znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 74/02-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2002 predbežne prerokoval sťažnosť obecnej samosprávy mesta K., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., DrSc., Advokátska kancelária C., V., D. & p., B., vo veci porušenia jej práva na dotáciu zo štátneho rozpočtu podľa čl. 65 ods. 2 v spojení s § 1 ods. 5 písm. a) a § 4 ods. 1 a 4 zákona č. 586/2001 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2002 uznesením vlády Slovenskej republiky č. 644 z 21. júla 1992 v časti A bode 4, postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorým toto postúpilo svoje stanovisko k výpočtu obyvateľov s trvalým pobytom v meste   Kežmarok   Štatistickému   úradu   Slovenskej   republiky,   a postupom   Štatistického úradu   Slovenskej   republiky,   ktorým   tento   oznámil   riaditeľovi   odboru   financovania územných   samospráv   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   výsledky   sčítania obyvateľov, domov a bytov v obci Ľubica a v meste Kežmarok, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obecnej samosprávy mesta K.   o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.1 Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. apríla 2002   doručené   podanie   obecnej   samosprávy   mesta   K.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   D.,   DrSc.,   Advokátska   kancelária   C.,   V.,   D.   &   p.,   B., označené   ako   „Ústavná   sťažnosť   podľa   čl.   127a   Ústavy   Slovenskej   republiky“,   ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na dotáciu zo štátneho rozpočtu podľa čl. 65 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s § 1 ods. 5 písm. a) a § 4 ods. 1 a 4 zákona č. 586/2001 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2002 (ďalej len „zákon o štátnom   rozpočte“)   uznesením   vlády   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „vláda“)   č.   644 z 21. júla 1992 v časti A bode 4, postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), ktorým toto postúpilo svoje stanovisko k výpočtu obyvateľov s trvalým pobytom v meste Kežmarok Štatistickému úradu Slovenskej republiky (ďalej len „Štatistický   úrad“),   a postupom   Štatistického   úradu,   ktorým   tento   oznámil   riaditeľovi odboru   financovania   územných   samospráv   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ministerstvo   financií“)   výsledky   sčítania   obyvateľov,   domov   a bytov   v obci Ľubica a v meste Kežmarok vychádzajúce z predmetného stanoviska ministerstva vnútra.

1.2 Zo sťažnosti vyplýva, že na základe petície obyvateľov mestskej časti Ľubica vyhlásilo   Mestské   zastupiteľstvo   v Kežmarku   (ďalej   len   „mestské   zastupiteľstvo“)   na 29. a 30.   november   1991   hlasovanie   obyvateľstva   o oddelení   mestskej   časti   a vytvorení novej obce s názvom Ľubica. Pretože sídlisko Juh bolo postavené na časti územia mestskej časti   Ľubica,   vyhlásilo   mestské   zastupiteľstvo   aj   hlasovanie   obyvateľov   sídliska   Juh o príslušnosti k niektorej z obcí po rozdelení mesta Kežmarok. Z obyvateľov mestskej časti Ľubica   sa   za   odčlenenie   a vytvorenie   samostatnej   obce   vyslovilo   95,9 %   zúčastnených voličov. Na   sídlisku   Juh   sa   v opakovanom   hlasovaní   za   zotrvanie   v meste   Kežmarok vyslovilo 95,5 % zúčastnených voličov. Na základe výsledkov hlasovania a po uzatvorení dohody   o usporiadaní   majetkovoprávnych   vzťahov   medzi   mestom   Kežmarok   a obcou Ľubica (ďalej len „dohoda o majetku obcí“) zaslali predmetné zastupiteľstvá Okresnému úradu v Poprade (ďalej len „okresný úrad“) žiadosť o schválenie rozdelenia obce Kežmarok na obec Kežmarok a obec Ľubica. Okresný úrad túto žiadosť postúpil ministerstvu vnútra, ktoré ju predložilo na schválenie vláde. Vláda uznesením č. 644 z 21. júla 1992 v časti A bode 4 tejto žiadosti vyhovela a rozdelenie obce Kežmarok schválila.

