znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 74/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., P., zastúpeného   advokátom JUDr. A. N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Tdo 46/2010   z 23.   novembra   2010   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k. 3 To/40/2009-258 z 10. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 21. januára 2011 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   v spojení   s čl.   6   ods.   1   a   3   písm.   c)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 46/2010 z 23. novembra 2010 (ďalej aj „rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To/40/2009-258 z 10. marca 2010 (ďalej aj „rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 80/08-227 z 10. marca 2009 uznaný vinným z prečinu výtržníctva podľa § 360 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za spáchanie ktorého mu súd uložil peňažný trest vo výmere 250 € a náhradný trest odňatia slobody v trvaní dva mesiace. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa svojím uznesením č. k. 3 To/40/2009-258 z 10. marca 2010 prvostupňové rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne   potvrdil.   Najvyšší   súd   sťažovateľom   podané   dovolanie   svojím   rozhodnutím odmietol s poukazom na to, že „... je zrejmé, že dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ Tr. por. v posudzovanej veci nie sú dané, a preto Najvyšší súd... dovolanie obvineného   odmietol   na   neverejnom   zasadnutí   bez   preskúmania   veci(§382   písm.   c/   Tr. por.).“.

3. Ťažiskom právnej argumentácie sťažovateľa proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu bolo procesné pochybenie povereného príslušníka Policajného   zboru   v prípravnom   konaní,   a to   v rámci   dokazovania   podľa   §   119   ods.   1 zákona   č.   301/2001   Z.   z.   Trestného   poriadku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný poriadok“), keď nepostupoval v súlade s právom sťažovateľa na obhajobu. V tejto súvislosti uviedol, že „ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia...“ (v jeho prípade sa tak stalo až 20. marca 2008, keď trestné stíhanie vo veci bolo začaté 8. decembra 2007, pozn.).

4. Proti tomuto postupu sťažovateľ brojil uplatnením svojho práva na obhajobu, keď uviedol, že „Odkladanie, resp. posúvanie vznesenia obvinenia na neskorší čas, hoci už sú pre   takýto   postup   splnené   podmienky,   je...   podstatnou   chybou   celého   konania,   ktoré predchádza   rozsudku...   Až   od   momentu   vznesenia   obvinenia   má   totiž   obvinený   všetky práva... ktoré nemá... v prípade, že je len začaté trestné stíhanie vo veci.“. Podľa názoru sťažovateľa je „uvedený postup v trestnom konaní neprípustný, pretože tým je znemožnené právo obvineného (v čase vykonávania úkonov len ako svedok) na realizáciu tých práv, ktoré mu trestný poriadok ako obvinenému priznáva. Takýto postup znamená aj porušenie zásady kontradiktórnosti konania, ktoré má byť v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   realizované   formou   tzv.   krížového   výsluchu   aj   v prípravnom   konaní,   čo v prípade keď je výsluch realizovaný pred vznesením obvinenia nemôže byť dodržaný...“.

5.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Základné právo M. P. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy... a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1,   ods.   3   písm.   c)   Dohovoru...   výrokmi uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 6 Tdo 46/2010 porušené boli.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu...   zo   dňa   23.   11.   2010,   sp.   zn.   6   Tdo   46/2010 a uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. 03. 2010, sp. zn. 3 To 40/2009 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.   Krajský   súd   v Prešove   je   povinný   nahradiť   M.   P.   trovy   právneho   zastúpenia v sume 314,18 €.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. Sťažovateľ   namietal   porušenie   v petite   označených   základných   práv   tak rozhodnutím krajského súdu, ako aj rozhodnutím najvyššieho súdu z dôvodu skutočnosti, že sa nestotožnil s ich právnym záverom o dodatočnom konvalidovaní porušenia jeho práva na obhajobu,   k porušeniu   ktorého   došlo   v priebehu   prípravného   konania. „Ak   teda... vyšetrovateľ PZ uznesením začal trestné stíhanie vo veci, pričom bolo už v čase začatia zrejmé, kto je dôvodne podozrivý zo spáchania skutku a napriek tejto skutočnosti vykonával dokazovanie   výsluchmi   svedkov,   ich   konfrontácií,   nariadením   znaleckého   dokazovania, postupoval   nielen   v rozpore   s Trestným   poriadkom,   ale   aj   v rozpore   s namietanými porušeniami základných práv. Rozhodnutie súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu je založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   vykonané   zákonným   spôsobom,   pretože   výsluchy svedkov, znalca pred súdom prvého stupňa boli vykonávané pri latentnej alebo konkrétnej konfrontácii   s ich   výpoveďami   po   začatí   trestného   stíhania   pred   vznesením   obvinenia a nepochybne boli týmito výpoveďami podstatne ovplyvnené.“.

