znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 739/2013-19

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. I., B., zastúpenej advokátom M. H., B., vo veci namietaného porušenia jej   základných   práv podľa   čl.   19 ods.   1   a čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co/192/2012 z 3. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. E. I.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra 2013 doručená sťažnosť Ing. E. I. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co/192/2012 z 3. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   podanou na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) domáhala ochrany osobnosti. Okresný súd svojím rozsudkom č. k. 5 C/158/2011-61 z 29. marca 2012 rozhodol postupujúc podľa § 5 ods. 3 zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) v platnom znení (ďalej len „tlačový zákon“) o zamietnutí jej žaloby z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie žalovaného. Krajský súd rozhodol svojím rozsudkom sp. zn. 17 Co/192/2012 z 3. júla 2013 o zamietnutí   sťažovateľkou   podaného   odvolania   z dôvodu   vecnej   správnosti prvostupňového rozhodnutia. V ďalšom podala sťažovateľka sťažnosť na ústavnom súde.

3.   Sťažovateľka   predovšetkým   nesúhlasí   s právnym   posúdením   jej   právnej   veci, pričom konštatuje, že „... sa domáhala prejednania svojej veci pred všeobecným súdom a jej právom je, aby všeobecný súd pri aplikácii práva vykonal aplikáciu právnej úpravy v plnom   rozsahu   a   nie   selektívne,   a   na   základe   neúplného   a   nesprávneho   a   v   časti absentujúceho odôvodnenia žalobu zamietol“. Poukazuje na to, že „Právne posúdenie musí pritom v odôvodnení rozsudku poukázať na právny predpis, z ktorého právne posúdenie odvodzuje.   Pokiaľ   súd   túto   zásadu   opomenie   tak,   ako   aj   v   okolnostiach   danej   veci, dochádza   tým   k nepreskúmateľnosti   príslušného   rozhodnutia,   (z   rozhodnutia II. ÚS 30/2011).“. V ďalšom zvýrazňuje, že „Všeobecné súdy totiž nie sú zodpovedné len za výklad a aplikáciu zákonov, ale sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd v zmysle čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Práve týmto postupom Krajského súdu sa minul účinok civilného konania, ktoré má prioritne viesť k rozhodnutiu, ktoré bude vzbudzovať dôveru v jeho spravodlivosť, nestrannosť a úplnosť, a to aj ohľadne dôkladnej a úplnej aplikácie právneho predpisu, zaručujúcej spravodlivosť rozhodnutia. Iba týmto   spôsobom   možno   budovať   dôveru   v   súdy   a   záruky   zákonnosti.   Je   potrebné predpokladať, že rozhodnutie súdu vychádza zo znalosti práva a jeho správnej aplikácie na daný skutkový stav.“. V závere teda považuje „... absenciu komplexnej aplikácie práva na zistený skutkový stav zo strany všeobecných súdov za odňatie práva na súdnu ochranu, keďže   oba   súdy,   tak   prvostupňový   ako   aj   odvolací,   napriek   tomu,   že   ustálili,   že   sa v uvedenom   prípade   jedná   o inzerciu   a   volebnú   kampaň,   vôbec   sa   nevysporiadali s následkami   týchto   zistení,   a ani   sa nepokúsili   na uvedené skutkové zistenie aplikovať platné právne normy obsiahnuté v zákone. Namiesto správneho komplexného posúdenia situácie...   po   zistení,   že   kamuflovaný   redakčný   článok   je   vlastne   volebnou   kampaňou a inzerciou,   vyriešili   príslušné   súdy   vec   tak,   že   zvolili   prvú   možnosť,   ktorou   sa   bránil žalovaný a bez ďalšieho (bez toho aby sa vecou zaoberali, použijúc svoju znalosť práva), žalobu zamietli.“. Navyše „Svojimi rozhodnutiami Krajský súd spolu s Okresným súdom založili premisu, ktorá zbavuje ktoréhokoľvek vydavateľa periodickej tlače zodpovednosti za zásah do osobnostných práv fyzických osôb v prípade, ak zverejní publicisticko-informačný článok obsahujúci nepravdivé, zavádzajúce a skresľujúce informácie zasahujúce do práva na ochranu osobnosti (ochranu mena a dobrej povesti) vo forme platenej inzercie a teda bez ohľadu na existujúcu právnu úpravu poskytli návod ako sa vydavateľ periodickej tlače zbaví akejkoľvek zodpovednosti za publikovaný obsah, čo je príkrym obchádzaním zákona, ako aj v priamom rozpore s čl. 19 ods. 1 Ústavy ako aj čl. 152 ods. 4 Ústavy.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„Krajský súd v Trenčíne porušil základné právo Ing. E. I... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Krajský súd v Trenčíne porušil základné právo Ing. E. I... na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy... a čl. 8 Dohovoru...