Podľa   názoru   sťažovateľa   tak   urobila   „pochybnou   právnou   formou“,   pretože uznesenie vlády ako „interný normatívny pokyn“ nemá „spôsobilosť vyvolať právne účinky všeobecne   záväzného   právneho   predpisu“.   Okrem   toho   má   podľa   názoru   sťažovateľa napadnuté uznesenie vlády „obsah odporujúci zákonu a účelu právnej úpravy platnej v čase schválenia tohto uznesenia“, a to z toho dôvodu, že ním bola schválená dohoda o majetku obcí, ktorá podľa tvrdení sťažovateľa „bola veľmi neurčitá“, „neobsahovala jednoznačný prejav   vôle   strán   o usporiadaní   katastrálnych   území   mesta   Kežmarok   a obce   Ľubica“ a nemala „vlastnosti umožňujúce v súlade so zákonom vymedziť katastrálne územia mesta Kežmarok   a obce   Ľubica“.   Vláda   tým   svoju   kompetenciu   vymedzenú   ustanovením   §   2 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 517/1990 Zb. o územnom a správnom členení Slovenskej republiky – v zmysle ktorého založiť alebo zrušiť obec, rozdeliť obec alebo zlúčiť obce patrilo vláde – uplatnila v nesúlade s § 2 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov v spojení s § 11 ods. 1 a 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov. V takomto postupe vidí sťažovateľ porušenie svojich označených práv. Podľa názoru   navrhovateľa   „v príčinnej   súvislosti   s právne   nedokončeným   rozdelením   mesta Kežmarok   na   mesto   Kežmarok   a obec   Ľubica   pri   určovaní   počtu   obyvateľov   s trvalým pobytom   na   území   mesta   Kežmarok   a obce   Ľubica   sa   nesprávneho   úradného   postupu opakovane   dopustilo   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky   aj   Štatistický   úrad Slovenskej republiky“.

1.3 Súčasťou dohody o majetku obcí bola aj dohoda jej strán, že „územie cca 12 ha... zastavené   časťou   sídliska   Juh   bude   predmetom   výmennej   zmluvy“,   s tým,   že   „mesto Kežmarok   odovzdá   územie   svojho   katastra   obci   Ľubica   v pomere   1:1   a s doplatením rozdielu   za   bonitu   pôdy“.   O plnenie   tejto   časti   dohody   o majetku   obcí   vznikol   medzi mestom Kežmarok a obcou Ľubica spor, v rámci ktorého Obecný úrad Ľubica v júli 1993 vyzval   Mestský   úrad   Kežmarok   na   vydanie   sporných   nehnuteľností   a v septembri   1993 podal   na   Okresný   súd   v Poprade   žalobu   o vydanie   predmetných   nehnuteľností   a ich príslušenstva. O tejto žalobe rozhodol v odvolacej inštancii Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) 8. júna 2000 tak, že jej vyhovel a za vlastníka predmetných parciel určil obec Ľubica.

Obec Ľubica listom z 23. novembra 2000 požiadala ministerstvo financií o vykonanie zmeny územia obce Ľubica a mesta Kežmarok z dôvodu vlastníctva nehnuteľností - parciel zapísaných v liste vlastníctva č. 1799 katastrálneho územia Ľubica. Ministerstvo financií odstúpilo   vec   na   doriešenie   ministerstvu   vnútra,   ktoré   ju   listom   č.   list   203-2000/l0372 z 1. decembra   2000   vrátilo   s   tým,   „že   vecne   a   miestne   príslušným   orgánom   na   zápis vlastníctva do katastra nehnuteľností je katastrálny odbor Okresného úradu v Kežmarku“. Ministerstvo   vnútra   ďalej   v liste   uviedlo,   že   „zo   zápisu   vlastníctva   obce   Ľubica k predmetným parcelám do katastra nehnuteľností však nevyplýva, že by tieto pozemky, ktorých vlastníkom je obec ako právnická osoba, nemohli ležať na území inej obce“.

