znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 74/2012-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   februára   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Š.   J.,   R.,   zastúpeného   spoločnosťou   L.,   s. r. o.,   B., konajúcou   prostredníctvom   konateľky   a   advokátky   JUDr.   M.   K.,   vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Topoľčany   č. k. 11 Cb   226/2005-416 zo 16.   júna   2011   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   č.   k.   15 Cob 156/2011-429 z 28. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2012 doručená sťažnosť Š. J., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou L., s. r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľky   a   advokátky   JUDr.   M.   K.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Okresného   súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 Cb 226/2005-416 zo 16. júna 2011 (ďalej len „uznesenie zo 16. júna 2011“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)   č. k. 15 Cob   156/2011-429   z   28.   septembra   2011   (ďalej   len   „uznesenie   z 28. septembra 2011“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ sa návrhom z 21. októbra 2005 podaným okresnému súdu domáhal proti obchodnej spoločnosti D., s. r. o. (ako odporcovi v 1. rade), zaplatenia sumy 137 845 Sk s príslušenstvom z titulu odplaty za vykonanú nákladnú prepravu. Podaním z 11. mája 2006 sťažovateľ rozšíril svoj návrh aj proti K. H. (ako odporcovi v 2. rade). Konanie v označenej veci sťažovateľa bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 11 Cb 226/2005.

Okresný súd uznesením č. k. 11 Cb 226/2005-259 z 24. novembra 2009 zastavil konanie v časti proti odporcovi v 2. rade a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu   trov   konania   spojených   s   konaním   a   zastavením   konania   proti   odporcovi v 2. rade. Konanie bolo zastavené z dôvodu, že odporca v 2. rade 15. októbra 2008 zomrel a podľa   oznámenia   Okresného   súdu   Salzburg   nie   sú   dedičia,   ktorí   by   po   ňom   prijali dedičstvo.

Okresný súd rozsudkom č. k. 11 Cb 226/2005-365 z 8. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľa (smerujúci už len proti odporcovi v 1. rade) zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením a trovy štátu znáša štát.   Na   odvolanie   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   15   Cob   14/2011-388 z 23. februára 2011 (ďalej   len „rozsudok   krajského   súdu“)   potvrdil   rozsudok   okresného súdu, ktorý tak nadobudol právoplatnosť 9. apríla 2011, a zároveň rozhodol, že o trovách odvolacieho konania rozhodne okresný súd.

Krajský súd v Bratislave – justičná pokladnica, výzvami zo 16. mája 2011 vyzvala sťažovateľa   na   splnenie   povinností   uložených   právoplatnými   a   vykonateľnými rozhodnutiami v súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 Cb 226/2005 a uhradenie pohľadávok z titulu súdnych poplatkov v sume 302 € a 27,48 €.

Sťažovateľ   návrhom   doručeným   okresnému   súdu   2.   júna   2011   požiadal o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   svoju   žiadosť   odôvodnil   svojou   nepriaznivou finančnou situáciou.

Okresný súd uznesením zo 16. júna 2011 zamietol návrh sťažovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov a v odôvodnení svojho uznesenia uviedol: „Podľa § 138 ods. 1 OSP Na   návrh   môže   súd   priznať   účastníkovi   celkom   alebo   sčasti   oslobodenie   od   súdnych poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a   ak   nejde   o   svojvoľné   alebo   zrejme bezúspešné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva.   Ak   nerozhodne   súd   inak,   vzťahuje   sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť, poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa nevracajú.

Po   vykonanom   dokazovaní,   oboznámení   sa   s   predloženým   listinným   materiálom dospel súd k záveru,   že   oslobodenie od   súdnych poplatkov už nemožno   navrhovateľovi priznať,   nakoľko   konanie   je   právoplatne   skončené,   preto   rozhodol   tak,   že   návrh navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov zamietol.“

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   zo   16.   júna   2011   podal   sťažovateľ   odvolanie, v ktorom okrem iného uviedol: „Dôrazne nesúhlasím s názorom súdu, že by nebolo možné priznať oslobodenie od súdnych poplatkov v tomto čase (po právoplatnosti zamietavého rozsudku). Zákon o súdnych poplatkoch hovorí len o tom, že ak súd oslobodenie od súdnych poplatkov   prizná,   už   zaplatené   súdne   poplatky   nemožno   vrátiť   tomu,   kto   ich   zaplatil, neupravuje však, v ktorej fáze už nie je možné požiadať o oslobodenie a rozhodnúť o ňom. Navrhovateľ   žiada   o   priznanie   oslobodenia   od   súdneho   poplatku   pred   jeho   zaplatením a preto nič nebráni súdu v tom, aby o oslobodení rozhodol kladne…

Prípadné   vymáhanie   tohto   súdneho   poplatku   zo   strany   Justičnej   pokladnice   by spôsobilo navrhovateľovi ešte vážnejšie finančné problémy, ktoré však je možné eliminovať kladným rozhodnutím o oslobodení navrhovateľa od súdnych poplatkov.

