znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 74/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MAXA REALITY, s. r. o., Svätoplukova 99/37,Prievidza,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Tomášom   Suchým,   konateľom   spoločnostiAdvokátska   kancelária   JUDr.   Tomáš   Suchý,   spol.   s r.   o.,   Horná   13,   Banská   Bystrica,vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   vo veci   vedenejpod sp. zn. 17 Co 763/2013 a jeho rozsudkom z 25. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   MAXA   REALITY,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola8. októbra 2014   doručená   sťažnosť   spoločnosti   MAXA   REALITY,   s.   r.   o.   (ďalej   len„sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca“), vo veci namietaného porušenia jeho základnéhopráva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súduv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 17 Co 763/2013 a jehorozsudkom z 25. júna 2014.

2. Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že sťažovateľje v procesnom   postavení   odporcu   v súdnom   spore   o zaplatenie   729,57   €   vedenomOkresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 95/2012. Okresný súdrozsudkom z 25. júna 2013 návrh (žalobu) zamietol. O odvolaní navrhovateľa rozhodolkrajský súd rozsudkom sp. zn. 17 Co 763/2013 z 25. júna 2014 tak, že „rozsudok okresného súdu mení tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 724,46 Eur... Vo zvyšku sa návrh zamieta“.

3.   Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   namietaný   rozsudok   krajského   súduz 25. júna 2014 „je nezákonný a zo strany Krajského súdu... došlo k porušeniu našich práv, a to práva... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a práva... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

4. Podľa názoru sťažovateľa označené práva (body 1 a 5) boli namietaným rozsudkoma jemu predchádzajúcim postupom krajského súdu porušené:

„- pre nesprávne právne posúdenie veci

- pre arbitrárnosť a svojvôľu ohľadom

1.   vysporiadania   sa   s   obsahom   ústnej   zmluvy   uzatvorenej   medzi   sťažovateľom a

2.   posúdenia   právneho   postavenia   sťažovateľa   ako   účastníka   kúpnej   zmluvy zo dňa 18. 11. 2011

3. vysporiadania sa s posúdením účelnosti vynaloženia nákladov na právne služby.“

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že namietaným rozsudkomkrajského súdu z 25. júna 2014 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil tento rozsudok a vec vrátil krajskémusúdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Súčasne žiadal priznať mu trovy konania.

6. Ako dôkazový materiál sťažovateľ (okrem iných písomností) predložil rozsudokokresného   súdu   z 25.   júna   2013   a sťažnosťou   namietaný   rozsudok   krajského   súduz 25. júna 2014.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byťdôvodom   na   jeho   odmietnutie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhyvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhomna začatie   konania   (koncentrovanom   v   jeho   petite,   pozn.)   okrem   prípadov   výslovneuvedených v tomto zákone.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených právzaručených ústavou a dohovorom (body 1 a 5) postupom krajského súdu a jeho rozsudkomsp. zn. 17 Co 763/2013 z 25. júna 2014.

11.   Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o   neopodstatnenosti   faktickýcha právnych   záverov   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   (pozri   body   3   a   4),   najmänedostatočne zistený skutkový stav a v dôsledku toho aj nesprávne právne závery. Týmpodľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu ním označených práv (body 1 a 5).

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov,ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorýrozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomociústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totižnie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácies ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách.   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavyo namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvougarantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecnýchsúdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   súzlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnejzmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajskéhosúdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomocvšeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinkyvýkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní navrhovateľarozsudkom sp. zn. 17 Co 763/2013 z 25. júna 2014 sú zlučiteľné s označeným článkomústavy, resp. dohovoru.

