znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 74/05-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2005 predbežne prerokoval sťažnosť M. Ž., bytom B., a Mgr. M. Ž., bytom B., zastúpených advokátom JUDr. P. S., Advokátska kancelária, P., ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v konaní   vedenom   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   pod sp. zn. 4 Sž 166/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Ž. a Mgr. M. Ž. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 21. marca 2005 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „ústavný   súd“)   23.   marca   2005,   označeným   ako   „Sťažnosť   proti   porušovaniu základných   práv   a   slobôd“ M.   Ž.,   bytom   B.,   a Mgr.   M.   Ž.,   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovatelia“), zastúpení advokátom JUDr. P. S., Advokátska kancelária, P., namietajú porušenie základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Sž 166/03.

Sťažovatelia   požadujú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie uvedených   základných   práv   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž   166/03 zo 14. decembra 2004 s tým, aby bol tento rozsudok zrušený a vec vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia 19. októbra 2003 podali najvyššiemu súdu žalobu   o   ochranu   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   v zmysle   §   250v Občianskeho   súdneho   poriadku   proti   Slovenskej   informačnej   službe   (ďalej   len   „SIS“). Namietaný nezákonný zásah spočíva v tom, že SIS v správe o bezpečnostnej spoľahlivosti vtedajšieho predsedu Národného bezpečnostného úradu uviedla, že „M. Ž. je Žid a jeho žena M. je ruská Židovka, rodená M.“. Rozsudkom najvyššieho súdu zo 14. decembra 2004 bola   žaloba   zamietnutá.   Rozsudok   bol   doručený   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov 24. januára 2005. Najvyšší súd v rozsudku považoval síce SIS za orgán verejnej správy v zmysle   §   244   a 250v   Občianskeho   súdneho   poriadku   a považoval   sa   aj   za   vecne príslušného   na   prejednanie   žaloby   sťažovateľov,   avšak   dospel   k záveru,   že   žaloba sťažovateľov je neprípustná, pretože jednak sťažovatelia nevyčerpali prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis,   a okrem   toho článok v denníku   SME,   z ktorého sa sťažovatelia o zásahu dozvedeli, nebol priamym zásahom SIS proti sťažovateľom.

Podľa názoru sťažovateľov rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené ich základné právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   právo   na   účinný   právny prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru.   Najvyšší   súd   totiž   zamietnutím   žaloby v rozpore so zákonom znemožnil sťažovateľom prístup k právnej ochrane, hoci iné nástroje efektívnej   právnej   ochrany   zákon   neposkytuje.   Najvyšší   súd   tým   zároveň   odoprel poskytnutie ochrany ďalším základným právam sťažovateľov, a to podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 33 ústavy, ako aj práva podľa čl. 9 dohovoru.

Pokiaľ najvyšší súd uviedol, že v informácii uverejnenej v denníku SME nemožno vidieť   zásah   SIS,   resp.   úkon   ňou   priamo   vykonaný   a zameraný   proti   sťažovateľom, sťažovatelia uvádzajú, že podľa podanej žaloby zásah do svojich práv zo strany SIS nevideli v tom, že o nich   zhromaždené informácie boli zverejnené v médiách, ale v tom, že SIS uviedla   náboženskú   a etnickú   príslušnosť   sťažovateľov   do   príčinnej   súvislosti s bezpečnostným   rizikom   spojeným   s osobou   vtedajšieho   riaditeľa   Národného bezpečnostného úradu. SIS ako štátny orgán vyjadrila tým vlastne myšlienku, že židovský pôvod je sám osebe bezpečnostným rizikom, a to ešte aj pre priateľov dotknutej osoby. Takéto tvrdenie nemôže byť vecne odôvodnené a je v rozpore so základnými princípmi demokratickej   spoločnosti.   Článok   v denníku   SME   bol   iba   reakciou   na   porušenie základných   práv   sťažovateľov   zo   strany   SIS.   Uverejnením   správy   základné   práva sťažovateľov porušené neboli. Práve naopak, denník SME sa sťažovateľov uverejnením článku zastal a upozorňoval na problematickosť postupu SIS.