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co/192/2012 zo dňa 03. 07. 2013, v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Bánovciach nad Bebravou v konaní 5 C/158/2011 zo dňa 29. 03. 2012, sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia na ďalšie konanie. Sťažovateľke...   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 36.395,86 EUR.

Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   uhradiť   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky spoločnosti...., trovy konania...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

6.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

7. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obdobne aj právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94), pričom však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

8. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 17 Co/192/2012 z 3. júla 2013 v podstatnom uviedol:

„Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a zistil, že rozsudok prvostupňového súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdiť ako vecne správny. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

Odvolací   súd   podrobne   preskúmal   všetky   rozhodujúce   námietky,   ktoré   boli v odvolaní žalobkyňou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky žalobkyne vo veci samej sú v prevažnej miere totožné s námietkami, ktoré uplatnila pred súdom prvého stupňa a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z uvedeného dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. odkazuje. Na doplnenie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva nasledovné:

Názor žalobkyne, že inzerát je formou (vonkajším prejavom) reklamy, za ktorú možno považovať iba platenú, či bezodplatnú prezentáciu produktov v každej podobe s cieľom uplatniť ich na trhu, nie je správny, keď z bežných skúseností je zrejmé, že inzerátom je možné inzerovať aj iné skutočnosti ako iba produkty, ako je to v prípade zoznamovacích inzerátov, a pod.

V   preskúmavanej   veci   pri   definovaní   pojmu   inzercia   treba   vychádzať   zo   zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) v znení neskorších predpisov, účinného v čase vydania sporného článku, ktorý v § 2 ods. 6 výslovne stanovuje, čo možno považovať za inzerciu na účely citovaného zákona. Podľa cit. zákonného ustanovenia inzerciou na účely tohto zákona je oznámenie uverejnené v periodickej tlači za odplatu alebo za inú protihodnotu. Inzerciou   je   aj   reklama   podľa   osobitného   predpisu   zverejnená   v   periodickej   tlači bezodplatne.

Polemika   žalobkyne   o   tom,   či   v   danej   veci   sporný   článok   možno   považovať za inzerciu alebo nie, je preto právne bezvýznamná, nakoľko tento pojem je jasne a presne definovaný zákonom. V konaní bolo preto rozhodujúce zistiť, či sporný článok, uverejnený v inzertnom časopise vydávanom žalovaným spĺňa znaky inzercie uvedené v § 2 ods. 6 tlačového zákona.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že sporný článok pojmové znaky inzercie uvedené v citovanom zákonnom ustanovení napĺňa. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané,   že   sporný   článok   uverejnený   v   týždenníku   E.,   vydávanom   žalovaným,   bol zverejnený ako platená inzercia objednaná treťou osobou — inzerentom Ing. J. T., a to za odplatu. Túto skutočnosť žalovaný preukázal jednak predložením objednávky č. 12102010, príjmovým dokladom o jej úhrade, ako aj výpoveďou svojho štatutárneho zástupcu a v konečnom dôsledku to svojom odvolaní prízvukuje aj samotná žalobkyňa, keď uvádza, že inkriminovaný článok odovzdal žalovanému Ing. J. T., ktorý je jeho pôvodcom a ktorý si za jeho uverejnenie zaplatil, pričom žiaden pracovník žalovaného sa na príprave tohto článku autorsky nepodieľal.

Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 167/2008 Z. z. vydavateľ periodickej tlače nezodpovedá za pravdivosť informácie zverejnenej v inzercii a za klamlivú reklamu alebo porovnávaciu reklamu; to sa nevzťahuje na inzerciu, ktorou vydavateľ periodickej tlače propaguje svoju osobu, aktivity, služby alebo produkty.

Záver súdu prvého stupňa, ktorý po zistení, že v posúdenej veci sa jednalo o inzerciu, žalobu   žalobkyne   zamietol   z   dôvodu,   že   žalovaný   nenesie   zodpovednosť   za   pravdivosť informácií   obsiahnutých   v   spornom   článku,   a   preto   nie   je   vo   veci   pasívne   vecne legitimovaným, je preto správny.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu potvrdil, keď nezistil opodstatnenosť žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O. s. p.

Keďže žalobkyňa sa domáhala pripustenia vstupu ďalšieho účastníka do konania a pripustenia zmeny   žalobného   petitu   len pre   prípad,   ak   by   odvolací   súd usúdil,   že   sú splnené podmienky na zrušenie prvostupňového rozsudku, pričom rozsudok bol v celom rozsahu potvrdený, odvolací súd sa už ďalej jej procesnými návrhmi na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania a zmenu žalobného petitu nezaoberal.“

9. Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co/192/2012 z   3.   júla   2013   s rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   5   C/158/2011-61   z 29.   marca   2012 považoval   ústavný   súd   za   potrebné   odcitovať   aj   z tohto   rozhodnutia.   Okresný   súd v podstatnom dôvodil:

«Žalovaný   je   vydavateľom   týždenníka   E.   V čísle...   uvedeného   týždenníka   bol zverejnený článok s názvom „Okresný súd rozhodol v prospech navrhovateľa „Súdnemu pojednávaniu sa dalo vyhnúť...“.“ Na pravej strane článku, je fotografia Ing. J. T. pred Okresným súdom Bánovce nad Bebravou a pod ňou text: „(Ing. J. T. komunikuje s médiami o verdikte súdu.)“. Na pravej strane je ďalej na čiernom podklade bielym písmom pod nadpisom „Rozsudok“ uvedený text: „Žalovaná je povinná ospravedlniť sa žalobcovi za verejne vyjadrené nepravdivé tvrdenia o jeho osobe a na svoje náklady v lehote 3 dní od právoplatnosti   tohto   rozsudku   zabezpečiť,   aby   bolo   v televízií   T.   v   čase   pred   hlavným spravodajstvom odvysielané nasledujúce ospravedlnenie: „Ja, Ing. E. I. sa týmto verejne ospravedlňujem bývalému primátorovi Mesta B. a splnomocnencovi vlády SR pre územnú samosprávu Ing. J. T. za nepravdivé tvrdenia, ktoré som uviedla na jeho adresu v rozhovore poskytnutom   pre   televíziu   T.   dňa   04.   11.   2009   v   súvislosti   s   kauzou   tzv.   tatrováckych bytov.“. Okrem toho je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy a uhradiť súdne trovy v sume, ako bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku do troch dní od jeho právoplatnosti.“. Samotný text článku je nasledovný:

