znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 74/04-28

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 3. júna 2004 prerokoval prijatú sťažnosť D. F., bytom P., a L. H., bytom L., zastúpených advokátom JUDr. F. K., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 92/96 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   92/96 p o r u š i l základné   právo   D.   F.,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresný   súd   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   92/96 p o r u š i l základné právo L. H., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3.   Okresnému   súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   92/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

4. D. F. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Prešove povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   L.   H. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000   Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Prešove   povinný   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. D. F. a L. H. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   v Prešove p o v i n n ý   im   vyplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   F.   K.,   Advokátska   kancelária,   P., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 74/04-15 z 30. marca 2004 prijal podľa ustanovenia § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť D. F., bytom P., a L. H., bytom L. (ďalej aj „sťažovatelia“ alebo   „žalobcovia“),   zastúpených   advokátom   JUDr. F.   K.,   Advokátska   kancelária,   P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 92/96.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   z 27.   apríla   2004   doručenom   ústavnému   súdu 5. mája 2004, ako aj právny zástupca sťažovateľov v doplňujúcom vyjadrení z 18. mája 2004 doručenom ústavnému súdu 25. mája 2004 vyslovili súhlas s tým, aby v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v tejto veci.

Keďže   podľa   názoru   ústavného   súdu   nebolo   možné   od   ústneho   pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci, ústavný súd vec posúdil na základe písomných dôkazov obsiahnutých v jeho spise.

Zo sťažnosti sťažovateľov z 25. novembra 2003 a jej doplnkov z 27. januára 2004 a 19. februára 2004 vyplývajú nasledovné podstatné skutočnosti:

Dňa 8. mája 1996 podali sťažovatelia návrh na zaplatenie nájomného za dočasné užívanie pozemkov voči odporcovi Zväzu záhradkárov Prešov (ďalej aj „odporca“ alebo „žalovaný“).

Od podania návrhu posledné konanie bolo v roku 1996 a ďalšie bolo až po dvoch rokoch v roku 1998, a to až po výzvach a urgenciách, v roku 1999 boli pojednávania, avšak posledné bolo stanovené na 14. marec 2000. Ďalší termín pojednávania bol stanovený na 8. december 2003.

Po   dobu   troch   rokov   nebolo   vytýčené   pojednávanie,   a preto   sú   toho   názoru,   že v konaní dochádza k prieťahom.

Sťažovatelia sa domnievajú, že v ich veci došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Rozhodné   obdobie   na   posúdenie   namietaného porušenia   svojich   základných   práv podľa sťažovateľov vzniklo po 18. novembri 1996, teda súdne konanie bez meritórneho rozhodnutia trvá vyše sedem rokov.

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd rozhodnutím vyslovil, že nekonaním okresného súdu sp. zn. 8 C 92/96 došlo k porušeniu ich ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Zároveň žiadali, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ktoré je okresný súd povinný im vyplatiť v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu, a aby okresný súd zaviazal aj k úhrade trov konania sťažovateľov.

Okresný súd na základe výzvy predložil vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. Spr 182/04 doručené   ústavnému   súdu   26.   februára   2004,   ktoré   obsahuje   chronológiu   vykonaných úkonov,   ktorá   je   zhodná   s chronológiou   zistenou   ústavným   súdom.   Vo   vyjadrení   bolo uvedené,   že   lustrovaním   v denníku   Spr   okresný   súd   zistil,   že   sťažovatelia   nevyužili možnosť domáhať sa nápravy podaním sťažnosti orgánu správy súdu v zmysle § 17 a nasl. zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej   správe súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o štátnej   správe súdov“). Z toho dôvodu považuje sťažnosť ako predčasne podanú. Vo vyjadrení z 27. apríla 2004 sp. zn. Ú 3005/04 bolo uvedené, že z predloženého prehľadu úkonov vyplýva, že vo veci   sa   konalo bez prieťahov   a predĺženie   konania bolo   spôsobené len objektívnymi skutočnosťami (odchod sudcu, stáž sudcu). Z uvedeného dôvodu navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že „postupom Okresného súdu Prešov vo veci 8 C 92/96 nedošlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľky D. F. zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

V stanovisku   z   18.   mája   2004   sa   k vyjadreniu   okresného   súdu   vyjadrili   aj sťažovatelia, pričom uviedli, že pokiaľ ide o využitie sťažnosti v zmysle zákona o štátnej správe   súdov,   dvakrát   žiadali   súd   o vytýčenie   termínu   pojednávania,   čo   považujú   za sťažnosť na postup súdu.II.