V súvislosti so záverom najvyššieho súdu o tom, že sťažovatelia nevyčerpali pred podaním   žaloby   prostriedky,   ktorých   použitie   umožňuje   osobitný   predpis   (§   250v Občianskeho súdneho poriadku), a to konkrétne sťažnosť v zmysle § 45 zákona č. 428/2002 o ochrane   osobných   údajov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ochrane osobných   údajov“),   sťažovatelia   namietajú,   že   pojem „prostriedky,   ktorých   použitie umožňuje osobitný predpis“ uvedený v § 250v Občianskeho súdneho poriadku musí byť interpretovaný v zmysle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa čl. 13 dohovoru. Podľa názoru sťažovateľov sťažnosť v zmysle § 45 zákona o ochrane osobných údajov, ktorú vzhľadom na § 33 ods. 3 citovaného zákona mali podať Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kontrolu Slovenskej informačnej služby (ďalej len „výbor“) nemožno považovať za účinný právny   prostriedok   nápravy. Výbor, ktorý funguje na základe § 60 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“) nie je spôsobilý účinne ochrániť označené práva sťažovateľov, lebo konanie pred ním neobsahuje žiadne potrebné garancie a ani zloženie tohto   orgánu,   ktorý   je   politickým   orgánom,   a   z toho   vyplývajúci   nedostatok   jeho nezávislosti,   ako   aj absencia   opravných   prostriedkov   proti   jeho   rozhodnutiam   nedáva záruku účinnosti tohto prostriedku. Z podania takejto sťažnosti nevyplývajú žiadne priame oprávnenia   pre   sťažovateľov   vo   vzťahu   k prešetrovaniu   sťažnosti.   Sťažovatelia   nemajú právny nárok na to, aby ich sťažnosť bola v prípade, že je odôvodnená, aj kladne vybavená. Nie   je   možné   dosiahnuť   ani   preskúmanie   rozhodnutia   o vybavení   sťažnosti   nezávislým a nestranným súdom.

Okrem toho najvyšší súd si protirečí, keď na jednej strane dospieva k záveru o tom, že žalobe mala predchádzať sťažnosť výboru podľa § 33 ods. 3 a § 45 zákona o ochrane osobných údajov, pričom na druhej strane uvádza, že podľa § 17 ods. 5 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   46/1993   Z.   z.   o Slovenskej   informačnej   službe   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o SIS“)   na   informačné   systémy   prevádzkované podľa   citovaného   zákona   sa   predpisy   o ochrane   osobných   údajov   nevzťahujú.   Z tohto druhého tvrdenia vlastne vyplýva, že sťažnosť podľa § 33 ods. 3 a § 45 zákona o ochrane osobných údajov proti spracúvaniu osobných údajov zo strany SIS v danom kontexte nie je prípustná.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 166/03 zo 14. decembra 2004 vyplýva, že najvyšší   súd   žalobu   sťažovateľov   proti   SIS   zamietol.   Najvyšší   súd   sa   síce   považoval za vecne   príslušný   preskúmať   podanú   žalobu   v zmysle   §   250v   Občianskeho   súdneho poriadku,   avšak dospel   k záveru, že návrh   nie je prípustný.   Návrh   nie   je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Podľa § 20 zákona o ochrane   osobných   údajov   dotknutá   osoba   má   právo   na   základe   písomnej   žiadosti   od prevádzkovateľa   vyžadovať   okrem   iného   likvidáciu   jej   osobných   údajov,   ktoré   sú predmetom   spracúvania,   ak   došlo   k porušeniu   zákona.   Dozor   nad   ochranou   osobných údajov vykonáva v zmysle § 33 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov Úrad pre ochranu osobných   údajov.   Ak   však   osobné   údaje   spracúvajú   spravodajské   zložky,   dozor   nad ochranou osobných údajov vykonáva podľa § 60 zákona o rokovacom poriadku Národná rada Slovenskej republiky. Keďže sťažovatelia nevyužili možnosť dovolať sa ochrany cez kompetentný   orgán   dohľadu   a podľa   všetkého   ani   u samotnej   SIS,   bolo   treba   návrh považovať za neprípustný a z tohto dôvodu ho zamietnuť.