„Ani po šťastnom konci, ktorý niekoľkoročná kauza tatrováckych bytov dosiahla iba pred pár mesiacmi, sa všetko nekončí. V novembri minulého roka podal Ing. J. T. žalobu na Ing. E. I. za šírenie klamstiev na verejnosti. V reportáži televízie T. totiž z úst redaktorky odzneli nepravdivé slová na adresu J. T., ktoré sa týkali takzvaných „tatrováckych bytov“, odvolajúc   sa   na   predsedníčku   občianskeho   združenia   E.   I.   Tá   sa,   údajne,   v   eufórii   z víťazstva súdneho sporu na okresnom súde nechala „uniesť“ a o svoju radosť sa chcela podeliť aj s prítomnými médiami. Ešte v ten deň autorka príspevku odvysielaného v T. povedala:   „Predsedníčka   občianskeho   združenia   dnes   obvinila   z   celej   kauzy   bývalého primátora   a   vtedajšie   vedenie   mesta,   ktoré   vraj   umožnilo   pochybný   prevod   týchto nehnuteľností   na   firmu   M.,   a   nevylúčila   ani   vyvodenie   trestnoprávnej   zodpovednosti.“. Záverečný   vstup   (stand-up)   redaktorky,   zároveň   autorky   tejto   reportáže,   znel   tiež   dosť priamočiaro:   „Predsedníčka   občianskeho   združenia   ale   tvrdí,   že   celá   záležitosť   ešte nekončí. Podľa nej za podozrivým predajom stálo vtedajšie vedenie mesta na čele s bývalým primátorom J. T., ktorý je dnes splnomocnencom vlády, a tak nie je vylúčené, že podajú opäť trestné oznámenie.“. Čo však žalobcu skutočne rozčarovalo bolo práve toto vyhlásenie odporkyne, ktoré odznelo v reportáži zo dňa 4. novembra 2009: „Neboli potrestaní, ba naopak,   požívajú   priazeň   najvyšších   predstaviteľov   nášho   štátu.“.   Samotnému   súdnemu pojednávaniu   sa   dalo   vyhnúť.   J.   T.   navrhol   zmier   s   tým,   že   sa   uspokojí   s   verejným ospravedlnením. Na to odporkyňa zareagovala, slovami, že návrh kategoricky odmieta a ospravedlniť sa nemieni. Takmer rok trvajúci spor, ktorý bol prejedávaný a nakoniec aj rozhodnutý   na   Okresnom   súde   v   Bánovciach   nad   Bebravou,   skončil   v   prospech navrhovateľa J. T. Vo štvrtok 21. októbra 2010 okresný súd rozhodol vo Váš prospech. Ako sa na celý spor pozeráte Vy? „Pani E. I. podľa môjho názoru vedome šírila nepravdivé informácie,   v   súvislosti   s   kauzou   tzv.   „tatrováckych   bytov“.   Tie   boli   odvysielané   aj v televízii   T.,   čím   poškodila   moju osobu,   vedenie mesta,   ako aj   pracovníkov   mestského úradu. Rozhodol som sa preto podať žalobu na ochranu osobnosti, kde žiadam o verejné ospravedlnenie, ktoré mi právom patrí. Ja som žiadne súpisné čísla nepodpisoval, nakoľko sa jednalo o rozhodnutie podľa zákona o správnom konaní. Pracovníci mestského úradu postupovali pri identifikácii nehnuteľností, ktoré boli predmetom privatizácie, jednotne, na základe vzorov z katastrálneho úradu. V prípade, ak niekto predloží nepravé dokumenty, zodpovednosť nesie on sám. Súpisné čísla boli domom pridelené ešte za socializmu, čo pani I.   akosi   stále   nechce   pochopiť.   Napriek   tomu,   že   súd   už   takéto   obvinenie   zamietol,   sa rozhodla, že svojej teórie o prideľovaní súpisných čísel sa nevzdá a nevydarenú privatizáciu zhodí   na   mňa,   prípadne   na   mesto.   Na   jednej   strane   tvrdí,   že   ma   nikdy   neobvinila zo zneužívania právomoci verejného činiteľa, ani nespochybnila moju kompetentnosť a na strane druhej hovorí, že tento spor je namierený proti nej z pozície politickej moci. Pritom nechápem, akú moc má na mysli, keďže žalobu som podal ako splnomocnenec vlády, bez akéhokoľvek politického dosahu na jej osobu. Som spokojný s verdiktom súdu a ako občan demokratického   štátu   verím,   že   je   v súlade   s právom,   zakotveným   v Ústave   Slovenskej republiky.".   Pod   článkom   je   značka   „-km-“   Uvedený   článok   si   v   rámci   predvolebnej kampane ako inzerciu u žalovaného objednal Ing. J. T. a za inzerciu žalovanému zaplatil sumu 2 077,74 eur.

Podľa   §   11   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   na   ochranu   svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   najmä   sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dane primerané zadosťučinenie. Podľa   §   13   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   pokiaľ   by   sa   nezdalo   postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä prelo, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Podľa   §   2   ods.   6   zákona   č.   167/2008   Z.   z.   o   periodickej   tlači   a   agentúrnom spravodajstve   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov (tlačový zákon) inzercia na účely tohto zákona je oznámenie uverejnené v periodickej tlači za odplatu alebo inú protihodnotu. Inzerciou je aj reklama podľa osobitného predpisu 1) zverejnená v periodickej tlačí bezodplatne.