V odpovedi na petíciu obyvateľov časti sídliska Juh v Kežmarku za pričlenenie tejto časti   katastrálneho   územia   obce   Ľubica   ku   katastrálnemu   územiu   mesta   Kežmarok ministerstvo vnútra uviedlo, že „problematika uvádzaná v petícii nepatrí do kompetencie vlády SR, ani iných orgánov štátnej správy, ale do samosprávnej pôsobnosti obcí Kežmarok a   Ľubica.   K   riešeniu   akejkoľvek   územnej   zmeny   môže   príslušný   orgán   štátnej   správy pristúpiť len so súhlasom obce, ktorej územie patrí a po dohode obcí, ktorých sa územná zmena   týka.“   Ministerstvo   vnútra   zároveň   uviedlo,   že   „podľa   §   2   ods.   1   zákona   SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších   predpisov tvorí územie obce jej katastrálne územie. V praxi to znamená, že územie obce je dané jej katastrálnym územím a hranice obce majú byť zhodné s hranicami katastrálneho   územia. Vychádzajúc z tohto ustanovenia zákona o obecnom zriadení a z ustanovenia § 1 ods.   1 zákona o obecnom zriadení,   ktoré   hovorí,   že   obec   je   samostatný   samosprávny   územný   celok   Slovenskej republiky združujúci občanov, ktorí majú na jej území trvalý pobyt, sú obyvatelia domov v uliciach B., L., P., K. a L., ktoré ležia na parcelách č. 1961/1, 1961/2, 1962/1 a 1963/2 katastrálneho územia Ľubica, obyvateľmi obce Ľubica“.

Obsahovo zhodný postoj prezentovalo ministerstvo vnútra aj v stanovisku č. 203302-2002/04059 zo 6. februára 2002 adresovanom Štatistickému úradu, v ktorom uviedlo, že „časť bytových domov sídliska Juh je postavená na parcelách č. 1961/1, 1961/2, 1962/1 a 1963/2   katastrálneho   územia   Ľubica,   ktoré   tvorí   územie   obce   Ľubica.   Preto   miestom trvalého   pobytu   obyvateľov   žijúcich   v týchto   domoch   je   obec   Ľubica“.   V tomto   liste ministerstvo   vnútra   tiež   uviedlo,   že   rozdiel   medzi názorom   vysloveným   v liste z 1. decembra 2000, v ktorom ministerstvo vnútra uviedlo, že zo zápisu   vlastníctva obce Ľubica k predmetným parcelám do katastra nehnuteľností nevyplýva, že by tieto pozemky, ktorých   vlastníkom   je   obec   ako   právnická   osoba,   nemohli   ležať   na   území   inej   obce, a názorom   vysloveným   v ďalších   uvádzaných   listoch,   v zmysle   ktorého   územie   obce   je dané jej katastrálnym územím, bol spôsobený tým, že ministerstvo vnútra sa oboznámilo s ďalšími stanoviskami orgánov, ktoré vo veci konali, a že vychádzalo aj z právneho názoru krajského súdu obsiahnutého v jeho rozhodnutí z 8. júna 2000.

