znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 74/07-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. B. O., B., zastúpeného advokátom Mgr. B. D., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   prvej   vety   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd v konaní vedenom Špeciálnym súdom Pezinok pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005 vykonávaním úkonov hlavného pojednávania a nerozhodnutím o námietke vecnej príslušnosti a v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 To 101/2004 nerozhodnutím o sťažnosti prokurátora podanej v prospech JUDr. B. O. proti výroku v I. bode uznesenia Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   1   T   6/04   zo   14. októbra   2004   o postúpení   veci   na prerokovanie Špeciálnemu súdu Pezinok ako súdu vecne príslušnému a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. B. O.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2007 doručená   sťažnosť   JUDr.   B.   O.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom Mgr. B. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Špeciálnym súdom Pezinok (ďalej len „špeciálny súd“) pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005 vykonávaním úkonov hlavného pojednávania   a nerozhodnutím   o námietke   vecnej   príslušnosti   a v konaní   vedenom Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp. zn. 4 To 101/2004 nerozhodnutím o sťažnosti prokurátora podanej v prospech sťažovateľa proti výroku v I. bode uznesenia Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004 o postúpení veci na prerokovanie špeciálnemu súdu ako súdu vecne príslušnému.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v Trenčíne   (ďalej   len „prokurátor“) 8. septembra 2004 podal na sťažovateľa obžalobu krajskému súdu pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. b) a ods. 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti   podľa   § 252 ods. 1 písm. a), ods. 3 a ods. 5 Trestného zákona na skutkovom základe   popísanom   v 1.   bode   obžaloby.   Predmetná   obžaloba   smerovala   aj   voči   iným osobám   a aj   pre   ďalšie   skutky   a trestné   činy.   Podaním   obžaloby   krajskému   súdu   bola založená   jej   vecná   a miestna   príslušnosť.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   T   6/04   zo 14. októbra 2004 v I. bode výrokovej časti uznesenia postúpil trestnú vec na prejednanie špeciálnemu súdu ako súdu vecne príslušnému s odôvodnením, že skutky v bodoch 1 a 2 obžaloby,   ktoré   spolu   úzko   súvisia,   vykazujú   popri   ich   právnej   kvalifikácii   uvedenej v obžalobe v jednočinnom súbehu aj znaky skutkovej podstaty trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného   zákona,   ktorá   spadá   do   vecnej   príslušnosti   špeciálneho   súdu.   V II.   bode výrokovej časti uznesenia rozhodol o trvaní väzby obžalovaných, čo však nie je predmetom tejto sťažnosti. Proti I. bodu uznesenia krajského súdu podal prokurátor sťažnosť v prospech obžalovaných   (a   teda   aj   v prospech   sťažovateľa),   domáhal   sa   zrušenia   I.   bodu   výroku uznesenia s tým, že trestná vec nepatrí do vecnej príslušnosti špeciálneho súdu, pretože predmetné skutky nie je možné právne kvalifikovať ako trestný čin podľa § 185a Trestného zákona.   V ďalej   časti   sťažnosti   sa   prokurátor   domáhal   aj   zmeny   v II.   bode   výroku uznesenia. Sťažovateľ sa s dôvodmi sťažnosti prokurátora v plnej miere stotožňuje. O tejto sťažnosti,   ako   aj   o sťažnostiach   ďalších   osôb   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 4 To 101/2004   z 19.   januára   2005   tak,   že   v I.   bode   výroku   svojho   uznesenia   zamietol sťažnosť spoluobvineného Ing. J. M. podanú proti výroku v I. bode uznesenia krajského súdu o postúpení veci špeciálnemu súdu a v II. bode výroku svojho uznesenia čiastočne zmenil a čiastočne ponechal nedotknutý výrok v II. bode uznesenia krajského súdu o väzbe. Uznesenie   najvyššieho   súdu   teda   vo   svojej   výrokovej   časti   v súvislosti   s rozhodnutím o sťažnosti prokurátora podanej v prospech sťažovateľa neobsahuje výrok rozhodnutia ako zákonnú   náležitosť   rozhodnutia,   ale   ani   uvedenie   zákonných   ustanovení,   ktoré   boli   pri výroku   použité.   Na   základe   uvedených   uznesení   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   si špeciálny súd osvojil právomoc konať v predmetnej trestnej veci. Konanie prebiehalo pod sp. zn. PK-1 Tš 1/2005 a uskutočnilo sa viacero hlavných pojednávaní. Medzičasom došlo k vylúčeniu niektorých osôb (vrátane sťažovateľa) na samostatné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005. Pod pôvodnou sp. zn. 1 Tš 1/2005 právoplatným rozsudkom špeciálneho   súdu   zo   6.   júna   2006   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Toš 45/2006 zo 7. decembra 2006 boli niektoré osoby uznané za vinné len z trestného činu vraždy, nie teda aj z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona, ktorá právna kvalifikácia mala zakladať vecnú príslušnosť špeciálneho súdu. Sťažovateľ pri nahliadnutí do trestného spisu sp. zn. 1 Tš 23/2005   zistil,   že popri   písomnom   vyhotovení uznesenia   najvyššieho súdu   sp.   zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005 ani zápisnica z neverejného zasadnutia najvyššieho súdu sp.   zn.   4   To   101/2004   z 19.   januára   2005   neobsahuje   vo výrokovej   časti   uznesenia rozhodnutie   o sťažnosti   prokurátora.   Na   základe   tohto   zistenia   dospel   sťažovateľ k právnemu záveru, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004 vo výroku   v I.   bode   o postúpení   veci   na   prerokovanie   špeciálnemu   súdu   ako   súdu   vecne príslušnému dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. Na najbližšom hlavnom pojednávaní   konanom   23.   októbra   2006   sťažovateľ   uplatnil   do zápisnice   o hlavnom pojednávaní námietku príslušnosti špeciálneho súdu konať vo veci s odôvodnením, že jeho príslušnosť   nebola   dosiaľ   založená   právoplatným   a vykonateľným   uznesením.   Zároveň predložil do trestného spisu písomné podanie svojho obhajcu z 23. októbra 2006 týkajúce sa uplatnenej   námietky.   Po   porade   senátu   predseda   senátu   23. októbra   2006   sťažovateľovi oznámil, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004 treba považovať za   právoplatné   a vykonateľné,   lebo   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   To   101/2004 z 19. januára   2005   rozhodol   o sťažnostiach   podaných   proti   uzneseniu   krajského   súdu a v odôvodnení uznesenia sa zaoberal nedôvodnosťou sťažnosti prokurátora proti tej časti uznesenia krajského súdu, ktorá sa týkala postúpenia veci špeciálnemu súdu. Vzhľadom na tieto dôvody predseda senátu sťažovateľovi oznámil, že o jeho námietke vecnej príslušnosti senátu špeciálneho súdu vôbec nebude rozhodovať. Mal tým na mysli rozhodnutie v zmysle Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“), teda uznesenie. Sťažovateľ po tomto právnom názore senátu špeciálneho súdu zvážil právne možnosti   dané   Trestným   poriadkom   a dospel   k záveru,   že   uplatnenie   námietky   vecnej príslušnosti, resp. právomoci súdu stranou v trestnom konaní a spôsob rozhodovania súdu o takejto námietke vôbec nie je procesne upravený, a preto senát o takejto námietke ani nie je povinný rozhodnúť uznesením. Do úvahy prichádza len rozhodovanie súdu o postúpení veci   súdu   vecne   príslušnému   z vlastnej   iniciatívy   súdu   podľa   §   222   ods.   1   prvej   vety Trestného poriadku. Sťažovateľ preto nemá zákonnú možnosť vynútiť si svojím návrhom, resp. námietkou rozhodnutie súdu o vecnej príslušnosti vo forme uznesenia. Vzhľadom na takúto situáciu sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu 23. októbra 2006 do zápisnice o hlavnom pojednávaní v zmysle § 30 ods. 1 a 4 Trestného poriadku vzniesol námietku zaujatosti   členov   senátu   špeciálneho   súdu   z dôvodu   vážnej   pochybnosti   o nezaujatosti členov   senátu   pre   ich   pomer   k prejednávanej   veci   a k osobe   sťažovateľa.   Námietku zaujatosti považuje sťažovateľ za jedinú Trestným poriadkom upravenú právnu možnosť účinne sa   domáhať nápravy   ohľadne   vecnej   príslušnosti   špeciálneho súdu   konať v jeho trestnej   veci.   Svedčí   o tom   aj   postup,   resp.   opatrenie   špeciálneho   súdu,   ktorý   odmietol o sťažovateľovej námietke vecnej príslušnosti rozhodovať. Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 Tš 23/2005 (na uznesení je omylom uvedená sp. zn. PK-1 Tš 1/2005, pozn.) z 23. októbra 2006 bolo rozhodnuté o vznesenej námietke tak, že sudcovia senátu nie sú v zmysle § 30 ods. 1 Trestného poriadku vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania. Proti uzneseniu   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   obhajcu   sťažnosť.   Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 23/2006 zo 7. decembra 2006, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 12. februára 2007, bola sťažnosť ako nedôvodná zamietnutá, a to s poukazom na ustálenú súdnu prax a s tvrdením, že najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005 rozhodol o sťažnosti prokurátora tým, že mu vyhovel v časti týkajúcej sa výroku o väzbe.

