znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 74/09-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka o sťažnosti Ing. M. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 2/2000 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 19 C 743/88) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 2/2000 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom   pod sp. zn. 19 C 2/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   M.   H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   3   500   €   (slovom tritisícpäťsto   eur),   ktoré   j e   mu Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   zaplatiť do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ing.   M.   H. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume   223,46   €   (slovom dvestodvadsaťtri   eur   a štyridsaťšesť   centov),   ktoré   j   e   mu   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   J.   Č.,   K.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2008 doručená sťažnosť Ing. M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom Okresného   súdu   Košice   II (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   19   C   2/2000.   Sťažnosť   bola doplnená podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 27. februára 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania (žalovaným v prvom rade vo   veci „návrhu   na   zrušenie   a   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam“), ktoré pôvodne začalo ešte v roku 1988.

Rozsudkom z 5. decembra 1997, ktorý nadobudol právoplatnosť v decembri 1999, okresný   súd   zrušil „podielové   spoluvlastníctvo   k   jednotlivým   parcelám   a   návrh navrhovateľov o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu vylúčil   na   samostatné   konanie“.   Okresný   súd   bol   podľa   sťažovateľa   nečinný   najmä v období od 17. októbra 2002 až do 22. januára 2007.

Napriek tomu, že od podania pôvodného žalobného návrhu uplynulo už viac ako 20 rokov,   vec   doteraz   nie   je   právoplatne   skončená.   Sťažovateľ   podal   aj   sťažnosť na prieťahy v konaní v apríli 2008, ktorú predseda okresného súdu uznal ako čiastočne dôvodnú.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa Ing. M. H. na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod spisovou značkou 19 C 2/2000 porušené bolo.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   spisovou značkou 19 C 2/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi Ing. M. H. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 330.000,- Sk (10. 953,99 €), ktoré je mu Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť Ing. M. H. trovy právneho zastúpenia vo výške 6.732,- Sk (233,46 €) na účet advokáta JUDr. J. C. do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   I.   ÚS   74/09-9 z 12. marca 2009 ju prijal na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania.

Na základe výzvy ústavného súdu predložil 6. apríla 2009 predseda okresného súdu vyjadrenie   k sťažnosti   sp.   zn.   1   SprV/256/2009,   ktoré   obsahovalo   chronológiu   úkonov okresného súdu od vylúčenia návrhu na samostatné konanie (2000), pričom okresný súd priznal, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom iba „v období od 23. 3. 2000 do 2. 11. 2000   a od   29.   júla   2003   do   8.   3.   2004“,   ale   na   druhej   strane   okresný   súd   uviedol, že aj sťažovateľ sa výrazne podieľal na predĺžení tohto konania najmä tým, že bol pasívny a neposkytol   potrebnú   súčinnosť   znalcovi,   v   dôsledku   čoho   znalec   nemohol   doplnenie k znaleckému   posudku   vypracovať,   a tiež   preto,   že   jeho   právny   zástupca   niekoľkokrát žiadal   o odročenie   pojednávania,   čím   sa   podieľal   na   zbytočných   prieťahoch   v   konaní. Vo vyjadrení uvádza konkrétne obdobia, keď k týmto skutočnostiam došlo.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s relevantnými   spisovými   podkladmi,   z obsahu sťažnosti a jej príloh a z vyjadrení účastníkov zistil tento priebeh a stav konania:

Sťažovateľ   vystupuje   v konaní   ako   žalovaný   v prvom   rade   a okresný   súd   koná v súčasnosti   o návrhu   žalobcov   na zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva k rodinnému domu sťažovateľa, ktorý bol vylúčený na samostatné konanie v januári 2000.

Prvé pojednávanie 23. marca 2000 bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania, ktoré bolo nariadené 2. novembra 2000. Dňa 4. mája 2001 bol spis odoslaný súdnemu znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku.

Znalecký   posudok   bol   doručený   okresnému   súdu   11.   júla   2001   a   právnemu zástupcovi sťažovateľa 20. novembra 2001, ktorý sa k nemu vyjadril 1. marca 2002.

Ďalšie pojednávanie sa konalo 21. mája 2002 a bolo odročené na neurčito z dôvodu špecifikácie podania sťažovateľa zo 4. júla 2001.

Dňa 25. marca 2003 okresný súd rozhodol o znalečnom.

Pojednávanie   24.   júna   2003   sa   nekonalo,   pretože   právny   zástupca   sťažovateľa požiadal o jeho odročenie z dôvodu čerpania dovolenky.

