina tohto sporu, predstavujú príslušenstvo pohľadávky (§121 ods. 3 OZ), z ktoréhoďalej príslušenstvo uplatňovať nemožno, pretože zákon sankciu za omeškanie príslušenstvapohľadávky nestanoví (rozsudok Nejvyššího soudu ČR zo dňa 24. 03. 2004,sp. zn. 35 Odo101/2002 - použiteľný pre totožnosť právnej úpravy aj v danej veci). Aj vtejto časti súd návrh pre uvedené zamietol.
Vzhľadom na uvedené iné skutkové závery ohľadom uplatnenej istiny a na základeuvedeného právneho posúdenia úroku z omeškania z uplatnenej istiny, zmenil odvolací súdrozsudok súdu prvého stupňa tak, ako to vyplýva z výroku tohoto rozhodnutia.
O trovách prvostupňového i odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňapo právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 224 ods. 4 O. s. p.).»
15. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetomkontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdudostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklada závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretímich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostinapadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať sprocesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súladeso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárnetie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémnenelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,I. ÚS 301/06).
17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súdsa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejtosúvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právoúčastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali záverynapadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanomdokazovaní.
18. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody uvedené krajským súdomv napadnutom rozhodnutí sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúcezo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutienevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatujedostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastnýchmyšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinnýnahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie jea ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
19. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavnéhosúdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavnýsúd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdua namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia,ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj právana spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názoromúčastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd preto sťažnosťodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodnézaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (bod 5).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2015