Podľa   názoru   sťažovateľa   špeciálny   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   PK-1 Tš 23/2005 koná na hlavnom pojednávaní, hoci uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 T 6/04 zo   14.   októbra   2004   o postúpení   veci   špeciálnemu   súdu   nie   je   dosiaľ   právoplatné,   čo znamená, že krajský súd je i naďalej vecne a miestne príslušný vo veci konať. Špeciálny súd teda koná bez toho, aby bola zákonným spôsobom založená jeho príslušnosť konať vo veci. Navyše koná za situácie, kedy právoplatným rozsudkom toho istého senátu sp. zn. PK-1 Tš 1/2005 už bolo vyslovené, že nedošlo k spáchaniu trestného činu podľa § 185a ods. 1 Trestného   zákona,   ktorý   mal   byť   podkladom   pre   vecnú   príslušnosť   špeciálneho   súdu. Sťažovateľ   pritom   vychádza   najmä   zo   skutočnosti,   že   najvyšší   súd   vo   výroku   svojho uznesenia   sp.   zn.   4   To   101/2004   z 19.   januára   2005   dosiaľ   nerozhodol   o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004. Uznesenie najvyššieho súdu síce vo svojom odôvodnení obsahuje argumentáciu o neopodstatnenosti časti sťažnosti prokurátora týkajúcej sa postúpenia veci, avšak výroková časť uznesenia jednoznačne neobsahuje ani zmienku o tom, ako bolo rozhodnuté o tejto časti sťažnosti prokurátora. Sťažovateľ je toho jednoznačného právneho názoru, že odôvodnenie uznesenia nie je právne záväzné a vykonateľné, pretože právne záväzný a vykonateľný je výlučne iba výrok uznesenia. Pritom nemôže ísť o pisársku chybu alebo inú zrejmú nesprávnosť, lebo výrok uznesenia je rovnako uvedený aj v zápisnici o neverejnom zasadnutí z 19. januára 2005.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je sťažovateľ presvedčený, že tak špeciálny súd, ako aj najvyšší súd porušili jeho základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru. K porušeniu týchto práv došlo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 101/2004 z 19.   januára   2005,   ktorým   nebolo   rozhodnuté   o sťažnosti   prokurátora;   postupom špeciálneho súdu, ktorý si na základe neprávoplatného uznesenia krajského súdu osvojil právomoc vo veci konať; opatrením špeciálneho súdu z 23. októbra 2006, ktorým zaujal stanovisko,   že   o sťažovateľovej   námietke   vecnej   príslušnosti   nebude   rozhodovať; uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 Tš 23/2005 z 23. októbra 2006, ktorým rozhodol, že   členovia   senátu   a náhradný   sudca   nie   sú   vylúčení   z prerokúvania   trestnej   veci sťažovateľa, a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 23/2006 zo 7. decembra 2006, ktorým   zamietol   sťažnosť   proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu   o nevylúčení   členov   senátu z prerokúvania trestnej veci sťažovateľa. Sťažovateľ poukazuje v týchto súvislostiach na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 315/06, ktorý považuje z hľadiska riešenej problematiky za precedentný.