14.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospelk záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jehoargumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúceprávne závery. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po oboznámení výsledkovkonania prvostupňového súdu uviedol odvolaciu argumentáciu navrhovateľa a stanoviskosťažovateľa (odporcu) k nemu.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:«Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. v medziach odvolaniaa zistil, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zmeniť podľa ust. § 220 O. s. p., pretoženie   sú   splnené   podmienky   na   jeho   potvrdenie   ani   zrušenie.   Rozhodol   s nariadenímpojednávania,   na   ktorom   zopakoval   dokazovanie   okresného   súdu   oboznámením   kúpnejzmluvy, zmluvy o úschove, výzvy na plnenie, výhradnej zmluvy o sprostredkovaní predajaa výsluchom navrhovateľa.

Vykonaným   dokazovaním   odvolací   súd   zistil,   že   súd   prvého   stupňa   dospel   nazáklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím je daný odvolacídôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva vovšeobecnosti predovšetkým v nesprávnom postupe okresného súdu pri hodnotení výsledkovdokazovania. Dôsledkom je to, že okresný súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazovnevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoréboli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byťaj   výsledkom   logických   rozporov   pri   hodnotení   dôkazov   s   osobitným   zreteľom   nazávažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

Základným východiskom skutkového stavu je existencia zmluvy o sprostredkovanízo dňa 09.11.2011, na základe ktorej sa odporca ako realitná kancelária zaviazal za odplatusprostredkovať   predaj   nehnuteľnosti   navrhovateľa.   Výslovne   bolo   dohodnuté,   že   kúpnuzmluvu a návrh na vklad do katastra nehnuteľností vypracuje odporca. Nebolo v konanísporné, že k predaju nehnuteľnosti na základe dohodnutého sprostredkovania došlo, a žekúpnu zmluvu vyhotovil odporca.

Písomná   kúpna   zmluva   bola   uzavretá   medzi   navrhovateľom   ako   predávajúcima manželmi ako kupujúcimi. Zaplatenie kúpnej ceny v celkovej výške 49.900Eur bolo dohodnuté po častiach takto:

a) Časť kúpnej ceny vo výške 3.300 Eur zaplatili kupujúci v hotovosti k rukámsprostredkovateľa pred podpisom tejto zmluvy, pričom uvedená suma predstavuje odmenusprostredkovateľa   a   obe   zmluvné   strany   súhlasia   so   započítaním   uvedenej   sumyna pohľadávku   sprostredkovateľa   voči   predávajúcemu   vzniknutú   titulom   odmenyza sprostredkovanie.

b)   Zvyšná   časť   kúpnej   ceny   46.600   Eur   bude   zaplatená   kupujúcimi   v   hotovostik rukám sprostredkovateľa (odporcu) v deň podpisu tejto zmluvy, pričom uvedená sumabude v úschove sprostredkovateľa až do dňa zápisu kupujúcich do časti B listu vlastníctvaa následne bude po prevode nehnuteľností na kupujúcich prevedená na účet predávajúceho(navrhovateľa).

Ďalší odsek kúpnej zmluvy znel: Zmluvné strany potvrdzujú, že s vyššie opísanýmspôsobom zaplatenia kúpnej ceny bez výhrad súhlasia, a že vyplatením kúpnej ceny vyššieopísaným spôsobom si kupujúci splnia svoju povinnosť zaplatiť kúpnu cenu a budú takuspokojené všetky nároky predávajúceho voči kupujúcim súvisiace so zaplatením kúpnejceny.Iný článok kúpnej zmluvy obsahuje text, že predávajúci (navrhovateľ) vyhlasuje, žeokrem   vecného   bremena   spočívajúceho   v   práve   doživotného   bývania   a   užívanianehnuteľností v prospech, neviaznu na nehnuteľnostiach žiadneiné   ťarchy.   V   nasledujúcom   odseku   kúpnej   zmluvy   je   text   obsahujúci   vyhláseniekupujúcich, že súhlasia s nadobudnutím predmetu prevodu zaťaženým právami popísanýmiv predchádzajúcom odseku tohto článku zmluvy.