Z vyjadrení   sťažovateľov   obsiahnutých   v sťažnosti   a jej   doplnení   a z vyjadrenia okresného   súdu   a jeho   dodatku   a najmä   zo   samotného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 8 C 92/96 vyplýva nasledovné:

Sťažovatelia podali na okresnom súde 8. mája 1996 návrh na zaplatenie 41 349 Sk s príslušenstvom z dôvodu nájomného za dočasné užívanie pozemkov.

Dňa 17. mája 1996 súd vydal výzvu na zaplatenie poplatkov, ktorá bola vypravená 21. mája 1996.

Dňa 31. mája 1996 žalobcovia podali žiadosť o oslobodenie od poplatkov (v prílohe č. l. 8 – 14 doložili doklady preukazujúce ich majetkové pomery).

Dňa 10. septembra 1996 bolo vyžiadané vyjadrenie protistrany.Dňa 23. septembra 1996 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného spolu s dokladmi (č. l. 17 – 18).

Dňa   18.   novembra   1996   sa   konalo   pojednávanie   vo   veci   za   neúčasti   žalobcov, prítomní   boli   právni   zástupcovia   žalobcov   a žalovaného.   Pojednávanie   bolo   odročené z dôvodu práceneschopnosti predsedu senátu na neurčito.

Dňa 4. decembra 1996 bola vec pridelená do iného senátu.Dňa 24. septembra 1998 boli vyzvaní žalobcovia na vyjadrenie, či trvajú na návrhu a tiež aby sa vyjadrili k vyjadreniu protistrany.

Dňa 1. októbra 1998 bolo súdu doručené vyjadrenie žalobcov.Dňa 19. februára 1999 bol nariadený termín pojednávania na 22. apríl 1999.Dňa   16.   apríla   1999   ospravedlnila   sťažovateľka   svoju   neúčasť   z dôvodu hospitalizácie.

Dňa 22. apríla 1999 sa vo veci konalo pojednávanie za účasti zástupcu žalobcov a zástupcu odporcu, ktoré bolo odročené na 3. jún 1999 o 10.00 h za účelom doloženia ďalších listín.

Dňa 26. apríla 1999 boli súdu doručené doklady žalobcov (č. l. 42 – 45).Dňa 3. júna 1999 sa vo veci konalo pojednávanie za prítomnosti zástupcu žalobcov a zástupcu žalovaného, ktoré bolo odročené na 14. september 1999 za účelom mimosúdnej dohody.

Dňa 14. júna 1999 bolo súdu doručené oznámenie žalobcov o pokuse o mimosúdne jednanie s dokladmi (č. l. 49 – 67).

Dňa   14.   septembra   1999   sa   na   pojednávaní   zúčastnili   zástupcovia   žalobcov a odporcu. Žalobcovia sa nezúčastnili. Pojednávanie bolo odročené na 4. november 1999 za účelom mimosúdnej dohody. Nový termín bol nariadený na 2. november 1999.

Dňa 2. novembra 1999 sa konalo pojednávanie za účasti žalobcov a ich zástupcu, ako aj   zástupcu   žalovaného.   Na   tomto   pojednávaní   boli   po   prvýkrát vypočutí   žalobcovia a žalovaný. Pojednávanie bolo odročené na 14. december 1999.

Toho istého dňa predložil písomné stanovisko odporca k výške nájmu.Dňa   10.   novembra   1999   žalobcovia   vzali   späť   časť   návrhu,   súd   im   uložil,   aby predložili nový petit návrhu, k čomu však došlo až 22. marca 2000.

Dňa 14. decembra 1999 sa konalo pojednávanie za prítomnosti žalobcov v rade 1 a 2, žalobca v rade 3 bol neprítomný, ako aj za prítomnosti zástupcu žalovaného, na ktorom zástupkyňa žalovaného uviedla, že nevie, v akej časti berie žalobu späť a akú výšku nájmu uplatňuje. Pojednávanie bolo odročené na 14. marec 2000 za účelom ujasnenia petitu.Dňa 14. decembra 1999 bol daný pokyn žalovanému na predloženie geometrického plánu.Dňa 10. marca 2000 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného.Dňa 14. marca 2000 sa konalo vo veci pojednávanie, na ktorom sa zo žalobcov zúčastnil len žalobca v rade 3 a zástupca žalovaného, bez ospravedlnenia sa nezúčastnila zástupkyňa žalobcov. Pojednávanie bolo odročené na 16. máj 2000 za účelom opätovného predvolania zástupkyne.