Sťažovateľ považuje sťažnosť za včas podanú, lebo vychádza z toho, že uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Toš   23/2006   zo   7.   decembra   2006   mu   bolo   doručené   až 12. februára 2007. Okrem   toho vychádza aj zo skutočnosti,   že pokiaľ sa   špeciálny súd považoval za vecne príslušného konať, vznikol tým protiprávny stav, ktorý trvá.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru a) najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 101/2004   nerozhodnutím   o sťažnosti   prokurátora   proti   výroku   v I.   bode   uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004 o postúpení veci na prerokovanie špeciálnemu súdu ako súdu vecne príslušnému, b) špeciálnym súdom v konaní vedenom pod   sp.   zn.   PK-1   Tš   23/2005   vykonávaním   úkonov   hlavného   pojednávania   proti sťažovateľovi   a nerozhodnutím   o námietke   vecnej   príslušnosti.   Ďalej   požaduje,   aby   bol zrušený výrok v I. bode uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005 a aby bolo najvyššiemu súdu prikázané rozhodnúť o tej časti sťažnosti prokurátora, ktorá   smerovala   proti   výroku   v I.   bode   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   6/04   zo 14. októbra 2004 o postúpení trestnej veci na prerokovanie špeciálnemu súdu. Žiada tiež prikázať špeciálnemu súdu, aby rozhodol o námietke vecnej príslušnosti špeciálneho súdu. Sťažovateľ   napokon   požaduje   vydanie   dočasného   opatrenia,   ktorým   by   bolo   prikázané špeciálnemu   súdu,   aby   sa   na   čas   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   v merite   veci   zdržal vykonávania úkonov hlavného pojednávania v trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005.