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

10.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v súdnom   spore   (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11.   Najvyšší   súd   v uznesení sp.   zn.   6   Tdo   46/2010   z 23.   novembra   2010 v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd... pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu...   bolo   podané   oprávnenou   osobou   prostredníctvom   obhajcu...   v   zákonnej lehote a na príslušnom súde... dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania... Najvyšší súd... však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.)... Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb a má byť len skutočne výnimočným   prielomom   do   inštitútu   právoplatnosti,   ktorý   je   dôležitou   zárukou   stability právnych vzťahov a právnej istoty... Dovolací súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť i to, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, ktorými sa v dovolaní odôvodňuje   existencia   určitého   dovolacieho   dôvodu,   musí   skutočne   vecne   zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. Dôvody dovolania je teda treba chápať materiálne, a preto nestačí na ne len formálne poukázať v podanom dovolaní...   Na   podklade   ktoréhokoľvek   dovolacieho   dôvodu   nemožno   preskúmavať a hodnotiť   správnosť   a   úplnosť   skutkového   stavu,   ani   preverovať   úplnosť   vykonaného dokazovania   a   správnosť   hodnotenia   jednotlivých   dôkazov.   Skutkový   stav   je   v prípade rozhodovania   o   dovolaní   hodnotený   iba   z   toho   hľadiska,   či   skutok   alebo   iná   okolnosť skutkovej   povahy   boli   správne   právne   posúdené...   Vo   vzťahu   k   dovolaciemu   dôvodu uvedenému v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., treba hneď na úvod zdôrazniť tú skutočnosť,   že   zákon   pre   jeho   uplatnenie   predpokladá   nie   každé   porušenie   práva   na obhajobu,   ale   len   jeho   zásadné   porušenie.   Zásadným   porušením   práva   na   obhajobu, zakladajúcim   uvedený   dôvod   dovolania,   sa   pritom   rozumie   predovšetkým   porušenie ustanovení o povinnej obhajobe.

Právo na obhajobu sa vzťahuje na celé trestné konanie a všetkým orgánom činným v trestnom konaní ako aj súdu je uložené umožniť osobe, proti ktorej sa konanie vedie, uplatnenie jej práv. Zmyslom tejto základnej zásady je zabezpečiť úplnú ochranu zákonných záujmov a práv obvineného, prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu veci a tiež k vydaniu zákonného a spravodlivého rozhodnutia.

Súčasťou práva na obhajobu je nepochybne aj právo preštudovať spis po skončení vyšetrovania a právo podať návrhy na doplnenie vyšetrovania, zakotvené v § 166 ods. 1 Tr. por. (zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov), resp. v § 208 ods. 1 Tr. por. Na výkon   tohto   práva   musia   byť   obvinený   i   jeho   obhajca   riadne   upozornení.   Dôležitosť preštudovania spisu obvineným a jeho obhajcom vyplýva z povahy a významu prípravného konania   a   je   ovplyvnená   aj   vzťahom   prípravného   konania   k   hlavnému   pojednávaniu v konaní pred súdom, pričom ale nemožno opomenúť ten fakt, že ťažisko dokazovania je sústredené práve v konaní pred súdom.

