znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 74/08-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. mája 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti Mgr. M. M., T., zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 169/03 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 169/03 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   169/03 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr.   M. M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume 80 000 Sk   (slovom osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr. M. M. trovy právneho zastúpenia   v sume   6 296   Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. A., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 74/08-9   zo 6.   marca   2008   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. M. M., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. A., doručenú ústavnému súdu 27. decembra 2007, ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 169/03.

Zo   sťažnosti   sťažovateľky   vyplýva,   že   2.   októbra   2003   podala   okresnému   súdu žalobu   proti   Poštovej   banke,   a.   s.   (ďalej   len   „obžalovaný“),   o   zaplatenie   225   610   Sk s príslušenstvom, ktorá je okresným súdom vedená pod sp. zn. 18 C 169/2003. Následne 28. októbra 2003 bola sťažovateľke doručená výzva okresného súdu na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý sťažovateľka 29. októbra 2003 v plnej výške uhradila. Okresnému súdu bola 19. januára 2005 doručená urgencia sťažovateľky o urýchlenie postupu konania v právnej veci vedenej pod sp. zn. 18 C 169/2003. Keďže okresný súd na túto urgenciu nereagoval, sťažovateľka doručila 29. júna 2006 predsedovi okresného súdu svoju sťažnosť z 27. júna 2006 na prieťahy v predmetnom konaní. Z obsahu odpovede predsedu okresného súdu je zrejmé, že sťažnosť bola dôvodná. Predseda okresného súdu uviedol: „Z obsahu súdneho spisu sp. zn. 18 C 169/03 bolo zistené, že návrh na začatie konania bol doručený súdu dňa 02.   10.   2003.   Vec   bola   pridelená   na   rozhodnutie   sudcovi   tunajšieho   súdu...   Súdna tajomníčka dňa 09. 10. 2003 dala pokyn na doručenie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku za návrh. Z výpisu o zaplatení zo dňa 29. 10. 2003 vyplýva, že poplatok bol uhradený. Súdna tajomníčka dňa 05. 11. 2003 predložila vec zákonnej sudkyni na doručenie návrhu uznesením v súlade s Občianskym súdnym poriadkom.

Sudkyňa dňa 01. 07. 2007 v súdnom spise zaznačila pokyn na predloženie veci vyššej súdnej úradníčke na prípravu pojednávania.

Spis si sudkyňa vyžiadala až na základe sťažnosti dňa 13. 07. 2006 a dala pokyn civilnej kancelárii na doručenie návrhu na vyjadrenie sa odporcovi, vyžiadanie súdneho spisu   sp.   zn.   17   C 37/01   z Okresného   súdu   Lučenec   a doručenie   poučenia   účastníkom konania. Po skončení prípravy pojednávania budete na stanovený termín písomne volaný. Za vzniknutý prieťah v konaní od 05. 11. 2003 sa Vám v mene súdu ospravedlňujem. Vybavenie veci budem priebežne sledovať tak, aby k zbytočným prieťahom v konaní nedochádzalo.“

V rámci   odôvodnenia   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla: „Z   uvedených skutočností jasne vyplýva, že Okresný súd Bratislava I svojou nečinnosťou v predmetnom konaní so spis. zn. 18 C 169/2003 porušil ústavné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Od podania návrhu na začatie predmetného konania dňa 2. 10. 2003 (resp. od zaplatenia súdneho poplatku dňa 29. 10. 2007, správne malo byť uvedené 2003; pozn.) uplynuli už bezmála štyri roky. Je len smutným konštatovaním, že posledným úkonom   súdu,   ktorý   v   danej   veci   vykonal   bolo   adresovanie   výzvy   sťažovateľovi   na zaplatenie   súdneho   poplatku,   čo   je   v   časovom   horizonte   štyroch   rokov   naozaj   málo. Samozrejme za predpokladu, že neberieme do úvahy odpoveď predsedu Okresného súdu Bratislava   I   na   našu   sťažnosť,   pretože   tá   v   konečnom   dôsledku   až   do   dnešného   dňa k žiadnej náprave neviedla...