Napriek   zamietnutiu   žaloby   z dôvodu   jej   neprípustnosti   uvádza   najvyšší   súd v odôvodnení rozsudku aj ďalšie argumenty, ktoré treba považovať za hodnotenie vo veci samej.   V tejto súvislosti dospieva k záveru, že v informácii uverejnenej v denníku SME nemožno   vidieť   zásah   SIS,   ktorý   by   bol   ňou   priamo   vykonaný   a zameraný   proti sťažovateľom, a to ani za hypotézy, že má pôvod v informačnej správe či informačnom systéme SIS. Nejde teda o akt či konanie SIS. Za nedovolený zásah možno považovať len konanie,   ktoré   je   v rozpore   so   zákonom.   Ustanovenie   §   8   zákona   o ochrane   osobných údajov zakazuje spracúvať osobné údaje, ktoré odhaľujú, inter alia, etnický pôvod alebo náboženskú vieru. Výnimky zo zákazov uvedených v citovanom ustanovení upravuje § 9 zákona o ochrane osobných údajov. Podľa § 17 ods. 5 zákona o SIS na informačné systémy SIS sa zákon o ochrane utajovaných skutočností (správne zrejme má byť zákon o ochrane osobných   údajov)   nevzťahuje.   Za   zásah   do   osobnostného   práva   chráneného   aj   §   11 Občianskeho   zákonníka   však   nemožno   považovať   skutočnosť,   že   sa   s údajmi,   ktoré   sú konformné so zákonom, zoznamujú osoby, ktoré k nim majú služobný prístup. Porušením služobného   tajomstva   ani   nedovoleným   zásahom   nie   je,   ak   takéto   informácie   boli odovzdané osobe podľa zákona oprávnenej.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 10/04-12 z 21. januára 2004 vyplýva, že ústavný súd odmietol ako neprípustnú sťažnosť sťažovateľov z 29. decembra 2003, ktorou namietali porušenie základných práv vyplývajúcich z čl. 19 ods. 2, čl. 24 ods. 1 a čl. 33 ústavy, ako aj práv vyplývajúcich z čl. 8 ods. 1 a čl. 9 dohovoru postupom SIS v súvislosti s rovnakými skutkovými okolnosťami, aké sú predmetom súčasnej sťažnosti. Podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia nevyčerpali možnosti nápravy vyplývajúce z § 33, ako aj z § 45 až 47 zákona o ochrane osobných údajov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04).

Podľa   §   250v   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   návrh   nie   je   prípustný,   ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný (...).

Podľa § 2 ods. 2 písm. a) a c) zákona o ochrane osobných údajov ak osobné údaje spracúva orgán štátnej správy alebo iný štátny orgán a ich spracúvanie je nevyhnutné na zabezpečenie   dôležitého   záujmu   štátu,   pričom   túto   nevyhnutnosť   výslovne   ustanovuje osobitný   zákon   v oblasti   vnútorného   poriadku   a bezpečnosti   (...)   a ochrany   utajovaných skutočností, ustanovenia § 5 ods. 4, § 6 ods. 3 a 4, § 7 ods. 1, 6, 11 až 13, § 10 ods. 1 a 8, § 11 až 14, § 15 ods. 4 a 5, § 16, § 18 ods. 1 a 2, § 20 ods. 1, § 23 ods. 1 až 7, § 25 až 28 a § 32   tohto   zákona   sa   nepoužijú.   Podľa   poznámky   pod   čiarou   sa   osobitným   zákonom rozumie aj zákon o SIS (§ 1 a 2).

Podľa § 33 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov zriaďuje sa Úrad na ochranu osobných   údajov   (ďalej   len   „úrad“),   ktorý   je   orgánom   štátnej   správy   s celoslovenskou pôsobnosťou so sídlom v Bratislave.

Podľa   §   33   ods.   2   zákona   o ochrane   osobných   údajov   úrad   ako   štátny   orgán vykonáva   dozor   nad   ochranou   osobných   údajov   nezávisle   a podieľa   sa   na   ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb pri spracúvaní ich osobných údajov.

Podľa § 33 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov ak osobné údaje spracúvajú spravodajské   služby,   dozor   nad   ochranou   osobných   údajov   podľa   odseku   2   vykonáva Národná rada Slovenskej republiky podľa osobitného zákona, teda v zmysle § 60 zákona o rokovacom poriadku.

Podľa   §   45   ods.   1,   2   a   3   zákona   o ochrane   osobných   údajov   právnické   osoby a fyzické   osoby   môžu   podať   písomne   sťažnosť,   ktorá   sa   týka   podozrenia   z porušenia osobných údajov. Úrad prešetrí a vybaví sťažnosť v lehote 60 dní odo dňa prijatia, pričom lehotu možno v odôvodnených prípadoch primerane predĺžiť. Na prijímanie a vybavovanie sťažností sa primerane vzťahuje osobitný právny predpis, ktorým je zákon č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach.

Podľa § 46 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane osobných údajov úrad pri podozrení z porušenia   povinnosti   uloženej   týmto   zákonom   vyzve   prevádzkovateľa   alebo sprostredkovateľa na okamžité blokovanie osobných údajov alebo na dočasné skončenie jej činnosti, ktorá by mohla plnenie takejto povinnosti ohroziť.