Toto právo obvinenému a jeho obhajcovi nebolo ukrátené. Z obsahu spisu je zrejmé, že obvinený a jeho obhajca mali v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdom možnosť navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho   obhajobu,   klásť   svedkom   otázky,   mali   možnosť   podať   sťažnosť   voči   uzneseniu o pribratí znalca,   taktiež všetky ostatné práva,   ktoré sú vyjadrením práva na obhajobu a podmienky   na   spoľahlivé   zistenie   objektívnej   pravdy   boli   v   predmetnej   veci   riadne zabezpečené.

Zároveň treba podotknúť, že práve dôkazy vykonané po začatí trestného stíhania mali za následok, že obvinenému bolo vznesené obvinenie len pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j/ Tr. zák. a nie aj pre trestné činy ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 159 ods. 1 písm. í) Tr. zák. ako bolo trestné stíhanie začaté.

Vzhľadom   na   všetky   vyššie   uvedené   skutočnosti,   zákonné   ustanovenia   dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že obvineným vytýkané procesné pochybenie v prípravnom konaní nie je spôsobilé naplniť dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., a teda že v danom prípade k zásadnému porušeniu práva na obhajobu nedošlo...“

12.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   citovaného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu s potvrdenými   závermi   krajského   súdu   v jeho   rozhodnutí   č.   k.   3   To/40/2009-258 z 10. marca 2010 považoval ústavný súd za podstatné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu:

«Krajský   súd...   preskúmal...   zákonnosť   a   odôvodnenosť   napadnutých   výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo... V prvom rade treba k veci uviesť, že Okresný súd... vykonal v rámci riadneho procesného postupu, t. j. bez podstatných chýb konania, ktoré by bez ďalšieho odôvodňovali   zrušenie   napadnutého   rozsudku,   dokazovanie   v   rozsahu   potrebnom   pre náležité objasnenie veci, všetky zákonne vykonané dôkazy následne vyhodnotil jednotlivo i v ich   súhrne   a   na   ich   základe   v   zásade   správne   ustálil   skutkový   stav   veci.   Zároveň rešpektujúc   ustanovenie   §   168   ods.   1   Tr.   poriadku   prvostupňový   súd   v   odôvodnení napadnutého rozsudku stručne, ale jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval... V tomto smere je však nutné okresnému súdu vytknúť, že v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal sčasti i na dôkazy, ktoré neboli pred ním vykonané (výpoveď obžalovaného a poškodených L. B. a P. V. z prípravného konania). So zreteľom na celé odôvodnenie napadnutého rozsudku, ale nejde o takú chybu, v dôsledku ktorej by boli napadnuté výroky rozsudku nejasné, neúplné, resp. nepreskúmateľné, keďže pred prvostupňovým súdom vykonané dôkazy vytvárajú vo svojom súhrnne logickú, ničím nenarušovanú a uzavretú sústavu vzájomne sa doplňujúcich a   na   seba   nadväzujúcich   dôkazov,   ktoré   vo   svojom   komplexe   zhodne   a   spoľahlivo preukazujú okolnosti, ktoré bolo treba v posudzovanej veci dokázať, a ktoré dostatočne odôvodňujú záver o vine obž. M. P... V tejto súvislosti považuje krajský súd za potrebné poukázať predovšetkým na výpoveď svedka B. U., ktorý na hlavnom pojednávaní bez toho, aby sa v podstatných bodoch odchýlil od svojej výpovede z prípravného konania, uviedol, že keď obžalovaný okolo neho, L. B. a P. V. prechádzal, drgol do L. B., na čo tá i P. V. slovne reagovali, čo viedlo k tomu, že obžalovaný na adresu L. B. vulgárne zanadával a vzápätí začal biť najprv ju a potom aj P. V. Oboch pritom podľa svedka udrel viackrát päsťou do tváre,   po čom L. B., ktorá mala v tom čase barle, spadla na chrbát a šmýkala sa po podlahe. Okrem toho udrel obžalovaný raz päsťou do sánky i jeho a to potom, ako sa ho spýtal, čo robí a napokon sa rozohnal i na slečnu, ktorá stála za ním (obžalovaným) a chytila ho za pravé rameno. Výpoveď tohto svedka je pritom v zhode s výpoveďami svedkov P. V. a L. B., výsluchy ktorých boli pred súdom síce podstatne stručnejšie, než v prípravnom konaní, no pre náležité objasnenie veci aj so zreteľom na ostatné dôkazy, v konečnom dôsledku postačujúce. Svedok P. V. pred prvostupňovým súdom potvrdil, že obžalovaný do jeho priateľky L. B. drgol a následne ju, aj jeho udrel päsťou do tváre. Obdobne i svedkyňa L. B. potvrdila, že obžalovaný do nej najprv drgol a po údere, ktorý nasledoval, spadla odletom na zadok a chrbát dozadu, pričom videla ako obžalovaný bil jej priateľa P. V. najmenej dvakrát päsťou a začal biť aj B. U.. Výpovede týchto svedkov potvrdzuje i znalec z odvetvia chirurgia a stomatológia, ktorý na hlavnom pojednávaní zotrval na záveroch ním písomne podaného posudku, podľa ktorého zranenia, ktoré boli u poškodených L. B. a P. V. bezprostredne   po   čine   zistené,   boli   s   najväčšou   pravdepodobnosťou   spôsobené   údermi päsťou silou na rozhraní menšej až strednej intenzity.