Ďalším nemenej dôležitým faktom vo veci je, že podľa rozsudku zo dňa 08. 11. 2010 malo   byť   o   trovách   rozhodnuté   samostatným   uznesením.   Do   dnešného   dňa   však navrhovateľovi takéto rozhodnutie doručené nebolo...

žiadam   súd,   aby   pri   rozhodovaní   bral   do   úvahy   aj   nepriaznivé   okolnosti   vývoja súdneho sporu, v ktorom sa navrhovateľ v dobrej viere domáhal zaplatenia služieb, ktoré preukázateľne a nespochybniteľne poskytol, pričom odporca v I. rade sa zodpovednosti snažil v maximálne možnej miere zbaviť a prenechať ju na pleciach odporcu v II. rade, ktorý medzitým zomrel… a možné trestnoprávne súvislosti súčinnosti odporcu v I. a II. rade pri tejto podnikateľskej činnosti…“

Krajský   súd   uznesením   z   28.   septembra   2011   potvrdil   odvolaním   sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu zo 16. júna 2011 a v odôvodnení svojho uznesenia uviedol: „Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 OSP).

S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenie teda odvolací súd poukazuje na dôvody napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa s tým, že žalobca nespĺňa zákonnú podmienku na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 138   ods.   1   OSP.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   je   možné   priznať   účastníkovi oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   okrem   relevantných   majetkových   pomerov   splnením ďalšej podmienky, a to, že sa nejedná o zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Nakoľko žalobca bol v tomto konaní plne neúspešný, vychádzajúc z právoplatných rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu, ktorými bol žalobcov návrh zamietnutý, možno z uvedeného vyvodiť jednoznačný záver, že žalobcom uplatňované právo bolo zrejme bezúspešné. V takom prípade tak, ako už bolo vyššie spomenuté, nie je splnená zákonná podmienka na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov.

Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.“

Okresný súd uznesením č. k. 11 Cb 226/2005-443 z 8. decembra 2011 rozhodol, že sťažovateľ je povinný zaplatiť odporcovi v 1. rade náhradu trov konania v sume 996,50 € na účet jeho právneho zástupcu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   ním   označeného   základného   práva uznesením okresného súdu zo 16. júna 2011 a uznesením krajského súdu z 28. septembra 2011   z   dôvodu   podľa   neho   nesprávnych   skutkových   a   právnych   záverov   v   nich vyslovených.

V podstatnej časti svojej argumentácie sťažovateľ namieta nesprávnosť záveru o tom, že súdne konanie, v ktorom žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, bolo v čase podania jeho   žiadosti   a   rozhodovania   o   nej   právoplatne   skončené,   pričom   práve   o   tento   záver opierali   okresný   súd   aj   krajský   súd   svoj   ďalší   podľa   sťažovateľa   nesprávny   záver o nemožnosti   priznania   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   v   konaní   už   právoplatne skončenom.   Podľa   sťažovateľa   označené   súdne   konanie   nebolo   právoplatne   skončené v rozhodnom čase, keďže v ňom nebolo ešte rozhodnuté o trovách prvostupňového, ako i odvolacieho   konania   vo   vzťahu   k   odporcovi   v   1.   rade.   Ďalej   podľa   sťažovateľa právoplatné skončenie konania nie je zákonnou prekážkou na priznanie oslobodenia od poplatkov.   K   tejto   časti   svojej   argumentácie   sťažovateľ   uviedol: „...   rozhodnutie vychádzalo   z   nesprávneho   predpokladu,   že   po   právoplatnom   rozhodnutí   vo   veci   samej (avšak o trovách, konania ešte rozhodnuté nebolo, teda konanie nebolo skončené) už nie je možné priznať účastníkovi oslobodenie od súdnych poplatkov, hoci takáto podmienka v zákone vôbec nie je ustanovená a sťažovateľ by inak podmienky na priznanie oslobodenia splnil. Následkom tohto nesprávneho rozhodnutia… hrozí sťažovateľovi, že súdny poplatok bude od neho vymáhaný zo strany Justičnej pokladnice… Sťažovateľ je presvedčený, že o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   je   účastník   súdneho   konania   oprávnený   žiadať kedykoľvek počas súdneho konania…“

Podľa sťažovateľa krajský súd vôbec neskúmal správnosť záverov okresného súdu o právoplatnom   skončení   konania   a   jeho   dôsledkoch   pri   rozhodovaní   o   oslobodení   od súdnych poplatkov. Napriek tomu krajský súd uznesenie okresného súdu zo 16. júna 2011 potvrdil, avšak podľa sťažovateľa z úplne iných dôvodov ako rozhodol okresný súd, a to z dôvodu,   že   podľa   názoru   krajského   súdu   v   danom   prípade   išlo   o   zrejme   bezúspešné uplatňovanie   práva   zo   strany   sťažovateľa,   a   preto   nebol   daný   dôvod   na   priznanie oslobodenia od poplatkov.