Podľa   §   15   ods.   3   Tlačového   zákona   vydavateľ   periodickej   tlače   nezodpovedá za pravdivosť informácie zverejnenej v oprave, odpovedi, dodatočnom oznámení, inzercii a za klamlivú reklamu alebo porovnávaciu reklamu; to sa nevzťahuje na inzerciu, ktorou vydavateľ periodickej tlače propaguje svoju osobu, aktivity, služby alebo produkty. Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žaloba nie je dôvodná. Žalobkyňa sa v tomto konaní   domáhala   ochrany   osobnosti,   konkrétne   náhrady nemajetkovej   ujmy v peniazoch za nepravdivé, poškodzujúce a zavádzajúce tvrdenia týkajúce sa žalobkyne, ktoré boli zverejnené v týždenníku vydávanom žalovaným. Osoba, ktorej bolo zasiahnuté do osobnostných   práv   neoprávneným   spôsobom,   má   okrem   iného   právo   na   náhradu nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   za   podmienky,   že   zadosťučinenie   podľa   §   13   ods.   1 Občianskeho zákonníka by sa nezdalo za postačujúce najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Tento právny prostriedok ochrany   osobnosti   možno   uplatniť   žalobou   voči   tomu,   kto   za   neoprávnený   zásah do osobnostných práv zodpovedá, t. j. voči osobe, ktorej zodpovednosť vyplýva z hmotného práva. V prejedávanej veci mal súd za nesporne preukázané, že zverejnený článok, ktorý mal   podľa   tvrdení   žalobkyne   zasiahnuť   do   jej   osobnostných   práv,   bol   oznámením uverejneným   v   tlači   za   odplatu,   t.   j.   inzerciou.   Za   pravdivosť   informácií   zverejnených, v uvedenom článku žalovaný v zmysle § 5 ods. 3 Tlačového zákona nezodpovedá, keďže šlo o inzerciu. Uvedené zákonné ustanovenie tak vylučuje akúkoľvek zodpovednosť vydavateľa periodickej   tlače,   a   to   aj   zodpovednosť   z   titulu   zásahov   do   osobnostných   práv.   Keďže uvedený zverejnený článok bol inzerciou, žalovaný nenesie, zodpovednosť za pravdivosť informácií   v   ňom   obsiahnutých,   a   preto   nie   je   vo   veci   pasívne   vecne   legitimovaným a žalobkyňa sa od neho nemôže domáhať náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do jej osobnosti v dôsledku nepravdivých, zavádzajúcich a pravdu skresľujúcich informácií obsiahnutých v uvedenom článku, ktorý bol inzerciou. Z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného tak súd žalobu zamietol, a preto sa ani nezaoberal tým, či v inzercii uvedené informácie boli pravdivé, a či boli neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobkyne.»

10.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

11. Podľa názoru sťažovateľky „Zo znenia tlačového zákona je zrejmé, že ak sa jedná o prípady vymenované v tejto norme (inzerciu, klamlivú reklamu alebo porovnávaciu reklamu), vydavateľ periodickej tlače nezodpovedá za pravdivosť zverejnenej informácie, avšak zodpovedá za obsah periodickej tlače.