U poškodenej šlo podľa znalca pravdepodobne o jeden úder do pravého oka a nosa a u poškodeného šlo najmenej o tri údery do čela, spánkovej oblasti hlavy a pravej strany tváre. Podľa názoru krajského súdu znalec, zohľadniac charakter, umiestnenie, počet, tvar i medicínsky vysvetliteľný mechanizmus vzniku jednotlivých zranení, zároveň presvedčivo vysvetlil, prečo považuje vznik týchto poranení pádom na zem, resp. náhodným zasiahnutím tváre za nepravdepodobný a prakticky vylúčený.

Následnú zmenu obhajoby v priebehu hlavného pojednávania spočívajúcu v tom, že zranenia   pošk.   L.   B.   spôsobil   pri páde   P.   V.   lakťom,   považuje krajský súd   za   účelovú reakciu na závery znalca, ktorý vylúčil pôvodné tvrdenie obžalovaného, že tieto zranenia mohli vzniknúť nárazom hlavy poškodeného o hlavu poškodenej.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu predovšetkým tieto dôkazy, ktoré boli pred súdom prvého stupňa procesné predpísaným spôsobom vykonané, dovoľujú vo svojom súhrne bez akejkoľvek rozumnej pochybnosti vyvodiť skutkový záver, že to bol práve obž. M. P. kto pred vstupom do baru vyvolal konflikt medzi ním a poškodenými a to tak, že potom, čo sa L. B. slovne ohradila voči tomu, že do nej pri prechádzaní vrazil, túto najprv slovne vulgárne napadol a vzápätí ju napadol aj fyzicky - úderom päsťou do oblasti tváre a následne fyzicky

- údermi do oblasti hlavy napadol i P. V. a B. U., ktorí na jeho správanie voči poškodenej slovne   reagovali,   čím   L.   B.   a P.   V.   spôsobil   zranenia   vyžadujúce   si   liečenie   po   dobu najmenej šiestich dní. Takto preukázané konanie odvolateľa treba považovať za výtržnosť, ktorej sa dopustil na mieste verejnosti prístupnom tým, že fyzicky napadol viaceré - tri osoby. Krajský súd pritom osobitne posudzoval závažnosť takto preukázaného konania obž. M. P. Nad rámec dôvodov napadnutého rozsudku treba v tejto súvislosti uviesť, že útok obžalovaného smeroval prioritne voči len devätnásťročnej žene, ktorá mala v tom čase na nohe sadru a používala barly. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že zo strany odvolateľa šlo o krajne neadekvátnu reakciu na bežne sa vyskytujúci konflikt. Takéto konanie obžalovaného je navyše o to zarážajúcejšie, že v tom čase bol príslušníkom Policajného zboru, jednou zo základných úloh ktorého je spolupôsobiť pri ochrane života, zdravia, osobnej slobody a bezpečnosti osôb, pričom bol osobitne povinný zdržať sa všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť   tohto   zboru   alebo   ohroziť   dôveru   v   neho.   Bez   povšimnutia   nemožno   napokon ponechať   ani   následok   konania   obžalovaného   -   poškodenie   zdravia   dvoch   osôb.   So zreteľom na tieto skutočnosti dospel krajský súd k záveru, že závažnosť konania obž. M. P. je vyššia než nepatrná a okresný súd správne a v súlade so zákonom posúdil jeho konanie ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zákona v spojení s § 138 písm. j) Tr. zákona.