Podľa   §   46   ods.   1   písm.   b)   zákona   o ochrane   osobných   údajov   úrad   pri   zistení porušenia   povinnosti   ustanovenej   týmto   zákonom   vydá   opatrenie,   ktorým   uloží prevádzkovateľovi alebo sprostredkovateľovi skončenie tej činnosti, ktorou bola porušená povinnosť, vykonanie potrebných opatrení na odstránenie nedostatkov alebo zabezpečenie práv a právom chránených záujmov dotknutých osôb v určenej lehote.

Podľa   §   46   ods.   2   zákona   o ochrane   osobných   údajov   prevádzkovateľ a sprostredkovateľ bezodkladne vyhovejú požiadavkám úradu podľa odseku 1 a v určenej lehote informujú o ich splnení úrad.

Podľa § 47 zákona o ochrane osobných údajov ustanoveniami § 45 a § 46 nie je dotknuté právo na súdnu ochranu v zmysle § 247 a nasl. druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o SIS táto v rozsahu svojej pôsobnosti získava, sústreďuje a vyhodnocuje   informácie   o skutočnostiach   uvedených   v tomto   ustanovení   pod   písm.   a) až f).

Podľa   §   17   ods.   5   zákona   o SIS   na   informačné   systémy   podľa   tohto   zákona   sa nevzťahujú ustanovenia osobitných predpisov o ochrane osobných údajov v informačných systémoch.

Podľa § 60 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národná rada Slovenskej republiky si   zriaďuje   z poslancov   osobitné   kontrolné   výbory   na   kontrolu   činnosti   Národného bezpečnostného   úradu   a služieb   vykonávaných   podľa   osobitných   predpisov.   Práva a povinnosti   osobitných   kontrolných   výborov   a ich   členov   upravujú   osobitné   predpisy. Podľa poznámok pod čiarou za služby vykonávané podľa osobitných predpisov sa považuje aj činnosť SIS podľa zákona o SIS.

Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Najvyšší súd zamietol žalobu sťažovateľov bez jej meritórneho preskúmania, keď dospel k záveru o jej neprípustnosti. Túto neprípustnosť oprel o ustanovenie § 250v ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, keďže bol toho názoru, že sťažovatelia nevyčerpali pred podaním   žaloby   prostriedky,   ktorých   použitie   umožňuje   osobitný   predpis.   Za   takéto prostriedky   považoval   najvyšší   súd   jednak   žiadosť   podľa   §   20   ods.   1   písm.   f)   zákona ochrane   osobných   údajov,   ktorou   by   sťažovatelia   požadovali   od   SIS   likvidáciu   ich osobných údajov pre porušenie zákona a tiež sťažnosť podľa § 45 ods. 1 podanú vzhľadom na § 33 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov výboru. To znamená, že najvyšší súd žalobu nezamietol pre nedostatok právomoci, ale ani pre jej neodôvodnenosť z meritórneho pohľadu, ale iba preto, že žalobu v danom štádiu považoval za predčasnú.

Sťažovatelia   jednak   namietali,   že   podanie   sťažnosti   podľa   §   45   ods.   1   zákona o ochrane osobných údajov nie je účinným prostriedkom nápravy a okrem toho boli toho názoru,   že   argumentácia   najvyššieho   súdu   je   arbitrárna,   keďže   najvyšší   súd   zároveň s poukazom   na § 17 ods.   5 zákona o SIS   aplikáciu zákona o ochrane osobných   údajov vylučuje.

Ústavný   súd   je   tej   mienky,   že   podstatná   časť   argumentácie   najvyššieho   súdu   je správna, lebo výklad zákona zo strany najvyššieho súdu je úplný, presvedčivý, a preto aj legitímny.

Z výslovného ustanovenia § 33 ods. 3 v spojení s § 45 zákona o ochrane osobných údajov   vyplýva,   že   ak   osobné   údaje   spracúvajú   spravodajské   služby,   dozor   nad   ich ochranou vykonáva Národná rada Slovenskej republiky podľa § 60 zákona o rokovacom poriadku.   Preto   je   nepochybné,   že   sťažovatelia   sa   pred   podaním   žaloby   mali v zmysle § 250v ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku obrátiť najprv so sťažnosťou na výbor. Len po tom, ak by tento orgán ich sťažnosti nevyhovel, by boli splnené podmienky na podanie žaloby v zmysle § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku všeobecnému súdu.