Porušenie   svojich   práv   nesprávnym   úradným   postupom   ministerstva   vnútra   vidí sťažovateľ v tom, že toto poskytlo výklad zákona bez znalosti skutkového stavu veci, že „nesprávne hodnotilo svoju príslušnosť vstúpiť do riešenia sporu o katastrálne územie“ a že „na   jeho   riešenie   nepoužilo   zákonom   ustanovenú   formu   –   nevydalo   rozhodnutie,   ale vyjadrilo sa k sporu listom“, pričom „zákon interpretovalo na úkor vôle, ktorú obyvatelia sídliska   Juh   v Kežmarku   prejavili   hlasovaním   v miestnom   referende“.   Podľa   názoru sťažovateľa   výklad ministerstva   vnútra   mal   „za   následok   zmarenie   výsledku   uplatnenia iným zákonom priznaného práva obyvateľov časti obce (sídliska Juh) hlasovať o dôležitých otázkach   života   a rozvoja   obce   v miestnom   referende,   ktoré   je   súčasťou   (realizáciou) ústavného   práva   podieľať   sa   na   správe   vecí   verejných   priamo“,   pretože   „výsledkom hlasovania bolo rozhodnutie časti oprávnených voličov o odčlenení obce Ľubica od mesta Kežmarok   a inej   časti   oprávnených   voličov   o tom,   že   si   želajú zotrvať v územnej časti mesta   Kežmarok“.   Sťažovateľ   ďalej   svoju   sťažnosť   v časti   dotýkajúcej   sa   postupu ministerstva vnútra odôvodňuje tým, že ministerstvo vnútra „v svojej interpretačnej činnosti nad   rámec   zákonom   priznanej   kompetencie   nevzalo   do   úvahy   ani   to,   že   zmeny katastrálneho územia obcí, ktoré sa uskutočnili v minulosti, podliehajú osobitnej právnej úprave so silou zákona, a že postup určený zákonom nemožno nahradiť právnym názorom krajského súdu uvedeným v odôvodnení súdneho rozhodnutia tiež nad rámec kompetencie súdu, lebo zákon za príslušný určil orgán štátnej správy (katastrálny úrad)“.

1.4   Okresný úrad v Kežmarku na základe výsledkov   sčítania   obyvateľov,   domov a bytov v roku 2001 určil, že v domoch na uliciach B., L., P., K. a L. ležiacich na parcelách č. 1961/1, 1961/2, 1962/1 a 1963/2 katastrálneho územia obce Ľubica (ďalej len „sporné územie“) je 4 437 trvalo bývajúcich obyvateľov. Štatistický úrad na základe stanoviska ministerstva vnútra osoby s trvalým pobytom na spornom území určil za osoby s trvalým pobytom v obci Ľubica a informáciu s týmto obsahom zaslal v liste č. 600-0004/2002 z 21. januára 2002 riaditeľovi odboru financovania územných samospráv ministerstva financií. V odpovedi na list primátora mesta Kežmarok z 12. februára 2002, ktorým tento požiadal predsedu   Štatistického   úradu,   ako   aj   generálneho   riaditeľa   sekcie   sociálnej   štatistiky a demografie   Štatistického   úradu   (ďalej   len   „riaditeľ   sekcie“)   o rešpektovanie   vôle obyvateľov vyjadrenej v referende a petícii, riaditeľ sekcie uviedol, že podľa oficiálneho odborného stanoviska ministerstva vnútra je nesporné, že obyvatelia sporného územia sú obyvateľmi obce Ľubica. Z výsledkov sčítania obyvateľov, domov a bytov poskytnutých Štatistickým   úradom   následne   vychádzalo   ministerstvo   financií   a Daňové   riaditeľstvo Slovenskej   republiky,   ktoré   v prípise   z 8.   apríla   2002   uviedlo,   že   v   zmysle   oznámenia ministerstva financií o úprave výsledkov sčítania obyvateľov k 26. máju 2001 je potrebné, aby   Daňový   úrad   Kežmarok   s účinnosťou   od   1.   januára   2002   vysporiadal   prevody   do dotknutých obcí podľa upraveného počtu obyvateľov.

Porušenie svojich práv postupom Štatistického úradu vidí sťažovateľ v tom, že tento požiadal   ministerstvo   vnútra   o stanovisko   vo   veci   určenia   počtu   obyvateľov   mesta Kežmarok   a obce   Ľubica,   vychádzal   z tohto   stanoviska   a postúpil   ministerstvu   financií výsledky   sčítania   obyvateľov   zodpovedajúce   výkladu   ministerstva   vnútra.   Podľa sťažovateľa   navyše   „Štatistický   úrad   Slovenskej   republiky   po   upozornení   mestom Kežmarok na nesprávnosť svojho postupu zostal nečinný voči Ministerstvu financií SR, čím Štatistický úrad Slovenskej republiky spôsobuje, že protiprávny stav nastolený v jeho mene dosiaľ trvá“.