K podstate odvolacích námietok smerujúcich voči skutkovým a právnym záverom prvostupňového súdu krajský súd nad rámec už uvedeného dodáva:

Výpovede vyššie uvedených svedkov nie sú v pre rozhodnutie podstatných bodoch podľa názoru odvolacieho súdu vnútorne ani navzájom tak zásadne rozporné, že by to znižovalo ich hodnovernosť do takej miery, že by o ne, v spojení s ďalšími dôkazmi, nebolo možné oprieť skutkové závery. V tejto súvislosti dáva krajský súd osobitne do pozornosti výpoveď svedka B. U., z ktorej okrem iného vyplýva, že tak obžalovaný, ako aj poškodení boli počas incidentu v pohybe a teda je pochopiteľné (aj vzhľadom na čas, ktorý uplynul), že títo popisujú ich vzájomné postavenie rozdielne. Navyše, z pohľadu objasnenia skutkového stavu veci nejde podľa názoru krajského súdu o podstatnú otázku. Rovnako za nepodstatné považuje   odvolací   súd   to,   že   svedok   P.   V.   na   hlavnom   pojednávaní,   na   rozdiel   od prípravného konania, uviedol, že na mieste činu bola aj ďalšie osoba, obzvlášť ak o tejto osobe už v prípravnom konaní vypovedala L. B. Obsahu spisu ďalej nezodpovedá tvrdenie odvolateľa,   že   svedok   B.   U.   na   hlavnom   pojednávaní   tvrdil,   že   stál   k   obžalovanému chrbtom, pričom jeho vyhlásenie, že „skutočne videl len to, ako bola L. na zemi“ nemožno hodnotiť izolovane, ale v kontexte jeho celej výpovede. V tejto súvislosti dáva krajský súd do pozornosti, že šlo o odpoveď svedka na otázku prokurátora, aby popísal správanie P. V. v čase útoku.

Vierohodnosť výpovedí poškodených nespochybňuje ani fakt, že okresný súd, napriek ich zhodným výpovediam v prípravnom konaní, vypustil z popisu skutku to, že obžalovaný mal napokon jedenkrát udrieť päsťou do oblasti tváre aj svoju vtedajšiu priateľku J. M. Práve naopak, podľa presvedčenia odvolacieho súdu skutočnosť, že títo svedkovia takúto, v podstate značne absurdnú okolnosť, zhodne uviedli, potvrdzuje pravdivosť ich pôvodných výpovedí. K tomu krajský súd doplňa, že omyl páchateľa v predmete útoku, ho bez ďalšieho nezbavuje   trestnej   zodpovednosti.   Na   tom   nemení   nič   ani   to,   že   J.   M.,   výpoveď   ktorej okresný   súd   správne   vyhodnotil   ako   účelovú,   takéto   konanie   obžalovaného   poprela   a necítila   sa   byť   poškodenou.   Náprava   toho   pochybenia,   ktorá   by   si   navyše   vyžadovala doplnenie dokazovania (na hlavnom pojednávaní k tejto okolnosti vypovedal len svedok B. U.), však nebola možná, keďže by šlo v zmenu rozhodnutia v neprospech obžalovaného, pričom odvolanie bolo podané len v jeho prospech.