Pri   posudzovaní   zložitosti   veci   sú   rozhodujúce   najmä   kritériá   zložitosti   platnej právnej   úpravy   a   zložitosti   skutkových   okolností   prípadu.   Sme   toho   názoru,   že v predmetnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I Pod spis. zn. 18 C 169/2003 nie je prítomné ani jedno z týchto rozhodných kritérií.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby nálezom rozhodol, že jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   bolo   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   169/2003 porušené, zároveň aby prikázal okresnému súdu konať v jej právnej veci bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3261/08 zo 7. marca 2008, v ktorom opísal doterajší priebeh konania a uviedol: «Dňa 02. 10. 2003 bol tunajšiemu súdu doručený návrh na začatie konania v právnej veci navrhovateľa: Mgr. M. M. proti odporcovi: Poštová banka a. s.. Dňa 09. 10. 2003 súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a právnemu zástupcovi navrhovateľa bola   výzvy   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   zaslaná   na   vedomie.   Dňa   21.   11.   2003   sa zásielka, ktorou súd doručoval výzvu navrhovateľovi, súdu späť s poznámkou „v odbernej lehote nevyžiadané“. Dňa 30. 10. 2003 záznam o zaplatení súdneho poplatku. Dňa 19.01. 2005 doručená žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa na konanie vo veci. Dňa 13. 07. 2006 pokyn na doručenie návrhu na začatie konania odporcovi a vyžiadanie spisu sp. zn. 17 C   37/2001   od   Okresného   súdu   v Lučenci.   Dňa   25.   03.   2008   vypravené   zo   spisovej kancelárie: žiadosť o zapožičanie spisu a odporcovi doručený návrh na začatie konania... S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v predmetnom konaní musím konštatovať, že predmetné konanie je poznačené prieťahom, ktorý bol spôsobený neprimerane vysokým počtom   pridelených   vecí   v oddelení   zákonnej   sudkyne   ako   i pretrvávajúcim poddimenzovaným   stavom   sudcov   a administratívnych   pracovníkov   na   Okresnom   súde Bratislava I. Sťažnosť sťažovateľov na prieťahy v konaní je dôvodná...

V prípade, že Ústavný súd SR dospeje k názoru, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, dovoľujem si požiadať, aby bolo vzaté do úvahy,   že   zákonná   sudkyňa   subjektívnym   konaním   nezavinila   vznik   prieťahov   v konaní. S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní prosím Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby   uvedené   skutočnosti   pri   rozhodovaní   o priznaní finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške

Sťažovateľka vo svojom vyjadrení doručenom ústavného súdu 21. apríla 2008 vzala stanovisko okresného súdu na vedomie a meritórne sa k nemu nevyjadrovala.

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu zistil rovnaký priebeh konania, ako bol opísaný sťažovateľkou, ako aj okresným súdom v jeho vyjadrení.

So súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   konania   okresného   súdu   je   nárok   sťažovateľky   na   zaplatenie 225 610 Sk   z   titulu   vydania   bezdôvodného   obohatenia.   Napadnuté   konanie   nemožno považovať   po vecnej   stránke   ani   po   právnej   stránke   za   zložité   a ide   o vec,   ktorá   patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

2. Ústavný   súd   posudzoval   priebeh   napadnutého   konania   aj   z hľadiska   správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania a nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ   vykonaných   úkonov   súdu   vyplýva,   že   priebeh   konania   okresného   súdu v období od podania žaloby 2. októbra 2003 až dosiaľ sa vyznačuje neefektívnou činnosťou súdu, a tým zbytočnými prieťahmi v konaní. Nečinnosť okresného súdu spočívajúca v jeho neefektívnej   činnosti   charakterizuje   posudzované   konanie   ako   celok,   a to   osobitne vzhľadom na celkovú dĺžku konania v trvaní viac ako 4 rokov v spojení len s tromi úkonmi okresného   súdu   v celom   tomto   období   (9.   októbra   2003   výzva   na   zaplatenie   súdneho poplatku a 25. marca 2008 zaslanie návrhu na začatie konania na vyjadrenie odporcovi a vyžiadanie iného súdneho spisu).

Okresný súd vo svojom vyjadrení uznal dôvodnosť sťažnosti sťažovateľky a vznik prieťahov   v posudzovanom   súdnom   konaní   a žiadal   ústavný   súd,   aby   pri   rozhodovaní o výške   finančného   zadosťučinenia   zohľadnil,   že   k prieťahom   došlo   z objektívnych dôvodov spôsobených zaťaženosťou súdu.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 169/03 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 169/03, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že namietané konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené a od podania návrhu na   začatie   konania   uplynuli   viac   ako   4   roky,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy 80 000 Sk   za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56 ods. 4   zákona   o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   R.   A. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   v spojení   s   §   13   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 2 970 Sk za jeden úkon právnej služby krát dva úkony a 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Podanie právneho zástupcu doručené ústavnému súdu 21. apríla 2008 nevyhodnotil ústavný   súd   vzhľadom   na jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako   podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008