Z uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   6/04   zo   14.   októbra   2004   vyplýva,   že v I. bode výrokovej časti bolo vyslovené, že trestná vec sťažovateľa a ďalších obvinených bola podľa § 188 ods. 1 písm. a) a § 15a ods. 2 písm. c) Trestného poriadku postúpená špeciálnemu súdu ako súdu vecne príslušnému.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005 vyplýva, že podľa I. bodu výrokovej časti bola sťažnosť obvineného Ing. J. M. zamietnutá a podľa II. bodu výrokovej časti bolo uznesenie krajského súdu sčasti zrušené a o dôvodoch väzby niektorých obvinených bolo rozhodnuté odlišne ako krajským súdom, pričom   v ostatnej časti bol tento výrok ponechaný nedotknutý.

Z podania obhajcu sťažovateľa z 23. októbra 2006 adresovaného špeciálnemu súdu vyplýva, že v mene sťažovateľa namietol vecnú príslušnosť špeciálneho súdu s poukazom na   to,   že   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   6/04   zo   14.   októbra   2004   vo   výroku týkajúcom sa postúpenia veci špeciálnemu súdu nenadobudlo právoplatnosť, keďže najvyšší súd dosiaľ nerozhodol o sťažnosti prokurátora podanej proti tomuto výroku.

Zo   zápisnice   o hlavnom   pojednávaní   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   PK-1   Tš   23/2005 z 23. októbra 2006 vyplýva, že sťažovateľ namietol vecnú príslušnosť špeciálneho súdu z dôvodov,   ktoré   sú   totožné   s písomným   podaním   jeho   obhajcu   z 23.   októbra   2006. Na otázku   predsedu   senátu,   či   má   námietku   vecnej   príslušnosti   chápať   ako   námietku zaujatosti, sťažovateľ uviedol, že nie, lebo je to námietka vecnej príslušnosti špeciálneho súdu konať vo veci. Po porade senátu predseda senátu uviedol, že uznesenie krajského súdu o postúpení   trestnej   veci   špeciálnemu   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   a vykonateľnosť, pretože najvyšší súd sa zaoberal príslušnou časťou sťažnosti prokurátora.