Nebolo sporné, že v súvislosti s realizáciou kúpy sa odporca podujal na prevzatiekúpnej ceny ku dňu podpisu zmluvy od kupujúcich, jej dočasné uschovanie a následnévyplatenie predávajúcemu. Toto jeho konanie zahŕňa konkrétne právne povinnosti, ktorýchobsah je pre vec rozhodujúci. Súd prvého stupňa usúdil na obsah týchto povinností odporcuzo svedeckej výpovede realitnej maklérky a bývalého konateľa odporcu, ako aj z účastníckejvýpovede navrhovateľa. Z nich zistená danosť ústnej zmluvy viažucej vyplatenie kúpnejceny navrhovateľovi na výmaz ťarchy je však v zjavnom rozpore s textom kúpnej zmluvy.Kúpna   zmluva   totiž   vyplatenie   viaže   iba   na   zmenu   v   osobe   vlastníka,   bez   akejkoľvekzmienky o výmaze ťarchy, ba dokonca výslovne uvádza, že nehnuteľnosti budú s ťarchounadobudnuté s vedomím kupujúcich. V napadnutom rozhodnutí bol tento rozpor vyriešenýpoukazom   na   okruh   osôb,   ktorých   kúpna   zmluva   zaväzovala,   s   tým,   že   to   bol   ibapredávajúci a kupujúci, nie však odporca. Skutkový záver súdu prvého stupňa o okruhuúčastníkov kúpnej zmluvy je síce správny, no listina kúpnej zmluvy nie je iba dôkazom opísomnej zmluve medzi predávajúcim a kupujúcim, ale svojim obsahom vypovedá aj oobsahu ústnej dohody, na základe ktorej sa k dočasnému ponechaniu kúpnej ceny u sebazaviazal odporca. To vyplýva z okolností vzniku kúpnej zmluvy. Odporca ako realitnákancelária sám text kúpnej zmluvy pripravil účastníkom, čo vyžaduje jeho vedomosť o ichpožiadavkách. Pokiaľ odporca s touto vedomosťou prijal záväzok ponechať kúpnu cenu istýčas u seba je jediným možným logickým záverom, že tak mohol urobiť iba s akceptovanímvôle účastníkov vyjadrenej v kúpnej zmluve čo do otázok priebehu platby. Inak by jehokonanie nebolo   práve korektné, a to   niet   dôvodu predpokladať.   Popri písomnej kúpnejzmluve   teda   vznikla   nepomenovaná   trojstranná   ústna   zmluva   obsahujúca   povinnostiodporcu súvisiace s prijatím kúpnej ceny od kupujúcich a súčasne obsahujúca povinnosťodporcu vyplatiť kúpnu cenu navrhovateľovi po splnení dohodnutých podmienok. Účasťouvšetkých troch strán na tvorbe obsahu kúpnej zmluvy zodpovedá práve jej text autentickyskutočnému obsahu dohody o podmienkach výplaty kúpnej ceny navrhovateľovi. Písomnázmluva o úschove uzavretá iba medzi odporcom a kupujúcimi je iba snahou o písomnéošetrenie   výplaty   kúpnej   ceny   prostredníctvom   odporcu   a   zachytáva   len   časť   uvedenejtrojstrannej dohody. Ani tu však nie je výplata kúpnej ceny viazaná na výmaz ťarchy. Čo satýka splatnosti výplaty určenej odlišne od kúpnej zmluvy, nemožno sa k nej prikloniť preneúčasť navrhovateľa na zmluve o úschove.