1.5   Na   základe   týchto   dôvodov   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   „v   konaní o ústavnej sťažnosti vyniesol takýto nález:

1.Vláda Slovenskej republiky prijala uznesenie č. 644 z 21. júla 1992 v časti A bod 4 schvaľujúcej rozdelenie mesta Kežmarok na mesto Kežmarok a obec Ľubica v nesúlade s ustanovením § 2 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v spojení s § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 58d ods. 2 zákona č. 124/2002 Z. z. ukladá vláde Slovenskej republiky, aby zrušila uznesenie č. 644 z 21. júla 1992 v časti A bod   4   schvaľujúcej   rozdelenie   mesta   Kežmarok   na   mesto   Kežmarok   a obec   Ľubica v lehote   pätnásť   pracovných   dní   od   vyhlásenia   tohto   nálezu   a aby   v tej   istej   lehote v uznesení 644 z 21. júla 1992 v časti B bod 1 vypustila slovo „Ľubica“.

3.   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky   porušilo   právo   mesta   Kežmarok   na štátnu dotáciu priznané čl. 65 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 1 ods. 5 písm. a), § 4 ods. 1, 3 a 4 zák. č. 586/2001 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2002 nesprávnym úradným postupom, keď v nesúlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nad rámec svojej   pôsobnosti   postúpilo   Štatistickému   úradu   Slovenskej   republiky   svoje   stanovisko k výpočtu počtu obyvateľov s trvalým pobytom v meste Kežmarok.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 58d ods. 2 zákona č. 124/2002 Z. z. zakazuje Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní práva mesta Kežmarok priznaného čl. 65 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 1 ods. 5 písm. a), § 4 ods. 1, 3 a 4 zák. č. 586/2001 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2002.

5. Štatistický úrad Slovenskej republiky porušil právo mesta Kežmarok na štátnu dotáciu priznané čl. 65 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 1 ods. 5 písm. a), § 4   ods.   1,   3   a 4   zák.   č.   586/2001   Z.   z.   o štátnom   rozpočte   na   rok   2002   nesprávnym úradným postupom.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 58d ods.   2 zák. č. 124/2002 Z. z. zakazuje Štatistickému úradu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní práva mesta Kežmarok priznaného čl. 65 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 1 ods. 5 písm. a), § 4 ods. 1, 3 a 4 zák. č. 586/2001 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2002. Štatistický úrad Slovenskej republiky do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto nálezu predloží Ministerstvu   financií Slovenskej republiky   údaje o počte   obyvateľov s trvalým pobytom v meste Kežmarok a obci Ľubica, ktoré zhromaždil pri sčítaní obyvateľov, domov a bytov vykonanom podľa zák. č. 165/1998 Z. z. k 26. máju 2001.“

II.

2.1   Podľa   čl.   127a   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   orgánov územnej   samosprávy   proti   neústavnému   alebo   nezákonnému   rozhodnutiu   alebo   inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do veci územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   127a   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti   orgánu   územnej samosprávy,   vysloví,   v čom   spočíva   neústavné   alebo   nezákonné   rozhodnutie   alebo neústavný alebo nezákonný zásah do veci územnej samosprávy, aký ústavný zákon alebo zákon bol porušený a akým rozhodnutím alebo zásahom toto porušenie nastalo. Ústavný súd napadnuté rozhodnutie zruší, alebo ak porušenie práva spočívalo v inom zásahu, než je rozhodnutie,   zakáže   pokračovať   v porušovaní   práva   a prikáže,   ak   je   to   možné,   aby   sa obnovil stav pred porušením.

Podľa   čl.   65   ods.   2   ústavy   obec   a vyšší   územný   celok   financujú   svoje   potreby predovšetkým   z vlastných   príjmov,   ako   aj   zo   štátnych   dotácií.   (...)   Štátnych   dotácií   sa možno domáhať len v medziach zákona.