Právna norma nezbavuje vydavateľa zodpovednosti za obsah periodickej tlače. Je zrejmé, že napriek tomu, že vydavateľ nezodpovedá za pravdivosť informácie, zodpovedá za to čo vytlačil a distribuoval medzi verejnosť, keďže odhliadnuc od pravdivosti obsahu došlo k zásahu do práv žalobkyne, práve z dôvodov porušenia povinností stanovených zákonom o reklame..., ako aj k zásahu do práva na ochranu mena v zmysle článku 19 ods. 1 Ústavy a článku 8 Dohovoru.“. Sťažovateľka sa teda domnieva, že podľa zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov „Uvedený   článok (i) obsahoval   osobné   údaje   sťažovateľky   bez   jej   predchádzajúceho súhlasu   (zverejnením   mena,   priezviska   a akademického   titulu   a identifikácie   jej predchádzajúcej občianskej aktivity), (ii) zasiahol do práv sťažovateľky na ochranu mena, občianskej   cti,   bez   jej   súhlasu   (zverejnením   jej   mena,   znenia   neprávoplatného odcudzujúceho   rozsudku,   nesprávneho)“,   a v konečnom   dôsledku „Z   vykonaného dokazovania je zrejmé, že zverejnenie článku bolo súčasťou predvolebnej kampane Ing. J. T. vo voľbách primátora mesta B. Vzhľadom na túto skutočnosť a vzhľadom na uvedený obsah   právnej   úpravy   volebnej   kampane   vo   voľbách   do   samosprávy   obcí,   sa   jedná   o porušenie zákona zo strany vydavateľa ako žalovaného. (Článok zverejnený 01. 11. 2010, voľby sa konali 27. 11. 2010).“.

12. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné a ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu   aj   náležite   odôvodnené.   Krajský   súd   vo   svojom   rozsudku   sp.   zn. 17 Co/192/2012 z 3. júla 2013 (a to aj v nadväznosti na argumentáciu vyslovenú v rozsudku okresného súdu č. k. 5 C/158/2011-61 z 29. marca 2012) právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých právnych úvah sa nestotožnil so sťažovateľkou predostretou argumentáciou a svoje závery podoprel o konkrétne zákonné ustanovenia   tlačového   zákona.   V súvislosti   s procesnou   aktivitou   sťažovateľky,   ktorá v konaní pred každou súdnou inštanciou ponúka vlastné zhodnotenie vykonaných dôkazov a dožaduje sa iného, pre ňu priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľky.

13.   V   súvislosti   so   sťažovateľkou   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už   mnohonásobne   judikovaného   názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch s požiadavkami účastníka konania. Po analýze napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ústavný   súd   hodnotí   ním   predostreté   právne   závery   odôvodňujúce   zamietnutie   žaloby sťažovateľky z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie ako zákonné a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je možné považovať právne závery krajského súdu vyslovené v jeho rozsudku sp. zn. 17 Co/192/2012 z 3. júla 2013 za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené,   v dôsledku   čoho   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   príčinnú   súvislosť medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a namietaným   porušením   označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14. Sťažovateľka v podanej sťažnosti atakovala aj porušenie čl. 19 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru, k čomu ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na to, že po ústavnom prieskume   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   nezistil   sťažovateľkou   namietané porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a porušenie   predmetných   práv videla sťažovateľka v príčinnej súvislosti s právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj ňou podaná sťažnosť v tejto jej časti zjavne neopodstatnená. Navyše, ak sťažovateľka na podporu svojej argumentácie poukazuje na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 189/2010-49 z 13. januára 2011, opomína tak aj konštatáciu ústavného súdu v tomto jeho   rozhodnutí   v tom   smere,   že „...   v zásade   možno   súhlasiť   s právnym   názorom všeobecných   súdov   o tom,   že   zodpovednosť   vydavateľa   periodickej   tlače   za   obsah uverejnených informácií spravidla bez ďalšieho nevylučuje zodpovednosť (a teda vecnú pasívnu   legitimáciu)   osoby,   ktorá   vydavateľovi   informácie   poskytla“, pričom východiskovým   bodom   v postupe   ústavného   súdu   v citovanom   jeho   rozhodnutí   je/bol postup všeobecných súdov „ultra petitum“, k čomu ústavný súd konštatoval, že „... podaná žaloba,   a to   ani   v spojení   s doplneniami   nedefinovala   dostatočne   určitým   spôsobom predmet konania. Preto všeobecné súdy nemali o žalobe meritórne konať, a tým menej o nej rozhodnúť. Pokiaľ tak napriek tomu urobili, porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože nepostupovali v súlade s ústavou a zákonom, hoci   nimi   boli   viazané.“.   Z uvedeného   je   teda   zrejmé,   že   nález   ústavného   súdu   č.   k. II. ÚS 189/2010-49 z 13. januára 2011 mal iné obsahové východiská, než boli ústavným súdom posudzované v právnej veci sťažovateľky.

III.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013