V súvislosti s námietkou sťažovateľov o neúčinnosti sťažnosti podanej výboru treba uviesť, že podľa názoru ústavného súdu táto námietka nie je opodstatnená.

Z citovaných ustanovení § 33 ods. 2 a 3 zákona o ochrane osobných údajov sa dá celkom   nepochybne   vyvodiť,   že   práva   a povinnosti   výboru   v prípadoch   týkajúcich   sa osobných údajov spracúvaných zo strany SIS sú totožné s právami a povinnosťami úradu. Výbor   má   preto   v týchto   prípadoch   všetky   práva   a povinnosti   úradu,   keďže   citované ustanovenia   sú   v pomere špeciality   ku   všeobecným   ustanoveniam týkajúcim   sa   činnosti výboru. Z ustanovenia § 46 zákona o ochrane osobných údajov, podľa ktorého je výbor povinný   v prípade   sťažnosti   postupovať,   vyplýva,   že   výbor   môže   v prípade   podozrenia z porušenia   povinnosti   uloženej   zákonom   o ochrane   osobných   údajov   vyzvať   SIS   na okamžité blokovanie osobných údajov alebo na dočasné skončenie tej činnosti, ktorá by mohla plnenie takejto povinnosti ohroziť, a pri zistení porušenia povinnosti ustanovenej zákonom   o ochrane   osobných   údajov   je   povinný   vydať   opatrenie,   ktorým   uloží   SIS skončenie tej činnosti, ktorou bola povinnosť porušená, vykonanie potrebných opatrení na odstránenie nedostatkov alebo zabezpečenie práv a právom chránených záujmov dotknutých osôb v určenej lehote, pričom SIS je povinná požiadavkám výboru bezodkladne vyhovieť a v určenej lehote informovať výbor o ich splnení.

Ďalej je podľa názoru ústavného súdu podstatné, že po rozhodnutí tohto orgánu je prípustná žaloba súdu   podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku, o účinnosti ktorej nepochybujú ani sťažovatelia. Podľa súčasnej úpravy správneho súdnictva má toto plnú jurisdikciu, teda právo skúmať tak skutkové, ako aj právne otázky. Pritom žaloba aj po vyčerpaní prostriedku nápravy podľa § 250v ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku bude smerovať   proti   SIS,   lebo   to   tak   nepochybne   vyplýva   z citovaného   ustanovenia,   ktoré poskytuje   ochranu   voči   nezákonnému   zásahu   orgánu   verejnej   správy,   ktorý   nie   je rozhodnutím.

Nemožno   súhlasiť   ani   s tou   námietkou   sťažovateľov,   podľa   ktorej   vzhľadom   na ustanovenie   §   17   ods.   5   zákona   o SIS   na   informačné   systémy   podľa   tohto   zákona   sa nevzťahujú ustanovenia osobitných predpisov o ochrane osobných údajov v informačných systémoch. Podľa názoru ústavného súdu citované ustanovenie sa nevzťahuje na ochranu práv dotknutých osôb, ktorých sa tieto evidované informácie týkajú.

Naproti tomu nemožno považovať za správny ten záver najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovatelia mohli postupom podľa § 20 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov požiadať priamo SIS o likvidáciu údajov týkajúcich sa ich osôb, pretože z ustanovenia § 2 ods. 2 zákona o ochrane osobných údajov vyplýva, že ustanovenie § 20 ods. 1 citovaného zákona nemožno v prípade SIS použiť.

Na zásadnej správnosti záveru najvyššieho súdu o neprípustnosti žaloby nemení nič ani tá skutočnosť, že sa najvyšší súd v rozpore s tým, že žalobu meritórne neskúmal, predsa zaoberá aj niektorými otázkami týkajúcimi sa veci samej.

Treba tiež uviesť, že aj ústavný súd v uznesení č. k. I. ÚS 10/04-12 z 21. januára 2004 dospel k záveru o predčasnosti sťažnosti, ktorú sťažovatelia podali ústavnému súdu, lebo nevyčerpali možnosti nápravy vyplývajúce zo zákona o ochrane osobných údajov.

Napokon ústavný súd považuje za potrebné na adresu sťažovateľov uviesť, že im nič nebráni   podať   sťažnosť   výboru   a pokiaľ   tento   ich   sťažnosti   nevyhovie,   podať   žalobu všeobecnému súdu. V takomto prípade už nebude možné považovať žalobu za neprípustnú a všeobecný súd bude musieť o nej meritórne rozhodnúť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2005