Vzhľadom na počet útokov (najmenej štyri), ich charakter (údery päsťou), intenzitu (menšia   až   stredná)   a   oblasť,   na   ktorú   smerovali   (hlavy   poškodených)   je   zrejmé,   že obžalovaný chcel poškodených fyzicky napadnúť, čo sa mu aj opakovane podarilo, pričom nepochybne vedel, že je na mieste verejnosti prístupnom. So zreteľom na uvedené okresný súd správne ustálil, že obžalovaný sa konania kladeného mu za vinu dopustil v priamom úmysle. Rovnako neobstojí námietka odvolateľa, že len odvracal nebezpečenstvo priamo hroziace   záujmu   chránenému   Trestným   zákonom.   Na   základe   výsledkov   vykonaného dokazovania   považuje   krajský   súd   za   nesporné,   že   obžalovaný   ako   prvý   najprv   slovne a potom aj fyzicky zaútočil na pošk. L. B., ktorá jeho ani jeho priateľku žiadnym spôsobom neohrozovala. Rovnako nebolo preukázané, aby následné konanie poškodených P. V. a B. U.   voči   obžalovanému,   aj   vzhľadom   na   jeho   fyzickú   dispozíciu,   na   ktorú   v   odvolaní poukazuje, prekročilo rámec slovných námietok voči jeho konaniu a smerovalo k takému fyzickému útoku z ich strany, že by to bolo možné považovať za vybočenie z medzí nutnej obrany. V tejto súvislosti je žiadúce pripomenúť, že riziko vyvolané útokom, by mal vždy niesť   útočník   a   nie   obranca,   pričom   konanie   útočníka   namierené   proti   osobe,   ktorá vystúpila na obranu napadnutej osoby, je treba vždy považovať za pokračovanie v útoku (pokiaľ nedošlo k excesu z medzí nutnej obrany).

Pokiaľ   ide   o   námietky   odvolateľa   smerujúce   proti   konaniu,   ktoré   rozsudku predchádzalo, krajský súd sa stotožňuje s názorom, že pokiaľ sú naplnené z procesných pravidiel vyplývajúce podmienky pre to, aby bola určitá fáza trestného konania skončená a bola začatá iná, je porušením práva na obhajobu, ak policajt bez objektívnych dôvodov pokračuje v trestnom stíhaní „vo veci“, hoci už mal vzniesť obvinenie určitej osobe. Pri takomto posudzovaní je však nutné postupovať zdržanlivo, keďže s odstupom času a so zreteľom na skutočnosti, ktoré vyšli v priebehu konania najavo, sa môže situácia spätne javiť inak, než v čase vykonávania jednotlivých úkonov. Navyše treba uviesť, že súčasná právna   úprava   vyžaduje,   aby   policajt   začal   trestné   stíhanie   vždy,   pokiaľ   z   trestného oznámenia, resp. jeho doplnenia nie je s istotou zodpovedajúcou danému štádiu konania zrejmé, že ide o priestupok, iný správny delikt, disciplinárne previnenie, resp. že trestné stíhanie je neprípustné, neúčelné, zanikla trestnosť činu alebo nejde o trestný čin. Naproti tomu, pre vznesenie obvinenie sa vyžaduje už vyšší stupeň pravdepodobnosti, že trestný čin spáchala určitá osoba. Vzhľadom na takúto právnu úpravu môže v praxi nastať (a nastáva) situácia, že hoci je z trestného oznámenia zjavné kto sa mal skutku dopustiť, bez zistenia ďalších skutočností presahujúcich doplnenie trestného oznámenia nie je zrejmé, či vôbec ide o trestný čin. Za takéhoto stavu by bolo vznesenie obvinenia predčasné.