Popri písomnej kúpnej zmluve teda vznikla nepomenovaná trojstranná ústna zmluva(§ 51 Občianskeho zákonníka (OZ)) obsahujúca povinnosti odporcu súvisiace s prijatímkúpnej ceny od kupujúcich a súčasne obsahujúca povinnosť odporcu vyplatiť kúpnu cenunavrhovateľovi po splnení dohodnutých podmienok. Z obsahu kúpnej zmluvy je potomzrejmé,   že   takouto   podmienkou   bola   iba   zmena   v   osobe   vlastníka   nehnuteľnostína kupujúcich.   Súčasne   z   obsahu   kúpnej   zmluvy   úplne   jednoznačne   vyplýva   splatnosťvýplaty kúpnej ceny navrhovateľovi. Text: „... suma bude v úschove sprostredkovateľa aždo dňa   zápisu   kupujúcich   do   časti   B   listu   vlastníctva   a   následne   bude   po   prevodenehnuteľností na kupujúcich prevedená na účet predávajúceho...“ nemožno vykladať inak,ako že povinnosť vyplatiť kúpnu cenu bola časovo viazaná na zmenu v osobe vlastníkanehnuteľností „...bude v úschove do dňa zápisu kupujúcich...“. Tento význam je potrebnépriradiť aj súčasne použitému pojmu následne a nemožno dôvodiť, že splatnosť nie je určená.Keďže k zmene v osobe vlastníka nehnuteľností na kupujúcich došlo dňa 14. 03.2012 a výplata kúpnej ceny od odporcu nebola viazaná na výmaz ťarchy, bola táto výplatadňa 15. 03. 2012 splatná. Pokiaľ odporca takto splatnú pohľadávku navrhovateľa nezaplatil,dokonca odmietol zaplatiť bez výmazu ťarchy, predstavujú náklady navrhovateľa na službyadvokáta využité v tejto situácii náklady spojené s uplatnením pohľadávky (§ 121 ods. 3OZ)   a   z   tohto   dôvodu   ich   náhrada   vo   výške   632,54   Eur   navrhovateľovi   patrí.   Prenevyplatenie kúpnej ceny ku dňu splatnosti sa odporca dostal s plnením tejto povinnosti doomeškania a navrhovateľovi patrí podľa § 517 ods. 2 OZ tiež uplatnený úrok z omeškania(9,5 % p. a.) zo zaplatením kúpnej ceny (46.600 Eur) za obdobie od vzniku omeškania (16.03. 2012) do zaplatenia (22. 03. 2012) vo výške 91,92 Eur. Vznik omeškania navrhovateľnesprávne   uplatnil   už   od   14.   03.   2012   a   v   tejto   časti   predčasne   uplatneného   úroku   zomeškania súd návrh zamietol.

Dôvodný   nebol   tiež   úrok   z   omeškania   z   vyššie   uvedených   nákladov   spojenýchs uplatnením pohľadávky a z úroku z omeškania z kúpnej ceny. Oba uvedené nároky, tedacelá istina tohto sporu, predstavujú príslušenstvo pohľadávky (§121 ods. 3 OZ), z ktoréhoďalej príslušenstvo uplatňovať nemožno, pretože zákon sankciu za omeškanie príslušenstvapohľadávky   nestanoví   (rozsudok   Nejvyššího   soudu   ČR   zo   dňa   24.   03.   2004,sp. zn. 35 Odo101/2002 - použiteľný pre totožnosť právnej úpravy aj v danej veci). Aj vtejto časti súd návrh pre uvedené zamietol.

Vzhľadom na uvedené iné skutkové závery ohľadom uplatnenej istiny a na základeuvedeného právneho posúdenia úroku z omeškania z uplatnenej istiny, zmenil odvolací súdrozsudok súdu prvého stupňa tak, ako to vyplýva z výroku tohoto rozhodnutia.

O   trovách   prvostupňového   i   odvolacieho   konania   rozhodne   súd   prvého   stupňapo právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 224 ods. 4 O. s. p.).»

15.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetomkontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdudostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklada závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretímich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostinapadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať sprocesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že   všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať   v   súladeso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárnetie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémnenelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03,I. ÚS 301/06).

17.   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súdsa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejtosúvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právoúčastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   záverynapadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanomdokazovaní.

18.   Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   dôvody   uvedené   krajským   súdomv napadnutom   rozhodnutí   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúcezo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutienevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatujedostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastnýchmyšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinnýnahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie jea ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavnéhosúdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavnýsúd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdua namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia,ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj právana spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názoromúčastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd preto sťažnosťodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodnézaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2015