Dňa   14.   marca   2000   súd   zaslal   výzvu   zástupkyni,   aby   do   spisu   doložila   dve vyhotovenia späťvzatia návrhu pod hrozbou pokuty.

Dňa 22. marca 2000 zástupkyňa žalobcov predložila návrh nového petitu, v ten istý deň bolo súdu doručené aj vyjadrenie žalovaného (č. l. 85 – 87) s geometrickým plánom (č. l. 88 – 90).

Dňa   16.   mája   2000   sa   konalo   pojednávanie   za   účasti   žalobcu   v rade   1,   ako   aj zástupkyne   žalobcov   (žalobcovia   v rade   2   a 3   neboli   prítomní)   a zástupcu   odporcu, pojednávanie bolo odročené za účelom znaleckého dokazovania.

Dňa 18. júla 2000 podali žalobcovia návrh na mimosúdnu dohodu.Dňa 18. septembra 2000 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného.Dňa   2.   októbra   2000   súd   uložil   spis   na   dva   mesiace   vzhľadom   na   možnosť mimosúdnej dohody.

Dňa 1. februára 2001 vyzval súd žalobcov na vyjadrenie, či došlo k mimosúdnej dohode.

Dňa 24. októbra 2001 sa k veci vyjadril žalovaný (č. l. 112 – 124).Dňa 22. marca 2002 bolo vyjadrenie zaslané žalobcom aj s výzvou na vyjadrenie, či došlo k mimosúdnej dohode, v lehote do 15 dní.

Dňa 24.   septembra   2002 došla   súdu   odpoveď   (teda   po piatich   mesiacoch)   spolu s urgenciou na vytýčenie pojednávania. V ten istý deň súd vydal pokyn kancelárii pripojiť spis sp. zn. 12 C 256/95.

Dňa 25. októbra 2002 bolo nariadené pojednávanie na 21. január 2003, ktoré sa uskutočnilo   bez   účasti   žalobcov,   za   účasti   ich   zástupkyne   a zástupcu   žalovaného. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

K veci bol pripojený rozsudok sp. zn. 10 C 167/94.Dňa 12. februára 2003 sa opätovne k veci vyjadrili žalobcovia. Dňa 1. apríla 2003 bol spis pridelený novému sudcovi Mgr. M. K.Dňa 30. mája 2003 sa k veci vyjadril žalovaný a predložil prílohy (č. l. 140 – 158).Dňa 10. októbra 2003 súd nariadil termín pojednávania na 8. december 2003.Dňa 7. novembra 2003 sa k veci vyjadrili žalobcovia.Dňa 8. decembra 2003 sa konalo vo veci pojednávanie bez účasti žalobcov a ich zástupkyne,   za   účasti   zástupcu   žalovaného.   Pojednávanie   bol   odročené   za   účelom opätovného predvolania zástupkyne žalobcov.

Dňa 10. decembra 2003 súd vyzval žalobcov na predloženie dôkazov, ktorí na výzvu odpovedali 18. decembra 2003.

Dňa 2. januára 2004 bol spis vrátený pôvodnej sudkyni.Dňa 20. januára 2004 bol spis pridelený novej sudkyni.Dňa 11. mája 2004 bol vytýčený termín pojednávania na 28. jún 2004, boli vyžiadané nové vyjadrenia a pripojené spisy sp. zn. D 1683/91 a D 1050/94.

III.

1.   Podľa   čl.   124   ústavy   je   ústavný   súd   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti (...) môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.

Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (II. ÚS 26/95).

2. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu.

Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02).

Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

2.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 92/96 je určenie nájomného za dočasné užívanie pôdy záhradkármi.

Ústavný súd zo skutočností uvádzaných okresným súdom a z obsahu spisu dospel k záveru, že predmetná vec nie je taká náročná na skutkové a právne posúdenie, že by tu boli skutočnosti, ktoré by ospravedlňovali doterajší zdĺhavý priebeh konania.

2.2 Pokiaľ ide o ďalšie kritérium, t. j. správanie sťažovateľov (v spore žalobcov) v preskúmavanom   konaní,   nie   je   také   aktívne,   aby   prispelo   k úspešnému   a rýchlemu rozhodnutiu vo veci samej. Vytýkať mu možno viaceré tvrdenia o možnosti mimosúdnej dohody, ako aj oneskorené nové vypracovanie petitu, keď tento bol vzatý späť 14. decembra 1999   a nový   bol   súdu   predložený   až   22.   marca   2000.   Tieto   skutočnosti   tiež   prispeli k spomaleniu   konania   vo   veci   samej   a sčasti   majú   aj   priamu   príčinnú   súvislosť so vzniknutými prieťahmi.