Z obsahu predloženého spisu krajský súd zistil, že príslušný policajt začal konať na základe trestného oznámenia osoby, ktorá nebola priamy svedkom skutku a na základe ňou predložených   lekárskych   správ.   V   takejto   situácii   postupoval   policajt   podľa   názoru krajského   správne,   pokiaľ   začal   trestné   stíhanie   a   v   záujme   preverenia   skutočností vyplývajúcich z trestného oznámenia vypočul priamych svedkov skutku. Pochybil však, keď následne,   bez   toho,   aby   M.   P.   vzniesol   obvinenie,   pokračoval   v   konaní   jednak   jeho výsluchom   a   výsluchom   svedkyne   J.   M.,   vykonaním   konfrontácií   medzi   poškodenými   a odvolateľom   (v   tom   čase   v   procesnom   postavení   svedka)   a   pribratím   znalca   z   odboru zdravotníctvo   a   farmácia,   hoci   skutočnosti   zistené   z   trestného   oznámenia   a   prvotných výpovedí poškodených v spojení s lekárskymi správami už dostatočne odôvodňovali záver, že M. P. mal spáchať skutok vykazujúci znaky minimálne prečinu výtržníctva podľa § 364 Tr. zákona. V tomto smere je nutné námietkam odvolateľa prisvedčiť.

Krajský súd sa ale už nestotožňuje s názorom, že ide o takú podstatnú chybu konania spočívajúcu   v   porušení   práva   obhajoby,   ktorá   by   bez   ďalšieho   odôvodňovala   zrušenie napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že trestné konanie predstavuje od   svojho   začiatku   až   po   koniec   organický   celok,   v   ktorom   sa   v   rámci   vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu práv a slobôd zo strany orgánov činných   v   trestnom   konaní   a   súdov   môžu   a   majú   naprávať,   resp.   korigovať   prípadné predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd (primerane napr.   uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   I.   ÚS   21/2010).   Z   tohto pohľadu považuje krajský súd za podstatné, že napadnutý rozsudok je založený výlučne na dôkazoch, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní v prítomnosti obžalovaného a jeho obhajcu,   ktorí   mali   reálnu   možnosť   jednotlivých   svedkov   a   znalca   vypočúvať,   klásť   im otázky, čo aj využili a taktiež mali možnosť reagovať na ostatné, v konaní pred súdom vykonané   dôkazy.   Preto   i   keď   v   určitom   štádiu   konania   došlo   nesprávnym   postupom policajta   k obmedzeniu práva odvolateľa na   obhajobu,   toto   pochybenie   bolo postupom okresného   súdu   v   celom   rozsahu   napravené.   Pokiaľ   obžalovaný   namieta,   že   mu   bolo znemožnené spochybniť osobu znalca, resp. vyjadriť sa k otázkam, ktoré mu boli v uznesení položené, poukazuje krajský súd na to, že hoci bol znalec do konania pribratý ešte pred vznesením obvinenia, predmetné uznesenie bolo odvolateľovi a jeho obhajcovi dodatočne, ešte v priebehu vyšetrovania, doručené. Napriek tomu obžalovaný pribratie znalca, či už pre vecné dôvody, resp. pre osobu znalca ani v prípravnom konaní a ani v konaní pred súdom,   včítane   odvolacieho   konania,   nijak   nespochybnil   a   ani   sa   žiadny   spôsobom nedomáhal doplnenia okruhu otázok, ktoré by mali byť znalcom riešené. Je teda zrejmé, že právo obžalovaného na obhajobu v jeho materiálnom ponímaní bolo v konečnom dôsledku aj   v tomto   smere   zachované   a   tieto   jeho   výhrady   nemožno   taktiež   považovať   za opodstatnené.

Vo vzťahu k výroku o treste, voči ktorému odvolateľ nevzniesol žiadne konkrétne námietky, krajský súd, nezistiac dôvody dovolania, uvádza, že okresným súdom uložený trest zodpovedá všetkým zásadám ukladania trestov.

Z týchto dôvodov krajský súd odvolanie obž. M. P. ako nedôvodné zamietol.»