Na   pojednávaní   29.   júla   2003   právny   zástupca   sťažovateľa   navrhol   doplnenie znaleckého posudku a 8. marca 2004 okresný súd opätovne pribral do konania znalca.Dňa 2. januára 2006 ustanovený znalec oznámil, že pri telefonickom kontakte mu sťažovateľ   oznámil,   že „žiadne   upresňovanie   nie   je   potrebné   nakoľko   konanie   v tejto spornej veci bolo ukončené“. Z uvedeného dôvodu znalec žiadal okresný súd o oznámenie ďalšieho postupu v danej veci.

Okresný súd upozornil 6. marca 2006 sťažovateľa, aby umožnil znalcovi vykonanie ohliadky nehnuteľnosti, inak mu bude uložená poriadková pokuta, a 4. apríla 2007 urgoval znalca, aby mu predložil znalecký posudok.

Dňa 16. mája 2007 znalec oznámil okresnému súdu, že sťažovateľ mu nie je ochotný poskytnúť podklady na vypracovanie znaleckého posudku, preto 21. mája 2007 okresný súd opätovne   vyzval   sťažovateľa   na   poskytnutie   súčinnosti,   ten   však   28.   mája   2007   podal „návrh na zastavenie konania“.

V   septembri   2007   bol   znalec   opätovne   urgovaný   vypracovať   znalecký   posudok a na pojednávaní 15. januára 2008 bol vypočutý. Znalec uviedol, že sťažovateľ mu nie je ochotný poskytnúť súčinnosť pri vypracovaní doplnku k znaleckému posudku.

Pojednávanie   12.   februára   2008   bolo   odročené   na   žiadosť   právneho   zástupcu sťažovateľa   z dôvodu   celodenného   ošetrenia   a   11.   marca   2008   okresný   súd   rozhodol o návrhu   žalobcov   z   15.   februára   2008   na   pristúpenie   ďalších   účastníkov   na   strane žalovaných.

Ďalšie relevantné pojednávanie sa uskutočnilo až 26. augusta 2008 a bolo odročené na   neurčito   z   dôvodu   vyžiadania   informácie   z Katastrálneho   úradu   v K.   Uznesením z 22. decembra 2008 okresný súd nariadil doplnenie znaleckého posudku z 9. júla 2001. Znalec   ho   doručil   okresnému   súdu   9.   marca   2009   a následne   bol   daný   pokyn   na   jeho doručenie účastníkom konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 2/2000.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   (III.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu   (I. ÚS   10/98).   Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka   konania   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k právoplatnému   rozhodnutiu vo veci.

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Predmetom   konania   na   okresnom   súde   je   zrušenie   a vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Tieto konania vzhľadom na skutkovú povahu sporu možno hodnotiť často ako zložitejšie (obdobne napr. IV. ÚS 136/03), čo vyplýva aj z tej skutočnosti, že v danej veci bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie i jeho doplnenie, ale   z právneho   hľadiska   vec   nie   je   možné   hodnotiť   ako   zložitú.   Predmet   konania   má stabilnú   právnu   úpravu   a jej   výklad   a používanie   je   ustálené   v judikatúre   všeobecných súdov. Z dosiahnutých výsledkov však možno konštatovať, že doterajšia dĺžka konania je neprimeraná a z ústavného hľadiska   neakceptovateľná. Napokon ani predseda   okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti nenamietal zložitosť napadnutej veci.

2. Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V posudzovanom konaní ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom.

Sťažovateľ   bol   počas   celej   doby   konania   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom,   ktorý   sa   nariadených   pojednávaní   v   zásade   zúčastňoval   (okrem   dvoch ospravedlnených neúčastí, a to 24. júna 2003 z dôvodu čerpania dovolenky a 12. februára 2008 pre celodenné ošetrenie), ale tu je potrebné konštatovať, že sťažovateľ neposkytol súdnemu   znalcovi   potrebnú   súčinnosť   pri   vypracovaní   doplnku   k znaleckému   posudku, čo vyplýva z priebehu konania a správania sťažovateľa pred okresným súdom už podrobne popísaným, v dôsledku čoho bol doplnok k znaleckému posudku spracovaný (až 9. marca 2009) takmer po vyše 55 mesiacoch od návrhu (29. júl 2003).