Sťažovateľ nepovažuje za správny ani názor krajského súdu   o tom, že v danom prípade   išlo   zo   strany   sťažovateľa   o   zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   práva,   a   k   tomu vo svojej argumentácii okrem iného uvádza: „... porušovateľ v II. rade (krajský súd, pozn.) preveroval celý skutkový stav prípadu, pričom zohľadňoval všetky vykonané dôkazy… Ak by súd rozhodoval o oslobodení od súdnych poplatkov skôr (pri podaní návrhu vo veci samej), nemohol by do úvahy brať vývoj dokazovania, čím vznikajú rozdiely v rozhodovaní súdu o rovnakých prípadoch, čo je v rozpore s princípom právnej istoty (t. j. rovnaké alebo obdobné prípady sú posudzované rôzne a podľa odlišných kritérií). Tým, že porušovateľ v II. rade bral do úvahy aj vykonané dôkazy, dôkaznú situáciu a doterajší vývoj konania vo veci samej, bola žiadosť sťažovateľa posúdená prísnejšie ako mala byť, čím došlo k jeho neodôvodnenej diskriminácii oproti tomu, keby žiadosť podal skôr...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o tomto dočasnom opatrení:„...   Ústavný   súd   odkladá   vykonateľnosť   Uznesenia   Okresného   súdu   Topoľčany v konaní č. 11 Cb/226/2005 zo dňa 28. 03. 2006 a Uznesenia Okresného súdu Topoľčany v konaní č. 11 Cb/226/2005 zo dňa 06. 12. 2010...

Okresný súd Topoľčany, Krajský súd v Nitre a Justičná pokladnica Krajského súdu v Bratislave   sú   povinní   sa   zdržať   vykonávania   Uznesenia   Okresného   súdu   Topoľčany v konaní č. 11 Cb/226/2005 zo dňa 28. 03. 2006 a Uznesenia Okresného súdu Topoľčany v konaní   č.   11   Cb/226/2005   zo   dňa   06.   12.   2010,   a   to   až   do   rozhodnutia   o   ústavnej sťažnosti.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:„... Uznesením Okresného súdu Topoľčany v konaní č. 11Cb/226/2005 zo dňa 16. 06. 2011 v nadväznosti na Rozsudok Krajského súdu v Nitre 15 Cob/14/2011-388 zo dňa 23. 02. 2011 bolo porušené ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky....

Uznesením Krajského súdu v Nitre v konaní č. 15Cob/156/2011 zo dňa 28. 09. 2011 ako odvolacieho súdu v nadväznosti na Rozsudok Krajského súdu v Nitre 15 Cob/14/2011- 388 zo dňa 23. 02. 2011 bolo porušené ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...

Okresný súd Topoľčany v konaní č. 11Cb/226/2005 je povinný opätovne prejednať sťažovateľovu žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov...

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané zadosťučinenie 2.000,- EUR... Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 323,50 EUR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu zo 16. júna 2011, ktorým mu nebolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   a   uznesením   krajského   súdu z 28. septembra   2011,   ktorým   bolo   na   odvolanie   sťažovateľa   potvrdené   uznesenie okresného súdu zo 16. júna 2011.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   ním   označených   práv   v   nesprávnych   skutkových a právnych záveroch vyslovených v uznesení okresného súdu zo 16. júna 2011 a uznesení krajského súdu z 28. septembra 2011.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa uznesením okresného súdu zo 16. júna 2011

Ústavný   súd   konštatuje,   že   uznesenie   okresného   súdu   zo   16.   júna   2011   bolo preskúmateľné   na   základe   dostupného   opravného   prostriedku   –   odvolania   proti   tomuto uzneseniu,   ktoré   sťažovateľ   aj   využil,   a   preto   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa uznesením krajského súdu z 28. septembra 2011

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01),   ako aj konkrétne procesné   garancie   v súdnom   konaní.   Podľa   konštantnej judikatúry   ústavný   súd   nie   je súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou právnou   úpravou.   Krajský   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočne   vysporiadal s odvolacími   dôvodmi   sťažovateľa   a   náležite   odôvodnil   svoje   závery,   keď   sa   v plnom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu (ktorý nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu podania jeho žiadosti po právoplatnom skončení konania vo veci   samej)   a   zároveň   uviedol,   že   v   danom   prípade   je   daný   dôvod   na   nepriznanie oslobodenia aj z dôvodu, že išlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   uznesenia   krajského   súdu   z   28.   septembra   2011 konštatuje,   že   v   ňom   nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali nesprávnosti skutkových a právnych záverov krajského súdu, alebo ktoré by spočívali v ich nedostatočnom   odôvodnení   a   mohli   by   zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do namietaného   uznesenia   krajského   súdu   v   súlade   s   jeho   právomocami   ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide o skutkové a právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľa   s   napadnutým   uznesením krajského   súdu   ústavný   súd   opätovne   zdôrazňuje,   že   obsahom   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012