Podľa § 1 ods. 5 písm. a) zákona o štátnom rozpočte zo štátneho rozpočtu sa v roku 2002   do   rozpočtov   obcí   poskytujú   dotácie,   ktorých   prehľad   je   uvedený   v prílohe   č.   4, v celkovej sume 2 425 500 000 Sk takto: 582 000 000 Sk na výkon samosprávnych funkcií obcí   s počtom   obyvateľov   s trvalým   pobytom   na   území   obce   do   3   000   podľa   stavu k 26. máju   2001   (...).   Podľa   §   4   ods.   1   zákona   o štátnom   rozpočte   v roku   2002   sa do rozpočtov   obcí   poskytne   časť   z   výnosu   dane   z príjmov   fyzických   osôb   z príjmov zo závislej činnosti a funkčných požitkov zdaňovaných podľa osobitného zákona v sume 7 300 000 000 Sk. Suma dane, ktorá je príjmom rozpočtov obcí, uvedená v odseku 1 sa rozdelí obciam pomerne podľa počtu obyvateľov s trvalým pobytom na území obce podľa stavu k 26. máju 2001. Podľa § 4 ods. 4 zákona o štátnom rozpočte časť výnosu dane z príjmov právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike, ktorá je príjmom rozpočtov obcí   podľa   odseku   2   písm.   a),   sa   vo výške   60% rozdelí   obciam   pomerne   podľa   počtu obyvateľov   s trvalým pobytom   na území   obce   podľa   stavu   k 26.   máju   2001   (...).   Časť výnosu   tejto dane z príjmov   právnických   osôb   so   sídlom   v zahraničí   sa   rozdelí obciam pomerne podľa počtu obyvateľov s trvalým pobytom na území obce podľa stavu k 26. máju 2001.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.2   Vo veci,   ktorá   je   predmetom   tohto   uznesenia,   ústavný   súd   nepovažuje   za nevyhnutné   rozhodnúť   o tom,   či   vôbec   a v akom   rozsahu   je   možnosť   obce   a vyššieho územného celku domáhať sa v medziach zákona štátnych dotácií právom na ochranu pred neústavnými alebo nezákonnými zásahmi do veci územnej samosprávy, ktorého ochranu je možné   uplatniť   v konaní   podľa   čl.   127a   ústavy.   V časti   domáhajúcej   sa   vyslovenia porušenia   predmetných   práv   napadnutým   uznesením   vlády   totiž   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   na   prerokovanie   tejto   veci   nemá   právomoc rationae   temporis.   V zmysle konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nemá   právomoc   skúmať   a rozhodovať o porušení   základných   práv   a slobôd,   ktoré   nastalo   pred   dňom,   keď   bol   ústavný   súd konštituovaný a keď nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde, t. j. pred 15. februárom 1993 (mutatis mutandis I. ÚS 49/93, I. ÚS 15/97 atď.). Ústavný súd potvrdil aplikabilitu tejto   judikatúry   aj   v období   po   nadobudnutí   účinnosti   novej   úpravy   ochrany   ústavou garantovaných   práv   a slobôd,   ktorá   nadobudla   účinnosť   1.   januára   2002   (napríklad I. ÚS 34/02).   Z hľadiska   právomoci   ústavného   súdu   konať   o namietaných   porušeniach ústavou garantovaných práv a slobôd pritom nie je rozdiel medzi právomocou ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám v konaní podľa čl. 127 ústavy a poskytovať   ochranu   tzv.   právu   na   samosprávu   vymedzenému   v   čl.   127a   ústavy. Nedostatok   právomoci   konať o porušeniach   ústavou   garantovaných   práv   a slobôd,   ktoré mali   nastať   v období,   keď   ústavný   súd   ešte   nedisponoval   právomocou   o   takýchto porušeniach konať, sa preto per analogiam vzťahuje aj na konanie podľa čl. 127a ústavy a fortiori v situácii,   keď   možnosť   domáhať   sa   ochrany   pred   zásahmi   do   veci   územnej samosprávy v konaní pred ústavným súdom bola ustanovená až k 1. januáru 2002. Z týchto dôvodov   nemožno   námietku   porušenia   predmetných   práv   uznesením   vlády   vydaným 21. júla 1992 považovať za takú vec, na prerokovanie ktorej by ústavný súd mal právomoc.