2.3 Ústavný súd sa zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti prípadu, najmä na tú skutočnosť, že v predmetnej veci sa konanie začalo už 8. mája 1996 a dosiaľ napriek tomu, že trvá vyše 8 rokov, nebolo vo veci vydané žiadne rozhodnutie.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   účastníci   v značnej   miere   prispeli   k doterajšej   dĺžke konania. Ide napríklad o výzvu na vyjadrenie žalobcov, či došlo k mimosúdnej dohode, z 1. februára 2001 a opakovanú výzvu z 23. marca 2002, pričom bola stanovená aj lehota 15 dní, pričom k odpovedi došlo až 24. septembra 2002.

Vo veci sa nekonalo od 4. decembra 1996 do 24. septembra 1998, t. j. 21 mesiacov, od tohto termínu súd vytýčil termín pojednávania až 19. februára 1999, teda po ďalších piatich mesiacoch. Tiež nekonal od 1. októbra 1998, keď mu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľov, do 19. februára 1999, keď bol vytýčený termín pojednávania na 22. apríl 1999.

Pojednávanie 16. mája 2000 bolo odročené za účelom znaleckého dokazovania, ktoré nebolo dosiaľ vyžiadané (nebolo vypracované ani rozhodnutie) od znalca napriek tomu, že ubehli 4 roky od zámeru súdu posudok vyžiadať.

Celkový rozsah zbytočných prieťahov (spočívajúci iba v nečinnosti okresného súdu) ustálený ústavným súdom je minimálne 24 mesiacov.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v tom, že sťažovatelia sa nedomáhali nápravy porušenia   svojho   základného   práva   sťažnosťou   orgánu   štátnej   správy   súdu,   ako   aj v poukázaní na objektívne skutočnosti ako odchod sudcu a stáž sudcu, ktoré by mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 18/96, II. ÚS 18/98 a iné) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Z týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu pod bodom 1 a 2.

3.   Sťažovatelia   žiadali,   aby ústavný   súd   okrem   vyslovenia   porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že konanie trvá už takmer 8 rokov bez jediného meritórneho rozhodnutia vo veci, považuje ústavný súd za potrebné   v zmysle   čl.   127   ods.   2   ústavy   a ustanovenia   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom   súde   prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcimi   priebeh   konania   tak,   aby   nedochádzalo k porušeniu základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 3 nálezu).

4. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný   súd   môže   priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa odseku 5 citovaného zákonného ustanovenia „Ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu“.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   z dôvodu   porušenia   základného   práva priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   aj   primerané finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej   nemajetkovej   ujmy (napr. I. ÚS 15/02).

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti   zakladajúce   namietané porušenie   označeného   práva,   ako   aj na   predmet   sporu v napadnutom   občianskoprávnom   súdnom   konaní,   ako   aj   správanie   sťažovateľov,   ich právneho zástupcu, ktoré v značnej miere prispelo k celkovej dĺžke konania, uznal podľa zásad   spravodlivosti   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľom   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk pre každého z nich. Ústavný súd pritom prihliadol aj na čiastočnú spoluúčasť sťažovateľov na vzniknutých prieťahoch (bod 4 a 5 nálezu), ako aj na tú skutočnosť, že sťažovatelia vyčerpali aj právne prostriedky nápravy podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov.

5.   Podľa   ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Zástupca sťažovateľov uplatnil trovy konania za dva úkony právnej pomoci spolu s paušálnou náhradou vo výške 8 796 Sk.

Trovy právneho zastúpenia sťažovateľov pozostávajú z dvoch úkonov právnej služby zo strany advokáta, a to prevzatia a prípravy zastupovania a spísania sťažnosti ústavnému súdu.

Za tieto úkony vykonané v roku 2003 patrí odmena v sume po 4 270 spolu s režijným paušálom po 128 Sk. Spolu vo výške 8 796 Sk.

Trovy   právneho   zastúpenia   by   túto   čiastku   predstavovali   pri   zastúpení   jedného sťažovateľa, pri zastupovaní viacerých sťažovateľov (v danom prípade dvoch) sa na výpočet trov   konania   vzťahuje aj ustanovenie   §   17   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Uplatnená výška trov nie je však vyššia, ako by predstavovala čiastka určená podľa citovanej   vyhlášky,   preto   ústavný   súd   rozhodol   o priznaní   trov   konania   sťažovateľov v požadovanej výške (bod 6 nálezu).

6.   Vzhľadom   na   ustanovenie   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu ústavného   súdu   nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť deň doručenia rozhodnutia ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2004