Z uznesenia   špeciálneho   súdu   č.   k.   PK-1   Tš   1/2005-485   (správne   má   byť 1 Tš 23/2005,   pozn.)   z 23.   októbra   2006   vyplýva,   že   senát   špeciálneho   súdu   v zložení z predsedu senátu, členov senátu a náhradného sudcu nie je vylúčený z prerokúvania trestnej veci sťažovateľa. Podľa názoru špeciálneho súdu sudcovia nemajú pomer k prerokúvanej veci alebo k osobám uvedeným v ustanovení § 30 ods. 1 Trestného poriadku, pričom neboli zistené ani dôvody vylúčenia v zmysle § 30 ods. 2 Trestného poriadku.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 23/2006 zo 7. decembra 2006 vyplýva, že sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 Tš 23/2005 z 23. októbra 2006 bola zamietnutá. Podľa názoru najvyššieho súdu, hoci mu neprislúcha v konaní   o námietke   zaujatosti   hodnotiť   správnosť   procesného   postupu   iného   senátu najvyššieho   súdu,   vzhľadom   na   obsah   sťažovateľom   vznesenej   námietky   zaujatosti   je potrebné uviesť, že iný senát najvyššieho súdu o sťažnosti prokurátora smerujúcej proti výroku o postúpení trestnej veci špeciálnemu súdu rozhodol tak, že jeho sťažnosti sčasti vyhovel. V odôvodnení uznesenia uviedol, prečo nevyhovel aj ďalšej časti sťažnosti. Senát špeciálneho súdu teda postupoval správne, keď rešpektoval uznesenie najvyššieho súdu, ktorým sa stalo právoplatným uznesenie krajského súdu o postúpení veci špeciálnemu súdu. Iné   dôvody   v zmysle   §   30   Trestného   poriadku,   pre   ktoré   by   mali   byť členovia   senátu špeciálneho   súdu   vylúčení   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   v trestnej   veci sťažovateľa, zistené neboli.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažnosť sťažovateľa treba považovať za oneskorene podanú.

Sťažnosť   smeruje   predovšetkým   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra   2004.   Toto   uznesenie bolo   sťažovateľovi   a jeho obhajcovi   doručené ešte v roku 2005, a preto sťažnosť, ktorá bola odovzdaná na poštovú prepravu 11. apríla 2007, bola podaná oneskorene.

Ďalej   sťažovateľ   namieta   postup   špeciálneho   súdu,   ktorý   sa   napriek   neúplnému výroku uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005 považuje za vecne príslušného a koná vo veci na hlavných pojednávaniach. V tejto súvislosti považuje ústavný   súd   za   potrebné   uviesť,   že   namietaný   postup   špeciálneho   súdu   vyplýva z citovaného uznesenia. Preto pokiaľ samotné uznesenie napadol sťažovateľ oneskorene, to isté sa na základe tohto uznesenia musí vzťahovať aj na konanie špeciálneho súdu.

Napokon sťažovateľ namieta postup špeciálneho súdu v tom, že nerozhodol o jeho námietke vecnej príslušnosti. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 Tš 23/2005 z 23. októbra 2006 vyplýva, že sťažovateľ namietol vecnú príslušnosť špeciálneho súdu práve na tomto pojednávaní, a to tak ústne do zápisnice, ako aj osobitným písomným podaním svojho obhajcu z toho istého dňa. Zo zápisnice taktiež vyplýva, že uvedeného dňa predseda senátu špeciálneho súdu vyhlásil, že otázka vecnej príslušnosti špeciálneho súdu   bola už vyriešená najvyšším   súdom,   z čoho   vyplynulo, že o námietke sťažovateľa nie je potrebné znova rozhodovať. Uvedený postup senátu a predsedu senátu treba   považovať   za   opatrenie   v zmysle   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Keďže sťažovateľ a jeho obhajca boli 23. októbra 2006 na hlavnom pojednávaní špeciálneho súdu osobne   prítomní,   nepochybne   sa   o tomto   opatrení   dozvedeli   hneď   vtedy.   Preto   bola sťažnosť aj v tejto časti podaná oneskorene.

Hoci by z niektorých častí sťažnosti vyplývalo, že sťažovateľ považuje za porušenie označených práv aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 23/2006 zo 7. decembra 2006 v spojení s uznesením špeciálneho súdu z 23. októbra 2006 o námietke zaujatosti (včasnosť podania sťažnosti napr. odvodzuje od tohto uznesenia), vzhľadom na znenie požadovaného návrhu nálezu (petitu) musel ústavný súd vychádzať z toho, že toto uznesenie predmetom sťažnosti nie je, keďže predmet konania je vymedzený práve petitom podanej sťažnosti. Vzhľadom na túto situáciu nebolo potrebné, aby sa ústavný súd zaoberal problematikou vzájomného   vzťahu   medzi   námietkou   vecnej   príslušnosti   súdu   a námietkou   zaujatosti všetkých   sudcov   špeciálneho   súdu.   Ústavný   súd   preto   iba   poznamenáva,   že   túto problematiku už viackrát vo svojej rozhodovacej praxi zásadným spôsobom riešil (napr. I. ÚS 46/05, mutatis mutandis aj III. ÚS 47/05).

Keďže sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, nebolo už potrebné osobitne sa zaoberať návrhom na vydanie dočasného opatrenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007