Takýto   postup   sťažovateľa   podľa   názoru   ústavného   súdu   nezodpovedá   jeho postaveniu   účastníka   v sporovom   konaní.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje procesná   povinnosť   účastníka   konania   prispievať   k dosiahnutiu   účelu   súdneho   konania včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností (§ 101 ods. 1 OSP).

Týmto správaním sa teda sťažovateľ výrazne podieľal na celkovom predĺžení doby tohto konania, čo ústavný súd zohľadnil pri určení výšky finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je postup okresného súdu. Ústavný súd konštatuje, že v konaní okresného súdu sa vyskytli v určitom období zbytočné prieťahy, v určitom období bolo jeho konanie   málo   efektívne   a minulo   sa   svojmu   účinku.   Okresný   súd   síce   nariaďoval pojednávania, ale vo veci samej dosiaľ po vylúčení návrhu na samostatné konanie od roku 2000   nerozhodol,   čo   vzhľadom   aj   na   predchádzajúcu   dobu   tohto   konania   nemožno akceptovať. V doterajšom priebehu konania bol okresný súd nečinný už od 21. mája 2002, keď odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu špecifikácie podania sťažovateľa, až do 29. júla 2003,   keď   sa   konalo pojednávanie, na ktorom   právny zástupca   sťažovateľ navrhol doplnenie znaleckého posudku (nečinnosť takmer 14 mesiacov), ale najmä od 8. marca 2004, keď pribral do konania znalca, až do 15. januára 2008, keď vypočul znalca (nečinnosť viac ako 46 mesiacov). V tomto období urobil okresný súd len jednoduché úkony, ktoré podstatne neprispeli k rýchlemu prerokovaniu veci (napr. 25. marca 2003 priznal znalcovi znalečné   za   znalecký   posudok   z júla   2001,   v apríli   a   septembri   2007   urgoval   znalca na predloženie doplnku k znaleckému posudku a tiež sťažovateľa dvakrát vyzval v marci 2006 a máji 2007 na poskytnutie súčinnosti znalcovi pri vypracovávaní doplnku znaleckého posudku pod hrozbou poriadkovej pokuty).

Takýto postup okresného súdu považuje ústavný súd za nesústredený a neefektívny, pretože aj keď znalec nepredkladal znalecký posudok v určených lehotách (i v dôsledku správania   sťažovateľa),   nevyužil   voči   ním   ani   v jednom   prípade   poriadkové   opatrenia v zmysle § 53 OSP.

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny poriadok obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že činnosť okresného súdu v tomto období   bola   neefektívna   a nesústredená,   a preto   je   prebiehajúce   konanie   stále   na   súde prvého stupňa bez rozhodnutia vo veci samej. Táto zdĺhavosť konania nemôže byť ničím ospravedlnená.

Napokon, aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti priznal, že k prieťahom v konaní v určitom období došlo a sťažnosť sťažovateľa je dôvodná.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   preto   dospel   k názoru,   že   doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 2/2000 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil, že nečinnosťou a neefektívnou činnosťou okresného súdu došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa   rozhodnutia   okresného   súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 330 000 Sk (10 953,99 €), ktoré odôvodnil jeho právny zástupca tým, že „Z neustáleho predlžovanie sporu je psychicky na dne a vzhľadom na vek 72 rokov tieto prieťahy v konaní spôsobujú môjmu mandantovi zdravotnú a citovú ujmu a skracujú mu život. Dlhotrvajúci stav právnej neistoty závažne ovplyvňuje zabezpečovanie životných potrieb žalovaného a negatívne sa vzťahy prejavujú a v rodine tým, že vysporiadanie veci sa prakticky vedie od r. 1988 a rodinné vzťahy sú dlhú dobu narušené.“

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   finančného   zadosťučinenia   preto   vychádzal   ústavný   súd   okrem už uvedeného   aj   zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   po   zhodnotení   nečinnosti   a neefektívneho   postupu   okresného   súdu považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie v sume 3 500 €. Táto suma zohľadňuje doterajšiu celkovú dĺžku konania pred okresným súdom   od   roku   2000,   správanie   sťažovateľa   hodnotené   v časti   II   bode   2   tohto   nálezu, ako aj to, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. Č. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti   a   jej   podanie)   v   súlade   s   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 105,42 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 6,30 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 223,46 €. Za tretí uplatnený úkon (vyjadrenie k výzve ústavného súdu ku vhodnosti ústneho pojednávania zo 14. apríla 2009) mu trovy konania vzhľadom na jeho vecný obsah a význam nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009