Pokiaľ ide o námietky porušenia označených práv sťažovateľa postupom ministerstva vnútra a Štatistického úradu, právomoc ústavného súdu na ich prerokovanie je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená preskúmavacia právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou ústavnou úpravou.

Podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Vo vzťahu k ministerstvu vnútra sťažovateľ tvrdí, že predpokladom vzniku preskúmavacej právomoci všeobecného súdu „je činnosť alebo nečinnosť orgánu štátnej správy v medziach jeho zákonom vymedzenej pôsobnosti“, pričom   ministerstvo   vnútra   podľa   sťažovateľa   konalo   nad   rámec   svojich   zákonných kompetencií.   Okrem toho,   že postup správneho orgánu, ktorým   prekročí   svoje zákonné kompetencie, prima facie zakladá protizákonnosť takéhoto postupu a v tomto zmysle i jeho spôsobilosť byť predmetom preskúmania v sústave správneho súdnictva, podľa § 248 ods. 1 OSP   je   z preskúmavacej   právomoci   správneho   súdnictva   vylúčený   len   taký   postup správnych orgánov, ktorým neboli priamo dotknuté práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že postup ministerstva vnútra „má za následok poškodenie práv sťažovateľa nepriamo“ a že „priame porušenie právom chráneného záujmu územnej samosprávy nastalo až následným konaním ďalších štátnych orgánov“, nie postupom Štatistického úradu.

Absencia   priamej   súvislosti   medzi   konaním   napadnutých   orgánov   a namietaným porušením ústavou garantovaných práv a slobôd – ktorou v časti svojej sťažnosti týkajúcej sa   právomoci   ústavného   súdu   vo   veci   konať   argumentuje   aj   sťažovateľ   –   je   v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie návrhu na začatie konania pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   (mutatis   mutandis I.   ÚS   31/98,   I.   ÚS   12/01   atď). Predovšetkým   však   právny   názor   sťažovateľa   o absencii   priamosti   zásahu   napadnutých orgánov do jeho právom chránených záujmov nenahrádza splnenie podmienok konania pred ústavným súdom, tak ako ich ustanovuje zákon o ústavnom súde. Podľa § 58b ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127a ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu pred zásahom do veci územnej samosprávy účinne poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov. O tom, či napadnutý postup orgánov verejnej správy spadá do preskúmavacej právomoci všeobecného súdu podľa § 244 a nasl. OSP, môže právne relevantným spôsobom rozhodnúť výlučne vecne a miestne príslušný všeobecný súd a až následne podľa § 127a in fine ústavy ústavný súd.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   na   skúmanie prípustnosti   návrhu   na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci súdu o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných   zákonom   ustanovených   náležitostí   je   zásadne   príslušný   orgán,   ktorý   rozhoduje o merite návrhu   –   inými slovami,   právomoc konať o veci,   ktorej   sa   návrh   týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   –   ktorým   je   v danej   veci   v zmysle   §   246   ods.   2   OSP Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   –   je opodstatnená   len   v prípade   jeho nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   V danom   prípade   sa   však sťažovateľ jednak neobrátil na príslušný všeobecný súd s náležitým návrhom na začatie konania a jednak z obsahu jeho sťažnosti nevyplýva taká absencia priamej súvislosti medzi napadnutým   postupom   orgánov   verejnej   správy   a namietaným   porušením   právom chránených   záujmov   sťažovateľa,   ktorá   by   ústavný   súd   mohla   viesť   k jednoznačnému záveru   o vylúčení   preskúmavacej   právomoci   príslušného   všeobecného   súdu.   Za   týchto okolností   nemožno   predpoklady   ustanovené   §   58b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde považovať za splnené.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2002