13.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

14. Argumentácia sťažovateľa sa koncentrovala (bod 3, 4 a 8) proti právnemu názoru krajského súdu   a najvyššieho súdu   o konvalidovaní prípadných   nedostatkov   prípravného konania v čase po začatí trestného stíhania sťažovateľa a po podaní obžaloby – v konaní pred všeobecnými súdmi. Podľa názoru sťažovateľa tak zásadné porušenie sa prenieslo aj do konania pred súdom a vytvorilo tak prekážku, ktorú sa účinne nepodarilo prekonať ani následným   postupom   okresného   súdu   opakovaním   vykonania   jednotlivých   dôkazných prostriedkov.   V tejto súvislosti   ústavný   súd nezistil,   žeby rozhodnutie   najvyššieho   súdu v spojení   s rozhodnutím   krajského   súdu   boli   svojvoľné   a že   by   tak   zasahovali do základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1   ústavy   a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery najvyššieho súdu ani krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a v jeho spojitosti aj s rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd a krajský súd konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené.

16. V súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s rozhodnutím najvyššieho súdu a v jeho spojení aj s rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať   očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   a   v jeho   spojení   aj s rozhodnutím   krajského   súdu   a namietaným porušením   označených   práv   (čl.   46   ods.   1 ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru),   a preto bolo   potrebné sťažnosť sťažovateľa   odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

17.   Ústavný   súd   už pri   predbežnom   prerokúvaní sťažovateľovej   sťažnosti   dospel k záveru,   že   podľa   platnej   právnej   úpravy   trestného   konania   sťažovateľ   ako   obvinený v prípravnom konaní, tak aj ako obžalovaný v rámci prerokovania veci pred súdom, pri uplatnení svojho   práva   na   obhajobu mal možnosť   právne   účinným spôsobom   namietať porušenie v petite sťažnosti označených základných práv a slobôd garantovaných ústavou, ktoré   mali   byť   porušené   v   sťažnosti   označeným   postupom   vyšetrovateľa   v rámci prípravného konania. Okresný súd, ktorý bol oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa   v prvom   stupni,   tak   aj   krajský   súd   ako   súd   odvolací,   ktorý   rozhodoval o podanom opravnom prostriedku, boli súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti   a ústavnosti   postupu   vyšetrovateľa   v prípravnom   konaní   (obdobne   napr. III. ÚS 75/05, III. ÚS 109/05 alebo II. ÚS 294/06).

18. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej   trestné   konanie   predstavuje   od   svojho   začiatku   až   po   koniec   organický   celok, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu práv a slobôd zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov môžu a majú naprávať, resp. korigovať prípadné predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Preto spravidla až po právoplatnom skončení   trestného   konania   možno   sťažnosťou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   namietať porušenia   ústavou   chránených   základných   práv   a slobôd,   ku   ktorým   došlo   v   priebehu trestného konania a neboli v jeho priebehu odstránené.

19. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na ochranu svojich v petite sťažnosti označených   základných   práv,   vrátane   práva   na   obhajobu,   ktoré   porušenie   aj   bolo konvalidované   opakovaním   dokazovania   pred   okresným   súdom   pri   plnom   naplnení sťažovateľovho práva na obhajobu. Toto v neposlednom rade potvrdil aj krajský súd vo svojom rozhodnutí, keď sťažovateľovým námietkam týkajúcim sa porušenia jeho práva na obhajobu   aj   s poukazom   na   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu   uviedol,   že „Z tohto pohľadu považuje krajský súd za podstatné, že napadnutý rozsudok je založený výlučne na dôkazoch, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní v prítomnosti obžalovaného a jeho obhajcu,   ktorí   mali   reálnu   možnosť   jednotlivých   svedkov   a znalca   vypočúvať,   klásť   im otázky,   čo aj   využili   a taktiež   mali   možnosť reagovať   na   ostatné,   v konaní   pred   súdom vykonané   dôkazy.   Preto   i keď   v určitom   štádiu   konania   došlo   nesprávnym   postupom policajta   k obmedzeniu   práva   odvolateľa   na   obhajobu,   toto   pochybenie   bolo   postupom okresného súdu v celom rozsahu napravené.“. Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu neexistuje ústavný dôvod na to, aby ústavný súd vstupoval v predmetnej trestnej veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov a ich rozhodnutí. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej porušenie svojho práva na obhajobu podľa čl. 50 ods.   3 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru zjavne neopodstatnená.

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   predmetných   rozhodnutí najvyššieho súdu a krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011